Pripomíname si 40. výročie prvej vernisáže skupiny Memphis
Architekt Andrej Gürtler sa pred 40 rokmi stal priamym svedkom udalosti, ktorá na konci 20. storočia významne poznamenala svet dizajnu. Zhodou šťastných okolností sa zaradil medzi prvých návštevníkov úvodnej výstavy skupiny Memphis v Miláne, kde sa mu podarilo získať viacero ojedinelých a dnes už mimoriadne vzácnych záberov. O tom, ako sa na výstavu dostal a svojich prvých dojmoch, píše v príspevku, ktorý sprevádzajú fotografie zaznamenané 20. septembra 1981 v Miláne a podstatné informácie o fungovaní skupiny Memphis.
Večer 11. decembra 1980 sa v obývačke Ettore Sottsassa zhromaždila skupina mladých dizajnérov a architektov, pričom prítomným dokola vyhrávala vinylová platňa Stuck Inside of Mobile with Memphis Blues Again od Boba Dylana. Tak vraj vznikol názov slávnej skupiny Memphis. O niekoľko dní neskôr sa zrodila aj predstava o prvej výstave tejto skupiny, ku ktorej sa prihlásili Ettore Sottsass, Aldo Cibic, Matteo Thun, Marco Zanini, Martine Bedin, Michele De Lucchi, Nathalie Du Pasquier a George Sowden. Po niekoľkých mesiacoch, 19. septembra 1981, bola kolekcia 55 autorských originálov známa ako ako Memphis Furniture Milano 1981, ktorú kurátorsky zostavili Ettore Sottssas a Barbara Radice, prezentovaná vo výstavnej miestnosti s názvom ARC ´74, vlastníkmi ktorej boli Brunella a Mario Godani. Výstavné priestory sa nachádzali v pivničných priestoroch novostavby na ulici Corso Europa číslo 2. Výstava sa konala ako jedno z mnohých sprievodných podujatí počas veľtrhov Salone del Mobile, Euroluce a Trienále architektúry v Miláne. Pred galériou sa tlačilo viac ako 2 000 nedočkavcov, ktorí spôsobili dopravnú zápchu, čo sa vtedy považovalo za senzačnú udalosť.
Začiatkom septembra v roku 1981, päť rokov po skončení Fakulty architektúry SVŠT, som sa ako zamestnanec štátneho projektového ústavu pripravoval na trojtýždňovú dovolenku do Talianska. Bývalo zvykom, že dovolenku na západ sme chápali ako študijnú cestu, ktorú sme si dôkladne naplánovali – s podrobným rozpisom, čo všetko chceme vidieť, navštíviť a zdokumentovať na diapozitívy. Moju cestu som si rozdelil na tri časti. Týždeň rekreácie na Levantskej riviére, týždeň návštevy veľtrhov nábytku, svietidiel a Trienále architektúry v Miláne a na posledný týždeň návštevu večného mesta Rím. Vo vrecku som si niesol telefonické kontakty na hlavného architekta Milána a Ríma, ktoré predtým v máji získal môj starší brat na medzinárodnom stretnutí architektov v Dánsku. V tom čase moja manželka práve končila študijný pobyt na letnej univerzite talianskeho jazyka pre zahraničných študentov Janovskej univerzity v v Santa Margerita Ligure, malebnom mestečku Levantskej riviéry Po oslavách jej 25. narodenín sme vlakom odcestovali do Milána. Po absolvovaní dvoch veľkých výstav Salone del Mobili a Euroluce sme skončili na Viale Emilio Alemagna v Palazzo dell´Arte. V podvečerných hodinách, po prehliadke Trienále architektúry, sa manželka z telefónneho automatu vo vestibule paláca umenia pokúšala zatelefonovať hlavnému architektovi Milána. Najskôr sme nemali úspech a pamätám si, že na druhom konci telefónu sa ozýval hlas odkazovača – v tom čase pre nás absolútne neznáma vec! No napokon sme mali úspech a dovolali sme sa. Hlavný architekt Alberto Scarzella nám ponúkol pol dňa zo svojho pracovného času a svojím autom nás previezol mestom. Nakoniec na moju žiadosť cieľom bola iba jedna stavba, obytný komplex vo štvrti Gallaratese od Alda Rossiho a Carla Aymoniha.
Po skončení prehliadky mesta prišlo avizované prekvapenie, ktoré nám pán kolega sľuboval. Bolo skoré popoludnie. Zaparkovali sme na konci mestskej triedy jednotnej kompaktnej blokovej zástavby, kolmo na obrubník, pred novostavbou polyfunkčného domu. Vystúpili sme z auta a začali sme sa lúčiť. Alberto Scarzella sa lúčil so slovami: „Toto je pre vás prekvapenie. Včera tu bola vernisáž „nejakých“ mladých architektov, ktorá spôsobila ošiaľ a dopravnú zápchu. Písalo sa o tom v dnešnej rannej tlači. Ešte som to ani nevidel.“
Výstavnú sieň tvorili dva moduly členenia mestského parteru na chodníku mestskej triedy. Jeden modul bol vstup so zádverím a druhý bol veľkorozmerný skriňový výklad. Vo vstupe bol vyvesený plagát, ktorý som si kúpil za 10 dolárov a dodnes mi visí na stene v pracovni, v našom byte na 3. poschodí bytového domu v Bratislave. Tento plagát som za 40 rokov nikde doteraz publikovaný nevidel! Na veľkorozmernom vonkajšom skle výkladu bol názov výstavnej siene s logom: bledožltý rovnostranný trojuholník, prázdny štvorec, bledomodrý kruh a názov súkromnej galérie ARC74. Vo výklade bol iba jediný exponát: odkladací stolík s názvom Schwarzenberg od rakúskeho architekta Hansa Holleina. Po prečítaní priloženej informačnej popisky som sa okamžite zorientoval o akú výstavu ide. S veľkým očakávaním a zvedavosťou sme po zaplatení vstupného spolu s manželkou vstupovali do galérie. Samotné výstavné priestory sa nenachádzali na vstupnom podlaží, ale v suteréne novostavby. Na naše prekvapenie, po obrovskom záujme z predchádzajúceho dňa, sme sa v hlavných výstavných priestoroch ocitli s manželkou ako jediní návštevníci. Napriek prísnemu zákazu fotografovania som to riskol a rýchlo som bez sústredenia fotografoval. Z toho množstva sa napokon dali vybrať iba dva zábery. Vďakabohu sú to dva hlavné ikonické originály, ktoré boli a stále sú najviac reprodukované a charakteristické pre túto dejinnú kultúrnu udalosť. Umelé osvetlenie a celková inštalácia akoby cielene neumožňovali návštevníkovi absorbovať tú novátorsky divokú, tvarovú, farebnú a materiálovú pestrosť hmoty pri jednotlivých nábytkových prvkoch, na pohľad s neidentifikovateľnou funkciou.
Skupinu účastníkov predvianočného stretnutia u Ettore Sottsassa v roku 1980 na prvej legendárnej prezentácii Memphis – Milano v septembri 1981 doplnili svojimi návrhmi Andrea Branzi, Alrssandro Mendini. Michael Graves, Hans Hollein, Shiro Kuramata, Peter Shire, Masonori Umeda, Arata Isozaki, Terry Jones, Javier Mariscal, Paola Navone, Liugi Serafini a Bruno Gregori zo Studia Alchimia.
Každý exponát mal popisku, na ktorej okrem autora bol uvedený jeho názov a funkcia. Na prvý dojem som mal hlavu plnú otázok a zmätku. Čo to je? Umenie? Gýč? Je to možné, aby pre mňa renomovaní architekti ako Hollein a Isozaki tak „hlboko klesli“, napriek tomu, že ich tvorbu sme ako mladí architekti doma, v Bratislave dychtivo sledovali už roky? Bol to doslova šok a bolela z toho hlava. No neskôr, ako sa ukázalo, to nebola iba moja, ale i celosvetová diagnóza.
Nový vyjadrovací jazyk štúdia Memphis miešal eleganciu a gýč, viedol dialóg s absurdnými a iracionálnymi tvarmi, používal plastové lamináty, ktoré imitujú drahé, vzácne materiály. Do racionálneho vyjadrenia priemyselnej výroby priniesol predovšetkým potešenie z hry. Memphis – Milano si rýchlo podmanil verejnosť a upútal pozornosť celého sveta.
Tak, ako svetová špičková móda, haute couter svetových módnych značiek, každoročne prezentuje na módnych mólach pánsku a dámsku módu, aj Memphis – Milano sa každoročne prezentuje pri príležitosti veľtrhu Salone del Mobile alebo iných podujatí. Za celé obdobie existencie tu vystavovali svoje diela Thomas Bley, Walter Kirpicsenko, Michael Podgorschek, Daniela Puppa, Christoph Radl, Gerard Taylor, Fabio Bellotti, Robert Mangurian, americký kolektív Arqitectonica, Maria Sanchez, Nicholas Bewick, Pierangelo Caramia, Beppe Caturegli, Dante Donegani, James Evanson, Giovannella Formica, Shuji Hisada, Massimo Iosa, Ghini Irvine, Ferruccio Laviani, Angelo Micheli, Marco Zanuso, Laura Agnoletto, Marzio Rusconi Clerici, Guido Borelli, Johanna Grawunder, Lawrence Laske, Mary Little, Gary Morga, Christophe Pillet, Winfried Scheuer, Marco Susani a Daniel Weil.
Postupom času boli plagáty prvých výstav doplnené ilustrovanými katalógmi. Logo navrhnuté Christophom Radlom získalo definitívnu podobu v roku 1985, v tom istom roku, ako skupinu opustil Ettore Sottsass. Posledná výstava skupiny Memphis sa konala pod vázvom „Luci Lights“ v roku 1988. Odvtedy už pod značkou Memphis nevznikli žiadne produkty.
Produkty skupiny Memphis sa za týchto sedem rokov produkcie v malých výrobných sériách stali predmetom nielen nespočetných výstav v renomovaných galériách a výstavných sieňach, ale našli si stále miesto vo svetových múzeách moderného umenia. Stali sa aj zberateľským snom a výnimočnou investíciou súkromných zberateľov. Medzi nich patrili napríklad aj slávny módny návrhár Karl Lagerfeld a britská rock-popová hviezda, spevák David Bowie. Plodný, ambiciózny a extravagantný módny návrhár Karl Lagerfeld patril medzi výnimočných zberateľov umenia. Svoj rozsiahly penthaus v Monte Carle zariadil nábytkom z produkcie Memphis Milano na spôsob malého múzea. Ale tak, ako sa rozhodol rozpredať svoju zbierku Andyho Warhola, sa v roku 1991 zbavil prostredníctvom aukčnej siene Sotheby´s aj zbierok, ktoré sa nachádzali v rozsiahlom penthause v Monte Carle. Aj David Bowie, ako sa ukázalo po jeho smrti, bol mimoriadne zaujatým zberateľom artefaktov tvorivej skupiny Memphis – Milano. Od stretnutia s Ettorem Sottssasom v dobe jeho najväčšej slávy v osemdesiatych rokoch minulého storočia, ich nazhromaždil viac ako 400. Aj Bowieho zbierka umenia bola neskôr v Sotheby´s počas troch dní vydražená, pričom sa vyzbieralo 1,4 milóna libier. Jedným z vrcholov dražby bol červený kufríkový písací stroj Valentine od Ettore Sottsassa, ktorého pôvodná predajná cena sa pohybovala v rozpätí 300 – 500 libier. Predal sa za 47 500 libier. Medzi vrcholy dražby patril aj ikonický príborník Casablanca z prvej výstavy Memphis Furniture Milano, čiže z výstavy na Corso Europa v roku 1981. Táto aukcia umeleckých predmetov, umocnená Bowieho nedotknuteľným hviezdnym statusom, ešte viac zviditeľnila výnimočnosť skupiny Memphis a hlavne upozornila na osobnosť Ettore Sottsassa a potvrdila jeho miesto vo svetovom umení.
