KRISTÝNA ŠPANIHELOVÁ ŠPERK SOM SI VYLOSOVALA Z KLOBÚKA

Kristýna Španihelová (1982) študovala pod vedením profesora Karola Weisslechnera na Vysokej škole výtvarných umení v Ateliéri S + M + L_XL Kov a Šperk, kde v súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka. V oblasti šperku patrí k najvýraznejším autorkám na domácej scéne a jej tvorba má stále progresívny potenciál. Podnety nachádza v poézii, mytológii, v dielach starých majstrov a v poslednom období predovšetkým v prírode s jej neutíchajúcimi procesmi.

Rozhodujúcu úlohu v kontexte Španihelovej tvorby zohráva povaha materiálov, s ktorými pracuje. Priťahujú ju najmä prírodniny organického pôvodu, blízke k archetypálnym významom. Kosti, krovky chrobákov, vlasy, škrupiny vajec, vosk, surová koža, mlieko, dokonca aj krv sa pre ňu stávajú nástrojom, resp. sprostredkovateľom väčšiny jej konceptov a nápadov. Na tieto emóciami nabité substancie, neraz samé osebe vizuálne zaujímavé, autorka svojím spôsobom uvažovania postupne nabaľuje vrstvy ďalších referencií, a tak spúšťa asociačné reťazce. Jej príbehy, budované pomocou skladania a spájania fragmentov vecí a ich povrchov, sa nám môžu vyjaviť cez naše vlastné spomienky, tradíciu, mýty alebo môžu ostať skryté a vynoriť sa iba v jemnom náznaku. Hoci zvolené námety sa jej často osobne dotýkajú, svoje práce dokáže odľahčiť jemnou iróniou a nadsádzkou.

Jednou z hlavných tém, ku ktorej sa už vyše desať rokov neustále vracia, je pominuteľnosť, v určitom rozpore s trvácnou povahou šperku. Táto neobvyklá súvislosť v nej vyvoláva mnoho ďalších úvah, ktoré intuitívne rozvíja v najrôznejších rovinách. Vďaka prepojeniu nájdených organických fragmentov a klasických šperkárskych technológií (zlátenie, odlievanie a pod.) dospieva k špecifickej estetike, kde sa materiály navzájom prelínajú a hranice medzi nimi nie sú nijako ostro vymedzené. Malý formát šperku jej zároveň dáva väčší priestor experimentovať s hmotou. V tomto procese vystupuje do popredia akási alchymistická, „švankmajerovská“ črta Španihelovej osobnosti: túžba po kumulácii a recyklácii predmetov, potreba kontaktu so surovou hmotou, resp. akási nutkavá potreba zachytiť pominuteľné. Ako sama poznamenáva: „Aby se přírodní materiály mohly proměnit ve šperky, musely nejdříve zemřít a pak znovu ožít. Není divu, že ve mně vyvolávají hluboké, temné, někdy i krásné, občas i děsivé emoce. Kladou otázky a poukazují na nekonečný cyklus života a smrti. V materii se snažím nalézt ukrytou duši.“

Vzhľadom na to, že ide o tvoj prvý profilový rozhovor, mali by sme asi začať retrospektívne. Kulisou tvojho detstva bolo prostredie moravského Valašska, odkiaľ si v roku 2001 prišla do Bratislavy. Pokiaľ viem, v tvojom bezprostrednom okolí nebol žiaden výtvarník a tvoja cesta k médiu, v ktorom sa dnes pohybuješ, bola skôr vec náhody.

To je pravda. V detstve ma bavilo veľa vecí: šport, najmä beh, ale aj prírodné vedy, matematika, fyzika. Humanitné odbory neboli nikdy mojou silnou stránkou, nemala som veľké nadanie na jazyky. Prijímačky som napríklad robila aj na elektrotechnickú strednú školu.

Aj si ich urobila?

Áno, skončila som ako druhá. Mama však veľmi nesúhlasila s tým, aby som išla na technicky zameranú školu.

Nakoniec si sa rozhodla pre výtvarný odbor. Nastúpila si na špecializovanú strednú školu so zameraním na šperk. Spomínaš si, ako došlo k tomuto rozhodnutiu?

Jasné, bolo to zaujímavé. Žiadneho výtvarníka sme síce v rodine nemali, no moja teta je pedagogička – vychovávateľka a cez prázdniny pre nás deti vymýšľala rôzne tvorivé aktivity. Vyrábali sme napríklad korále zo zemiakov a podobne. To boli asi moje prvé stretnutia s „výtvarnou tvorbou“. Je to niečo, k čomu sa dnes vlastne znova vraciam. V detstve som chodila aj do ľudovej školy umenia, nie však na výtvarný odbor. Hrala som na akordeóne. Napriek tomu, že som sa chcela učiť hrať na klavíri, nebolo mi to umožnené. Klavír sme totiž doma nemali. Chodila som teda na akordeón k učiteľke, ktorá na ten istý akordeón učila hrať ešte aj moju tetu. Hudobný sluch som síce veľmi nepochytila, ale dostala som aspoň základy. Učiteľke som potom nosila ukazovať svoje obrázky a ona nimi bola nadšená. Vtedy som začala uvažovať aj nad výtvarným odborom. Stále som sa však nevedela rozhodnúť, akú strednú školu si zvoliť. Nakoniec som si ju vylosovala.

Vylosovala?

Keďže som bola nerozhodná, moji rodičia nastrihali papieriky s názvami škôl, ktoré by prichádzali do úvahy, a šperk som si potom vylosovala z kúzelníckeho klobúka.

Z domu si teda odišla už ako pätnásťročná?

Nastúpila som do Ostravy na súkromnú šperkársku školu. V tom čase to bola malá škola zameraná iba na šperk. Na celej škole nás bolo asi len štyridsať, takže pedagógovia sa nám mohli intenzívne venovať. Mali k nám pomerne individuálny prístup a vyžadovali výsledky. Museli sme sa učiť. Myslím si, že stredná škola u mňa zohrala dosť dôležitú úlohu, pretože mi dala základy. Naučila som sa ovládať remeslo, vďaka čomu som dnes zrejme aj v Ateliéri S+M+L_XL – Kov a Šperk na VŠVU.

Na VŠVU si nastúpila hneď po strednej škole. Neuvažovala si aj nad Prahou?

Nie. Pražský ateliér vtedy viedol Vratislav Novák a bol trochu inak orientovaný, bratislavský ateliér bol viac o šperku. To mi vyhovovalo.

Ateliér Karola Weisslechnera však asi nie je iba o šperku. Rozšírený názov ateliéru S + M + L_XL vyjadruje aj jeho zameranie, ktoré môže siahať od drobných realizácií až po veľkorozmerné projekty určené do architektúry. Ty sa vo svojej tvorbe zatiaľ pohybuješ v rozmedzí S – M. Je šperk, resp. drobnejší objekt tvojím definitívnym formátom?

Väčší formát je samozrejme výzvou, ktorú nezavrhujem. To, že pracujem hlavne s malým formátom, u mňa súviselo asi aj s praktickým aspektom. Bývala som na privátoch, nemala som k dispozícií veľký priestor, veľa som musela cestovať. Šperk je výborný v tom, že ho ľahko zbalíš. Na druhej strane mám pocit, že aj v drobnom formáte sa dá povedať veľa. Pekne to vyjadril Patrik Illo, že aj drobné objekty môžu byť rovnako „monumentálne“ ako veľké realizácie. Ten mikrosvet mi stále poskytuje dosť veľa slobody aj v rámci „konceptuálnejších“ prístupov. Nepotrebujem sa zatiaľ rozpriestraňovať v inštaláciách. Napríklad na minuloročnú výstavu v Mníchove ma oslovil Gisbert Stach so zadaním „stolička“. Ideou projektu bolo, že autori budú inštalovať svoje práce na stoličkách, ktoré si so sebou prinesú. Predstava, že pôjdem vlakom so všetkými zba – lenými vecami a ešte so sebou ponesiem aj stoličku, ma veľmi nenadchla. Poňala som to potom tak, že stoličku – tonetku som spálila a jej siluetu som v inštalácii vysypala popolom, ktorý sa stal súčasne „šperkom“.¹ Rada teda vykračujem aj týmto smerom. Napokon, veď aj zadanie, s ktorým si ma pred dvoma rokmi oslovila ty do projektu Osamelí, nebolo o šperku.²

V súvislosti s pedagogickým pôsobením Karola Weisslechnera by sa už dnes možno dalo hovoriť o niečom ako „Weisslechnerova škola“. Samozrejme, takéto zovšeobecňujúce označenia sú niekedy dosť zavádzajúce, no keď si listu – jem katalógy prezentácií vášho ateliéru alebo sledujem vystavené práce na prieskumoch, mám pocit, že mnohí študenti svoje školenie jednoducho nezaprú. Osobne to nevnímam negatívne, no zdá sa mi, že niektorí absolventi sa z tohto vplyvu programovo usilujú vymaniť. Vnímaš to aj ty ako určitú záťaž?

Nie. Ľudia, ktorí v nejakom ateliéri študujú, majú úzky vzťah so svojím pedagógom. Je to prirodzené. Možno počas štúdia sa na tvorbe v rámci ateliéru prejavoval Karolov vplyv silnejšie než dnes. Napríklad v spôsobe inštalácie, v kompozíciách, v určitej vizuálnej estetike. Sú to prvky, ktoré sa aj u mňa doteraz objavujú, preto – že som prišla na to, že jednoducho fungujú. Je to akási abeceda, ktorú si osvojíš, máš to napozerané a aj zdôvodnené. Dnes to už ale predsa len funguje trochu inak. Je to viac založené na individualite študentov. Musím povedať, že počas mojich študentských čias bola atmosféra v ateliéri oveľa prísnejšia. Mám pocit, a zhodla som sa na tom aj s inými pedagógmi, že to, čo fungovalo pri nás, by na túto generáciu študentov už asi neplatilo. Študenti sú dnes už oveľa asertívnejší.

Majú už asi aj trochu inú mieru pokory.

Presne tak, ja som navyše ešte aj pochádzala z trocha rigidného dedinského prostredia. Hoci sme po revolúcii učiteľkám prestali hovoriť súdružka, v zásade sa nič nezmenilo.

Ateliér šperku na VŠVU je súčasťou katedry s trocha nešťastným názvom – Katedra úžitkového umenia. Je to akási „stigma“, ktorá neustále zvádza k hľadaniu rozdielov medzi „úžitkovým umením“ a „ume – ním“, medzi dizajnom a voľnou tvorbou. Ostravská stredná škola ťa naučila remeslu a vyzbrojila ťa asi najmä technologicky. Je podľa teba dokonalé ovládanie remesla, resp. technológií pre študentov vašej katedry nevyhnutnosťou?

Povedala by som, že toto je rôzne. Každému vyhovuje niečo iné. Dôležitý je hlavne spôsob uvažovania. Osobne mi napríklad prekáža, keď sú v rámci školských prieskumov v niektorých ateliéroch obhajoby založené iba na diskusii o forme a technológii. Chýba mi tam nejaký názor. Vtedy si vždy uvedomím, že som vďačná za náš ateliér.

Asi sa zhodneme, ak poviem, že mediálne škatuľkovanie – rozdelenie ateliérov na textil, kov, šperk atď., je dnes už vnímané dosť problematicky. Na druhej strane sú tu však stále určité odborové špecifiká. Napríklad sklo malo vždy v tomto odbore akési „exkluzívne“ postavenie. Zrejme to súvisí aj s alchýmiou, ktorá je pre toto médium charakteristická. Do istej miery to asi platí aj o šperku.

To škatuľkovanie, ktoré ako hovoríš, je dnes vnímané problematicky, je samozrejme dané historicky. Začali sme si robiť škatuľky, pretože to niektoré veci zjednodušuje, potrebujú nás skrátka nejako „upratať“. Pokiaľ ide o špecifické postavenie skla alebo aj spracovania kovov, súvisí to podľa mňa najmä s tým, že obe tieto oblasti sú založené na práci s ohňom. V minulosti to boli oblasti, ktoré boli chránené a utajované. Niesli so sebou určité rituály, iniciácie. Kováči boli napríklad v minulosti vyčleňovaní zo spoločnosti, žili skôr na okraji. Ľudia sa ich obávali, pretože mali pocit, že sú s niečím nebezpečným spriahnutí. Mircea Eliade to pekne opisuje vo svojej knihe.³ Bola to veľmi ťažká a tvrdá práca.

S tým asi súvisí aj fakt, že ešte donedávna boli tieto oblasti predovšetkým mužskou doménou.

To je pravda, aj na Slovensku pôsobili v šperku najprv hlavne muži. Prvé „šperkárky“ boli až ženy- sochárky: Erna Masarovičová a Alina Ferdinandy. Táto sochárska poloha šperku je mi mimochodom tiež veľmi blízka. Jeden semester som strávila v kurze u Petra Rollera, ktorý sa ma pýtal, či nechcem prejsť na sochu. Chvíľu som nad tým aj uvažovala. Hmota, materiál a transformácia toho materiálu sú niečím, čo ma neprestáva zaujímať. V plošných veciach sa veľmi neviem pohybovať. Nie som napríklad dobrý kresliar ako Karol Weisslechner.

Je pre mňa vždy veľmi zaujímavé pozorovať, ako uvažuješ nad svojimi témami. Hoci je pravda, že kresba sa u teba objavuje skôr vo forme skice, veľa si píšeš a poznámkuješ. Mnohým tvojim realizáciám predchádza veľké množstvo popísaných hárkov.

Súvisí to asi najmä s asociačným myslením a hľadaním súvislostí. Nemám však potrebu svoje návrhy ilustrovať.

Vrátila by som sa ešte na chvíľu k technológiám. V poslednom období narážam na zaujímavý paradox (nielen v oblasti šperku alebo dizajnu). Spätosť autora s materiálom a ovládanie technológie často uvádzajú do života projekty, ktoré sú veľmi zaujímavé aj konceptuálne. Ten koncept akoby vyplynul práve z ovládania „remesla“ a poznania daného materiálu.

Samozrejme, z tohto pohľadu je znalosť technológie dôležitá. V šperku je to navyše o ovládaní rôznych technológií, pretože každý materiál si vyžaduje iné postupy. Je to však asi skôr o hľadaní, laborovaní, skrátka o tom, ako autor v zvolenom materiáli dokáže uvažovať.

• 

• 

Práve naviazanosť na materiál sa aj u teba postupne stala kľúčovým momentom. Posledných desať rokov vyhľadávaš predovšetkým prírodné materiály so silnou archetypálnou symbolikou (kosti, krovky chrobákov, vlasy, škrupiny vajec, vosk, surová koža, krv a na poslednej výstave aj mlieko⁴), ktoré sa stávajú sprostredkovateľmi tvojich myšlienok a nápadov. Nebolo to tak ale vždy. Je zaujímavé, že spočiatku si v škole pracovala skôr s plastmi.

Mám tradičné zlatnícke vzdelanie, ale niekedy na to jednoducho musíš zabudnúť, aby si sa posunula ďalej. Pozorujem to aj u iných autorov, ktorí najprv prešli tradičným zlatníckym školením. Väčšinou, keď potom začnú študovať u nás v ateliéri, majú tendenciu kov opustiť, pretože u nich nastáva fascinácia plastmi, epoxidom, farbou, lukoprénom atď. Kov je viac spätý s remeslom.

Po strednej škole sa asi každý chce stať skôr „dizajnérom“ než „remeselníkom“.

Presne tak. Študenti asi majú prirodzenú potrebu vykročiť ďalej – niekam inam, hoci neskôr sa k tomu pôvodnému „remeselnému“ často vracajú. V deväťdesiatych rokoch, keď som začala robiť s plastom, bol tento materiál u nás ešte trochu inak vnímaný. Dnes sme ním už presýtení. Je pre mňa veľmi zaujímavé pozorovať, ako sa aj náš vzťah k materiálom mení. Napríklad vo viktoriánskom období bolo úplne bežné využívať v šperkoch organické materiály, napríklad vlasy, ktoré dnes v ľuďoch vzbudzujú skôr odpor.

Pred časom si v tejto súvislosti vyslovila zaujímavú myšlienku: „Aby sa prírodné materiály mohli premeniť na šperky, museli najprv zomrieť a potom ožiť.“ Tým sa už vlastne dostávame k tvojmu záujmu o alchýmiu.

Alchýmia je pre mňa nesmierne inšpiratívnou oblasťou, studnica „receptov“, ktoré vychádzajú z prírody. To tajomno, ktoré ľudí fascinuje už od nepamäti, som sa pokúsila tematizovať aj vo svojej diplomovej práci. Nebolo to však o alchýmii na dvore Rudolfa II. Tá téma ma zaujíma skôr ako fenomén posledných dvoch storočí. Mnohých autorov, ktorí sa tejto témy určitým spôsobom dotkli, som si potom podrobnejšie naštudovala. Počnúc Marinou Abramović, cez Josepha Beuysa až po Kandinského. Konzultantkou mi vtedy bola Mária Orišková, čo pre mňa tiež zohralo dosť dôležitú úlohu. Dávala mi veľmi zaujímavé podnety.

Dôvodom našich prvých stretnutí bola téma zberateľstva, ktorou sa už dlhší čas sama zaoberám. Aj ty patríš k autorom „zberateľom“, ktorí sa radi obklopujú rôznymi kurióznymi predmetmi. Dlhodobo zhromažďuješ prírodniny organického pôvodu, ale aj iné drobné objekty, väčšinou bez toho, aby si vopred vedela, na čo ich použiješ.

Zbieram odmalička. Vždy ma priťahovali rôzne podivuhodné objekty: chrobáky, sušené žaby, ryby. Sú to objekty, ktoré potrebujem a chcem mať, spoznať, fascinuje ma ich anatómia, telesnosť. Možno aj preto stále ostávam v oblasti šperku – je to niečo spojené s telom. Už na strednej škole ma nesmierne bavila anatómia. Tá záhadnosť, ako to celé funguje. Je to tajomná oblasť a baví ma hľadať, v čom spočíva to tajomno.

Ďalším zaujímavým momentom, ktorý v tvojej tvorbe rozpoznávam, je poučenie minulosťou. Schopnosť oživovať staré v novom. Nakoniec aj téma alchýmie. A aj kuriozity, ktorými sa aj ty zaoberáš.

Mŕtve materiály, ktoré zbieram, sa snažím oživovať v nových súvislostiach. Veci nezanikajú, majú šancu nejako pokračovať.

V ateliéri na VŠVU si nahradila Bety Majerníkovú, ktorá predčasne, tragicky odišla. Vnímala som vás ako blízke priateľky, niekoľkokrát ste spolu aj vystavovali. Spomínam si na vašu spoločnú výstavu Zbrane a kosti v roku 2008 v galérii Satelit. Po prvý raz si vtedy predstavila svoje šperky a objekty vyrobené z kostí. Aké sú tvoje spomienky na spoluprácu s Bety?

Bety bola blízka priateľka. V čase, keď som nastúpila do ateliéru, bola už doktorandkou. Veľa sme sa zhovárali, pomáhali sme si. Doteraz mám v pamäti jeden z našich posledných dlhých rozhovorov, ktorý sa týkal môjho posunu od plastov smerom k organickým prírodninám. Pýtala sa ma, čo sa stalo a kde nastal ten zlom. Vtedy som si uvedomila, že to nebolo dané iba témou alchýmie, ku ktorej som sa dostala viac-menej náhodne, ale aj určitou životnou skúsenosťou. Prekonala som komplikované operácie kolena, plastiku väzu, pri ktorej mi namiešali dosť silný „koktejl“. Vtedy som si po prvýkrát intenzívnejšie uvedomila svoju vlastnú pominuteľnosť. Aj tam niekde asi tkvie môj vzťah k tejto téme.

Vzhľadom na to, že tento časopis je zameraný na dizajn, mohli by sme zaradiť do tejto oblasti okrem autorského šperku niečo z tvojej tvorby, čo sa označuje ako „dizajn“?

To je zložitá otázka. Samozrejme, medzi mojimi kolekciami sú aj také, ktoré sa dajú nosiť. Do istej miery by sa ako dizajn možno dali označiť aj moje spolupráce s Martinom Hrčom, kde je šperk posunutý do polohy „fashion“, alebo misky z mojej poslednej kolekcie Galacity, vytvorené z mlieka, ktoré môžu, ale aj nemusia byť vnímané ako dizajn. Majú určitú formu, majú aj určitú funkciu hoci len dočasnú. Nedávno som napríklad riešila objednávku na zásnubný prsteň, ktorý mal byť vyrobený zo soli. Kombinovala som soľ a zlato. Napriek tomu, že soľ nie je trvácny materiál, človeku, ktorý si ten prsteň objednával, to neprekážalo. Myslím si, že je to o tom ako a kým sú tie veci vnímané. Tým sa asi opäť dostávame k problému definícií – k tomu škatuľkovaniu, o ktorom sme hovorili. Rozumiem, čo je to napríklad produktový dizajn, ale hranice medzi tzv. „art dizajnom“ a dizajnom, „úžitkovým umením“ a dizajnom, „úžitkovým umením“ a umením sú pre mňa stále dosť nejasné. V tomto sa stotožňujem s Karolom Weisslechnerom: Tvorba je len jedna..

Naďa Kančevová je historička a kritička umenia. V súčasnosti pôsobí ako vedecko-výskumná pracovníčka v Centre výskumu Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a ako manažérka a kurátorka bratislavskej galérie NOVA.

Poznámky

¹Tog-ther! Fill in: e or a. Kunstpavillon, Mníchov. (8. – 12. marec 2017).

²Osamelí/Alone: Galleri Lista Fyr (Nórsko), Trastad Samlinger (Nórsko), GMB, Bratislava (jún – október 2016). Objekt vznikol ako súčasť medzinárodného projektu, do ktorého sa zapojilo dvadsať autistických výtvarníkov a dvadsať etablovaných autorov zo Slovenska, Čiech a Nórska. Všetci zúčastnení autori vytvárali pre tento projekt dielo na jednotnú tému – osamelí. Príspevkom Kristýny Španihelovej bol objekt – svietidlo, ktorého ideovým východiskom sa stal samotný materiál – škrupina pštrosieho vajca s perforovanou kresbou múru. Vo vnútri bol osadený solitérny briliant. Objekt sa stal akousi metaforou odvekej ľudskej túžby po blízkosti a prepojení s inou ľudskou bytosťou. Svoju poslednú inštaláciu v GMB tento objekt, žiaľ, neprežil.

³Eliade, Mircea: Kováři a alchymisté. Praha : Argo, Praha 2000.

⁴Posledná kolekcia s názvom GALACITY (lat. gala – mlieko), v ktorej sa autorka intuitívne pohrávala s vyrobenou mliečnou hmotou.