Škola umeleckých remesiel (ŠUR)
Obsah pripravujeme, ďakujeme za trpezlivosť.
Ateliér Hora
Výskumný ústav strojárskeho spotrebného tovaru, Piešťany
Tatramat, n. p., Matejovce
Keď v roku 1845 založil matejovský rodák Carl August Scholtz v Matejovciach podnik, v ktorom šesť robotníkov vyrábalo konské česáky a kravské zvonce, ani len netušil, akým zaujímavým vývojom jeho firma prejde. Pod vedením Carlovho syna Johanna Emila Scholtza, ktorý viedol firmu až do roku 1897, spustili produkciu zhrabovačov, šrotovníkov a vyorávačov vysokej kvality a zakrátko sa stali významným výrobcom hospodárskych strojov.
Keď v roku 1901 získali na medzinárodnej súťaži v Budapešti za vyorávač zemiakov zlatú medailu, rozhodli sa svoj podnik zväčšiť. Vybudovali smaltovňu, rozšírili výrobný program, postavili domy pre robotníkov a prijali stovky nových pracovníkov.
V roku 1903 pracovalo u Scholtza 18 úradníkov a viac ako 800 robotníkov. Z malej dielne sa stala moderná fabrika so širokým portfóliom od česákov cez poľnohospodárske stroje až po kuchynské potreby. Bola lídrom priemyslu Spiša a patrila medzi špičkových výrobcov v Uhorsku.
20. storočie je v dejinách firmy Scholtz poznamenané svetovými vojnami. Fabrika bola nútená zapojiť sa do vojnovej výroby poľnými fľašami, kotlíkmi a vojenskými prilbami. Medzivojnové obdobie bolo v znamení krízy. Striedali sa obdobia úpadku a revitalizácie. Po II. svetovej vojne prišlo znárodnenie, pre ktoré bolo typické tzv. zabudnutie na Scholtzovcov. V roku 1946 sa fabrika nazývala Kovosmalt, n. p., so sídlom v Bratislave, o tri roky neskôr Spojené smaltovne, n. p., Matejovce a až od roku 1950 Tatrasmalt, n. p., Matejovce.
Výroba ohrievačov vody prišla z Boletíc (dnes časť Dečína) v roku 1960. Hoci je slovo Tatramat u nás stále spojené s automatickými práčkami, práve tu sa začala písať história výroby ohrievačov vody na Slovensku.
Tatrasmalt, n. p., Matejovce bol súčasťou vyššej hospodárskej jednotky Strojmalt, n. p., z ktorého prišla v roku 1968 ponuka na výrobu automatických práčok v licencii francúzskej firmy VIVA Haubordin – Lez – Lille a neskôr v kooperácii s juhoslovanskou firmou EI Nis.
V roku 1972 už Tatrasmalt vyrábal 110-tisíc elektrických ohrievačov vody, 30-tisíc práčok, 14-tisíc rúr na pečenie a 11-tisíc elektrických radiátorov.
Rok 1974 sa stáva rokom zásadných zmien. Podnik premenovali na Tatramat, n. p., Matejovce (neskôr Poprad),
a do výroby prichádza prvý malý elektrický závesný beztlakový ohrievač vody so zrkadlom – typ 944.
Prvé ohrievače vody typu 944 sa vyrábali v rokoch 1974 – 1977 v Matejovciach (neskôr sa výroba presunula do závodu v Plešivci). Za ich tvarovým riešením bol významný priemyselný dizajnér Ján Ondrejovič a prvé typy boli určené pre rušne.
Umiestnenie zrkadla na prednom paneli celoplechového ohrievača bolo praktické, no nezvyčajné. Malolitrážny ohrievač, ktorý sa s novým dizajnom so zrkadlom vyrába dodnes, prekvapil aj nemeckú skupinu Stiebel Eltron Gruppe, ktorá v roku 2004 zobrala Tatramat pod svoje krídla.
Ohrievač vody Tatramat 944 prešiel v roku 1977 omladzovacou kúrou. Za kompletným redizajnom bol Jozef Pokorný, ktorý v tom čase pracoval vo Výskumnom ústave strojárskeho spotrebného tovaru v Piešťanoch.
Plechovú skrinku nahradila plastová, ktorá umožňovala zníženie celkovej hmotnosti na deväť kilogramov, a jemnejšie tvarovanie s rôznofarebným vyhotovením. Malé kruhové montážne otvory prichytenia zrkadla, ktoré sú v prednej časti citlivo zapracované do celkového dizajnu, vytvárajú pekný technický detail.
Pokorného nadčasový tvar umožňoval kompaktný ohrievač vody umiestniť do každého interiéru. Len nedávno sa skončila jeho výroba, no určite naň natrafíte v mnohých slovenských domácnostiach, firmách, fabrikách, prevádzkach či chatách.
Dnes je Tatramat významným slovenským výrobcom kvalitných ohrievačov vody, ktorý pôsobí na celosvetovom trhu, s najväčším podielom najmä v európskych krajinách. So 170 rokmi výroby patrí medzi naše najstaršie podniky, ktoré sa nestratili ani v nových podmienkach trhovej ekonomiky.
Dušan Manduľák LPH a.s.
Tunsgram Bratislava
eRobots
OST BLOCK s. r. o.
Tatraľan n.p.
V Kežmarku bola silná tradícia pestovania ľanu a v 19. storočí tu fungovalo niekoľko ľanárskych tovární. V 80. rokoch 19. storočia tu vznikla najvýznamnejšia ľanárska továreň Karla Weina. Vyrábal predovšetkým damaskové tkaniny, obrusy, uteráky, utierky, vreckovky a posteľnú bielizeň. Okrem domácich trhov dodávali svoje výrobky hlavne na Balkán. Po vojne sa však trhy oslabili, výroba v roku 1919 pozastavená, a továrenské zariadenie prevezené do Poľska a do závodu v Maďarsku.
Výroba sa znova prebrala k životu s novými zákazkami až počas druhej svetovej vojny. V roku 1945 bola na podnik uvalená národná správa a v roku 1947 továreň znárodnili. Od roku 1948 nesie názov Tatraľan. Kým ešte v roku 1922 predstavovali ľanové výrobky väčšinu produkcie, v 80. rokoch ich bolo menej ako desatina. Ľan nahradila bavlna. Z novodobej histórie firmy je významný rok 1994, keď sa podnik transformoval na akciovú spoločnosť a v roku 1996 bol Tatraľan privatizovaný. V rokoch 2002 – 2004 dočasne niesol názov Texilan, s. r. o., aby sa následne vrátil k predchádzajúcemu názvu. Po roku 2004 je Tatraľan dcérskou spoločnosťou firmy SVITAP J. H. J Svitavy.
V roku 2008 mal Tatraľan 144 zamestnancov. Vtedy export predstavoval 43 % produkcie, vyvážalo sa takmer do celej Európy: Maďarska, Nemecka, Čiech, Rakúska, Švajčiarska, Španielska, Dánska a ďalších krajín. Firma patrila k tradičným výrobcom bavlnených a ľanových tkanín. Produkcia bola orientovaná na bytový textil – utierky, uteráky, posteľnú bielizeň, obrusy. Popritom vyrábala aj technické textílie, ako rôzne druhy plátna a netkaný textil pre stavebníctvo. Značnú časť produkcie predstavovali tkaniny pre silové zložky ministerstva vnútra a ministerstva obrany. Po roku 2000 si však časť klientov, najmä zo zahraničia, prinášala svoje návrhy, takže vlastný vývoj sa zastavil. V roku 2011 bola výroba z ekonomických dôvodov presťahovaná do Českej republiky (Svitavy), v Kežmarku pôsobí v súčasnosti už len malá obchodná spoločnosť.
Zuzana Šidlíková
Merina, Trenčín
Francúzski podnikatelia Paul a Jean Tiberghienovci pochádzali zo severného Francúzska, kde vlastnili niekoľko textilných tovární. Roku 1907 založili v Trenčíne firmu Tiberghien a synovia. Firma otvorila v roku 1910 vlastnú pradiareň ale materiál na výrobu sa naďalej dovážal. Látky sa tkali podľa francúzskych návrhov a tamojších technických predpisov. V rokoch prvej svetovej vojny bola výroba pozastavená, priestory fabriky slúžili ako vojenská nemocnica a dôstojnícka škola. Roku 1918 sa postupne začala prevádzka obnovovať.
V histórii firmy bol dôležitý rok 1922, keď vznikla vlastná dizajnérska dielňa, „dessinatúra“, čo umožnilo navrhovanie vlastných vzorov. Prvým vedúcim dielne bol Ignác Leitman, medzi prvých „dessinatérov“ patrili František Klauda a Erhart Alscher. Na začiatku 30. rokov mal závod priestory na spriadanie vlny, bielenie, úpravu česanej priadze, tkáčovňu, farbiareň. Už v 20. rokoch závodná elektráreň zásobovala energiou celý Trenčín.
V máji 1945 je na firmu Tiberghien a synovia uvalená dočasná správa, v januári 1946 je firma znárodnená a zaradená pod národný podnik Slovena a v júli 1949 vznikol národný podnik s názvom Merina. V tom istom roku boli k Merine pričlenené závody v Brezovej pod Bradlom, Nitrianskom Pravne, Nitrianskom Rudne, Novom Meste nad Váhom a Topoľčanoch. K 1. júnu 1989 národný podnik zanikol a Merina začala pôsobiť ako štátny podnik. Privatizácia Meriny, a. s., bola ukončená v roku 1993. Merina sa v roku 2004 umiestnila v rebríčku ako najväčší textilný podnik na Slovensku s najvyššou tržbou. Tá však v nasledujúcich rokoch klesla a začiatkom roka 2009 firma ohlásila ukončenie výroby.
Zuzana Šidlíková
