Nový svet Charlotte Perriand
Parížske múzeum Fondation Louis Vuitton pripravilo výstavu venovanú francúzskej dizajnérke Charlotte Perriand (1903 – 1999). Meno Charlotte Perriand je v dizajnérskom svete dobre známe, avšak neodbornému publiku určite menej ako mená jej slávnych mužských súčasníkov, akými boli napríklad architekt Le Corbusier alebo umelec Fernand Léger, s ktorými Perriand pravidelne spolupracovala.
Fondation Louis Vuitton vzdáva hold tejto úžasnej autorke pri príležitosti 20. výročia jej smrti, pripomínajúc jej bohatú činnosť vo sfére dizajnu, architektúry či fotografie, pričom ju kontextualizuje do širšieho odboru umenia. Na výstave je preto možné vidieť nielen Perriandovej projekty, ale i tvorcov, s ktorými bola takmer každodenne v kontakte : Le Corbusier, Jeanneret, Prouvé, Léger, Picasso, Calder, Braque, Miró atď. – spolu vyše 400 diel.
Charlotte Perriand neprešla akademickým vzdelaním (študovala na škole Union Centrale des Arts Décoratifs) a možno práve vďaka tomu jej prístup k dizajnu mal svieži nádych, ktorý vedeli oceniť aj kolegovia zo sveta architektúry. Keď v roku 1927 vystavila svoj projekt Bar pod strechou (išlo o zariadenie jej vlastného ateliéru), Le Corbusier jej navrhol spolupracovať s jeho štúdiom. V nasledujúcom desaťročí tak vznikli ikonické kusy nábytku, akým je napríklad ležadlo B306 z tubulárneho kovu, ktorého modernosť je ešte i dnes aktuálna. Charlotte Perriand, rovnako ako mnohí iní umelci a architekti z medzivojnového obdobia (počínajúc Le Corbusierom samotným), bola nadšenou prívrženkyňou moderného sveta, ktorý bol charakterizovaný technologickým pokrokom a športom. Vo svojej tvorbe preto používala moderné materiály ako napríklad oceľ (podobne ako Marcel Breuer na Bauhause), nosila extravagantné šperky pripomínajúce guľôčkové ložiská (autorský náhrdelník, ktorý by sa dal porovnať k šperkom Jeana Desprésa), venovala sa alpinizmu a lyžiarstvu. Stelesňuje preto ideál slobodnej ženy, ktorý môže ešte i dnes silne rezonovať. Medzi jej priateľkami nachádzame ženy podobného typu : fotografka Dora Maar, tanečníčka Joséphine Baker, umelkyňa Sonia Delaunay… pohybovala sa teda v okruhu elity parížskej avantgardy. Zamlčaná hoci evidentná feministka Charlotte Perriand vyjadrila svoju politickú angažovanosť v rámci boja proti chudobe (je autorkou obrovskej typo-fotomontáže Veľká mizéria Paríža (1936), ktorá by sa v československom kontexte dala prirovnať ku Krohovmu Sociologickému fragmentu bydlení (1937) a proti fašizmu (vytvorila stolík s Picassovými kompozíciami zo série Klamstvá Franca). Na začiatku druhej svetovej vojny (1940) odišla Charlotte Perriand ako konzultantka pre priemyselné umenie do Japonska, a táto cesta predstavovala obrovský posun v jej kariére. Už v predchádzajúcich rokoch sa zaujímala o nezvyčajné prírodné tvary, ktoré fotografovala (kamene, samorasty) a ktoré ju inšpirovali v koncepcii nových „voľných tvarov“. Stretnutie s japonskou kultúrou a oboznámenie sa s jej bohatou remeselníckou tradíciou utvrdilo Charlotte Perriand v myšlienke, že moderný dizajn sa nemôže uspokojiť len s elementárnymi geometrickými tvarmi a chladnými priemyselnými materiálmi. Jej tvorba tak naberá poetický výraz. Drevo, ku ktorému inklinovala už pred vojnou, ale i bambus, ktorého krásu objavila v krajine vychádzajúceho slnka, sú materiálmi obohacujúcimi jej dizajnérsku tvorbu.
Neskôr sa Perriandovej pozornosť k lokálnym tradíciám a materiálom potvrdila pri pobyte v Brazílii, kde vytvorila nábytok s pletenými povrchmi. Po ukončení vojny (v roku 1946) sa Charlotte Perriand vrátila do Francúzska, kde sa okamžite aktívne zapojila do rekonštrukcie krajiny. Bola spoluzakladateľkou hnutia Formes utiles (Užitočné tvary), ktoré predlžovalo a inteligentne dopĺňalo predvojnovú modernistickú tradíciu. Jej vysoký umelecký kredit bol potvrdený menovaním na miesto umeleckej riaditeľky francúzskej sekcie IX. Trienále v Miláne (1951). Vzťah s Japonskom naďalej pokračoval: v roku 1955 skoncipovala veľkú výstavu modernej tvorby nazvanú Návrh syntézy umení vo veľkoobchodoch v Tokiu, kde prizvala k spolupráci svojich už spomenutých predvojnových priateľov. V šesťdesiatych rokoch realizovala ďalšie múzejné projekty ako napríklad vybavenie vstupnej haly v Múzeu moderného umenia v Paríži. Bola poverená aj výstavbou lyžiarskych stredísk v Alpách Arcs 1600 a Arcs 1800, ktoré sú dodnes (aj vďaka jej vkladu) vyhľadávaným turistickým miestom. Tu sa v koncepcii funkčných priestorov premietla Perriandovej obrovská skúsenosť, jej vzťah k športu a zároveň úžasná senzibilita k prírode. Na výstave je možno vidieť filmové zábery z vtáčej perspektívy na budovy kryštalických tvarov v asymetrickej kompozícii, ktoré prirodzene splývajú s nádhernou horskou scenériou. Je možné vojsť aj do prototypu horského úkrytu Tonneau (Sud), kde revitalizovala vybavenie spacích vagónov, a zažiť tak na vlastnej koži inteligentné maximálne využitie minimálneho priestoru vytvoreného prefabrikovanými prvkami. Ide vskutku o skúsenosť „na vlastnej koži“, keďže úkryt je inštalovaný v chladnej miestnosti, kde chýbajú už len snehové vločky. Pri kaskáde, ktorá je súčasťou budovy Fondation Louis Vuitton (Frank Gehry, 2014) je zase možné vojsť do Domu pri vode, ktorý dizajnérka skoncipovala s jednoznačne japonskou inšpiráciou. Tá sa opäť odzrkadlila v jednom z posledných diel Charlotte Perriandovej, ktorým je Pavilón čaju v priestoroch UNESCO. Fondation Louis Vuitton predstavuje jeho repliku inštalovanú v bambusovej scenérii.
Na výstave musíme oceniť, že tu môžeme nájsť nielen kusy nábytku, ale aj vidieť ich začlenenie do priestoru miestností, pre ktoré boli vytvorené. Návštevníci tak prechádzajú cez repliky ikonických miest, pod ktoré sa Charlotte Perriand podpísala: pozoruhodný je napríklad Byt pre mladého muža, kde je vedľa pracovne sieťou oddelená telocvičňa s obrovským obrazom Fernanda Légera. Takisto sú tu rekonštruované študentské izby z parížskeho univerzitného kampusu Cité Internationale (1952). Tu je pritom zaujímavé pozorovať farebné riešenia stien a poličiek Oblak (Nuage) navrhnuté rozličnými umelcami, ktoré úplne menia atmosféru izieb. Aby bol zážitok z výstavy dokonalý, návštevníci si môžu sadnúť na otáčavé stoličky B302 či pohovieť na ležadle B306 v rekonštruovanej jedálni ideálneho bytu predstaveného na parížskom Jesennom salóne (Salon d’Automne) v roku 1929.
Výstava je vynikajúco zvládnutou odpoveďou na obrovskú výzvu vzkriesiť „nový život“ diela mimoriadne talentovanej a umeleckou elitou obkolesenej dizajnérky, ktorej kariéra pokrýva tri štvrtiny minulého storočia. Je pritom evidentné, že Charlotte Perriandovej sa podarilo nielen ísť so svojou dobou, ale ju i predbehnúť a priam prevýšiť. Mnohé z jej diel sú nadčasové a teda stále aktuálne, o čom svedčí ich reedícia. Do hociktorého súčasného bytu sa dajú začleniť jej jednoduché nástenné svietidlá alebo modulárne poličky. Do hociktorého spoločenského priestoru sa môžu hodiť jej elegantné lavice či stolíky. Jej inteligentné priestorové riešenia môžu vhodne inšpirovať súčasných architektov pri rekvalifikácii industriálnych budov na dnes populárne lofty. Dokonca i záhradkári-kutili by sa mohli u nej poučiť ako sa dá v malom skromnom domčeku dosiahnuť dojem príjemného životného priestoru. Úspech Charlotte Perriandovej tkvie nielen v zvládnutí veľkých rozmerov, ale aj v pozornosti k detailu, ktorú si určite vycibrila počas pobytu v Japonsku. Jej „nový svet” je svetom dialógu rozličných ľudí a rozličných kultúr, bez akýchkoľvek dogmatických predsudkov, a to je snáď najkrajšie posolstvo, aké nám mohla zanechať.
Charlotte Perriand: Inventing a New World
Fondation Louis Vuitton, Paríž
Výstava potrvá do 24. februára 2020