Moc odievania, odievanie moci

Komunistický prevrat roku 1948 v bývalom Československu neobišiel ani oblasť odievania a módy. Móda, akokoľvek dlho ukotvená v ľudskej spoločnosti, ktorú možno na prvý pohľad stotožňovať s efemérnosťou, prchavosťou či prejavom márnivosti, sa stala nástrojom v rukách mnohých mocenských a ideologických vplyvov.

Z tohto pohľadu by bolo naivné predpokladať, že oblasť módy zostala po víťaznom februári 1948 mimo dohľadu ideologických vplyvov. Domnievať, že móda a odievanie sú nepodstatné fenomény vzdialené politickej moci vládnuceho aparátu, by sa priečilo jednak samotnej povahe módy a jednak ovládaniu a dozorovaniu každodenného života komunistickými štruktúrami. Treba si uvedomiť, že oblasť módy a odievania sa stala vysoko strategickým teritóriom, do ktorého sa premietali ideologické požiadavky súvisiace so zmenou spoločenského poriadku po prevzatí moci komunistickou garnitúrou.

Jedným z dôležitých predpokladov, na ktorom mala vzniknúť móda socialistickej ženy, bol centralizovaný model odevnej produkcie, odmietnutie a pretrhnutie všetkých väzieb s módou predvojnového obdobia a módou kapitalistického sveta, chápanou ako buržoázny prežitok. Aktuálna línia módy sa tak mala opierať o koncept novej ženy,¹ ktorú reprezentovala pracujúca žena. Pri hľadaní nového výzoru pre socialistickú ženu bolo potrebné odkloniť sa od vzorov svetovej (západnej) módy, pretože táto móda nebola (podľa oficiálnej rétoriky) chápaná len ako buržoázny prežitok, ale aj v mnohom vzdialená predstavám o odievaní socialistickej ženy. Snaha o definovanie podoby „pokrokovej“ módy vychádzala predovšetkým z antikampane na západnú módu, čo sa javilo ako najpohodlnejší spôsob vízie novej socialistickej módy.

Zámerom tohto príspevku preto nebude pohľad na módu či štýl odievania päťdesiatych rokov 20. storočia. Pozornosť bude primárne sústredená na vizuálne reprezentácie žien, prostredníctvom ktorých pôjde o pokus odhaliť mocenské praktiky ženských dobových časopisov, ktoré sa na pozadí politického establismentu podieľali na konštruovaní novej socialistickej ženy.

Treba si uvedomiť, že oblasť módy a odievania sa stala vysoko strategickým teritóriom, do ktorého sa premietali ideologické požiadavky súvisiace so zmenou spoločenského poriadku po prevzatí moci komunistickou garnitúrou.

O úsilí pomenovať nové trendy v socialistickom odievaní, podloženom na negácii západnej módy, informovali predovšetkým časopisy určené pre ženy (Slovenka, Móda a textil), prostredníctvom ktorých sa tieto „pokrokové“ myšlienky mali šíriť priamou cestou k želanej cieľovej skupine. Časopis Móda a textil prináša k tomuto problému nasledujúce riadky: „Životná úroveň našej pracujúcej ženy stále stúpa, a tým sa zlepšujú aj jej nároky v obliekaní. Či je to žena z priemyslu, žena intelektuálka, alebo žena z distribúcie, každá chce byť oblečená nielen pri rôznych slávnostných príležitostiach, ale aj na pracovisku. Dobré oblečenie prestalo byť privilégiom tej vrstvy žien, ktoré sa celý deň venovali iba zovňajšku“.² Iný príspevok zase venuje pozornosť požiadavkám žien v závodoch, ktoré sú „vyššie“ ako požiadavky buržoáznej ženy. Aby návrhár zvládol takúto náročnú úlohu, inšpiráciu nemôže hľadať „v západných časopisoch, nemôže čerpať v nezmyselnej, buržoáznej svetovej móde, ktorá môže plne vyhovovať ozaj len vrstve meštiackych nič nerobiacich paničiek. Jeho práca musí byť hlbšia. Musí čerpať z potrieb ľudu, musí čerpať z našej bohatej, ľudovej tvorby“.³

Snaha o vytvorenie socialistickej módy na negatívnych postojoch k móde Západu však predstavovala iba jednu stranu mince. Druhá strana predstavy o tvorbe vlastnej socialistickej módy mala pôvod v utopických víziách stalinského Sovietskeho zväzu,⁴ ktoré pretrvávali od tridsiatych rokov až do neskorých osemdesiatych rokov 20. storočia vo všetkých krajinách tzv. socialistického bloku vrátane bývalého Československa. Djurdja Bartlett vo svojej knihe Fashion East. The Spectre that Haunted Socialism píše: „Koncom štyridsiatych rokov nové východoeurópske režimy opakovali boľševický utopický experiment dekonštruovaním zaužívaných pravidiel obliekania a zavedením nového štýlu odievania socialistickej ženy. V porovnaní s ich boľševickým predchodcom dvadsiatych rokov 20. storočia, východoeurópske utópie boli antimodernistickými projektmi. Pod sovietskym politickým vplyvom bolo ich hlavnou úlohou vytvoriť prázdny priestor na presadzovanie stalinskej mýtickej kultúry. Nasledujúc sovietsky model centralizovanej výroby, odevný prototyp bol uvedený v čase, keď domáci priemysel zápasil s uvedením nových odevov pre obyčajnú ženu. Socialistické odevné súťaže a účasť na medzinárodných veľtrhoch zabezpečili pre východoeurópske ústredné odevné inštitúcie príležitosť navrhovať a prezentovať šaty, ktoré mali kompenzovať nedostatok dostupnej módy v predajniach. Kroky vedúce k zmene boli šokujúce jednak vo svojej deštrukcii predvojnových odevov a životného štýlu a jednak vo svojej rýchlosti presadzovania nového oficiálneho štýlu.⁵ V súvislosti s radikálnym utopickým východoeurópskym prístupom v riešení otázky odievania treba spomenúť predovšetkým to, že Československo, ktoré bolo súčasťou predvojnového západného kultúrneho a ekonomického systému, potrebovalo v rámci sebaočisty urýchlene zaviesť do oblasti obliekania socialistické utopické ideály. Avšak tento utopický zápal zdôrazňoval ontologické rozdielnosti medzi módou a socializmom: „Kým móda čerpá z minulosti, aby objavila prítomnosť, socializmus poprel minulosť, aby tvoril svoju budúcnosť“.⁵ Utopickou novinkou mala byť modernistická snaha, ktorá však nekorešpondovala s predvojnovou kultúrou odmietnutou režimom . Oblasť módy bola pre nový režim, ktorý chcel vytvoriť novú ženu a nového muža, chápaná ako nebezpečná.

V dôsledku oficiálneho prijatia raných boľševických utópií boli pretrhnuté všetky väzby s módou predchádzajúceho obdobia. Tento fakt potvrdzujú i slovenské dobové časopisy určené ženám, ktoré viedli proti západnej móde negatívnu kampaň. Západná móda mala byť chápaná ako nevkusná, anachronická, paradoxne založená na uniformite, pretože diktuje zmeny a pravidlá obliekania pochádzajúce z buržoáznych prežitkov. Zmeny a široký výber odevov podľa dobovej rétoriky ideológie nie sú pre módu potrebné, pretože nútia ženy nosiť rôzne veci na rôzne príležitosti a z tohto pohľadu boli chápané ako uniformita, čo v socialistickom odievaní nadobudlo odlišné konotácie. Ďalším prvkom, od ktorého mala byť očistená socialistická móda, predstavoval kozmopolitizmus. Kozmopolitná ideológia, ktorá bola chápaná ako najreakčnejšia zbraň v rukách imperializmu, čo vyhlasuje národný ráz, tradície, formy národných kultúr a vlastenectvo za prežitok,_⁶ mala byť v oblasti módy namierená proti záujmom pracujúcej triedy. Kozmopolitná móda (podľa dikcie dobového „newspeaku“) nielenže zhubne ovplyvňuje svoju klientku, ktorá musí svoje správanie a aj telo prispôsobiť strihu a móde šiat, ale táto móda „pestuje svojou výstrednosťou a efektom triednu výlučnosť, je prejavom dekadencie a úpadku svojím unikaním od života. Je nepraktická, nehospodárna svojím riešením, nie je vytváraná s ohľadom na životné prostredie, národný charakter, vôbec nezodpovedá kultúrnym potrebám pracujúcich vrstiev“.⁷ V rámci tejto rétoriky sa nepriateľskou stala aj móda vyznačujúca sa elegantnosťou. Termín elegancia, ktorý mal zjavne buržoázne konotácie, odkazoval k šatám veľmi drahým a bohato dekorovaným, a teda nevhodným pre novú socialistickú ženu, ktorej šaty sú šatami budúcnosti. Zrieknutie sa módy, hoci v dobových ženských časopisoch predsa len zostalo miesto pre aktuálnu západnú módu, malo silne ideologické pozadie, ktoré vyvolalo krízu v reprezentácii ženy. Podľa Djurdji Bartlett, vo vizuálnej ekonómii ženského tela zohrali úlohu dve rozlišovacie možnosti: „Do nového sveta mohla vstúpiť žena podobajúca sa mužovi, alebo mohla byť z neho vylúčená ako kreatúra minulosti lipnúca na zobrazovaní ženskosti a módnosti. Aby mohla byť žena akceptovaná v rámci nového spoločenského poriadku, očakávala sa od nej zmena v obliekaní a jej vzhľade“.⁸

Predstavu novej ženy mala podľa dobových ideológov napĺňať silná a pevná žena a morálnymi a telesný predpokladmi.

Predstavu novej ženy mala podľa dobových ideológov napĺňať silná a pevná žena s morálnymi a telesnými predpokladmi, čo napokon reflektovali vizuálne reprezentácie žien zobrazených pri pracovných strojoch, oblečené v pracovnom odeve. Úlohou obrazov bolo odvrátiť pozornosť od západnej urbánnej módy a nahradiť ich obrazmi žien vykonávajúcich fyzicky náročné práce v oblečení, ktoré zodpovedali realite priemyselného a poľnohospodárskeho prostredia. Na rozdiel od stalinskej kultúry, ktorá celé roky masovo produkovala idylický rurálny obraz prostredníctvom odevov inšpirovaných ľudovým umením, ale aj obrazy upravených žien, ktoré sa prechádzali ulicami mesta, východoeurópske utópie ešte neboli pripravené na vstup do mýtického sveta. V prvom rade sa mali vzdať ich modernistickej minulosti, ktorú stelesňovali ženy obliekajúce si módne šaty. Jeden zo znakov boja starého s pokrokovým symbolicky predstavovali nielen klobúky, ale aj šatky s pestrými figurálnymi motívmi, kvetovanými a tureckými vzormi, ktoré s obrazmi pevných žien na traktoroch, oblečené v montérkach, reprezentovali dištancovanie sa povojnových utópií od západnej módy. V dobových časopisoch začiatku päťdesiatych rokov prevládajú idealizované obrazy žien v letných šatách určených pre vidiek, ale i mesto (obr. 1)a tiež obrazy žien odetých v praktických bavlnených šatách, ktoré s predchádzajúcim pôvabom korešpondovali iba účesom a upraveným vzhľadom. (obr. 2) Napokon, neprehliadnuteľné sú aj obrazy žien kŕmiace prasce, čistiace chlievy či obsluhujúce traktor charakteristické pre obdobie konca štyridsiatych a začiatku päťdesiatych rokov. (obr. 3a, 3b) Ženy oblečené v pracovných overaloch boli asexuálne, pripravené reprezentovať novú modernistickú androgýnnosť. Hoci, podľa Bartlett, pracovný overal iba sčasti zakrýval ženské krivky, minimalizoval erotický potenciál ženského tela: „Voľný overal mal za úlohu zosmiešniť sexualitu ako prirodzenú silu, a ženskosť ako buržoáznu kultúrnu prax“.⁹ Ak tzv. ľudové demokratické zriadenie venovalo veľkú pozornosť odevu pracujúcich žien, jeho zameranie sa na tvorbu rôznych typov pracovných odevov pre rôzne povolania bolo zdôvodňované „vyššou“ formou odevnej kultúry. Predostieraná diverzifikácia pracovného odevu zároveň slúžila aj na to, aby sa predišlo zdaniu uniformity, ktorá bola podľa ideológov módy paradoxne chápaná vo význame rovnakého strihu, materiálu a vzoru vnucovaného všetkým občanom bez ohľadu na ich vkus.

Predostieraná diverzifikácia pracovného odevu zároveň slúžila aj na to, aby sa predišlo zdaniu uniformity, ktorá bola podľa ideológov módy paradoxne chápana vo význame rovnakého strihu, materiálu a vzoru vnucovaného všetkým občanom bez ohľadu na ich vkus.

Časopis Móda a textil prinášal koncentráciu vizuálnych obrazov s pracovným oblečením žien, prostredníctvom ktorých (v spolupráci s ideológmi módy) bolo jeho cieľom formovať „vkus a estetické nároky“ na odievanie žien. Oboznamoval svoje čitateľky nielen s bohatou ponukou pracovných šiat, ale informoval ich aj o procese ich realizácie, od navrhovania prototypu až po finálnu výrobu, kde určitý medzičlánok predstavovala skúsenosť a hodnotenie budúcej spotrebiteľky. Dôležité miesto v tomto procese predstavovalo vývojové textilné a odevné stredisko, národný podnik Textilná tvorba, ktoré uskutočňovalo prieskumové prehliadky v poľnohospodárskych a priemyselných strediskách, aby v priamej diskusii s pracujúcimi ženami riešilo otázku nového odievania. (obr. 4a, 4b)Tvorba rôznych typov pracovných odevov pochádzala zo spolupráce viacerých pracovných zložiek (výtvarníci, modelári, návrhári, výskumní a vedeckí pracovníci) potrebných na to, aby sa docielilo „dokonalé“ odievanie smerujúce k jeho funkciám: úžitkovým, estetickým a spoločenským. Diverzifikovaná ponuka pracovných odevov navrhovaných Textilnou tvorbou zapĺňala obsah časopisu začiatkom päťdesiatych rokov celkom pravidelne. Čitateľkám predkladala obrazy žien oblečených v navrhovaných pracovných oblečeniach, ktoré boli zachytené v autentickom prostredí družstva, či strojárskej výroby.

Ak sa módny priemysel snažil vytvoriť dámske pracovné oblečenie, ktoré malo predstavovať „najkrajšiu“ a „najdôležitejšiu“ časť dňa, bolo to s prihliadnutím nielen na charakter pracovnej činnosti, ale aj telesné predpoklady žien. Tak napríklad pre ženy traktoristky bol konkrétne navrhnutý špeciálny odev priliehajúci nielen jej pracovnej pozícii, zohľadňujúci funkčnú a estetickú stránku, ale aj telesnú stavbu a pohlavie. Pracovný odev špeciálne navrhnutý pre ženy traktoristky pozostával z nového riešenia nohavíc, pretože „pri jazde na traktore, keď sa telo stále natriasa, je potrebné, aby nohavice pevne sedeli v páse. Aj chrbát, hlavne pod pásom, potrebuje dobrú ochranu. Preto majú nohavice rázporok na zapínanie vzadu, v prostriedku rozšírený do široko preložených cípov, v ktorých je prevlečený opasok na uväzovanie. (…) Nohavice sú dosť voľné pre teplé spodné oblečenie. (…) Traktoristkám nesmie brániť kabát v pohybe. Preto je dĺžka volená tak, aby siahala trochu pod sedadlo. Kabát musí byť dosť voľný, hlavne cez lopatky. Najlepšie sa osvedčili hlboko vsadené široké rukávy, v zápästí dvojité. (…) Kapucňa z toho istého materiálu ako celý oblek, dá sa stiahnuť hlboko na tvár a umožňuje pohodlné otáčanie hlavy.“¹⁰ (obr. 5a, 5b)Ak však na jednej strane pracovné odevy typu pohodlných pracovných kombinéz, alebo dvojdielnych montérok¹¹ a univerzálny typ plášťa minimalizovali krivky ženského tela smerom k androgýnnosti, na strane druhej to boli dvojdielne pracovné šaty, ktoré spolu so šatkou na hlave a stiahnutým pásom dodávali istý punc ženskosti. Boli určené predovšetkým pre ženy pracujúce v oblasti pôdohospodárstva, v roľníckych družstvách ako dojičky kráv, kŕmičky prasiat, kde pracovná pozícia nepredpokladala komplikovanejšie pracovné úkony zamedzujúce nosiť trojdielny model (kabátik, sukňa, blúzka).(obr. 6)Vizuálne reprezentácie ponúkané časopisom Textil a móda ponúkajú však aj pánsky variant prototypov pracovných oblekov pre mužov pracujúcich v poľnohospodárstve a strojárskom priemysle (v dvoch ponukových možnostiach – montérky a dvojdielne obleky), ktorý sa od dámskych odlišuje predovšetkým strihovým riešením. Hoci textilný materiál nie je diferencovaný, strih montérok určený pre zámočníkov a inštalatérov zohľadňuje predovšetkým pohlavné rozdielnosti.

Ženské časopisy na svojich stránkach publikovali príklady pracovných odevov pre ženy pracujúce v továrni, na družstve, na železnici, v armáde, na pošte, v nemocnici a pod. Zobrazenia žien v pracovných odevoch dokazujú, že koncept sezónnych (módnych) zmien v odievaní nadobúda prijatím nových morálnych hodnôt svoju irelevantnosť. Pracujúca žena pri stroji oblečená v uniforme a pracovnom odeve, ktorý zodpovedá jej novým profesiám, vizuálne preukazuje jej novú rolu v socialistickej spoločnosti. Tri rozdielne povolania žien, pracujúcich v ťažkom priemysle, pôdohospodárstve a vede, sú jedným z dôkazov, ako sa módny priemysel prostredníctvom masovo distribuovaných obrazov podieľal na ideologickej konštrukcii socialistickej pracujúcej ženy. (obr. 8) Napriek tomu, že z konkrétnych odevných foriem bol z ideologického hľadiska preferovaný odev pre pracujúce ženy, odev do práce a pracovný odev, pochopiteľne sa návrhári a návrhárky nevyhli ani odevu po práci. Oblečenie malo byť pohodlné, voľné, zhotovené z pružných a mäkkých materiálov, zbavené všetkých našívaných ozdôb, ktoré nevyplývajú zo strihu. Malo spĺňať požiadavky funkčné a estetické a zodpovedať národnému charakteru.¹² Napriek týmto predstavám vznikali pochybnosti, aby sa odevy svojou jednoduchosťou nepribližovali k uniformite a neprikláňali sa k západnej móde.

Vzhľadom na to, že ideológovia volali po móde národnej, obhajovali ideály volajúce po bohatej ozdobnosti a inšpirácii národnými krojmi.¹³ Kritici tejto línie poukazovali na anachronizmus či spiatočníctvo, ktorý nezohľadňuje odev pokrokového muža či ženy, pretože ľudový kroj patrí do minulosti feudálnej či buržoáznej a tiež na nevhodnosť preberania ľudových prvkov z krojov pre jeho praktické využitie v priemysle či poľnohospodárstve. V skutočnosti však išlo o vytvorenie odevu, ktorý by bol doplnkom novej socialistickej ženy a zároveň nebol v rozpore s národným charakterom.¹⁴ (obr. 9)Ideológovia módy, volajúci po móde jednoduchej, funkčnej a účelnej, upierali zrak na inšpiráciu ľudovou kultúrou. Keďže sa domnievali, že nový odev môže byť blízky potrebám ľudu iba za predpokladu, že bude vychádzať z jeho života a prostredia, návrhári vývojového a odevného strediska Textilná tvorba čerpali poznatky a inšpiráciu priamo v teréne, resp. výskumom ľudových krojov a výšiviek v Národnom múzeu v Martine. Aplikáciami ľudových výšiviek, ľudových odevných techník a strihov, či použitím bavlnených a ľanových látok, sa mohli priblížiť novému charakteru módy,¹⁵ ktorá mala byť socialistická obsahom a národná formou. (obr. 10)„Šaty zdobené etnicky inšpirovanou dekoráciou boli v rámci narácií socialistickej módy mýtickým objektom par excellence. Vizuálne bohaté etnické motívy napĺňali mýtické estetické kritériá,“ konštatuje Bartlett. Na jednej strane zvyšujúce sa využívanie ľudových citácií súviselo s procesom kultúrnej izolácie, na strane druhej využíval režim odmietaním modernistických princípov ľudové umenie s cieľom vytvoriť vlastný mýtický štýl, ktorý vnímal ako vyjadrenie pravej kreativity širokých más. Kým západná móda citáciami prepisovala vlastnú históriu, socialistické ľudové motívy boli politicky riadené historické referencie. Takže inšpirácie prejavmi ľudového odevu a dekóru zostali v prostredí odevnej produkcie iba v rovine ideologických predstáv vzdialených od každodennej reality; v rovine akéhosi socialistického „svojrázu“.

Úplný odklon od svetovej módy sa však nedarilo napĺňať. Návrhári ešte vždy používali vo svojich návrhoch západné vzory. Napriek idealistickým predstavám o preferovaní pracovného oblečenia, ženské dobové časopisy pokračovali v distribúcií trendov západného dizajnu módy. Mnohé fotografie prezentujúce ženskú módu pripomínali, že v socialistickej kultúre odievania rezonovala západná kultúra odievania. Signalizovalo to, že „systém, ktorý zničil historické pole módnej produkcie, nenavrhoval novú socialistickú módu. Šaty, ktoré zvýrazňovali pás, spolu s dlhými rukávmi, perlami a klobúkmi s perím, reflektovali vyspelú eleganciu aktuálnej západnej módy.“¹⁶ V skutočnosti však išlo o komplikovanejšiu situáciu, ako sa na prvý pohľad mohlo zdať. Snahy o prepašovanie západnej módy do novej reality boli popretkávané napredujúcim stalinským mýtom. Treba pripomenúť, že postupujúca stalinská mýtická kultúra, oscilujúca medzi socialistickou funkcionalitou a západnou módnosťou, nemohla ďalej pokračovať, pretože tieto dva prvky (svojím spôsobom rozdielne) boli modernistické a kozmopolitné.

Tak ako ostatné východoeurópske utópie, ani Československo sa neubránilo implementácii sovietskej socialistickej módy. Sovietsky model, ktorý prezentovala kultúra odevného prototypu unikátnych, perfektne realizovaných odevov, bol napokon oficiálne potvrdený. Hoci by sa zdalo, že takéto prototypy (ako to prezentovali medzinárodné súťaže a veľtrhy) budú uvedené do masovej produkcie, nikdy sa tak nestalo. Potom, ako počiatočná utopická snaha vymyslieť nové šaty zlyhala, na produkciu socialistickej módy sa začali zameriavať módne prehliadky a súťaže módy na národnej a medzinárodnej úrovni. Ignorujúc každodennú realitu masovej produkcie odevov, socialistická móda získala výhradne reprezentatívnu funkciu.¹⁷ Keďže socialistický režim nedokázal buď dodať nové šaty alebo navrhnúť novú ženu, vrátil sa k tradičným krajčírskym kódom a konvenčnému vyjadreniu feminity.¹⁸ (obr. 11)

 Ak v okruhu socialistických žien podstatnú črtu predstavovalo stieranie triednych rozdielov, dalo by sa eventuálne očakávať, že toto rozpustenie triednych a sociálnych diferencií pomôže, naopak, oslabiť pozíciu rodových stereotypov. Paradoxne, uplatnenie žien vo sfére produkcie však na jednej strane znamenalo destabilizovanie rodových hraníc, na strane druhej nové ženské roly a rovnosť s mužmi predznamenali hrozbu straty ženskosti. Táto dualita potom posilňovala stereotypne chápanú normu – socialistickú ženu stelesňovať ako univerzálny ideál ženskej krásy, podľa ktorého pracujúca žena mala byť nielen v dobrej fyzickej a psychickej kondícii, ale rovnako dôležité bolo aj to, aby napĺňala (mužskú) predstavu (sexualizovanej) ženy.

Po prezentovaní žien odetých v montérkach pripomínajúcich androgýna, alebo v pracovných uniformách v kombinácii so sukňou, ktoré síce neskrývali ženské krivky, ale neforemnými strihmi minimalizovali erotický potenciál ženy, dobové časopisy prichádzajú s feminizovanými zobrazeniami žien. Dôkazom tohto procesu sú medzinárodné prehliadky či veľtrhy módy. Socialistická móda krajín tzv. východného bloku akceptovala západoeurópske „líderstvo“ v oblasti módy, avšak odmietala extrémy a extravaganciu. Krajiny bývalého sovietskeho bloku, a tiež Československo, sa zúčastňovali na módnych prehliadkach, alebo obchodných veľtrhoch po boku západných krajín. Juxtapozícia modelov z kapitalistických a socialistických krajín napĺňala predpoveď, že socialistický odevný dizajn môže dobehnúť, ale nikdy neprekoná, ani nebude inšpiratívny pre západoeurópsku módu. Viac, ako prezentáciou alternatívy k západoeurópskej „haute couture“, boli tieto medzinárodné prezentácie pre socialistické krajiny (napr. Československo, Poľsko, NDR, Maďarsko, Rumunsko) príležitosťou spoločného nazerania na Západ s cieľom „adoptovať“ len tie prvky, ktoré by najviac vyhovovali ich národnej identite. V skutočnosti bol módny dizajn z bývalého sovietskeho bloku prakticky nerozlíšiteľný od západného. Ak aj bola móda poplatná ideologickým požiadavkám, v skutočnosti sa nelíšila od tej západnej.¹⁹ (12a, 12b)

Ak podľa Rolanda Barthesa²⁰ oblečenie nie je iba jednoduchá funkčná potreba, ale aj, čo je dôležitejšie: materiálna základňa módy,²¹ potom socialistická ideológia budovala túto základňu veľmi rafinovane. Ak presadzovala ženské oblečenie zaobalené do termínov „funkčnosť“ a „estetika“, išlo jej predovšetkým o zbavenie sa buržoáznych prežitkov módy nielen v detailoch. Hlavným predsavzatím tvorcov módy bola móda (vkusná a praktická) zbavená prvkov spoločenskej (triednej) nadradenosti, podľa dobovej rétoriky predovšetkým taká, ktorá zušľachťuje a má na zreteli všetky pracujúce ženy. Móda ako verná slúžka socialistickej ideológie vlastne produkovala prostredníctvom ženských časopisov normy (ich ambivalencia sa ukázala v kontradikcii medzi vizuálnymi obrazmi a textom), ktoré sa mali stať „pevnými a záväznými“ konštruktmi operujúcimi aj v tejto oblasti socialistickej kultúry.

Text je súčasťou výskumu k dizertačnej práci na tému Zobrazovanie žien päťdesiatych rokov 20. storočia a vizuálna kultúra, ktorému sa autorka venuje od roku 2005.

Poznámky

¹Pozri bližšie ORAVCOVÁ, J.: Odlišné telá v budovateľskej stratégii 50. rokov 20. storočia. In: www.zenyvumeni.cz

²Tvoríme módu pre naše pracujúce ženy. In: Móda a textil, roč. I, 1/1951, s. 4 – 5.

³Budujú pre nás. Tvoríme pre iných. (Marta Hodálová)In: Móda a textil, roč. II. 7/1952, s. 22.

⁴Pozri BARTLETT, D. Fashion East. The Spectre that Haunted Socialism. Cambridge : MIT Press, 2010, s. 1.

⁵BARTLETT, ref. 4, s. 99.

⁶BARTLETT, ref. 4, s. 100.

⁷Kozmopolitizmus v odevnej a textilnej tvorbe. (Jindřich Švec). In: Textil a móda, roč. I, 10/1951, s. 12. [1]

⁸Ref. 7, s. 12.

⁹BARTLETT, ref. 4, s. 102.

¹⁰BARTLETT, ref. 4, s. 103.

¹¹Pri navrhovaní pracovných odevov pre traktoristky vychádzali návrhárky z prieskumu pracovných podmienok na traktorových staniciach priamo v teréne. Pri konečnom spracovaní návrhu brali do úvahy všetky pripomienky traktoristiek. Výsledkom práce sú nohavice so živôtikom z nepremokavého plátna hnedej farby, doplnené bavlneným skampolom, flanelovou alebo plátennou košeľou. Pozri „Traktoristkám priekopníčkam socializmu na dedine.“ In: Móda a textil, roč. II, 3/1952, s. 5.

¹²Módni návrhári boli paradoxne nútení „navrhovať dávno objavené, lebo typ dvojdielnych montérok, tzv. modrákov, sa používal už v dvadsiatych rokoch 20. storočia, kedy vznikol typ pracovnej kombinézy“. In: HLAVÁČKOVÁ, K. Česká móda 1940 – 1970. Zrcadlo doby. Praha : Uměleckoprůmyslové museum v Praze, 2000, s. 38.

¹³HLAVÁČKOVÁ, ref. 12, s. 40.

¹⁴Nakoniec príklon k ľudovosti môžeme vystopovať v „nových rituáloch“ Stalina, ktorý využitie ľudových motívov v socialistickej móde chápal ako príťažlivý nástroj na uchopenie más.

¹⁵V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že v procese budovania nového spoločenského systému samotný ľudový odev/kroj stráca svoj význam. Kroj, ktorý bol kedysi denným oblečením, dostáva v nových pomeroch odlišný charakter. Stáva sa slávnostným oblečením, prostredníctvom ktorého sa vyjadruje národná hrdosť a úcta k tradíciám. Ak na jednej strane „v období socializmu a následnej kolektivizácie, spojenej s redukciou remesiel, samozásobiteľstva a domácej výroby sa z prostredia slovenského vidieka (…) ľudový odev postupne vytráca“, prejavoval sa na druhej strane osobitý prístup k využívaniu ľudových prvkov v móde a odevnom priemysle, tvrdí etnologička Oľga Danglová. DANGLOVÁ, O.: Ľudový odev ako prejav folklorizmu. In: RUD, 3/2012, s. 26 – 27.

¹⁶Aplikáciu tradičných materiálov na novodobých sukniach či večerných šatách môžeme chápať ako akýsi „svojráz v socialistickom duchu“. MLÁDEK RAJNIAKOVÁ, J.: Odev a vkus ľudí v období socializmu. In: PROFANTOVÁ Z. (ed.): Žili sme v socializme I. Kapitoly z etnológie každodennosti. Bratislava : Ústav etnológie SAV, 2012, s. 263.

¹⁷BARTLETT , ref. 4, s. 112.

¹⁸BARTLETT, ref. 4, s. 118.

¹⁹„Praktiky šiat evokujú sexualizované telo, upozorňujú na telesné rozdielnosti medzi mužmi a ženami, ktoré by inak boli zatienené. Telo je často vytvárané prostredníctvom šiat a máme tendenciu brať ako samozrejmosť, že sako nosia muži, aby im zväčšilo plecia a výstrih zvýrazňuje ženám krk a prsia. Avšak šaty robia viac ako je zdôrazňovanie rozdielnych telesných znakov. Treba ich naplniť významom, pridať vrstvy kultúrnych významov, pretože sú tak blízko tela, že sú chápané ako prirodzené.“ ENTWISTLE, J. The Fashioned Body. Fashion, Dress and Modern Social Theory. Polity Press : Cambridge, 2000,  s. 141.

²⁰Porovnaj STITZIEL, J. Fashioning Socialism. Clothing, Politics and Consumer Culture in East Germany. Oxford, New York : Berg, 2007, s. 65.

²¹BARTHES, R. The Fashion System. Berkeley : University of California Press, 1990.

²²Pozri TROY, N. J. Couture Culture. A Study in Modern Art and Fashion. Massachusetts Institute of Technology, 2003, s. 11.