Hraničné situácie pri narábaní s technológiami ma vždy zaujímali

Rozhovor so Silviou Lovasovou

Silvia Lovasová (1988) absolvovala ateliér Art dizajn na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2013), kde v súčasnosti pôsobí ako doktorandka. V roku 2011 založila spolu so Sylviou Jokelovou a Ľubicou Segečovou ateliér trivjednom. Vo svojej tvorbe sa zameriava na prácu s novými technológiami, ktoré sú pre ňu jedným z prameňov inšpirácie a pri narábaní s nimi ju vždy zaujímali hraničné, niekedy chybné situácie. S obľubou ich rozvíja, moderuje až sa napokon v jej réžii omyl stáva výhodou. Hovorí, že vytvoriť unikátny dizajnový objekt je možné aj bez toho, aby bola na začiatku stanovená jeho forma či dokonca účel.

Menia podľa teba nové technológie spôsob myslenia dizajnérov?

Určite menia a posúvajú výrobný proces. K zmene myslenia sa však viem vyjadriť len z môjho pohľadu. Pre mňa boli určité nové technológie veľkou zmenou v tom, ako som nad objektom začala premýšľať. Netýka sa to všetkých mojich prác, ale ak sa zaoberám digitálnymi technológiami, väčšinou nemám dopredu sama pre seba určené, čo bude výsledkom. Konceptom sa v tom prípade stáva práve práca s technológiou, jej pozorovanie a snaha nájsť určité charakteristické alebo jedinečné použitie.

Aká je pozícia výrobných technológií v tvorivom procese dnes? Ty sama s nimi pracuješ ako s nástrojom, alebo sú pre teba taktiež zdrojom inšpirácie pre formu objektu?

Myslím, že pre mnohých dizajnérov sú tieto technológie nástrojom ako každý iný. Ja sa však snažím narábať s nimi práve ako s mojím inšpiračným zdrojom. Nenavrhujem vopred niečo, do čoho potom nútim danú technológiu. Skôr sa jej snažím prispôsobiť a nájsť tak jej špecifické črty. Na začiatku kolekcie svietidiel tlačených na 3D tlačiarni neboli žiadne skice ani nápady na formu. Dokonca ani účel. Na začiatku bolo hľadanie nového spôsobu tlače. To, že sú z toho nakoniec lustre, je len dôsledok skúmania.

V kolekcii 1:1 poukazuješ na akýsi paradox, kde technológie vyvinuté s dôrazom na presnosť vytvorili zväčšeninu objektov, ktoré boli pôvodne vyrobené odlišnou „nedokonalou” technológiou. Formálne úskalia originálnej predlohy tým ešte viac vynikli. Čo si sledovala týmto princípom?

V prvom rade bola pre mňa táto práca demonštráciou možností digitálnych technológií. Vzišla z hľadania jedinečnosti v digitálnej fabrikácii a zväčšenie miniatúrneho nábytku mi poslúžilo ako dobrý príklad niečoho, čo by bez 3D skenera a CNC frézy nebolo v takomto detaile možné. Samozrejme s výberom tejto témy a foriem sa k prvotnej myšlienke pridružili aj ďalšie a kolekcia sa dá nakoniec čítať rôzne. Ja sa tomu nebránim. Tá vrstva, ktorá odhaľuje, že hračky z domčekov pre bábiky určené deťom sú deformované napodobeniny reálneho sveta, je čitateľná najmä vďaka veľmi presným tu použitým technológiám.

Iný príklad je luster vyrobený 3D tlačou. V procese tlače sa chyba stala napokon výhodou pre výslednú formu svietidla. Pripúšťaš takéto „omyly” programovo alebo išlo o náhodu, ktorá ťa natoľko inšpirovala, že si ju ako dizajnérka akceptovala?

Náhodou bolo, že z toho vznikol luster, ale nie tá chyba. Ako som už spomínala vyššie, luster vznikol z experimentovania s tlačou. Na chybu padajúceho materiálu som prišla relatívne rýchlo, dlhšie však trvalo pochopiť a nastaviť všetky parametre tlače, ktoré ju ovplyvňujú a dostať sa tak do štádia, keď chybu riadim ja. Dnes už neovláda chyba mňa, ale ja ju. A ani tento proces nie je náhodný. Hraničné, niekedy chybné situácie pri narábaní s technológiami alebo materiálmi ma vždy zaujímali a často nad nimi premýšľam aj pri iných technologických postupoch. Myslím, že takéto „omyly” majú svoje miesto v tvorivom procese a cielene ich vyhľadávam, aby som ich mohla skultivovať a použiť vo svoj prospech.

Na Slovensku je dizajnér často aj v pozícii výrobcu vlastných objektov. Môžu mať nové technológie význam aj pre akúsi autonómnosť dizajnéra?

Určite áno. Pre mňa osobne je to ďalšia vec, pre ktorú ma tieto technológie zaujímajú. Neznamená to, že ma neláka skutočné industriálne prostredie výroby, to áno. Ale rovnako ma zaujíma aj výroba finálneho produktu priamo v ateliéri. Momentálne sa to týka práve 3D tlačených svietidiel. Mojím cieľom nie je vytvoriť jeden luster na výstavu, ale nastaviť produkciu tak, aby som ich (samozrejme v obmedzenom množstve) vedela vyrábať ako hotové produkty na predaj.

Ak hovoríme o formálnych aspektoch dizajnérskeho diela, kam až si ochotná zájsť?

Aj keď ma asi má väčšina ľudí zafixovanú ako tú dizajnérku, ktorá používa 3D tlač a CNC frézu, ja nevnímam svoju tvorbu v takýchto mantineloch. To sa rovnako týka aj toho, aké sú výstupy mojich prác. Každý projekt vnímam osobitne a kým pri jednom mi na funkcii záleží veľmi, inde som schopná ju potlačiť, ak je to potrebné. Napríklad, keď nás oslovili v rámci dizajnérskeho ateliéru trivjednom urobiť infosystém pre Bratislava Design Week, rozhodli sme sa pre radikálny krok. Infosystém tvorili trblietky vysypané pred vstupom na festival, ktoré sa mestom šírili dažďom, vetrom, podrážkami, dopravou. O funkčnosti by sa v tomto prípade dalo polemizovať, hoci navádzanie zvyšujúcim sa počtom zlatých trblietok smerom k festivalu fungovalo. Dôležité však bolo, že tento projekt vygeneroval špecifickú atmosféru. Na druhej strane, v rámci ateliéru trivjednom momentálne pracujeme na projekte stola, kde je plná funkčnosť veľmi dôležitá. Takto by som mohla porovnať aj ďalšie moje práce, zakaždým je to iné. Nemám presné hranice a vnímam to pozitívne.

Akú funkciu podľa teba plní tzv. art dizajn vo vzťahu k používateľovi?

Každý sa obklopuje ľuďmi, prostredím, priestormi a tiež objektmi, pri ktorých sa cíti dobre, ktoré mu vytvárajú prostredie, aké sa mu páči alebo pripomínajú nejaké udalosti. Či už je to objekt od známeho dizajnéra alebo stolička z IKEA. Myslím, že to tak vždy bolo a že to tak aj bude a najmä, že to je veľmi individuálne. Možno je dnes dojem, že dizajn zohráva nejakú zásadnejšiu úlohu v interiéroch a že ľudia tomu venujú viac pozornosti, ale ja mám pocit, že je to iba bublina, ktorá vznikla na základe toho, akým populárnym sa slová „dizajn” a „dizajnér” stali.

Má podľa teba dizajn klásť otázky?

Z kladenia otázok cez produkty som trocha vytriezvela. Myslím, že na to existujú lepšie médiá. Momentálne ma táto sféra veľmi nezaujíma a často sa mi riešenie dôležitých, napr. spoločenských tém prostredníctvom dizajnu vidí nasilu. Na druhej strane si však nemyslím, že jednotným cieľom dizajnu je uľahčovať život. Dizajn je veľmi rôznorodý. Tak ako oceňujem perfektne funkčné produkty priemyselnej výroby, oceňujem tiež inovatívne prístupy, ekologické projekty, ale aj formálne a výtvarné objekty, ktoré mi život nijako výrazne neuľahčia. Je to ako s mantinelmi mojej tvorby, nie je podľa mňa dôležité, v ktorej kategórii sa daný produkt nachádza, vždy hodnotím ten daný produkt.

Ako sa snažíš s používateľom komunikovať ty ako dizajnérka?

Myslím, že iba skrz produkt nie je vždy pre používateľa možné odčítať môj postoj. Ľudia ma pravdepodobne vnímajú ako úplného nadšenca technológií. Ja som však aj veľmi obozretná a kritická k prehnanému využívaniu technológií vo všeobecnosti, nielen v tvorbe. Nemyslím si, že je výsledok zaujímavý len preto, že ho niekto vytlačil na 3D tlačiarni. A už vôbec si nemyslím, že kvôli novým technológiám by sme mali zabudnúť na tie staršie. Ku každému projektu pristupujem dôsledne a úprimne a sama pre seba sa v ňom zaoberám rôznymi otázkami a témami. Napríklad, keď som navrhovala trofej pre ocenených dizajnérov Bratislava Design Week, dospela som k irónii – ocenení dostanú svietiacu trofej, ktorá po čase zhasne. Ako symbol prchavej slávy, na ktorú sa netreba nijako spoliehať. Pretože to je to, čo si o tom myslím. Ak pracujem s digitálnymi technológiami, snažím sa nájsť opodstatnený dôvod, prečo ich použiť. Nie iba preto, lebo môžem. To je prístup, ktorý myslím vedie k veľkému množstvu zbytočných výtvorov, a toho ja nechcem byť súčasťou.

Katarína Trnovská je historička umenia, pôsobí v Kunsthalle Bratislava. Venuje sa aj popularizácii súčasného slovenského dizajnu prostredníctvom OZ just plug_in, pod ktoré patrí aj mladá značka slovenských hračiek Hravo.