RUKA V RUKE – S DIZAJNOM

Po osobnom rozhovore, ktorý so mnou v predchádzajúcom čísle viedol Matúš Buranovský, som si vymenil rolu a čo-to povyzvedal o našej rodáčke, industriálnej dizajnérke Kickie, ktorá – rovnako ako ja – momentálne žije a tvorí v New Yorku. S Kickie sme sa predtým nepoznali ani nevideli. Prvýkrát sme sa stretli v New Labe v Brooklyne, v Kickinom súčasnom štúdiu, kde z nášho hodinového rozhovoru vznikol nasledujúci text. Otázky, ktoré som Kickie kládol, boli nepripravené a vychádzali z vlastnej zvedavosti.

Najskôr by som sa chcel opýtať – ak to nie je príliš osobné – na tvoje krstné meno.

Je to prezývka. Oficiálne sa volám Kristína, ale všetci ma volajú Kika alebo Kiki. A vlastne, keď som bola tu v New Yorku – mala som asi  šestnásť – vtedy som tak nejako vytvorila ten iný spelling.

To je fajn, lebo pod týmto pseudonymom si vytvorila značku. Alebo skôr štúdio?

Štúdio.

Kedy vzniklo?

2020.

A predtým si študovala v Rakúsku?

Najprv som študovala na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave (STU) dizajn v rokoch 2005 – 2010 a po prvom ročníku som sa  prihlásila aj na Universität für angewandte Kunst vo Viedni v 2007, kde nás vybrali iba šiestich. Mala som tam skvelého profesora Hartmuta  Esslingera, ktorý založil Frog Design štúdio. V Rakúsku sa študuje inak ako na Slovensku – každý rok prijímajú študentov, ktorí môžu byť v  úplne inom bode kariéry. Boli sme malá skupina a vlastne niektorí už mali roky pracovných skúseností. Všetci z rôznych ročníkov sme boli spolu päť rokov ako skupina, takže sme pracovali na projektoch a učili sa aj od starších spolužiakov. Nebolo to rozdelené podľa ročníkov ako  na STU.

Takže štúdium vo Viedni trvalo päť rokov?

Dokončila som to za šesť rokov (2007 –2013), počas ktorých som strávila rok v rámci Erasmu v Miláne. A popritom som si ešte dorobila  bakalára na STU, na Fakulte architektúry a dizajnu.

Miláno. Na Politecnico?

Áno.

Ako sa ti páčilo tam?

Bolo to super, mám veľmi rada Miláno, ale čo sa týka školy, bolo to trochu náročné. Tam sa dizajn študuje ako u nás ekonomická – v ročníku je sto ľudí a vôbec to nebolo také individuálne, na čo som bola zvyknutá z Viedne. A navyše vtedy tam ešte veľmi nehovorili po anglicky, takže  aj keď som sa učila po taliansky, neštudovala som v tom jazyku. Ale z kultúrneho hľadiska to bolo super. Taliansky dizajn bol pre mňa veľmi inšpiratívny. Podobne ako keď som išla z Bratislavy do Rakúska – to je tiež úplne iná kultúra. Potom človek celkom inak vníma veci. Každý  krok, ktorým som prešla, až nakoniec sem do Ameriky, mi dal oveľa globálnejší pohľad vďaka tejto kombinácii poznania rôznych kultúr.

K tej kombinácii by som sa ešte rád vrátil – veľmi ma to zaujíma – ale chcel som sa ešte opýtať na Taliansko ako celok. Viem, že žiadne  popredné mesto sa nedá porovnať s vlastnou krajinou, ale aj tak: ako na teba pôsobilo Taliansko? Alebo si trávila väčšinu času len v Miláne? Pýtam sa, lebo keď si predstavím taliansky dizajn, napadne mi Memphis, farebný nábytok, elegantné a hravé autá, pôvabné filmy, nadčasové  lezecké topánky… Zaspal som v dobe, v ktorej som ešte ani nežil, alebo z tej krajiny naozaj sála to, čo opisujem?

Miláno je špecifické tým, že je to industriálne mesto. Samozrejme, cestovala som aj mimo neho, ale dizajn sa sústreďuje práve tam. V  porovnaní s inými mestami je Miláno oveľa rýchlejšie. Tie ostatné žijú pomalšie, ale podľa mňa práve tam cítiť tú historickú kultúru. Taliani sú vychovávaní k estetickému chápaniu sveta – každý objekt, každý kúsok látky, topánky – všetko má svoju hodnotu a oni si to veľmi vážia. Je to vidieť aj počas „dizajnweekov“, keď príde široká talianska verejnosť a má o dizajn záujem – čo sa, povedzme, o Slovákoch v takej miere  povedať nedá.

Takže púť Bratislava – Viedeň – Miláno – New York zásadne ovplyvnila, ako súčasne tvoríš?

Niečo, o čo sa snažím, je, aby sa ľudia s objektmi, ktoré tvorím, dokázali emočne stotožniť. Napríklad táto karafa… (Kickie ukazuje na karafu Boon, ktorú vytvorila pre Puik design a ktorá stojí na stolíku medzi nami) …má funkciu, má ergonomický tvar, formu, farbu, ale celé spolu by  to malo vyvolávať v ľuďoch emóciu – aby ten objekt mal zmysel, aby bol súčasný, pre dobu, v ktorej žijeme. A aj preto, že keď máš nejakú vec  rád, tak ju tak rýchlo nevyhodíš, pokiaľ sa nepokazí.

A to je môj prístup k „sustainability“. Menej, ale lepšie a na dlhší čas. Ak máš rád tento svoj ruksak… (Kickie ukazuje na môj čierny ruksak  Ortlieb) …tak ho radšej opravíš, ako by si si kúpil nový. Lebo je to vec, ku ktorej máš vybudovaný časom vzťah.

Keď objektu vyberáš farby, je to intuitívny proces, alebo ich volíš so zámerom, aby vyvolávali nejakú emóciu? 

Mám veľmi rada farby, ale som v tom opatrná, špeciálne pri dizajn projektoch. Nie všetko potrebuje mať farbu. Často robím aj veci, ktoré nie sú farebné – napríklad príbor Cutting Edge. Tam plocha vstupuje do hry cez samotný objekt – je lesklá a reflektuje prostredie. Často forma  diktuje farbu. Napríklad toto kreslo… (Kickie ukazuje na kreslo, na ktorom sedím) …možno v inej farebnej kombinácii by nefungovalo. Veľmi  závisí od mierky/ veľkosti objektu. Šialene namaľovaný zelený dom ti bude každodenne biť do očí, ale namiesto toho ako detail môžeš mať kľučku na dvere vo výraznej farbe. Treba vždy zvoliť tú správnu paletu, aby to bolo harmonické.

Celý článok nájdete v časopise Designum 2/2025  na s. 12. Viac informácií o predaji časopisu Designum.