Skip to content
Prispôsobte preferencie súhlasu

Používame súbory cookies, aby sme vám pomohli efektívne sa pohybovať a vykonávať určité funkcie. Nižšie nájdete podrobné informácie o všetkých súboroch cookie v každej kategórii súhlasu.

Súbory cookie, ktoré sú kategorizované ako „Nevyhnutné“, sú uložené vo vašom prehliadači, pretože sú nevyhnutné na umožnenie základných funkcií stránky.... 

Vždy aktívne

Potrebné súbory cookie sú pre základné funkcie webových stránok zásadné a webové stránky bez nich nebudú fungovať zamýšľaným spôsobom.Tieto súbory cookie neukladajú žiadne osobné identifikačné údaje.

Funkčné súbory cookie pomáhajú vykonávať určité funkcie, ako je zdieľanie obsahu webových stránok na platformách sociálnych médií, zhromažďovanie spätných väzieb a ďalšie funkcie tretích strán.

Žiadne súbory cookie na zobrazenie.

Analytické cookies sa používajú na pochopenie toho, ako návštevníci interagujú s webovou stránkou. Tieto súbory cookie pomáhajú poskytovať informácie o metrikách počtu návštevníkov, miere okamžitých odchodov, zdroji návštevnosti atď.

Výkonnostné cookies sa používajú na pochopenie a analýzu kľúčových indexov výkonnosti webových stránok, čo pomáha zlepšovať užívateľskú skúsenosť pre návštevníkov.

Žiadne súbory cookie na zobrazenie.

Súbory cookie reklamy sa používajú na doručenie návštevníkom prispôsobených reklám na základe stránok, ktoré navštívili predtým, a na analýzu efektívnosti reklamnej kampane.

Žiadne súbory cookie na zobrazenie.

Architektúra v postkoronovej dobe

Architektúra a zdravie

V časoch, keď sa spamätávame z úderu novej pandémie a učíme sa s ňou žiť, si uvedomujeme, že prírodné javy, ľudské spoločenstvá na našej planéte, ako aj odvetvia našej tvorivej činnosti sú navzájom dômyselným a často nečakaným spôsobom poprepájané a previazané. Architektúra vždy patrila ku komplexným disciplínam a myslenie o architektúre je a tiež vždy aj bolo myslením na individuálne i verejné zdravie: Le Corbusier nadvihol dom na stĺpy, nad pôdu, aby sa vyhol kontaminácii, pražská Vila Müller od Adolfa Loosa z roku 1930 mala samostatnú miestnosť pre pobyt chorých detí v karanténe. Architekti spolu s progresívnymi lekármi budovali od 19. storočia sanatóriá po celej Európe. Pre príklady netreba chodiť ďaleko, minulý rok vyšla publikácia Architektúra starostlivosti, Slovenské kúpele v druhej polovici 20. storočia. Nielen princípy moderny, ale aj tuberkulóza a iné infekčné choroby určovali trendy v tejto oblasti. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia došlo k poznaniu mnohých pôvodcov infekčných chorôb a následne k objavom a rozvoju ďalších očkovacích látok – vakcín. Zdalo sa, že máme vyhrané a ľudstvo sa už mohlo spoliehať na kolektívne dodržiavané hygienické štandardy.

Čo je dnes a čo bude zajtra?  

Architektúra je postupne sa rozvíjajúcou disciplínou. Pomaly sa stavia, pomaly sa vyvíjajú a certifikujú aj stavebné inovácie. Rýchlejšie si však dokážeme uvedomiť, čo nefunguje. Architektúra nám určuje systém, prevádzku, akou sa pohybujeme po priestore. Nečakane však zaužívané koľaje a zvyklosti po celom svete masívne narušil fyzicky nepatrný vírus. Dokázal ľudí pohnúť k rozsiahlym riešeniam reorganizácie priestoru v nezvyčajne krátkom čase. 

Pre skupinovú výstavu Design is Now! v bratislavskej Galérii dizajnu Satelit sme pripravili tri príklady, tri drobné sondy do problémov a riešení v oblasti architektúry v časoch korony.

Príkladom akčných dizajnérsko-stavebných realizácií sa stal projekt Karanténne mestečko na Zlatých pieskoch v Bratislave. Hlavným cieľom bolo zabezpečiť adekvátnu a rýchlu pomoc jednej z najohrozenejších skupín obyvateľstva, ktorá nemá možnosť domácej karantény, a zároveň chrániť verejné zdravie Bratislavčaniek a Bratislavčanov. Mestečko pripomínalo dočasnú architektúru festivalových alebo stavebníckych buniek s provizórnymi chodníkmi a mobilným oplotením[1]. Keď sa úspešne zarábajúci ľudia dobrovoľne ocitnú v stanoch dočasne, počas festivalu, vnímajú svoje obytné provizórium v rovnakom priestorovom usporiadaní inak, ako keď ich do takýchto podmienok dostane choroba. Miesto rekreácie sa stalo miestom holej záchrany.

Karanténne mestečko pre ľudí bez domova. Zriaďovateľ: Magistrát Hl. mesta SR Bratislavy. Foto Hl. mesto SR Bratislava. Manažment projektu: Iveta Chovancová.
Karanténne mestečko pre ľudí bez domova. Zriaďovateľ: Magistrát Hl. mesta SR Bratislavy. Foto Hl. mesto SR Bratislava. Manažment projektu: Iveta Chovancová.
Karanténne mestečko pre ľudí bez domova. Zriaďovateľ: Magistrát Hl. mesta SR Bratislavy. Foto Hl. mesto SR Bratislava. Manažment projektu: Iveta Chovancová.
Karanténne mestečko pre ľudí bez domova. Zriaďovateľ: Magistrát Hl. mesta SR Bratislavy. Foto Hl. mesto SR Bratislava. Manažment projektu: Iveta Chovancová.
Karanténne mestečko pre ľudí bez domova. Zriaďovateľ: Magistrát Hl. mesta SR Bratislavy. Foto Hl. mesto SR Bratislava. Manažment projektu: Iveta Chovancová.
Karanténne mestečko pre ľudí bez domova. Zriaďovateľ: Magistrát Hl. mesta SR Bratislavy. Foto Hl. mesto SR Bratislava. Manažment projektu: Iveta Chovancová.
Karanténne mestečko pre ľudí bez domova. Zriaďovateľ: Magistrát Hl. mesta SR Bratislavy. Foto Hl. mesto SR Bratislava. Manažment projektu: Iveta Chovancová.
Karanténne mestečko pre ľudí bez domova. Zriaďovateľ: Magistrát Hl. mesta SR Bratislavy. Foto Hl. mesto SR Bratislava. Manažment projektu: Iveta Chovancová.

COVID 19 a dlhodobý horizont

Typologický teoretický príspevok do diskusie o čo najpraktickejšom dizajne nemocníc priniesol tím študentov VŠVU. Pilotný projekt plávajúcej nemocnice vznikol vo Virtuálnom ateliéri Katedry architektonickej tvorby Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave pod vedením Petra Hájka a Kristíny Rypákovej.[2]

Pandémia COVID-19 sa bezprostredne fyzicky dotkla prevádzky zdravotníckych zariadení. Po celom svete vznikali realizácie a rôzne modifikácie momentálne nefunkčných stereotypov. V rýchlosti budovania sa preslávila čínska vláda, ktorá vo Wu-chane postavila úplne novú nemocnicu s 1 000 lôžkami za 10 dní. 

Typológia a normy od čias slávnych modernistických sanatórií pokročili. Zdá sa, že hrozby typu koronavírus môžu byť dlhodobejšie, ako by nám to bolo milé. V tomto kontexte by určite stálo za to inšpirovať sa históriou a tiež jednou z hlavných myšlienok spomínanej publikácie Architektúra starostlivosti – vybudovať kvalitnú sieť verejných zdravotníckych zariadení. Je to nákladné ale je potrebné myslieť širšie a komplexnejšie ako v intenciách rýchleho zisku. Kvalitná infraštruktúra dokáže odvrátiť mnohé celospoločenské problémy.

Fotografie Borisa Németha si zas všímajú architektúru provizórií z periférie, ktorá sa týka nás všetkých, a to aj v centre. Séria fotografií prináša pálčivú sondu do stavu slovenskej architektúry dočasnosti v jednej z jej surových podôb. Kombinácia výjavov vojenských poľných obydlí v konfrontácii s osadným urbanizmom na okraji väčšinovej spoločnosti hlasno vypovedá o zložitosti implementácie dizajnérskych i spoločenských „dokonalých“ riešení. Môžeme byť všetci online, keď vysoké percento svetovej populácie bojuje s prístupom k pitnej vode? Existuje aj iná cesta, ako v ľudskej reakcii na sociálne disparity prepadnúť totálnemu zúfalstvu alebo nekontrolovanej agresii?

Boris Németh: Korona, Spišské Vlachy, osada Dobrá Vôľa. Fotografie vznikli pre časopis .týždeň v apríli 2020.
Boris Németh: Korona, Spišské Vlachy, osada Dobrá Vôľa. Fotografie vznikli pre časopis .týždeň v apríli 2020.

Architektúra ako sociálna práca

Architektúra chudobných je problémom, je aj riešením či neriešením. Lakmusovým papierikom spoločnosti. V roku 2013 získal srbskú cenu za experimentálnu architektúru Branislav Nikolić[3]. Podľa vlastných slov neurobil nič, iba pozoroval. Pozoroval Bobana, Róma z osady pri niečom, čo môžeme nazvať architektonická tvorba. Lokálni kutili sú reprezentantmi iného typu „dizajnérskeho myslenia”. Bežne sa nezaujímame o myslenie Rómov, iba žijeme vedľa nich. Diskutabilným je v tejto súvislosti označenie experimentálna architektúra, pretože týmto spôsobom žijú na svete milióny ľudí. Nikolić sa pýtal, ako stavia a Bobanov kľúčový prístup bol: „ako si to situácia vyžaduje“. Keď treba horizontálny tvar, použije sa horizontálny, keď vertikálny, tak ten. Treba proste zaplniť dieru. Je to vlastne čistá funkcia, je jedno, ako to vyzerá a to je na tom pomerne bláznivé. 

“Starchitektom” chudobných je ale jednoznačne Alejandro Aravena. Za radikálne projekty ekonomicky prístupného sociálneho bývania v Latinskej Amerike, ktoré symbolizujú najdôležitejšie výzvy architektúry 21. storočia, bol už v roku 2016 ocenený Pritzkerovou cenou. Aravena prehlbuje naše porozumenie toho, čo je skutočne dobrý dizajn. Jeho tvorba ponúka ekonomické príležitosti menej privilegovaným, zmierňuje dosah prírodných katastrof, znižuje spotrebu energie a poskytuje príjemný verejný priestor. Je inovatívny a inšpiratívny a ukazuje nám, ako dokáže architektúra skutočne zlepšiť naše životy. Podľa Aravenu je najväčšou výzvou prepojiť architektúru s dôležitými témami spoločnosti – chudobou, so znečisteným životným prostredím, dopravnými zápchami, so segregáciou – a aplikovať na ne naše špecifické znalosti. Nestačí o nich iba zvýšiť povedomie. Ako však tieto myšlienky realizovať? Konkrétne odpovede sú vždy lokálne špecifické.

Pilotný projekt plávajúcej nemocnice. Virtuálny ateliér Katedry architektonickej tvorby Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave pod vedením Petra Hájka a Kristíny Rypákovej, letný semester 2019/2020.
Pilotný projekt plávajúcej nemocnice. Virtuálny ateliér Katedry architektonickej tvorby Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave pod vedením Petra Hájka a Kristíny Rypákovej, letný semester 2019/2020.

Dom a domov

Globálna domáca karanténa, aká bola nariadená na jar 2020 v „západnom svete”, poukázala na otázku kvality individuálneho bývania. Ktoré sú kvality, ktoré robia z domu domov? Spolu s miliónmi ďalších obyvateľov svojich moderných a súčasných obydlí sme si kládli otázky o prevádzke našich dní a našich každodenných životov. Intenzita kontaktu s domovom poukazovala na pozitíva, ale aj negatíva. Množstvo videohovorov navodzovalo inú realitu a posúvalo úroveň súkromia do ďalších rovín. Kládli sme si otázky, kde by sa nám dobre prežívala karanténa. Spisovateľ a kreatívec Rado Ondřejíček ostal ubytovaný v prímorskom letovisku v Thajsku, odkiaľ prestala premávať letecká doprava. Zlaté väzenie? Sen každého pracujúceho zo strednej vrstvy? Karanténa z mnohých z nás urobila objaviteľov domovov.

Moderní architekti sa veľmi často zaoberali otázkami existenčného minima, napokon už aj z antiky je známy pojem „prachyža”, akési archetypálne ľudské obydlie, ktoré sa mnohí snažili uchopiť a zadefinovať. Český avantgardný kritik a teoretik umenia, publicista a prekladateľ Karel Teige hľadal vo svojej rovnomennej knihe z roku 1932 takzvaný najmenší byt.[4] Ide o prvú knihu, ktorá sa snažila systematicky riešiť bytovú núdzu. Vízie to boli rozhodne pekne znejúce: „Zdi domů, náš masívní šat, oddělující nás od přírody v exteriéru, stanou se membránou mezi naším tělem a plasmatickými a biomechanickými energiemi okolního světa; domy budou využitkovávat jemné vibrace a proudy dýchající země, pokoje otevřou se přístupu slunečních potencí: bytový prostor nebude míti jen negativní funkce izolovati nás od výkyvů temperatury čtyř ročních dob, nýbrž bude mít aktivní funkce, působící na náš životní rytmus a tonus. Sídliště nebude kamennou pouští, ale místem fluktuace lidské a přírodní vitality, bude symbiózou lidského, zvířecího a vegetativního společenství, bude hnáno nejen parou a elektřinou, ale i energiemi slunce, měsíčním magnetismem, bude harmonovat s životem přírody, s dny a nocemi, s přílivem a odlivem, apod. Ve věci bydlení je slunce vynález docela nedávný a typicky socialistický.“ Či sa socialistickým architektom podarilo tieto pekné myšlienky zrealizovať, je už ďalšia otázka. Trávili by sme radi karanténu napríklad v Kapsulovej veži Nagakin v Tokiu z roku 1971, od Teigeho nasledovateľov, japonských metabolistov? Asi by z toho vznikla celkom slušná ponorková choroba. 

Pilotný projekt plávajúcej nemocnice. Virtuálny ateliér Katedry architektonickej tvorby Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave pod vedením Petra Hájka a Kristíny Rypákovej, letný semester 2019/2020.
Pilotný projekt plávajúcej nemocnice. Virtuálny ateliér Katedry architektonickej tvorby Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave pod vedením Petra Hájka a Kristíny Rypákovej, letný semester 2019/2020.
Pilotný projekt plávajúcej nemocnice. Virtuálny ateliér Katedry architektonickej tvorby Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave pod vedením Petra Hájka a Kristíny Rypákovej, letný semester 2019/2020.
Pilotný projekt plávajúcej nemocnice. Virtuálny ateliér Katedry architektonickej tvorby Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave pod vedením Petra Hájka a Kristíny Rypákovej, letný semester 2019/2020.

Verejný priestor

V mnohých mestách sa spoločenský a verejný život odohrával práve v miestach, ktoré sa museli dočasne úplne zavrieť: reštaurácie, bary, kaviarne, hotely, wellness centrá. Uvedomili sme si a zažili sme nutnosť činností vo verejnom priestore, ktoré sa nediali za žiadnym komerčným cieľom. Ľudia objavovali svoje susedstvá, štvrte. Tak, ako si pri intenzite trávenia času uvedomujeme chyby a nedostatky našich obydlí, uvedomovali sme si to aj pri našom širšom verejnom okolí. Ihriská a spoločné zariadenia sa stali priestorom pre paranoju z vírusu. Objavili sa instantní „turistickí sprievodcovia” po najzapadnutejších kútoch miest. 

Dôležitou témou zostáva hustota obydlí. Keď v devätnástom storočí prestaval Georges Eugène Haussmann centrum Paríža, boli zdemolované preplnené stredoveké štruktúry a nahradené veľkými presvetlenými triedami. Posledné desaťročia funguje aktívny diskurz o spomínaných malých sociálnych bytoch a zmiešaných funkciách v štvrtiach. Možno nás aktuálna situácia s dlhodobým potenciálnym nebezpečím infekcie donúti opäť sa vyhýbať prílišnej hustote zastavanosti. Zladiť dlhodobé urbanistické plány s „konaním” pandémie je novou výzvou posledných dní. Možno sa naučíme kultivovať a oceňovať to lokálne, aby sme sa potom opäť mohli naplno vydať do „veľkého globálneho sveta”.

Viac k téme nájdete tu.

[1] Karanténne mestečko otvorili na Zlatých pieskoch 16. apríla 2020 s počiatočnou kapacitou pre 50 ľudí.

[2] Študenti: Petra Ďurišková – Prvý kontakt, Simona Gašincová – Operačné sály a JIS, Adriana Gombarčíková – Administratíva a hasičský zbor, Igor Ivanec – Park a odpočinok, Martina Ľachká – Ubytovanie pacientov a lekárov, Jakub Ľorko – Spaľovňa odpadu, Soňa Polčová – Ambulancie a vyšetrovne, Michal Zajac – Sklad liekov a materiálu.

[3] http://branislavnikolic.net/cv/

[4] TEIGE, Karel. Nejmenší byt. Praha : Václav Petr, 1932.