A čo trh s dizajnom? Nespí?
Môže byť kniha o trhu s umením užitočná aj pre dizajnérov? Odpoveď je v podstate jednoduchá: samozrejme, veď dizajn patrí k umeleckým disciplínam, ktorých hodnota sa dá vyjadriť aj cenou. Hoci Nina Gažovičová sa vo svojej publikácii Trh nikdy nespí. Trh s umením na Slovensku: podmienky vzniku a podoby fungovania po roku 1989 venuje zberateľstvu a obchodovaniu s voľným umením a o dizajne a produktoch z odborov úžitkového umenia v nej priamo nenájdeme veľa zmienok, má viacero kapitol, ktoré sú pre pochopenie vývoja obchodu s umením – teda aj dizajnom – dôležité. Na úvod treba spomenúť, že Nina Gažovičová nie je na poli slovenskej umenovedy prvá, ktorá spracovala túto tému. Sama autorka považuje za doteraz najdôležitejší počin v tejto oblasti zborník Artwork Through The Market. The Past and the Present (koncepcia Ján Bakoš, SCCA, 2004). Ďalej uvádza, že v minulosti sa pozornosť bádateľov zvyčajne opierala o dejinný výskum zberateľstva, kusé rekonštrukcie jednotlivých zbierok, múzejných stratégií, o analyzovanie statusu umelca, historika umenia, vplyv objednávateľa, či o predaje šľachtických zbierok. (1)
Trh nikdy nespí okrem iných zorných uhlov skúma náš obchod s umením z hľadiska histórie – pracuje s celou škálou informácií, od archívnych prameňov až po zozbieranú orálnu históriu. V časti Umenie v spotrebnom koši ideológie, ktorá sa zaoberá obdobím od 50. rokov minulého storočia, presnejšie od vzniku družstva Tvar (1949), Slovenského fondu výtvarných umení (1954) a podniku Dielo (1956) a cez odkazy na autentické historické materiály,opisuje nielen štruktúry vtedajšieho obchodu s výtvarným umením, ale často v širšom zábere aj samotný status výtvarného umelca. Vieme, že aj v socializme trh s umením existoval, bol však modelovaný štátnymi zásahmi. Jasný príklad za všetky: ,,Ako najdôležitejšia aktivita SFVU bola napríklad v roku 1960 označené Akcia výkupu a predaja výtvarných originálov za znížené ceny… podľa informácií Š Bednára sa predal vyše desaťnásobok celoročných priemerov minulých rokov. Pritom si na rok 1960 uložili pracovníci Diela plán prekročiť stonásobne!“.(2) Hlavným nástrojom cenotvorby a predaja boli umelecké komisie, ktoré fungovali pri Slovenskom fonde výtvarných umení a hodnotili aj diela disciplín úžitkového umenia, pričom neskôr si doba vyžiadala zriadenie samostatnej komisie, ktorá „oceňovala“ aj dizajn. Od vzniku Slovenského fondu výtvarných umení, v podstate existujúceho dodnes (3) okrem zložiek, ktoré priamo zabezpečovali nákup, oceňovanie či distribúciu výtvarného umenia a sociálnu starostlivosť o umelcov, boli jeho súčasťou aj zariadenia, propagujúce umenie, či vzdelávajúce verejnosť – bol to napríklad Klub priateľov výtvarného umenia alebo výtvarná lotéria, kde vyrastali rôzne orientovaní zberatelia. Ďalšou skupinou individuálnych majiteľov výtvarných diel boli tí, čo okrem nákupov v predajniach Diela dokázali rozširovať svoje zbierky (neraz aj o predmety z oblasti úžitkového umenia) nákupmi priamo v ateliéroch výtvarníkov. Predaj výtvarných diel prostredníctvom siete Diela, hoci by sme nemali zabudnúť na ich „selekciu“ prostredníctvom umeleckých komisií, netreba podceňovať. Rôzne obchodné výhody, ku ktorým patril aj splátkový predaj, podporovali záujem verejnosti vlastniť umenie. Z oblasti dizajnu sa najväčšiemu zberateľskému záujmu tešili originály skla, keramiky, textilu a dreva ako aj finančne menej náročné plagáty, výtvarne spracované knihy…
Nová situácia nastala po roku 1989, keď bolo monopolné postavenie SFVU zrušené nastolením podmienok voľného trhového hospodárstva (autorka ju opisuje v kapitole Umenie v spotrebnom koši). Aj realizácie v architektúre podporované štátom v takom rozsahu, na aký sme boli zvyknutí z minulosti, prestali a zrejme sa ani neobnovia. V deväťdesiatych rokoch však začali vznikať súkromné galérie, kde bolo možné objavovať aj kvalitné artefakty z oblasti úžitkového umenia. K odvážnym prvolezcom patrila doteraz fungujúca Galéria X na Zámočníckej ulici v Bratislave, ktorá vznikla vďaka iniciatíve Silvie Fedorovej, Miloty Havránkovej a Júlie Kunovskej v októbri 1990. V jej portfóliu sa nachádzali výlučne diela z celej oblasti úžitkovej tvorby a dizajnu: šperky, odev, textil a jej činnosť bola rozšírená aj o domáce a zahraničné výstavy. Vďaka Galérii NOVA (aj po takmer tridsiatich rokoch stále existuje na pôvodnom mieste) vznikla platforma, ktorá okrem výstavného plánu zameraného na prezentáciu mladého slovenského umenia stavila na propagáciu a predaj slovenského umeleckého skla v zahraničí. Neskôr sa najmä v Bratislave objavili aj iné priestory, napríklad Slávica alebo Kompot (medzitým vznikli a zanikli ďalšie), v ktorých bolo a ešte stále je aj možné nájsť rôznorodú dizajnérsku produkciu.
Ďalším cenotvorným fenoménom, ktorý po roku 1989 vznikol na poli vizuálnej kultúry, sú aukcie výtvarného umenia. Hoci aukčná spoločnosť SOGA patrí už od roku 1996 neoddeliteľne k našej výtvarnej scéne, produkty slovenského úžitkového umenia a dizajnu z minulého a nášho storočia sa v jej ponuke, ako aj v ponuke ostatných aukcií (s výnimkou šperkov a umeleckého skla), neobjavujú. Napokon, ani sa netreba čudovať, veď ako popisuje situáciu vo svete Nina Gažovičová v jednom zo svojich článkov v Designume: „Prvé špecializované aukcie povojnového dizajnu sa v programe aukčných siení objavili až na konci minulého storočia… V 90. rokoch zaregistrovali obchodníci zvýšený záujem o dovtedy jedinú „komerčne bezpečnú“ dizajnérsku komoditu – modernistický nábytok.“ (4) Zdá sa, že u nás aj napriek ojedinelým pokusom o „draženie“ dobrého dizajnu, ktorou bola aj iniciatíva In the Midl Forum v roku 2013 (5), trh s dizajnom (pokiaľ vylúčime budovanie zbierok v štátnych inštitúciách) naďalej prebieha v súkromných galériách, prostredníctvom ateliérových predajov, na podujatiach typu Urban Market, Bratislava Design Week, na internete… Napokon, nemusíme sa čudovať: väčšinou dizajn – okrem originálov z oblasti úžitkového umenia – ešte ani dnes nevzbudzuje ten správny pocit exkluzívnosti, výnimočnosti, chuť vlastniť – veď sú to väčšinou predmety, ktoré slúžia denným potrebám, a potom, kam s nimi?…
Ako sa teda dá zhodnotiť zbierka moderného a súčasného dizajnu? Kde sa určuje jej cena? Veľkú úlohu v tomto smere zohralo založenie Slovenského múzea dizajnu, ktoré bolo spojené doslova s ofenzívnou propagáciou odboru. V jeho prvej stálej expozícii 100 rokov dizajnu. Slovensko 1918 – 2018 sú už mnohé produkty a diela z komunikačného dizajnu, ktoré sme začali označovať ako ikonické. Pribudlo množstvo vášnivých zberateľov, hľadačov pokladov… Stále sa však nemôžu porovnávať so zberateľmi napríklad slovenskej moderny. Prispeli však ku vzniku nového fenoménu: začali sme si viac všímať, čo máme a čo si máme viac vážiť.
Dovoľujem si citovať Ninu Gažovičovú: „Trh je nespochybiteľnou súčasťou umeleckého snaženia, ale nemal by mu byť nadradený. Aby sa tak stalo, je potrebné, aby ľudia, ktorí sú na ňom na oboch póloch aktívni, rozvíjali svoj rozhľad a snažili sa umeniu porozumieť. Nie preto, že sa to patrí ani preto, že je to práve v móde, ale preto, že obklopovanie sa umením tridsať rokov od historického prevratu by malo byť súčasťou európskeho štandardu a prejavom kultivovaného životného štýlu.“ (6)
Nina Gažovičová:
Trh nikdy nespí. Trh s umením na Slovensku: podmienky vzniku a podoby fungovania po roku 1989
Bratislava : vydané vlastným nákladom, 2019
ISBN 978-80-570-0288-8
(1) GAŽOVIČOVÁ, Nina. Trh nikdy nespí. Trh s umením na Slovensku: podmienky vzniku a podoby fungovania po roku 1989. Bratislava, 2019, s.16.
(2) Tamtiež, s.66.
(3) hoci k jeho existencii v súčasnosti sa už objavujú viaceré kritické vyjadrenia. Naposledy Jozef Kovalčík v rozhovore s Janou Močkovou pre Denník N: Ak by išlo ešte viac peňazí folklóru, obávam sa, že by ho to zničilo, hovorí šéf umeleckého fondu. In: Denník N, 24. mája 2019.
(4) GAŽOVIČOVÁ, Nina. Dizajn – starožitnosť tretieho tisícročia? In: Designum, 2/2017, s. 38-41.
(5) GAŽOVIČOVÁ, Nina. Slovenský dizajn v aukcii, po prvé… In: Designum, 5/2013, s. 6-9.
(6) GAŽOVIČOVÁ, Nina. Trh nikdy nespí. Trh s umením na Slovensku: podmienky vzniku a podoby fungovania po roku 1989. Bratislava, 2019, s. 176.