Jana Milatová: Šitý príbeh na pokračovanie

Jana Milatová pracuje v oblasti odevného dizajnu, venuje sa aj módnemu stylingu a presahom k voľnému umeniu. Do svojich projektov vkladá filozofiu, vtip, rada prekračuje rôzne hranice umeleckých škatuliek. Naposledy sme sa pracovne stretli, keď som ju ako kurátorka požiadala spolupracovať na performance týkajúcej sa maľovania "obyčajných žien" na Hlavnej stanici – ako feministický postoj k chystanému predsedníctvu SR v rade EÚ a obľúbenému spoločenskému stereotypu, že Slovenky sú hlavne pekné ženy. Teraz ma naopak ako kurátorka (aj keď si tak sama nehovorí) oslovila ona, participovať na svojom poslednom projekte. Popri strihaní a fotení sme sa rozprávali.

Pôsobíš v Bratislave ako skúsená dizajnérka a stylistka, v čom spočíva tvoj aktuálny dizajnérsky projekt, ktorému sa práve venuješ?

Snažím sa zamyslieť nad tým, kam posunúť princípy recyklácie, aby neboli samoúčelné. Nechcela som len šiť zaujímavé košele a ponúkať ich komukoľvek na predaj, ale vrátiť sa k osobnej rovine krajčírskeho remesla – ku konkrétnym otázkam, pre koho šijem a aký on/ona z toho môže mať zážitok. Chcela som vyskúšať cielenú individuálnu a osobnú recykláciu, aká sa vytratila z ponuky odevného priemyslu. Rozmýšľala som, čo mňa samotnú prinúti konať ekologicky. A ako by ma to bavilo. Tak som si vymyslela tento projekt osobného zážitku. Všetci, s ktorými som na týchto modeloch spolupracovala, sa istou mierou spolupodieľali na výsledku. Nešlo o klasickú objednávku: uši mi niečo pekné na nejakú príležitosť.

Skúmam, či si človek všimne, že k svojmu odevu má potom iný vzťah. Nie, že si napríklad kúpi v dizajnérskom obchode recyklovanú vec bez jeho vzťahu k celému procesu tvorby modelu.

Môžem potvrdiť, že to funguje naozaj inak, mojími recyklovanými kusmi sú kravata starého otca a podšívka z ujovho železničiarskeho kabátu. Išlo teda pôvodne v oboch prípadoch o vyslovene mužský pracovný odev. Mám z nich nový ženský (pracovný? multifunkčný) kabátik, ktorý harmonicky spája každodennosť s vysokým krajčírskym umením – priemyselne vyrobená podšívka je skombinovaná so zvyškami košele a kravatou, doplnené ručným ozdobným stehom. Mala som ich doma z rôznych dôvodov – pre fascináciu železnicou, ako pamiatku… Výborné bolo, ako sme sa hneď zhodli na tom, čo z toho bude.

Áno, dôležitým je výber toho, čo zrecyklovať. Nemalo by to byť niečo, čo chce človek vyhodiť a aj tak nemá rád, také kúsky je dobré venovať na charitu. Zistila som, že ľudia majú v skriniach veľa odevov, ktoré sú prakticky nepoužiteľné, nenositeľné, ale z osobných dôvodov ich stále nechcú vyradiť. K tým predmetom sa viažu spomienky na situácie a blízkych ľudí. Najskôr si vypočujem príbeh a z toho vyplynie, ako sa odev dá prerobiť, aby ho majiteľ mohol nosiť aj teraz. Je to vlastne recyklácia a pokračovanie príbehov. Vždy, keď si potom ten nový odev oblečie, príbeh môže pokračovať. K odevom máme vzťah.

Šiješ si aj ty sama pre seba?

Áno, väčšinou si na to nájdem čas a vidím v tom zmysel. Šijem aj pre členov rodiny. Som presvedčená, že to vytvára vzťahy a príbehy. K odevom, ktoré som si sama ušila, mám väčšinou blízky, pozitívny vzťah. Pre svojho partnera Braňa som prešila tričká našich detí. Braňo má rád maskáče a chalani vyrástli z tričiek s detskými motívmi lietadiel. Takto ostanú funkčné a ostane pripomienka na deti z obdobia, keď ich nosili.

Ako začal tento prešívací príbeh?

Asi ešte v roku 2008, keď som vytvorila projekt, ktorý som prezentovala pod názvom Odev na viac životov. Išlo o akési viacdruhové kusy oblečenia. Z nohavíc sa rozopnutím dielov stal kabátik a podobne. Tam som sa zaoberala myšlienkou multifunkčnosti, čo môže definovať aj ekologický odev. Namiesto dvoch troch kusov vlastníš jeden a malými obmenami získavaš viac typov oblečenia. Potom ma lákalo používať ako prvok košele. Napriek tomu, alebo práve preto, že sa prešívaniu košieľ venovalo dosť ľudí. Košeľa bola pre mňa symbolom upcyclingu.
Venovala som sa princípom dekonštrukcie. Rozobrala som košeľu na jednotlivé časti pôvodného strihu a potom som ich aranžovala, skladala a zošívala iným spôsobom. Nová “kolekcia” začala organicky vznikať u Lucie Gregorovej Stach. Ukazovala som jej moje recyklované košele a v rozhovore vyplynulo, že má doma košele po zosnulom otcovi. Mali spolu pekný vzťah a dovolila mi vytvoriť z nich nový odev pre ňu. Skúšali sme to pomerne dlho, materiál som aranžovala aj na nej.

Potom som oslovila Stanku Vlčekovú, tanečnicu a choreografku. Mala doma ručne šité sako z osemdesiatych rokov, ktoré robila jej mama podľa strihu z Burdy. Už bolo obnosené a zastaralé. Ukázala mi aj fotky, na ktorých bola mama Stanky v saku ”veľkou hviezdou”. Pristupovala som k tomu s veľkým rešpektom, išlo predsa o mamu, veľmi dôležitú osobu, dokonca som sa do toho až obávala pustiť. Chodila som okolo saka a dlho sa nič nedialo. Žiadny nápad, impulz… Vidno, že príbehy sú naozaj originálne a jedinečné, ten tvoj kabát som zas mala vymyslený za chvíľu.
Nakoniec som to sako skombinovala s jej starou letnou sukňou. V jednom momente som sa rozhodla a rozstrihala sako i sukňu. Rozhodla som sa, že zachovám pôvodný strih z Burdy a nakombinujem dve látky. Dramaticky som to nemenila, len pootáčala a premiestnila rozstrihané časti strihu.

Príde mi ten proces podobný kurátorskej práci: ty si tá, ktorá má rozhodovací proces v rukách, máš prehľad a skúsenosti v odbore, vieš pomenovať a posunúť, čo v tomto prípade klient iba matne tuší. Rozumieš princípom, materiálom, procesu dizajnu a výroby a to ti umožňuje ten proces viesť. Máš napriek tomu nejaký obľúbený prvok, niečo ako rukopis? Fascinujú ťa strihy?

Práveže v poslednej dobe modelujem najradšej priamo na figuríne, alebo na tom človeku iba so samotnou látkou bez strihu. Chcela by som robiť týmto spôsobom odevy posunuté do sochy. Tak vznikli aj ďalšie dvoje prešívané šaty, pre prekladateľku Katarínu Kasalovú. Mala doma šatku, ktorá už vykazovala známky obnosenosti, ale vzťahovali sa k nej pekné spomienky. Využila som ju ako výrazný kresliaci prvok, definujúci prestrihy čiernych šiat. Katke som takto robila dvoje šaty.

Mala darovanú šatku s potlačou Retart a nevedela, čo s ňou. Urobili sme z nej nosný prvok šiat. Kresbu vtáka, ktorá vlaje na chrbte, Celé šaty sú inak stroho čierne.

Je to veľmi individuálna vec, akou je pre mňa rozhodne aj ekologická zodpovednosť. Tento tvoj projekt to práve krásne a názorne ilustruje – nemôžeme všetci vyzerať a ani sa správať navlas rovnako.

Pri tomto type práce je tam vždy riziko, že sa projekt môže pokaziť. Nemôžeš a ani nechceš to potom jednoducho vyhodiť a začať nanovo – to je tiež jeden z ekologických prístupov, uvažovať vopred. Nepríde mi filozoficky v poriadku napríklad promo kampaň obchodného reťazca, ktorý vás vyzýva, aby ste doniesli kus starého oblečenia a získali zľavu na nový. Netvrdím, že to nie je dobré, nabádať ľudí, aby sa starých kusov oblečenia zbavovali zodpovedne, ale ide aj o ďalšie veci okolo. Aby sme automaticky nemotivovali len k ďalšej spotrebe pod rúškom výrazov eko, bio a pod. Pre mňa je tiež ekológia o zodpovednosti a vyvažovaní a maximálnej eliminácii svojich individuálnych negatívnych dopadov na prostredie. To sa do istej miery snažím aj podporovať týmto svojim projektom. Ja mám potrebu, aby bolo ekologické správanie a život aj zábavné. Je to nutnosť a potreba, ale môže to byť aj zábava a objavovanie.

Ale na to, aby si vedela, čo sa deje, potrebuješ premýšľať a mať isté zručnosti a prax.

Baví ma na tomto konkrétne určitý adrenalín z rizika, či to v konečnom dôsledku vyjde k mojej aj klientovej spokojnosti. Ale zároveň konkrétne dané obmedzenia v dizajne pekne navádzajú k finálnemu výsledku. Vždy sa máš čoho chytiť a môžeš nadväzovať, alebo aj pomyselne zbúrať a vystavať nové. Nie je to tabula rasa, pretože máš daný kus odevu, jeho históriu, materiál, osobný príbeh majiteľa. Ale to je pre mňa výzva a to ma aj na tom najviac baví. A potom samozrejme, ten moment, keď minulý príbeh spojený s prerobeným oblečením vstupuje do prítomnosti a získava ďalšiu rovinu.

Nepripomína ti to aj nejaké prastaré rituály? Ľudia v rôznych kultúrach veria na silu amuletov, škapuliar je zas tradičný textilný doplnok na ochranu pred zlým…

Áno, to je častý jav, že si nechávame odevy a doplnky po blízkych zosnulých. Snažíme sa sprítomňovať si energiu z istého človeka, o ktorú nechceme prísť. Mala som nápad spolupracovať s neziskovkami, ktoré sa zaoberajú prácou s ľuďmi, ktorým tragicky odídu blízki. Ale potom z toho zišlo. Takže móda môže mať aj takýto psychologický a sociálny presah.