Estetika zmeny
Stopäťdesiate výročie svojho vzniku bilancuje viedenská Universität für angewandte Kunst vo veľkom štýle výstavou s trefným názvom Die Ästhetik der Veränderung (Estetika zmeny). A nielen to. Adekvátne rozsiahla retrospektívna výstava, ktorú by väčšina akceptovala bez ďalších očakávaní, prichádza so zásadným dodatkom. Výročia sú skvelá príležitosť pozrieť sa nielen späť, ale aj do budúcnosti. Pokračovanie jubilejnej výstavy na druhom podlaží múzea MAK – Österreichisches Museum für angewandte Kunst / Gegenwartskunst (ďalej MAK) návštevníkov prevedie temnou inštaláciou, v ktorej nám roboti kladú otázky na telo. Čo očakávame od škôl budúcnosti? Kto zmení svet? A zaujíma nás to ešte?
Abeceda súvislostí
Keď 21. 9. 1867 panovník František Jozef I. v neformálnom liste položil základy novej vzdelávacej inštitúcie popri cisárskom múzeu umenia (dnešné MAK), nikto netušil, že práve vznikla škola, ktorá sa bude pýšiť najbohatšou tradíciou v krajine a opakovane ju preslávi vizionárstvo jej absolventov a pedagógov. Reflektovať stopäťdesiat rokov plných kreativity špičkových tvorcov bola veľká výzva. Výstava predstavuje viac ako 400 exponátov, vyskladaných zo zbierok MAK-u, požičaných solitérov z individuálnych zbierok či priamo zo školských archívov. Nie náhodou tvorcovia výstavnej koncepcie – viedenské štúdio BWM Architekten, v spolupráci so Sanjou Utech a Gerhardom Bauerom – siahli pri dizajne výstavy po encyklopedickom prístupe. Exponáty zoradené podľa mien autorov abecedne od A po Z prinášajú neočakávané juxtapozície, odhaľujú prekvapivé príbehy či súvislosti.
„Archívny“ dizajn a laboratórna estetika inštalácie nechávajú jednotlivé diela vyniknúť a návštevník sa práve vďaka abecednému zoradeniu v množstve informácií nestráca, ako by sa dalo čakať. Netradičná inštalácia podporuje návštevníkovu zvedavosť, provokuje zmysly. Štvorcový pôdorys výstavy vedie návštevníka postupne po okrajoch hlavného výstavného priestoru, pričom jeho oddelená centrálna časť je venovaná monumentálnej infografike a videám. Dve steny tejto vnútornej inštalácie veľkoryso prezentujú genealógiu jednotlivých študijných odborov školy so závideniahodnou rakúskou presnosťou. Centrálna časť zároveň predstavuje krátke videoprezentácie jednotlivých inštitútov školy, ako aj publikačnú a vydavateľskú činnosť univerzity. Stred miestnosti je venovaný samostatne oddelenej projekcii („Kino“), ktorá prezentuje bohaté multimediálne aktivity školy.
Škola sú ľudia
Pôvodným zámerom školy Angewandte pri jej založení bolo podporiť a dosiahnuť konkurencieschopnosť rakúskeho umenia a remesiel na medzinárodnom trhu. Prvá časť výstavy sa zaoberá históriou školy od jej vzniku až po súčasnosť na pozadí diel významných osobností absolventov a pedagógov. Kurátori výstavy Elisabeth Schmuttermeier (MAK) a Patrick Werkner (Angewandte) v katalógu hovoria o „zberateľskom privilégiu“, ktoré škole umožnilo luxus nemusieť tvoriť svoje zbierky na základe trhového dopytu či aktuálnej módy. Aj vďaka tomu sa na výstave objavujú nielen hviezdy dejín architektúry, dizajnu a umenia, ako napr. Gustav Klimt, Oskar Kokoschka, Zaha Hadidová či Stefan Sagmenister, ale aj širokému publiku predtým neznáme mená. Dôvodom zaradenia menej známych tvorcov bolo dať návštevníkom výstavy možnosť spoznať širšiu perspektívu dejín školy.
Viedenský MAK bol v roku 1853 založený podľa vzoru londýnskeho múzea umení a remesiel (dnešné Victoria & Albert Museum), ktoré vzniklo len rok predtým ako reakcia na prvú Svetovú výstavu, ktorá sa v Londýne konala v roku 1851. Hlavnou hybnou silou, skrývajúcou sa za vznikom múzea, bol jeho prvý riaditeľ Rudolf von Eitelberger – rakúsky historik umenia, pochádzajúci z Olomouca. Zbierky múzea sa v duchu prevládajúceho historizmu automaticky stali základnými študijnými materiálmi školy. Štandardnými akademickými úlohami sa stalo kopírovanie diel starých majstrov, neskôr okolo roku 1900 bol tento model výučby aplikovaný aj na kopírovanie japonských farbiarskych šablón (tzv. katakami).
Ženy boli súčasťou školy od samého začiatku. Prvý školský rok odštartoval so 78 študentmi, sedem z nich zastupovalo nežnejšie pohlavie. Škola sa spočiatku zameriavala na dominantné odvetvia vtedajšieho „kreatívneho priemyslu“ – umožňovala štúdium architektúry, sochy, kresby a maľby. Súčasťou školy bol aj „odborný kurz“ (Fachschulen), ktorý mohli navštevovať žiaci od 16 rokov, ako aj „prípravný kurz“ (Vorbereitunsschule), dostupný už pre štrnásťročných. Práve vo veku 14 rokov do školy nastúpil spolu so svojimi bratmi Ernstom a Georgom legendárny Gustav Klimt. Už v tomto mladom veku Klimt šokoval nadštandardnými výtvarnými zručnosťami. Ludwig Minnigerode, ktorý prípravný kurz viedol, študentské práce tohto výnimočného „tínedžera“ opatroval celý život.
Priekopníci
Na prelome storočí sa kopírovanie prác majstrov čoraz častejšie stávalo predmetom diskusií. Nový riaditeľ školy Felician von Myrbach, zvolený do funkcie v roku 1899, do školy priviedol predstaviteľov hnutia secesie, ktorí následne mali zásadný vplyv na celú generáciu študentov. Aj na základe týchto koncepčných rozporov došlo v roku 1900 k administratívnemu oddeleniu školy a múzea. Nové vedenie a mladšia generácia pedagógov priniesli do školy „bauhausovský“ spôsob výučby oveľa skôr, než mu weimarská škola dala svoju historickú nálepku. Antiakademický spôsob výučby na Angewandte začiatkom 20. storočia anticipoval viaceré elementy známeho prípravného kurzu, ktorý nemeckú školu preslávil o 19 rokov neskôr: štúdium živej prírody, základné materiálové štúdie, experimentovanie s elementárnymi technikami. V tomto smere kurátori výstavy považujú vplyv viedenskej školy umenia a remesiel v neskoršom formovaní Bauhausu za kľúčový.
Prostredníctvom osobností Josefa Hoffmanna a Kolomana Mosera, ktorí patrili k spomínanej novej generácii „secesných“ pedagógov a boli zároveň zakladateľmi Wiener Werkstätte, sa škola na prelome storočí stala jedným z centier viedenského Jugendstilu, ktorý sa neskôr etabloval ako medzinárodný fenomén.
Angewandte pokračovala v priekopníctve rovnako intenzívne aj po prvej svetovej vojne – v roku 1918 škola na zmenené spoločenské podmienky reaguje novou stratégiou. Spoločenský otras a urgentná potreba sociálneho bývania priniesli pre architektonické a dizajnérske vzdelávanie nové výzvy. Škola sa opäť stala epicentrom koncentrácie avantgardných myšlienok a osobností. Tradičné anglické a rakúske modely boli transformované vďaka osobnostiam architektov Oskara Strnada a Josefa Franka, ktorí sa stali hlavnými hlásateľmi funkcionalizmu. Ďalšou výraznou osobnosťou, ktorá prispela k rozvoju funkcionalistického dizajnu, bola študentka Margarete Schütte-Lihotzky – autorka slávnej Frankfurtskej kuchyne, ktorá bola nainštalovaná vo viac ako 10 000 nemeckých domácnostiach.
Škola bola okrem iného kolískou Viedenského kinetizmu. Po prvý raz v rakúskom umení sa v tejto kapitole dejín umenia stávajú kľúčovými protagonistkami ženy: zakladateľkami tohto, bohužiaľ, pre vojnové udalosti len krátko medzinárodne uznávaného hnutia, sa stali študentky Angewandte Erika Giovanna Klienová, Marianne Ullmannová a Elisabeth Karlinsky. Počas „anšlusu“, po pripojení Rakúska k Nemecku v roku 1938, nastalo v škole obdobie propagandy, represie a oportunizmu pod taktovkou rakúskeho sochára Roberta Obsiegera. Po roku 1945 sa škola znova postavila na nohy pod vedením architektov Franza Schustera a Oswalda Haerdtla.
Permanentná zmena a reflexia
Rektorom školy sa v roku 1979 stal rakúsky maliar, sochár a grafik Oswald Oberhuber, ktorého preslávila filozofia „permanentnej zmeny“. Počas jeho vedenia sa škola etablovala ako priestor na aktivity a politickú diskusiu. Vzniklo množstvo nových odborov, ktoré urobili z Angewandte najinovatívnejšiu vzdelávaciu inštitúciu svojej doby. Oberhuber sa rovnako zaslúžil o založenie zbierkového fondu školy, bez ktorého by samotná retrospektívna výstava nebola možná.
Škola pravidelne prejavovala svoju angažovanosť, či už to bolo v čase národnosocialistickej vlády výstavou Vyhostenie intelektu (Die Verreibung des Geistigen aus Österreich) v roku 1985 alebo Zeitgeist vs. Zeitgeist (Zeitgeist wider der Zeitgeist), ktoré reagovali na aktuálne politické a spoločenské dianie.
Osemdesiate roky sa niesli v znamení rastúcej ponuky odborov dizajnu – študenti si mohli vyberať zo širokého spektra špecializácií vedených významnými osobnosťami. Z mnohých môžeme spomenúť napr. kurz keramiky a produktového dizajnu vedený Mateom Thunom, kurz priemyselného dizajnu Borisa Podreccu či multimediálne štúdiá vedené Petrom Weiblom. Rok 1983 sa do histórie Angewandte zapísal tromi prednáškami svetoznámeho pioniera sociálneho dizajnu Victora Papanka. Aj vďaka tomu v roku 2010 Angewandte založila Nadáciu Victora Papanka a jeho dielo a odkaz sa tak stali základom pre ďalší dizajnérsky výskum v oblasti spoločensky angažovaného dizajnu.
Od roku 1979 sa kurz módneho dizajnu na Angewandte opakovane stal miestom pôsobenia špičkových módnych návrhárov (Karl Lagerfeld, Jil Sanders, Vivien Westwood, Helmut Lang a iní) a každoročná módna šou je dodnes udalosťou, ktorú sleduje nielen odborná verejnosť. V oblasti architektonického vzdelávania dekonštruktivizmus deväťdesiatych rokov (Wolf D. Prix z COOP HIMMELBLAU) nahradilo digitálne tvarovanie Zahy Hadidovej a Patrika Schumachera. Aktuálne tri ateliéry dnes v rovnako experimentálnom duchu vedú osobnosti súčasnej architektúry Hani Rashid, Greg Lynn a Kazuyo Sejima. Pod vedením súčasného rektora Geralda Basta je škola útočiskom pre talenty zo 67 krajín, pričom sa orientuje na spoločensky relevantné témy, v dnešnom globalizovanom svete kladie dôraz na transdisciplinaritu a mobilitu bez potreby podľahnúť tlakom stále vplyvnejších komerčných trhov umenia a dizajnu.
Budúcnosť vzdelávania
V úvodnom texte katalógu výstavy hlavný kurátor MAK-u Christoph Thun-Hohenstein identifikuje dva základné trendy, ktoré podľa jeho názoru prevracajú našu civilizáciu „hore nohami“: globálna klimatická zmena a čoraz intenzívnejšia digitalizácia našich životov. Vo svojom príhovore opakovane zdôrazňuje potrebu interdisciplinárneho dialógu, upozorňuje na novovzniknutý bakalársky program Cross-Disciplinary Strategies.
Podobne aj rektor Gerald Bast vo svojom texte Budúcnosť univerzity, ktorý je súčasťou výstavného katalógu, apeluje na urgentnú potrebu zmeny paradigmy univerzitného vzdelávania. Súčasný vzdelávací systém podľa jeho slov stále funguje v móde, ktorý vyhovoval princípom priemyselnej doby 18. a 19. storočia: „produkcia, obstarávanie a šírenie vedomostí prostredníctvom deľby intelektuálnej práce“. V dnešnej dobe, keď sa vďaka technológiám poznatky šíria okamžite a sú dostupné kedykoľvek a kdekoľvek, považuje „encyklopedické“ vzdelávanie za absurdné. Komplexnosť dnešnej spoločnosti si vyžaduje kultúru kladenia otázok a hľadania súvislostí, nie kultúru odpovedí a kvantifikácie.
Bast opisuje univerzitu budúcnosti ako oveľa viac „digitálnu a osobnú“ než kedykoľvek predtým. Doba, v ktorej sú klasické kultúrne techniky a médiá (reč, písanie, čítanie, aritmetika) nahradené digitálnymi technológiami, vyžaduje rozvíjanie nových, kreatívnych kompetencií. Bast naznačuje, že vo svete umelej inteligencie, digitalizácie a robotiky si človek udrží výsadné postavenie len vďaka nenapodobiteľnému kreatívnemu uvažovaniu. Zdôrazňuje potrebu holistického myslenia, celoživotného vzdelávania a silnejšej integrácie výučby s výskumom.
Podľa Basta len výskum dokáže udržať konkurencieschopnosť akademickej pôdy voči praxi a zabezpečiť aktuálnosť obsahu vzdelávania. Práve z tohto dôvodu sa kreatívne zručnosti musia stať centrálnymi elementmi univerzitného vzdelávania a výskumu – predpovedá, že metódy z oblasti umenia v 21. storočí obohatia vedeckú prácu porovnateľne s tým, ako kvantitatívne metódy zmenili tvár vedy v storočí dvadsiatom.
+ ďalších 30 rokov
Inštalácia druhej časti výstavy s názvom 150 Plus dreissig (150 plus tridsať) je kontrastne zatemnená. Pulzujúce titulky na priečnych trámoch pod plafónom v skratke komunikujú vízie budúcnosti. Nadpisy „Univerzita ako proces, nie miesto“, „Nie je ťažké predpovedať budúcnosť, keď ju sami vytvárame“ alebo „Preberú stroje a umelá inteligencia moc nad vládami a parlamentmi?“ hovoria jazykom našej doby, v ktorej si 90 % čitateľov prečíta len hlavný titulok. Napriek tomu (alebo práve preto?) sa inštalácia snaží návštevníka aktivizovať. Divák sa stáva pátračom a používateľom expozície. Symbolické pátranie po svetlocitlivých textoch s baterkou v ruke návštevníka doslova núti objavovať význam inštalácie. Prostredníctvom mobilnej aplikácie Facebook Messenger každého výstavou môže sprevádzať konverzačný robot (po adresovaní mena @appliedguide). Výstava začína kapitolou Expanzia umení a pokračuje tromi hlavnými trendmi – tzv. obratmi (spoločenský, kultúrny a technologický obrat) a skúma ich vplyv na vzdelávanie, umenie a spoločnosť všeobecne.
Pod názvom Expanzia umení výstava vo svojej úvodnej sekcii prezentuje diela autorov, ktorí sa zaslúžili o priblíženie umenia bežnému životu. Expozícia to dokazuje viacerými príkladmi: v roku 1967 Hans Hollein vyhlásil, že „všetko je architektúra“, o rok neskôr Joseph Beuys formuloval svoju tézu „každý človek je umelec“ a Peter Weibel, ktorý v roku 1984 založil na Angewandte vôbec prvý umelecký kurz mediálneho umenia, veril že „všetko je mediálna poézia“. Nie náhodou je to práve prekračovanie hraníc, medziodborové chápanie umenia a kladenie správnych otázok tým, čo kurátori považujú za kľúčovú kvalitu súčasného umelca. Pod krídlami kreativity a inovácie sa umenie a jeho metódy dostávajú do popredia a môžu zohrať dôležitú úlohu v ďalšom vývoji spoločnosti.
Spoločenský zvrat opisuje všeobecný spoločenský odklon od matérie k digitálnemu. Od vlastnenia k zdieľaniu, od ťažkých strojov k dátam. Kurátori upozorňujú na nový imperatív: solidarita a spolupráca namiesto súťaže. Kultúrny zvrat hovorí o migrácii umocňovanej participatívnymi médiami, ktoré z nás všetkých robia tvorcov obsahu. Spoločnosť bez kultúry sa zrúti – aj preto umenie musí upustiť od svojej monokulturálnej formy a akceptovať rôznorodosť v jej plnom rozsahu. Technologický zvrat predstavuje interaktívne inštalácie či kresliaceho robota. Stroje sa poľudšťujú rýchlejšie, než sme schopní akceptovať. Univerzita už nie je len fyzickým priestorom, stáva sa laboratóriom, procesom, miestom na experiment. Výstavu uzatvára Miestnosť budúcnosti (tzv. Future Room) – interaktívna, hlasom aktivovateľná projekcia na 360 stupňoch vnútornej strany „buckminsterovskej“ kupoly, ponúka utopické, ale aj dystopické vízie „na želanie“.
Jedno je isté. V nasledujúcich tridsiatich rokoch sa to, ako žijeme, vzdelávame sa a pracujeme, zmení rýchlejšie než za uplynulých 150. Budúcnosť nemôžeme predpovedať – ale môžeme ju spoluvytvárať. Výstava Estetika zmeny nás k tomu symbolicky vyzýva.
Michala Lipková pôsobí v oblasti produktového a digitálneho dizajnu. Je spoluzakladateľkou občianskeho združenia Flowers for Slovakia a startupu Benjamin Button. Vedie ateliér dizajnu výrobkov v Ústave dizajnu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.
