Kristína Šipulová. Ísť vlastným tempom

Kristína Šipulová (1991) je absolventkou magisterského štúdia v Ateliéri textilnej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2012 – 2018), počas ktorého absolvovala výmenný pobyt na oddelení textilu na nórskej Oslo National Academy of Arts. Už počas štúdia sa zúčastnila na viacerých pracovných stážach v zahraničí. V dánskom štúdiu Beck&Kinch v roku 2015 realizovala ručne tkané textílie pre značku Chanel a bola súčasťou tímu pracujúceho na textilnej inštalácii pre galériu Utzon Center v Aalborgu. V roku 2016 absolvovala stáž v parížskom štúdiu uznávanej trendforecasterky Lidewij Edelkoort (Studio Edelkoort / TrendUnion). Jej diplomová práca Ručné tkanie v súčasnom dizajne a móde, ktorá sa zaoberala vzájomným vzťahom kvality textílií a časovej investície do procesu ich výroby, poukázala na dôležitosť návratu k tradíciám, ako aj ich posunu k inovácii. Výskum realizovaný v rámci záverečnej práce sa stal základom kolekcie Post Process, ktorá bola v roku 2019 prezentovaná na týždňoch dizajnu v Miláne, Paríži, ale napr. aj na London Design Fair. Po skončení štúdia na VŠVU sa Kristína opäť vrátila do Francúzska, a to na stáž do parížskeho štúdia experimentálnej dizajnérky Marlène Huissoud, na to nadväzovala účasť na workshope v známej Domaine de Boisbuchet a pracovná ponuka z International Fashion Academy (IFA) v Paríži, kde Kristína začala pôsobiť ako lektorka kurzov textilu a teórie farieb. Po roku pôsobenia na IFA Paris sa rozhodla vrátiť na Slovensko a v septembri 2019 založila vlastné štúdio, ktoré sa venuje dizajnérskej tvorbe úzko nadväzujúcej na ideu odevov z vysokokvalitných, trvácnych, často na mieru realizovaných textílií. Spolu s Paulínou Blahovou rozbehla unikátny online projekt Kanava, nazvaný podľa rovnomennej vyšívacej tkaniny, ktorého cieľom je prezentovať proces skrytý za objektmi súčasných tvorcov, pohybujúcich sa v oblasti remeselnej tvorby či experimentálneho dizajnu. Popri intenzívnej autorskej tvorbe Kristína pôsobí na Súkromnej škole umeleckého priemyslu v Bratislave, kde vyučuje odevný dizajn, figurálnu kresbu, výtvarnú prípravu a počítačovú grafiku. Rozhovory s Kristínou sme mohli zachytiť v časopisoch Vogue, Elle Decor či Forbes, okrem viacerých iných mediálnych ohlasov sa jej tvorba formou fashion filmu stala súčasťou digitálneho London Fashion Week 2020.

Odevy, ktoré vznikli v rámci kolekcie Post Process, médiá rady označujú nálepkou slow fashion. Elle Decor ťa vo svojom článku charakterizuje ako „precíznu, pomaly sa pohybujúcu dizajnérku, ktorá odkrýva nový segment medzinárodného textilného trhu¹“. Je to výstižné označenie, alebo zbytočné „škatuľkovanie“?

Je to vlastne pocta byť takto označovaná a chápaná. Hodnoty, ktoré som chcela vniesť do vytvárania tejto kolekcie, sú pomalšie tempo, menšie množstvo vyrobených kusov, trpezlivosť a čas vložený do výroby. Verím, že práve to má dosah na zmenu, ktorú módny priemysel tak potrebuje.

Podľa tvojich slov kolekcia Post Process predstavovala návrat k zanikajúcemu remeslu ručného tkania. Strávila si celé týždne kombinovaním vlákien a tkaním unikátnych častí odevu. Čo bolo cieľom tohto projektu?

Odevy, ktoré vznikli v rámci mojej diplomovej práce, sú tvorené doslova „od vlákna“. Každý z nich bol tvorený z vlastnej, ručne tkanej látky, ktorá definovala jeho charakter. Látky sú tkané priamo pre daný strih, čím vzniká minimálny odpad pri produkcii. Strihové riešenia umožňujú maximálne využitie tkaných látok pre výsledné odevy. Pri použití kvalitných vlákien sa odevy časom menej opotrebovávajú, sú odolnejšie a zachovávajú si svoj tvar. Látky sú pevné no zároveň vzdušné, čo umožňuje dlhšie nosenie jednotlivých kúskov. Hodvábne vlákna, ktoré pochádzajú z Japonska, kde sú ručne spriadané, kombinujem so zachovanými bavlnenými vláknami, spriadanými v minulosti na Slovensku. Kolekcia symbolizuje návrat k začiatkom – pôvodnej výrobe odevov, ktoré sa zachovali dodnes. Zároveň išlo o návrat k miestu, kde som vyrastala a kde dnes znovu spolupracujem s remeselníkmi, ktorí sa tkaniu stále venujú.

Kolekcia Post Process precestovala Európu a získala množstvo pozitívnych ohlasov. Má takáto spätná väzba na tvoju tvorbu priamy vplyv?

Na tomto projekte som pracovala skoro rok a išla som do hĺbky. Mám pocit, že energia, ktorú som do toho vložila, sa vracia práve na reakciách a spätnej väzbe. Tá prichádza postupne, ale trvá dlho. Vlastne stále z toho čerpám. Prichádzajú nové možnosti prezentácie a nie je to o očakávaniach vytvárať stále niečo nové, ale skôr ešte viac priblížiť to, čo sa snažím mojou tvorbou povedať. Veľmi ma to podporuje ísť vlastným tempom a veriť, že pokiaľ dávam niečomu dostatočne veľa pozornosti, tak sa to vráti.

Má kolekcia Post Process komerčné pokračovanie?

Zatiaľ fungujem modelom „made to order“, takže vytvorené prototypy sú dostupné na objednávku. Výroba jedného kusu trvá štyri až šesť týždňov. Je to udržateľnejší model, keďže netvorím žiadne nevyužité zásoby a nadprodukciu. Časom by som chcela s výrobou osloviť konkrétne dielne a možno vytvoriť viacero línií, kde by niektoré boli robené ako unikátne kúsky a niektoré by mohli byť dostupnejšie a dali sa spolu kombinovať.

Už počas štúdia si absolvovala viacero stáží. Akú najdôležitejšiu lekciu ti tieto praktické skúsenosti dali?

Najlepšou skúsenosťou bola pre mňa stáž v dánskom štúdiu Beck&Kinch. Štúdio je rodinný ateliér, ktorý založila textilná dizajnérka Annemette Beck so svojou dcérou, architektkou Sofie Kinch. Textilné štúdio Beck&Kinch spolupracuje s architektmi a podieľa sa na tvorbe interiérov pre módne domy ako Chanel a Dior. Do štúdia sa mi podarilo dostať na základe portfólia, keď som si hľadala stáž počas štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Mnohé veci som sa naučila až priamo tam, pracovala som na realizácii finálnych látok pre interiér butikov Chanel a vývoji umeleckej inštalácie pre Jørn Utzon Center v Aalborgu. Mala som veľkú dôveru vedenia a zároveň slobodu, keď išlo o vývoj celého projektu. Práve to ma nútilo vložiť sa do práce ešte viac. Myslím, že najdôležitejšie bolo, že som sa techniky, ktoré sme v projekte použili, chcela naučiť, takže to išlo veľmi rýchlo. Otvorenosť a dôvera zo strany vedenia Beck&Kinch boli pre mňa asi najväčším hnacím motorom. Cítila som zodpovednosť za výkon, ktorý podám.

Po ukončení štúdia si rok pôsobila ako pedagogička v Paríži. Aký je aj po tejto skúsenosti tvoj názor na vzdelávanie dizajnérov na Slovensku? Pozeráš sa vďaka tomu teraz inak napríklad na vlastné štúdium na VŠVU?

Na IFA Paris, kde som učila, sa zameriavali na kvalitné vybudovanie networku pre študentov, aby po absolvovaní školy mali hladší nástup do praxe. To mi možno u nás stále chýba, ale parížska scéna a množstvo ateliérov a štúdií, v ktorých sa môžu absolventi IFA v Paríži zamestnať, sa so slovenským prostredím, samozrejme, nedá porovnávať. U nás máme dobre podchytenú konceptuálnu a výtvarnú stránku. Študenti si počas štúdia na VŠVU naozaj budujú svoj vlastný rukopis. Stále však mám pocit, že študenti by sa potrebovali naučiť lepšie orientovať v cenotvorbe, vlastnej vizuálnej prezentácii, marketingu alebo vedieť si v tom už počas štúdia vzájomne pomáhať, čo sa určite v mnohých prípadoch deje a je to po skončení školy veľmi dôležité. Pre mňa to boli nové skúsenosti pracovať s PR agentúrou počas vystavovania, dodávať všetky potrebné vizuálne materiály načas pre press a podobne. VŠVU mi ponúkla voľnosť vo výbere stáže, kde som si mohla network budovať rovnako. Som vďačná, že som mohla študovať práve na VŠVU a počas toho celého obdobia byť v akejsi bubline, kde moje myšlienky o tvorbe a o tom, ako chcem veci robiť, vznikali a postupne dozrievali. Možno keby to bola škola, kde by sa kládol dôraz na iné témy, nikdy by som nezačala robiť to, z čoho čerpám dodnes.

Počas roka 2020 si v spolupráci maliarkou Ritou Koszorús začala skúmať možnosti tvorby tapisérií. Je to jednorazový experiment alebo nová kapitola?

Vždy ma lákalo urobiť dielo s takým presahom. Ide v ňom o súhru remesla, dizajnu a umenia. Počas vystavovania na medzinárodných design weekoch som si všimla rastúci záujem o techniku ručného tkania na využitie v interiéroch. Tapisérie sa čoraz viac objavujú v inštaláciách dizajnových štúdií alebo ako forma spolupráce a interakcie dizajnérov. Preto by tento projekt mohol nadobudnúť medzinárodný rozsah a mať prínos aj pre slovenskú dizajnérsku scénu. Tapisériu budeme vystavovať počas Milan Design Weeku 2021 v rámci platformy Alcova. Ak širšia verejnosť uvidí hodnotu takto vyrobených diel, ktoré sa môžu stať funkčnými interiérovými doplnkami, mohla by sa takáto tvorba ďalej rozvíjať a podporiť tak spracovanie vlny, ktoré u nás na Slovensku zaniká. V projekte využívam ručne pradenú vlnu, ktorú kompletne spotrebujem. Ide o 100 % prírodný materiál, vyrobený doslova „na mieru“ a v presnom množstve. Vo chvíli, keď je životnosť materiálu na konci, vracia sa ovčia vlna do pôdy, kde sa prirodzene rozkladá.

V módnom priemysle sa v súčasnosti často objavuje názor, že autorská tvorba dizajnérov na voľnej nohe má šancu stať sa alternatívou globálnych „fast fashion“ značiek – v prípade, že konkurenciu a súperenie nahradí spolupráca a vzájomná podpora. Majú podľa teba nové formy spolupráce šancu zmeniť „pravidlá hry“? Čo ti spolupráca dáva alebo berie?

Mojím zámerom je vždy do procesu zahrnúť remeselníkov, dizajnérov a umelcov, poukázať na kultúrno-spoločenský význam tejto spolupráce a dôležitosť prepojenia aktivít rôznych tvorcov. Dizajnér musí chápať princípy remesla, dizajnu aj výtvarného umenia, ich syntéza môže podľa mňa vytvoriť otvorenejšie, vyrovnanejšie projekty, v ktorých by bez jedného nemohlo nastať to druhé. Pre mňa aj pre Ritu sa vďaka spolupráci na tapisérii otvoril nový svet, načreli sme do nových postupov. Veľa som sa naučila o tom, ako sa vcítiť do tvorby niekoho iného, ako s niekým iným uvažovať „jednou hlavou“.

Chuť spolupracovať odzrkadľuje aj Kanava. Prečo tento projekt vznikol?

Projekt Kanava sme založili spolu s Paulou Blahovou. Obe sa zaujímame o pôvod remesla a jeho význam v súčasnosti. Dlhší čas sme obe žili v zahraničí a mali možnosť spoznať kultúry, kde je lokálna tvorba vyhľadávaná a je aktívnou súčasťou životného štýlu. Naším cieľom je vniesť remeslo do každodenného života a priblížiť verejnosti príbehy jednotlivých tvorcov. Chceme združovať lokálnych remeselníkov, poskytnúť im možnosť prezentácie, konzultácií, pomoc s budovaním komunity. Všetky príbehy píšeme zároveň aj v angličtine, čím ich prinášame aj medzinárodnému publiku.

Projekt však nie je len o propagácii súčasného dizajnu orientovaného na remeslo. Čo je hlbšou motiváciou, ktorá vás núti túto oblasť skúmať?

Kanava je komunita šikovných ľudí, ktorá pozdvihuje zručnosti každého člena a vytvára priestor na vzájomnú podporu a rast. Je o hľadaní remeselníkov, ktorých spája podobný prístup k tvorbe. Medzi hodnoty, ktoré komunikujeme, patrí aj vzťah k životnému prostrediu. Je pre nás dôležité, aby výrobcovia tvorili s rešpektom k prírode. Naším cieľom je ukázať dlhú cestu materiálu, ktorý sa mení pod rukami remeselníka. Práve kvalita materiálu a proces výroby podľa nás ovplyvňujú a predlžujú vzťah, ktorý máme k objektom. Starostlivosť a vzťah, ktorý si človek k objektu vytvorí, prispieva k jeho životnosti rovnako ako jeho kvalitné spracovanie.

Stáže v zahraničí ti podľa tvojich slov ukázali „ako sa dá s jednoduchými drevenými krosnami vyrobiť niečo exkluzívne“². Vo svojom ateliéri pracuješ na autentických, vyše storočných krosnách. Aké sú možnosti a limity tejto technológie?

To, že sú látky tkané ručne, mi dáva výhody ako kombinovanie hrubších a jemnejších vlákien, ktorých kombinácie by boli pri priemyselnej výrobe nemožné. Takéto kombinácie dokážu vytvoriť vlastnosti v látke, ako napríklad to, že sa menej krčí, aj keď je to hodváb alebo ľan.

Témy environmentálneho dopadu a sociálnych inovácií v oblasti textilnej produkcie sú momentálne v tvorbe mladých dizajnérov viac než aktuálne. Často sú však predmetom kritiky, pretože sa ťažšie „replikujú“ a „škálujú“. Môžu digitálne výrobné technológie pomôcť podporiť lokálnu výrobu?

Myslím, že áno. Pre mňa bolo na začiatku dôležité svojou tvorbou akoby „hlasnejšie komunikovať to, čomu verím“. Ak by sa to časom rozšírilo o iné technológie a postupy alebo celkovo iné projekty a nezostala by som len pri ručnom tkaní, stále by som chcela komunikovať hodnoty, ktorým verím. Začala som v menšej mierke, ale som otvorená technológiám a spoluprácam, ktoré by lokálnu výrobu podporovali a rozvíjali. Viem si predstaviť, že by sa moja tvorba posunula smerom k manufaktúram, a tak k výrobe viacero kusov v menších sériách, no úplne smerom k masovej produkcii nie.

---

1. LACROUTS, O. – DROUET, L.: Kristína Šipulová: Slovakia’s Slow Textile Designer. Dostupné na: https://www.elledecor.com/it/best-of/ a28424664/kristina-sipulova-textile-designer/
2. VÁRADYOVÁ, B.: Tkala látky pre Chanel. Teraz chce priniesť remeslo do každodenného života Slovákov. Dostupné na: https://www.forbes.sk/tkala-latky-pre-chanel-teraz-chce-priniest-remeslodo- kazdodenneho-zivota-slovakov/