Michaela Bednárová Snažím sa odľahčiť témy slovenského stereotypu

Michaela Bednárová (1982) je multižánrová dizajnérka, ktorá od roku 2008 stojí za značkou Puojd. Za desať rokov existencie prešla rôznymi zmenami a konceptmi, doteraz ju charakterizujú autorsky spracované potlače s tematikou národných znakov a slovenských symbolov. Nebojí sa experimentovať, od tvorby svojich prvých známych módnych kolekcií (Krava, 2012 a Les, 2014) sa posunula k výrobe darčekových predmetov a suvenírov a „no waste“ udržateľnej línii šiat v štýle One size (kolekcia Dedina, 2017). V súčasnosti sa venuje aj autorským projektom, v ktorých prepája slovenské tradície a remeslá s interaktívnymi performanciami či inštaláciami. Michaela je cieľavedomý „rojko“, tak trochu aktivistka a talentovaná umelkyňa. Nie každému sa podarí vybudovať na Slovensku fungujúcu dizajnérsku značku a udržať si flexibilitu, kvalitu a inovatívnosť vo svojej tvorbe. Tento rozhovor je o tom, ako postupovala, kým si značku vybudovala, či sa jej podarilo nájsť ideálny model fungovania, ale aj o miere aktivizmu.

Tvoja značka Puojd oslavuje už desiaty rok existencie. Stala sa známym pojmom na Slovensku, trúfam si povedať, že v rámci slovenskej kreatívnej komunity ju poznajú takmer všetci. Puojd si vybudovala ako vlastnú značku, vlastný biznis veľmi skoro po ukončení štúdia, čo sa odváži iba málokto zo slovenských dizajnérov. Čo bolo tvojím hnacím motorom?

Štúdium na VŠVU je krásne, ale aj ťažké, nie každý absolvent sa odváži ísť do rizika vlastného podnikania. Ani ja som hneď po skončení školy netušila, čo budem robiť. Potrebovala som si skúsiť „reálny” život, aby som zistila, čo chcem a čím sa chcem živiť. Veľkým podielom sa o to pričinila pracovná stáž v Helsinkách, kde som spoznala mnoho mladých dizajnérov, ktorí sa živili pod vlastnou značkou. Po návrate z Fínska som založila Puojd, ktorý som rozbiehala po večeroch popri práci v IBM. Táto fáza trvala pol roka, vtedy mi došlo, že neexistujú žiadne kompromisy, a treba sa rozhodnúť. A tak som sa do práce na svojej značke pustila naplno a je to tak doteraz.

Od začiatku svojej tvorby pracuješ so slovenským symbolom. Prečo si sa touto tematikou začala zaoberať?

Keď som začínala, bolo to jednoduché, nikto sa nevenoval jeho spracovaniu, hoci to dizajnérsky ponúkalo množstvo riešení. Bola som inšpirovaná cestovaním a rôznymi suvenírmi, ktoré som v zahraničí videla. U nás sa dizajn suvenírov nikam neposúval. Cieľom bolo spracovať znak tak, aby bol hravejší, komunikatívnejší a aby sa s ním ľudia lepšie vedeli stotožniť. Preto ho opakovane robím. Naše symboly sú často spájané s negatívnymi súvislosťami, s každou érou príde nový problém, ktorý naštrbí dôveru vo vlastnú krajinu. A z môjho pohľadu je dôležité si pamätať, že naše štátne symboly patria nám všetkým a reprezentujú nás všetkých a nemali by byť zneužívané žiadnou skupinou. Slovensko nie je len politika a problémy, sú to aj ľudia v našom okolí, je to aj naša dizajnérska „bublina“, príroda, mestá, dedinky a všetko, čo život ponúka.

Zmenila ťa v niečom práca so slovenským znakom napríklad vo vzťahu ku krajine? Čo znamená slovenský štátny znak pre teba?

Nezmenila ma. Som stále človek, čo vníma svoju krajinu hlavne cez pozitívne veci. Vekom som sa samozrejme začala viac venovať spoločenským a politickým témam.

Vnímaš sa ako aktivistka, zapájaš sa do protestov?

Nenazvala by som sa aktivistkou. Snažím sa spoločensky angažovať v miere, ktorú mi môj čas dovolí. Robím a podporujem aktivity, ktoré pomáhajú buď dizajnu, alebo zlepšujú životnú úroveň na Slovensku.

Do akej miery si myslíš, že môže tvorba slovenského dizajnéra ovplyvniť spoločensko- -politické dianie v krajine?

Kreatívne odbory sú podľa mňa často najprogresívnejšie. Majú víziu, ktorá sa možno ťažšie presadzuje, ale môže mať veľmi silný vplyv na rozvoj spoločnosti, i keď často nepriamy. Rozvoj spoločnosti môžeme ovplyvňovať napríklad šírením osvety, podporovaním domáceho priemyslu, dobrou komunikáciou. Uvediem príklad: ak sa dizajnér rozhodne urobiť nejaký projekt, v ktorom poukáže na vizuálny smog, neúctu k pamiatkam alebo nedostatok cyklochodníkov, skôr či neskôr sa táto téma prederie aj do mysle kompetentných.

A čo v rámci tvojej práce ovplyvnilo alebo podnietilo zmenu, máš nejaký konkrétny prípad?

Je pre mňa ťažké oddeliť pracovné od súkromného. Veci, ktorými ovplyvňujem spoločnosť, môžu byť šírené aj vďaka postu na instagrame, napríklad ako zbierame s kamarátmi odpadky v lese. Ale tým, že mám vybudovanú divácku základňu, môže to ľudí inšpirovať. Dnes sa to volá byť influencer. Pracovne som napríklad rozpútala záujem o Tatraľan z textilného i architektonického hľadiska. Spolu s ďalšími nadšencami z Kežmarku sme vytvorili fiktívny projekt, ktorým by mohla časť pôvodnej architektúry ožiť. Projekt zaujal, ale či sa na mieste niečo bude diať, je otázka dlhšej doby. V rámci tejto aktivity som pomohla vytvoriť zbierku vzácnych predmetov (pôvodné textílie, vzorkovníky, pôvodné ľanové priadze) pre Slovenské múzeum dizajnu.

Značka Puojd sa nespája iba s využívaním slovenských znakov. Venovala si sa tvorbe kolekcií (napríklad Krava a Les), neskôr si s konceptom kolekcií prestala. Môžeš nám priblížiť toto obdobie tvojej tvorby?

Tak ako som sa hľadala počas štúdia, moje hľadanie pokračuje možno dodnes, aj keď v inom rozmere. Vtedy (v roku 2012) som sa snažila „zapadnúť” do fungovania módnej scény. Po týchto dvoch pokusoch som ale narazila na problém, ktorý ma demotivoval. Uvedomila som si, že robiť módu v sériovej výrobe je finančne náročné a spájajú sa s tým rôzne problémy. Napríklad, kde nájsť výrobu, ktorá by spĺňala moje predstavy a bola by dostupná? Robila som veci na kolene, čo ma hnevalo. Moja predstava o móde je totiž produktová, chcela som a doteraz po tom túžim, aby všetky veci, ktoré navrhnem, boli vyrobené v profesionálne vybavených dielňach s rôznymi možnosťami vypracovania odevov. Ďalším faktorom bolo, že sa na mňa obracalo veľa ľudí o radu ohľadom výroby látok, a tak som začala uvažovať o možnosti ponúkať svoje služby a know-how ostatným návrhárom. Vtedy som pracovala na dvoch kolekciách Lenky Sršňovej (Colorcode a BonBon) a Marcela Holubca (Delusion). Ak by pre takúto formu práce bolo otvorených viac značiek či dizajnérov, bol by to môj „dream job“.

A nie sú? Povedala by som, že slovenské mladé značky radi kolaborujú…

Bola to dobrá skúsenosť, ale nie je to zárobkovo udržateľné, netvoria sa tu kolekcie ako v zahraničí 4-krát a viac ročne. Nie je ani veľa dizajnérov, ktorí chcú vo svojej práci dezény a nechcú si ich robiť sami.

S akými rôznymi profesiami okrem grafického dizajnu ešte spolupracuješ?

Grafických dizajnérov prizývam na spoluprácu k obalovému dizajnu alebo limitovanej edícii obrázkových motívov. Okrem toho sú to šperkári alebo produktoví dizajnéri na doplnky ku kolekciám.

V istom momente si sa rozhodla nájsť pre Puojd iný model fungovania, dať si pauzu od systému navrhovania kolekcií. Aké verzie si vyskúšala a ktorý model dokáže tvoju značku uživiť?

Tá pauza od módy mi veľmi pomohla mať odstup a priznať si faktory, pre ktoré som ju nechcela robiť. A v jeden moment sa mi zdali riešiteľné. Vylúčila som šitie na mieru, ktoré bolo časovo veľmi neefektívne, a týmto vylúčením vznikol nápad pre One size modely s variabilnými možnosťami. Komunikovala som ho s niekoľkými ženami, ktoré sa pohybujú v oblasti módy, majú rôzne postavy a rôzny vkus. Zbavila som sa zbytočných farebných detailov, našla spôsob, ako tvoriť módu viac ekologicky, s čo najmenším odpadom. Záujem o nové technológie ale u mňa pretrváva a naďalej je nosným prvkom kolekcií spracovanie textílií.

Ako začalo vnímať okolie značku Puojd i teba ako dizajnérku, keď si zmenila stratégiu a komunikáciu?

Bola to veľmi pozitívna reakcia. Tak ako sa vyvíjam ja ako tvorca, tak dospievajú aj moji zákazníci. Myslím, že som trafila ich potrebu čistých a viac „dospelých“ kúskov. Táto zmena priniesla aj finančný rast, takže som sa v tomto kroku naozaj nemýlila.

Zároveň si myslím, že novú líniu odevov som veľmi dobre odkomunikovala, zákazníci boli na ňu pripravení, ba priam sa až tešili na osvieženie. One size systém bol vnímaný dobre, určite sa nedá vyhovieť každému, ale mala som iba pozitívne reakcie. Do odevov som pridala aj variabilitu, čo je pre ľudí, ktorí investujú do drahších šiat, výhodou.

Kto sú najmä tvoji zákazníci? Sú to ľudia, čo majú záujem o udržateľnú módu?

Myslím, že sú to dve rozdielne veci. Udržateľnú módu tvorím len okrajovo, bolo by pokrytecké sa tváriť, že by som mohla mať nálepku 100 % udržateľnosti v zmysle, ako ju chápem ja. Otázka je možno skôr, kto má záujem o autorskú módu. Je to rôzne, niekedy je to žena, ktorá sa chce cítiť výnimočne a odlíšiť sa, inokedy je to žena, ktorej záleží na príbehu jej oblečenia a snaží sa žiť zodpovedne voči spoločenskému dianiu.

Čo pre teba znamená tvoriť 100 % udržateľne? Ako by to vyzeralo, keby to malo byť ideálne?

V prvom rade by som nemohla tvoriť potlače, tlač je značne neekologická, ako aj každá výroba textilu. Pri otázke udržateľnosti musíme vedieť, odkiaľ pochádza každý komponent, s ktorým pri tvorbe pracujeme. Preto vždy dôjdem k záveru, že najudržateľnejšie by bolo netvoriť novú módu, ale ju recyklovať.

Myslíš, že módne prostredie to myslí vážne s tým, že sa zaujíma o udržateľné materiály?

Veľké módne reťazce to nemyslia vážne, netvorili by nadbytky a to, že občas siahnu po recyklovateľnom materiáli, nerieši ani zlomok problému, ktorý v súčasnosti textilný priemysel má. Malé dizajnérske značky, ktoré pristupujú k udržateľnosti zodpovedne, to robia dôslednejšie a myslia to úprimnejšie. Na Slovensku spomeniem napríklad značku spodnej bielizne Créeme, kde vývoj produktu trval veľmi dlho, lebo si dali záležať na každom komponente. Avšak len pri výrobe bavlny sa spotrebuje neskutočné množstvo vody. A sme späť pri recyklácii hotového oblečenia. Značky, ktoré vytvorili svoju existenciu na základe recyklácie oblečenia, sú aj komerčne úspešné, náklady na výrobu sú nízke a zákazník rád prispeje k dobrej veci.

V rámci tvojej značky si začala ponúkať aj výrobu darčekových predmetov na mieru, do akej miery dbáš na vlastný kreatívny prínos do týchto spoluprác?

Dizajn na mieru prišiel ku mne vždy tak, že si ma ľudia z firiem našli sami. Takže bolo jasné, aký štýl chcú. Mám skvelých klientov a najlepšie sa robí s takými, ktorí majú osobnú skúsenosť so značkou a veria v jej produkty. Zatiaľ sa mi stalo iba raz, že som sa pod projekt nechcela podpísať. Ale bola to začiatočnícka chyba a dnes viem, že je to všetko o správnej komunikácii a uvedomení si hodnoty vlastného názoru.

Darčekové predmety vyrábaš aj pre väčšie firmy a korporácie. Ako sa ti s nimi spolupracuje?

Mám pocit, že to v tých firmách stojí a padá na jednom zamestnancovi, ktorý vás osloví a pozná vašu prácu. Keď ten človek odíde a nahradí ho niekto, kto tomu až tak nerozumie a neuvedomuje si hodnotu dizajnérskej práce, nastane problém. Nie každý chápe, že najlacnejšie neznamená aj najlepšie.

Koľko ľudí tvorí Puojd?

Dizajnérsky som to ja a občas si prizývam kolegov na spoluprácu, lebo vidím výhody v prepájaní značiek, ktoré sú na jednej vlne. Obchody a e-shop mi riadi Jana Drobotová, ktorá je u mňa na dohodu, je ešte študentka, ale výborne rozbehla túto sekciu. Občas mám výzvy na stáže zamerané na prácu so sociálnymi sieťami a podobne. Značka navonok pôsobí oveľa honosnejšie a početnejšie, než to v skutočnosti je.

Máš popri tvojej značke aj inú prácu, alebo ťa dokáže uživiť?

Nerobím inú prácu, iba Puojd, veľmi mi pomáhajú granty, bez nich by som nemohla tvoriť nové veci a robiť experimenty s novými technológiami. Alebo by to bolo minimálne ešte dlhšie a náročnejšie, než je to teraz.

Tvoje produkty ti vyrábajú rôzne výrobné podniky na Slovensku. Je náročné nájsť kvalitného výrobcu v tomto regióne, s kým sa ti dobre komunikuje?

Je to náročné, niekedy trvá aj dva roky, kým sa dohodneme. S niektorými výrobcami je ale kooperácia od začiatku veľmi jednoduchá – pokiaľ sa tam tiež nájde človek, ktorý vidí výhody spolupráce s dizajnérom. My sme síce nároční klienti a veľa vymýšľame, výrobca však vďaka tomu môže prísť na nové spôsoby spracovania svojich produktov, rozšíriť si portfólio, a tým pádom aj klientelu.

Ako vidíš slovenský súčasný textilný dizajn? Kto sa podľa teba zo slovenských textilných dizajnérov uchytil a koho tvorbu máš ty osobne rada?

Keďže textilný dizajn je veľmi „zákulisný“ odbor, málokto sa mu rozhodne venovať naplno, nielen na Slovensku. Ideálne pre absolventov je uchytiť sa v zahraničí, ako to dokázal napríklad Juraj Straka. Je pre mňa symbolom najväčšieho úspechu v tomto odbore. Tvrdou prácou sa dopracoval na hlavného textilného dizajnéra najskôr pre obnovenú haute couture značku Schiaparelli a v súčasnosti pracuje pre Dries Van Notena. Ďalšou možnosťou je podnikať a nájsť si svoje zameranie. Ako prvá takúto formu vyskúšala Zuzana Kubánová so značkou Popular, ktorá sa v súčasnosti premenovala na Part. Keď začínala, nemala na škole pochopenie, čo svedčí o tom, ako sa vníma textilný dizajn na Slovensku.

Mám pocit, že tu stále vládne predstava, že musí byť hlboko konceptuálny alebo na hranici s voľným textilom. V dobe, keď som študovala, sa akoby hodnotilo podľa množstva hodín, ktoré boli potrebné na vytvorenie dobrého textilného diela. Naopak, reálny život si vyžaduje efektivitu a dizajnér musí vedieť vyprodukovať aj 10 kolekcií ročne. Posledných 10 rokov sa, samozrejme, situácia zlepšuje a prichádzajú na scénu noví ľudia. Je dobré mať svoju vlastnú cestu, v poslednom čase dobu ma najviac zaujal Matej Rabada, ktorý obnovil vzácnu technológiu modrotlače. Je úžasné, že sa tomu venuje poctivo a páči sa mi aj to, že netvorí v Bratislave. Pre Slovensko by bolo dobré mať viacerých odhodlaných ľudí, ktorí pôsobia v regiónoch a dávajú ostatným pozitívny príklad. Ďalšie výrazné mená na scéne textilného dizajnu s presahmi do odevného dizajnu sú napríklad Zuzana Zmateková, Dana Kleinert, Johanna Grigarová so značkou Ushyté. Existuje aj niekoľko značiek, ktoré používajú textilný dizajn vo svojich výrobkoch, ale netvoria ho študovaní dizajnéri. Mať vlastnú značku je často aj o šikovnosti podnikať, čiže rozumieť trhu a financiám, dobre marketingovo komunikovať či dohliadať na výrobu.

A ktorého dizajnéra nosíš ty? Aké máš kritériá pri výbere?

Najviac nosím veci, ktoré si sama ušijem (z ekonomických aj praktických dôvodov) a mám niekoľko kúskov od Lenky Sršňovej. Veľmi rada by som podporovala kolegov a keby som mala peniaze, vyberiem si určite niečo od Marcela Holubca, Jany Kuzmovej, Andrey Pojezdálovej, Petry Kovácsovej či Martina Hrču. Najdôležitejšie pre mňa je, aby som tú vec vynosila a aby mi išla k mojej komplikovanej postave s výškou 150 centimetrov.

Pre minuloročnú Bielu noc si vytvorila performatívne podujatie v štúdiu BLESS. Aké si mala z toho dojmy a čo to znamenalo pre tvoj vývoj? Je to skôr tvoj osobný záujem alebo nové smerovanie pre Puojd ?

Takéto smerovanie mi bolo blízke už v škole, bola som zvedavá a hľadala som sa. V rámci toho som vyskúšala napríklad aj sound art workshop, ktorý ma veľmi zaujímal a ukázal mi, že tvorca sa môže venovať aj rôznym odvetviam a môže mať cit pre viaceré umelecké odbory. Keď sa k tomu pridá fakt, že som od malička tancovala a tanec bol pre mňa rovnocennou disciplínou popri štúdiu umenia, bolo pre mňa prirodzené tieto svoje záujmy prepájať. Na magisterské štúdium som si pripravovala projekt, ktorý by sa venoval textilným rekvizitám a kostýmom pre rôzne performancie s presahmi do tanca a sound artu. Tento projekt sa mi nepodarilo presadiť a takmer som nebola prijatá na štúdium, hoci som sa hlásila späť do Ateliéru voľnej textilnej tvorby. Napriek tomu mám ale za sebou tvorbu viacerých performancií, kde prepájam už spomenuté odbory (aj vďaka podpore Silvie Fedorovej, ktorá ma rok učila v Ateliéri textilného dizajnu). Považujem to za svoju voľnú tvorbu, ktorá sa nemusí nutne spájať s Puojdom a môže mať úplne iné publikum. Plánujem v tom pokračovať, podľa možností čo najpravidelnejšie.

Čo si pripravila pre Bratislava Design Week 2018?

Bola som prizvaná urobiť inštaláciu z mojich látok. A keďže mám momentálne autorské obdobie, nechcela som prísť iba s výstavou. Vymyslela som interaktívnu inštaláciu, ktorá má upozorniť našu spoločnosť na problémy šliapania si po vlastnej národnej identite či hodnotu dizajnérskej práce.

Ako by si hodnotila štádium, v ktorom sa značka Puojd nachádza dnes?

Značka je zabehnutá a momentálne dobre fungujú princípy, ktoré som zaviedla. Každým rokom sa to môže meniť, takže som stále v strehu. Okrem toho som mala chuť sa umelecky uvoľniť a tvoriť viac autorsky. V poslednej kolekcii som tak začala pridávať veľký podiel ručnej práce do odevov a chcem v tom pokračovať.

Zmenila práca tvoje osobné vnímanie módneho priemyslu?

Úplne. Ja si už v reťazcoch neviem nič kúpiť, všímam si prácu a materiály. Móda ovplyvnila asi aj celý môj životný štýl, ktorým sa snažím rozširovať záujem o podporu menších výrobcov. Od jedla, cez módu až po nábytok.

Keď sa ohliadneš späť na vývoj značky Puojd, je niečo, čo by si spravila úplne inak?

Skôr by som si vyhľadala pomocníkov do Puojdu na veci, na ktoré jednoducho ako umelkyňa nemám bunky. Bála som sa predstavy zobrať ku sebe niekoho, ale čím ďalej, tým viac to bolo neúnosné. Teraz všetko funguje ako hodinky a ja si môžem väčšinu víkendov dovoliť nepracovať.

Máš pocit, že je tvoja práca dostatočne pochopená a ohodnotená?

Som vďačná za množstvo zákazníkov, ktorých moja práca teší a vracajú sa ku mne. To, že opakovane dostávam granty a zúčastňujem sa rezidenčných pobytov, je asi moja jediná spätná väzba zo strany odbornej verejnosti, takže asi je to dobré aj tam. Myslím si, že úspešnosť sa ukáže až na konci. Ja by som za úspech považovala, keby moja značka prežila aj mňa, keby v nej pokračovali nové generácie.

Chcela by si učiť a posúvať svoje skúsenosti mladým ľuďom?

Učiť by som chcela jedine na vysokej škole. Veľmi rada by som aj hneď teraz, kým som plná energie a mám kontakt s reálnym svetom. Uvidíme, kedy sa vyskytne príležitosť, pri poslednej výzve na vedúceho Ateliéru textilného dizajnu som spĺňala iba jednu z požadovaných podmienok. Musím teda asi počkať, keď budú podmienky stanovené menej akademicky. Svojím spôsobom ale učím stážistov, ktorí sa rozhodnú prísť ku mne pracovať. Vidia do fungovania značky, nadobudnú skúsenosti a kontakty, rozprávame sa o problémoch, ktorých riešenia ich môžu po škole dobre nasmerovať..

Vlasta Kubušová je produktová a materiálová dizajnérka, zakladateľka crafting plastics! studio. Študovala v Bratislave a v Berlíne dizajn a filmovú produkciu. Zaoberá sa vývojom a aplikáciami inovatívnych a udržateľných materiálov, v súčasnosti najmä bioplastom. Okrem dizajnu sa venuje edukačným aktivitám a organizuje projekty ako Creative Mornings Bratislava, In the Midl Design Forum, Sympózium BASE.