Parížsky obchodný dom La Samaritaine znovu otvoril svoje brány

Na prahu 21. storočia, po hlbokých ekonomických a spoločenských zmenách, takmer každé mesto čelí problému valorizácie kultúrneho dedičstva v podobe architektúry, ktorá stratila svoj pôvodný účel. Ide často o priemyselné budovy, ktorých konverzia na umelecké centrá alebo iné polyfunkčné účely nebýva vopred vyhraným súbojom. Pri každej z nich sa do konfliktu dostávajú developeri, ktorí nie vždy chápu kvalitu danej historickej budovy ako pridanú hodnotu využiteľnú pre ich zámery, a pamiatkári, ako aj ostatní občania, ktorí si k daným objektom vytvorili silný citový vzťah. Na Slovensku túto problematiku tiež dobre poznáme.

Popri priemyselnom dedičstve existuje však množstvo iných typov budov: školy, poštové úrady, semináre, obchodné domy… Ich lokalizácia, často v centre miest, im pridáva na atraktivite a ich revitalizácia dokáže vyvolať búrlivé debaty. V takomto neľahkom kontexte, sa 23. júna 2021, po 16 rokoch právnych naťahovačiek a renovačných prác, Parížania konečne dočkali znovuotvorenia ich najobľúbenejšieho obchodného domu La Samaritaine (Samaritánka).

Počiatky tohto podniku siahajú do roku 1870, keď si istý skromný obchodník menom Ernest Cognacq otvoril červený stan s rôznym tovarom pri historickej vodnej pumpe nazývanej Samaritánka. Onedlho sa oženil s Marie-Louise Jaÿ, predavačkou v obchodnom dome Bon Marché. Spoločne vybudovali obchodné impérium: z pôvodných 48 m² sa ich obchodná plocha postupne rozšírila do štyroch budov. V roku 2005, keď musel byť komplex z ekonomických a bezpečnostných dôvodov zavretý, La Samaritaine mala 48 000 m² a bola najväčším obchodným domom vo francúzskej metropole. Slogan On trouve tout à la Samaritaine (V Samaritánke sa nájde všetko) správne vyjadroval všestrannosť podniku: od klinca po detský kočík, človek tu skutočne našiel tisíce užitočných (a aj menej užitočných) vecí.

Popularita tohto obchodu bola daná aj jeho krásnou architektúrou. Ernest Cognacq oslovil architekta Frantza Jourdaina, ktorý pre La Samaritaine postavil v roku 1910 prvú ikonickú budovu využívajúcu princípy železných konštrukcií Gustava Eiffela. Jej extravagantný secesný štýl charakterizovaný veľkou farebnosťou nebol vtedy všetkým po chuti. Už v tridsiatych rokoch 20. storočia boli smaltované dosky s florálnymi motívmi zamaskované šedou farbou. La Samaritaine sa rozrastala, ale Frantz Jourdain, ktorý si bol vedomý, že jeho architektonický štýl sa nepáči parížskym radným pánom, sa spojil s architektom Henrim Sauvageom, aby navrhol fasádu pristaveného domu smerom k Seine. Sauvage sa odklonil od secesnej rétoriky Art Nouveau a navrhol druhú ikonickú budovu v rytmickom geometrickom štýle Art Déco.

Keď v roku 2005 došlo k uzavretiu La Samaritaine, rozprúdili sa živé debaty o jej budúcnosti. Budovy sa stali majetkom skupiny LVMH a Francúzskom sa šírili správy, že sa zo Samaritánky stane luxusný hotel a teda miesto neprístupné širokej verejnosti. Súdne pojednávania medzi LVMH a pamiatkovými spolkami, týkajúce sa najmä zbúrania jednej fasády na ulici Rivoli (ktorej sa napriek súdnemu rozhodnutiu nepodarilo predísť!) a napokon i pandémia Covid-19, ktorá nastolila nové normy fyzickej dištancie vo verejných priestoroch, oneskorili renovačné práce a otvorenie Samaritánky. Parížania napokon s úľavou objavili nie luxusný hotel, ale luxusné obchodné miesto, ktoré im sľubuje  „nový obchodný zážitok“. V budovách Samaritánky sa nachádzajú aj úrady, sociálne byty a detské jasle. Tento polyfunkčný charakter bol skupine LVMH nariadený v rámci povolenej prestavby.

Projekt obchodného domu, ktorý zaberá plochu 20 000 m² bol zverený firme DSF (ide o firmu z Hongkongu, ktorú vlastní skupina LVMH). DSF je lídrom v predaji luxusných výrobkov pre cestujúcich. Jej prvou európskou implantáciou je benátsky palác Fondaco dei Tedeschi, ktorý bol úspešne predizajnovaný do hybridnej moderno-historickej podoby. O to sa DSF pokúsila i v Paríži. Budovy postavené Frantzom Jourdainom a Henri Sauvageom sú chránenými pamiatkami a DSF si uvedomila ich pridanú hodnotu. Ich bohaté zdobenie bolo zrenovované: dosky zo smaltovanej lávy, ktoré boli dlhý čas pokryté šedou farbou, sú viditeľné v celej ich farebnosti. Kvety, liany a secesné nápisy dodávajú budove optimistický akcent. Vnútro hlavnej budovy si tiež zachovalo historické prvky: ide najmä o famózne obrovské schodište z dubového dreva s kovovými ornamentálnymi zábradliami, ktoré vrcholí pod strešným svetlíkom. Tento bol zrekonštruovaný s novým typom skla, ktorého priesvitnosť je daná meniacim sa vonkajším svetlom. Na múre pod svetlíkom sa nachádza rozľahlá (115 m široká a 3,5 m vysoká) maľba so štylizovanými pávmi, ktorú zhotovil Francis Jourdain, syn architekta. Zbúranú fasádu budovy do ulice Rivoli nahradila nová vlnitá fasáda zo skla až po nárožie ulice (pôvodne dom s typickou fasádou z éry prefekta Georgesa Haussmanna). Jej autorom je japonské architektonické štúdium Sanaa (Pritzker Prize 2010). Sanaa je zodpovedné aj za celkovú renováciu historických budov. Interiérový dizajn bol zverený kanadskému štúdiu Yabu Pushelberg a tiež francúzskym interiérovým dizajnérom ako Hubert de Malherbe a Ciguë.

Je zjavné, že hlavným úmyslom celého projektu bolo prezentovať výnimočné produkty a služby pre kozmopolitné parížske a turistické publikum. Samaritánka už nie je klasickým obchodným domom, a určite si nedáva za motto „tu sa nájde všetko”. Alebo ak všetko, tak len všetko najexkluzívnejšie, čo sa dnes vo svete dá nájsť. Samozrejme, že existencia takéhoto obrovského showroomu je v Paríži, historickej metropole krásy, módy a umenia žiť, pochopiteľná. Väčšina Parížanov sem asi bude chodiť nie na klasické nákupy, ale skôr ako do múzejného priestoru, v ktorom sa, na rozdiel od múzea, možno vystavených vecí dotýkať. Prípadne si tu Parížanky môžu kúpiť svoj obľúbený parfum za klasickú cenu, ale s pocitom, že si kupujú niečo jedinečné: ten pocit je daný unikátnym priestorom, za ktorý nie je príplatok! Blízka budúcnosť ukáže, či je projekt obnovenej Samaritánky životaschopný. V každom prípade sa však predišlo zbúraniu (až na fasádu na ulici Rivoli), necitlivej kamufláži či drastickému „sprivatizovaniu” historickej budovy. Renovačné práce zachovali extravagantný charakter pôvodného obchodného domu.

Milovníkom architektúry, dizajnu a shoppingu Samaritánka určite stojí za vybočenie od tradičných turistických trás francúzskeho hlavného mesta. Pri prechádzke v tejto centrálnej časti mesta si budú môcť pozrieť a zhodnotiť aj ďalšie zrenovované budovy: známe trhovisko (brucho Paríža), ktoré sa v minulom storočí zmenilo na veľké shopping centrum Les Halles. Pred pár rokmi bolo celé prestavané a dnes jeho obrovská poetická presklené strecha (la Canopée) dodáva celému komplexu moderný šmrnc. O kúsok ďalej pred mesiacom otvoril milionár François Pinault umelecké múzeum (ďalšie po Benátkach v Pallazo Grazzi a Punta della Dogana). Nachádza sa v priestoroch Burzy, ktorej historická architektúra ukrýva vnútri zásah Pinaultovho obľúbeného architekta Tadaa Anda. Ďalšie transformácie prebiehajú pod vedením architekta Dominique Perraulta v budove Hlavnej pošty pri Louvri. Tu sa bude nachádzať aj luxusný hotel, ktorého sa Parížania obávali v prípade Samaritánky. V tomto prípade je zaujímavé pozorovať meniaci sa fenomén sentimentálneho vzťahu širokej verejnosti k budovám patriacim do spoločného kultúrneho dedičstva.

Spomínané projekty sú zaujímavým príkladom mestskej obnovy v nie ľahko riešiteľnom prostredí výnimočnej metropoly, ktorú nemecký filozof Walter Benjamin nazval hlavným mestom 19. storočia. Zdalo sa, že jej homogénny charakter takmer vylučoval akúkoľvek zmenu. Všetky zásahy do mestského priestoru plného historických budov a pamiatok sú preto ostro sledované a vášnivo komentované politikmi, novinármi a verejnosťou, a to už od doby tzv. Veľkých prác iniciovaných prezidentom Françoisom Mitterandom. Sklenená pyramída pred Louvrom vtedy vyvolala hromadné demonštrácie; dnes je plne akceptovaným prvkom mesta!