Mníchov a šperk

Ak sa zaujímate o súčasný umelecký šperk, pravdepodobne vás netreba navigovať. Pre ostatných – hlavným mestom šperku je už pár desaťročí bezpochyby Mníchov. Každoročne sa tu na jar zlietnu šperkári, galeristi, študenti a zberatelia z celého sveta, aby tu v rámci veľkolepej férie nazvanej jednoducho Schmuck, vystavovali, stretávali sa, diskutovali. Nie je to však len raz ročne, keď sa šperk v Mníchove intenzívne skloňuje. Šperk má svoj permanentný priestor v tzv. Danner Rotunda – súčasti poprednej svetovej zbierky dizajnu v Neue Sammlung – Medzinárodnom múzeu dizajnu Mníchov. Hoci sú múzeá, ktoré majú väčšie zbierky šperku, v Nemecku je to napríklad Schmuckmuseum vo Pforzheime, ktorého kolekcia z časového hľadiska mapuje obdobie piatich tisícročí a obsahuje dvetisíc šperkov, mníchovský súbor je osobitý zacielením na autorský šperk v medzinárodnom zábere. Okrem stálej zbierky Neue Sammlung usporadúva rôznorodé šperkárske podujatia – v čase konania Schmuck to býva výstava venovaná vždy nejakej zásadnej osobnosti svetového umeleckého šperku. Tento rok na jar to bola výstava Antona Cepku – zatiaľ najreprezentatívnejší výber tvorby nášho najvýznamnejšieho tvorcu šperku. Vo fokuse tohto textu nebude však len šperk, v prípade takej vplyvnej dizajnérskej inštitúcie, akou je Neue Sammlung, by bolo škodou nepozrieť sa aj na jej príbeh. Rovnako by sme si v prípade Mníchova neodpustili nespomenúť jeho závideniahodný „ostrov umenia“ – tzv. Kunstareal.

Nová zbierka

Neue Sammlung – Medzinárodné múzeum dizajnu je inštitúciou zastrešenou Slobodným štátom Bavorsko a v súčasnosti funguje v troch mestách – v Mníchove, Norimbergu (Nové múzeum umenia a dizajnu) a vo Weidene (Medzinárodné múzeum keramiky). Aby to nebolo také jednoduché – Neu Sammlung patrí do rodiny Pinakothek der Moderne, ktorú okrem nej tvoria Zbierka moderného umenia, Zbierka grafiky a Múzeum architektúry Technickej univerzity Mníchov. Spoločne zdieľaná budova poskytuje úctyhodných takmer 12 000 m2 výstavného priestoru. Zdieľaná je aj základná idea – tekuté hranice medzi voľnou tvorbou, grafikou, dizajnom a architektúrou, dôraz na ich kooperáciu, a to s výrazne medzinárodným záberom. Neue Sammlung je považovaná za svetového lídra múzeí dizajnu. Hoci nevznikla v gründerských časoch zakladania umeleckopriemyslových múzeí, jej náplň od začiatku smerovala k zbieraniu dizajnu – dávno predtým, ako sa tento pojem naplnil svojím súčasným významom. Odkazuje k tomu napokon aj názov, ktorý bol vedomou revoltou voči praxi vtedajších umeleckopriemyselných múzeí.

Neue Sammlung sa od počiatku koncentrovala na zbieranie moderných, každodenných, typických produktov nadviazaných na priemyselnú výrobu. Idea založenia takto formovanej zbierky vznikla v prostredí nemeckého Werkbundu v roku 1907 a bola jednou z vrstiev jeho reformných snáh o spojenie umenia, remesla a priemyslu za podpory vzdelávacích a propagačných aktivít, ktoré mali viesť k zvýšeniu konkurencieschopnosti nemeckého priemyslu. Naplnila sa v roku 1925, keď zbierka oficiálne začala fungovať ako Abteilung für Gewerbe Kunst v rámci Bavorského národného múzea. A ak sa Kurt Schwiters už koncom dvadsiatych rokov 20. storočia pozastavoval nad neadekvátnymi priestormi múzea, „kočovanie“ pre Neue Sammlung skončilo až v rokoch 2000 – 2002¹ , keď boli postavené norimberské Nové múzeum umenia a dizajnu a mníchovská Pinakothek der Moderne. Stavba Pinakothek der Moderne je kritikou hodnotená ako úspešný príklad galerijného komplexu nového tisícročia,² aj keď mala pomerne komplikovanú genézu a pred niekoľkými rokmi dokonca musela byť kvôli trhlinám v rotunde na čas zatvorená. Rotunda na prízemí poskytuje viac ako dostatočný komunikačný/obslužný priestor a zároveň funguje ako miesto napríklad vernisáží. Presklená kupola rotundy zasa poskytuje veľmi príjemné prirodzené svetlo, rovnako ako obrovské okná v prízemí. Pravouhlá, obdĺžniková stavba s vloženou rotundou a s jasne odlíšenými traktami pre jednotlivé typy zbierok uchováva časť pozoruhodnej kolekcie priemyselného, produktového, grafického dizajnu a úžitkového umenia 20. a 21. storočia. A ak sa akvizičný program od začiatku zameral na to, čo by sme dnes nazvali priemyselným dizajnom, v ostatných desaťročiach sa okrem rôznych oblastí úžitkového umenia, grafického dizajnu a fotografi e, záujem obrátil aj na nové polia dizajnu – počítačovú kultúru, japonský dizajn, športové vybavenie, či automobilový dizajn.³ V rámci permanentných prezentácií je dizajn predstavený v šiestich expozíciách – odporúčala by som určite nevynechať kolekciu dizajnu od roku 1900 do súčasnosti, ktorá poskytuje vyčerpávajúci náhľad na dejiny svetového produktového a priemyselného dizajnu. Vysoké, niekde až desaťmetrové stropy a otvorené, vzdušne riešené spojovacie priestory dodávajú stálym i meniacim sa objektom mimoriadnu pôsobivosť. Veľmi populárne sú v tomto zmysle dva paternostery – mohutné zariadenia, v ktorých rotujú dizajnérske objekty. Depozitáre múzea v podzemí zaberajú plochu 4 000 m², a okrem toho sa v suteréne nachádza aj stála expozícia moderného a súčasného svetového autorského šperku, tzv. Danner Rotunda.

Poklad v podzemí

Bola otvorená v roku 2004 – ale počiatky bavorského šperkárskeho boomu treba hľadať hlbšie. Tesne po skončení 2. svetovej vojny (1947) sa na tamojšej Akademie der Bildenden Künste znovuotvorili zlatnícke ateliéry, ktoré pod vedením osvietených a erudovaných pedagógov a výrazných zlatníckych / šperkárskych osobností (Franz Rickert, Hermann Jünger, Otto Künzli) spravili zo šperku príťažlivú a nasledovaniahodnú tému.⁴ Ďalším dôležitým aspektom bol prvý mníchovský Veľtrh umeleckých remesiel (dnes Medzinárodný veľtrh umeleckých remesiel, ďalej IHM), ktorý sa konal v roku 1949.⁵ Dôvodom, prečo sa už od prvých ročníkov pozornosť organizátorov sústredila na šperk, bola silná koncentrácia výrobcov v oblasti a aj založenie dnešnej Staatliche Berufsfachschule für Glas und Schmuck v Kaufbeuren-Neugablonz.⁶ O desať rokov neskôr sa na pôde IHM zásluhou Herberta Hoff manna, riaditeľa bavorského Handwerkspflege (Inštitútu pre ochranu remesla) a potom aj bavorského Werkbundu, otvára éra špeciálnej šperkárskej výstavy Schmuck, ku ktorej sa neskôr pripája množstvo ďalších sprievodných podujatí, nielen v areáli IHM, ale v celom meste. Priaznivá situácia, ktorá nastala vo vnímaní šperku v osemdesiatych rokoch, viedla Danner-Stiftung – jednu z významných mníchovských súkromných nadácií, aby svoj záujem, dovtedy zameriavaný na umelecké remeslo, zacielila aj na autorský šperk. Nadácia, ktorú v roku 1920 založila Therese Danner na pamiatku svojho zosnulého manžela, svoj zberateľský zámer podporila presvedčením o autonómii umeleckého šperku ako umeleckého druhu. Zároveň pokladala bavorské šperkárske a zlatnícke centrá za natoľko vplyvné a schopné rozvinúť živé medzinárodné výmeny, aby svoju rozsiahlu zbierku (takmer 500 kusov), sledujúcu šperkárske umenie po roku 1945, zverila od roku 1999 ako dlhodobú výpožičku práve Neue Sammlung. Ku konštituovaniu významne pomohol aj veľkorysý dar významného rakúskeho šperkára Petra Skubica, ku ktorému vzápätí pribudla donácia ďalšieho rakúskeho umelca Seppa Schmölzera a napokon dar kolekcie šperkov od súkromnej mníchovskej galérie Spektrum. Potrebu zásadnejšej šperkárskej intervencie cítil aj vtedajší riaditeľ Neue Sammlung Florian Hufnagl, ktorý kombináciou svojho „revolucionárskeho“ inštinktu a „hufnaglovského“ nasadenia, stálu zbierku šperku v Neue Sammlung uviedol do života. Miesto pre ňu našiel hlboko v srdci budovy, v mieste, kde sa rotunda dvíha zo zeme. Symbolicky plní úlohu akejsi schránky či pokladnice, osvetlenie v tomto suterénnom priestore vychádza z vitrín, ktoré žiaria svojím obsahom na pozadí pokojnej sivej, jediného ďalšieho farebného akcentu použitého v týchto priestoroch. Kurátorsky inštaláciu šperkov stovky domácich i medzinárodných autorov pripravili uznávané odborové autority a pedagógovia na mníchovskej Akadémii – Hermann Jünger a Otto Künzli. O niekoľko rokov dostáva šancu dať stálej prezentácii novú dynamiku nemecký šperkár mladšej generácie Karl Fritsch a v roku 2014 sa odohrala zatiaľ posledná reinštalácia zbierky, opäť pod taktovkou Otta Künzliho. A tentoraz už výlučne z „domácich“ zdrojov – Danner-Stiftung a vlastných zbierok. Kolekcia podáva výrečný obraz o premenách umeleckého šperku po 2. svetovej vojne, akcentujúc jednak klasikov žánru, ale aj nastupujúcu generáciu hlavne nemeckých tvorcov. V zbierke je zastúpený aj slovenský šperkár Anton Cepka, jeho tvorbu tu reprezentuje 13 šperkov, od neskorých šesťdesiatych rokov až do roku 2011.

Anton Cepka: Kinetický šperk

Jeden z jarných titulov v tohtoročnej dramaturgii Neue Sammlung mimoriadne potešil v prvom rade slovenských priaznivcov šperku. Svoju retrospektívnu výstavu, nazvanú Kinetický šperk, tu mal Anton Cepka – iniciačná osobnosť českého a slovenského šperku a dôležitá postava svetového umeleckého šperku druhej polovice 20. storočia. Výstava v Neue Sammlung predstavila reprezentatívny výber Cepkovej hlavne šperkárskej tvorby – kurátorka Petra Hölscher zozbierala viac ako 200 šperkov a objektov zo súkromných aj inštitucionálnych zbierok, z ktorých viaceré boli predstavené verejnosti po prvý raz. Okrem európskych to bol precízne komponovaný súbor šperkov, ktorý darovali americkému Dallas Museum of Art zberatelia Edward W. a Deedie Potter Rose. Príbeh tejto zbierky mimochodom korení v Európe – pochádza zo zbierky Inge Ansenbaumovej – zberateľky a galeristky, ktorá v sedemdesiatych až deväťdesiatych rokoch prevádzkovala jednu z najlepších šperkárskych galérií v Európe – Galerie am Graben vo Viedni.⁷ Jadro prezentovanej kolekcie pochádzalo zo Slovenskej národnej galérie, ktorá na výstavu poskytla celú svoju zbierku šperkov a objektov Antona Cepku, budovanú už od šesťdesiatych rokov 20. storočia (41 šperkov a objektov). Okrem toho sa na výstave objavili aj diela zo zbierok Mestského múzea v Bratislave, Slovenského národného múzea, či konvolúty z pražského UMPRUM, Moravskej galérie v Brne, Múzea Českého raja v Turnove, Severočeského múzea v Liberci a Múzea šperku a bižutérie v Jablonci nad Nisou. Významný priestor na výstave dostali výpožičky z verejných i privátnych zbierok v Nemecku – od usporiadateľskej inštitúcie, ktorá disponuje viac ako desiatkou Cepkových šperkov, cez renomované múzeá ako Schmuckmuseum vo Pforzheime, Badisches Landesmuseum v Erfurte, Museum für Kunst und Gewerbe v Hamburgu, významného šperkárskeho a zlatníckeho centra – Deutsches Goldschmiedehaus v Hanau. Zo súkromných galérií to boli prestížne šperkárske galérie z Mníchova – Galerie Spektrum, Galerie Seibert-Philippen, z Düsseldorfu malá kolekcia zo známej šperkárskej galérie Orfèvre (všetky spomínané galérie sú s Cepkom spojené výstavami, ktoré mu usporiadali, ale aj dlhoročnými profesionálnymi i priateľskými kontaktmi). Z privátnych vypožičiavateľov boli na výstave zastúpené renomované európske súkromné zbierky, napr. Bollman (Viedeň), Boelen (Amsterdam). Výstava sa konala na vrchnom poschodí ústredného, rotundového priestoru, pod otvorenou kupolou. Veľkorysý, nečlenený minimalistický priestor s dostatkom svetla dával možnosť sústrediť sa na strohú, čistú inštaláciu diel, zasadených do nenápadných čiernych vitrín. Spôsob inštalácie potlačil aj niekedy rušivý element textovej informácie priamo na vitríne, návštevník mal možnosť jednotlivé šperky čítať pomocou sprievodcu v novinovej forme. Petra Hölscher výstavu koncipovala s cieľom predostrieť publiku veľkorysý vstup do krajiny Cepkových šperkov. S možnosťou sledovať jeho svojbytnú autorskú metódu, ktorú najširšie rozvinul práve v šperku. Súčasťou výstavy bola aj menšia kolekcia modelov k realizáciám do architektúry, Cepkov rozsiahly súbor kresieb a návrhov na výstave zahrnutý nebol. Výstavu sprevádzala monografia Antona Cepku, prevzatá zo slovenského vydavateľstva Virvar ako 2. vydanie v nemecko-anglickej verzii (pozri Designum 1/2014).

V roku 2016 sa výstava v modifikovanej verzii vráti na Slovensko – prezentácia v Slovenskej národnej galérii v istom zmysle nadviaže na záujem, ktorý táto inštitúcia autorovi venuje aj vo svojom výstavnom programe. Po prvýkrát sa Cepka v SNG samostatne predstavil v roku 1978. Ostatný výber jeho tvorby bolo možné vidieť v rámci výstavy Tekutý čas: 20 rokov Ateliéru S_M_L_XL Kov a šperk VŠVU v Bratislave v roku 2012, veľkú retrospektívu jeho tvorby usporiadala SNG v roku 1996. Jeho práce boli súčasťou všetkých šperkárskych výstav, ktoré SNG realizovala (doma i v zahraničí), rovnako ako Stálej expozície úžitkového umenia, dizajnu a architektúry v deväťdesiatych rokoch. Cepkova tvorba je mimoriadne cenená najmä v zahraničí, už od momentu jeho razantného vstupu na medzinárodnú scénu, čo bolo práve v Mníchove v roku 1964, keď jeho diplomová práca získala Bavorskú štátnu cenu a Zlatú medailu na Medzinárodnom veľtrhu umeleckých remesiel. Odvtedy je súčasťou všetkých významných šperkárskych prehliadok i publikácií venovaných dejinám/súčasnosti umeleckého šperku. Jeho diela sú okrem už spomínaných súkromných i verejných zbierok zastúpené aj v Stedelijk Museum, Amsterdam, The Museum of Fine Arts, Houston, Metropolitan Museum of Art, New York, Los Angeles County Museum of Art, National Gallery of Victoria, Melbourne.

Na záver: Projekt Kunstareal Mníchov

Pre slovenského návštevníka, zvyknutého na podvyživené pomery slovenských galérií a múzeí, je návšteva mníchovského Kunstareal tak trochu zjavením. Na veľkorysom priestore, zasadenom do parkovej krajiny, sídli 18 múzeí a výstavných siení, viac ako 40 galérií a kultúrnych inštitúcií a šesť vysokých škôl. Kunstareal ako projekt zabezpečujúci synergické riešenia kultúrnej prevádzky na národnej i medzinárodnej úrovni, bol spustený v roku 2012. Nevznikol však na zelenej lúke, Maxvorstadt, štvrť, v ktorej sa objekty nachádzajú, je prvou plánovanou urbanistickou expanziou v Mníchove. V zmysle poststredovekého rozširovania mesta malo pod kuratelou bavorského kráľa Ľudovíta I. začiatkom 19. storočia vzniknúť veľkolepé entré do mesta s centrom na námestí Königsplatz. V klasicizujúco-romantickom háve, s vencom uvitým z umenia, histórie a náboženstva sa tak mal splniť jeho sen o Mníchove ako Aténach na Isare. Hoci sa pôvodná myšlienka realizovala len fragmentárne, progresívne riešenie štvrte⁸, založené na 200-metrovej mriežke, s cieľom vytvoriť akési záhradné mesto v zelenom rastri a v ňom rozptýlenými budovami, je čitateľné aj dnes. Prvé múzeum – Glyptotéka, bolo postavené medzi rokmi 1816 – 1830 Leom von Klenzeom, zatiaľ ostatný objekt – NS-Dokumentationszentrum (Dokumentačné centrum dejín národného socializmu), bol otvorený v máji tohto roku. Štvrť, v ktorej sa v priebehu histórie striedali demonštrácie politických ambícií s kultúrnym/komunitným niveau⁹, sa od deväťdesiatych rokov 20. storočia stáva predmetom verejnej diskusie o ďalších možnostiach cieleného sprostredkovania umenia a vzdelávania. Z iniciatívy Nadácie Pinakothek der Moderne sa v roku 2009 projekt Kunstareal dostáva do pohybu. Misiou týchto snáh bolo demokratizovať umeleckú štvrť pre všetky vrstvy návštevníkov, zintenzívniť prepojenia medzi jednotlivými inštitúciami, zvýšiť komunikatívnosť objektov i otvorených priestorov, syntetizovať tradíciu otvorenú budúcnosti. A ako vyzerá projekt dnes? Areál, centrovaný námestím Königsplatz a budovami Pinakoték, strieda trochu monštróznu monumentalitu klasicistických stavieb (Propylaje, Glyptotéka, Antikensammlung) s prestavbami starších objektov (Lenbachhaus), ale aj početnými novšími objektmi – od budovy Pinakothek der Moderne cez keramikou obložené Múzeum Brandhorst či rozsiahle Múzeum egyptského umenia. Objekty si zásluhou pôvodnej mriežky zachovávajú svoju autonómiu, skutočne veľkorysý, zväčša parkový charakter otvorených priestorov je závideniahodnou možnosťou pre prezentáciu umenia v exteriéri, ale funguje aj ako živé miesto na rôzne oddychové aktivity pravidelných i jednorazových návštevníkov. Vzhľadom na rozptýlenosť jednotlivých objektov, je pomerne náročné využívať areál na spôsob instantného turistu preferujúceho štýl galop. Ak sa unavíte, môžete vždy naskočiť na autobus miestnej dopravy, ktorý tu premáva z neďalekej železničnej stanice a pokračovať napríklad do centra. Ak však viete, čo vás zaujíma, môžete tu vo vynikajúcej kvalite vidieť umenie od prehistórie až po súčasnosť, navštíviť nespočetné množstvo sprievodných akcií, nakúpiť si v dizajnšopoch, ktorými disponuje každé múzeum i galéria alebo len tak oddychovať v kaviarni, kde vás počastujú vynikajúcou kávou za len čosi viac ako euro. Projekt Kunstareal vznikol do veľkej miery na báze občianskej angažovanosti (napríklad budova Pinakothek der Moderne bola postavená na základe zbierky, v ktorej sa napokon zišlo 13 miliónov eur) a verejnosť sa eminentne o fungovanie múzeí zaujíma. Poučný, aj keď ťažko povedať, do akej miery pre náš kontext prenosný príbeh mníchovského ostrova umenia si však určite zaslúži naše objavovanie.

¹ Existovali síce plány na výstavbu nových budov, ale k reálnym krokom dochádza až po roku 1990, o niečo neskôr (1994) vzniká nadácia Pinakothek der Moderne, ktorá poskytne počiatočný kapitál a stavby sa realizujú ako štátne.

² Autorom Pinakothek der Moderne je nemecký architekt Stephan Braunfels, stavba získala viacero domácich architektonických ocenení. K jeho ďalším významným architektonickým realizáciám sa radia komplexy vládnych budov v Berlíne (Marie-Elisabeth-Lüders-Haus a Paul-Löbe-Haus).

³ Turbulentný rozvoj múzea – vizionárske, v medzinárodnom kontexte cenené výstavy a aktivity a bezprecedentne intenzívna akvizičná činnosť v ostatných desaťročiach nesú značku Florian Hufnagl. V Neue Sammlung pôsobil tento nemecký kunsthistorik, pokladaný za jednu z najdôležitejších svetových autorít v oblasti dejín dizajnu, od roku 1980, od 1990 do 2014 ako riaditeľ, a bol hybnou silou jej domáceho i zahraničného rozvoja (vrátane presadenia stavby Pinakothek der Moderne, konštituovania Kunstareal či založenia zbierky autorského šperku).

⁴ Hölscher, Petra: Anton Cepka a Mníchov. In: Cepka, Matúš (editor): Anton Cepka. Bratislava : Virvar, 2013, s. 193.

⁵ Hölscher, ref. 4, s. 193

⁶ Hölscher, ref. 4, s. 194.
V tom istom roku vznikli aj ďalšie veľtržné akcie zamerané na rôzne oblasti spotrebného priemyslu, žiadna z nich sa však nezaoberala umeleckým remeslom – Ambiente/Kolín nad Rýnom, Möbelmesse/Kolín, IGEDO/Düsseldorf, Spielwarenmesse/Norimberg.

⁷ V máji tohto roka predstavilo dallaské múzeum svoju novú, spektakulárnu akvizíciu – prostredníctvom Deedie Potter Rose – dlhoročnej donátorky múzea získalo jednu z najlepších svetových zbierok moderného a súčasného šperku – kolekciu 700 šperkov Inge Asenbaumovej. Zbierka, ktorá vynikajúco dokumentuje premeny a vývoj šperku ako nezávislej umeleckej formy, bola pomenovaná The Rose-Asenbaum Collection.

⁸ Projekt vznikol v spolupráci záhradného architekta a urbanistu Friedricha Ludwiga von Sckella (1750 – 1823) a architekta Carla von Fischera (1782 – 1820) a je považovaný za jednu z prvých realizácií tohto druhu v Európe.

⁹ Kontroverzný náboj štvrť získala ako sídlo nacistickej NSDAP počas tretej ríše. Viac o dejinách tejto štvrte najnovšie: Bauer, Richard: Maxvorstadt – Zeitreise ins alte München, München, 2013.