Alan Prekop: Rád som súčasťou dobrého kolektívu

Architekt a dizajnér Alan Prekop je zatiaľ najmladším laureátom prvého ročníka ceny za interiérový dizajn INSAID awards. Prekop je najnovšie nominovaný aj na Stavbu roka 2021 portálu Archdaily, a to práve za ocenený projekt Byt I O. Je aktívny v spoločenskom živote nielen ako architekt ale aj ako hudobník. Po skončení štúdia na FA STU pracoval v ateliéri GutGut. Po roku samostatnosti rozpráva o svojich projektoch a plánoch.

Máš čo robiť počas pandémie?

Áno, robíme, aj keď viacero dodávateľov mešká, ale dokončujeme projekty aj začíname nové. 

Získal si cenu za interiérový dizajn INSAID award, cítiš sa ako interiérový dizajnér?

Počas školy som robil u Martina Skočeka a školu som skončil u Štefana Polakoviča. Po diplomovej práci som ostal robiť v jeho ateliéri GutGut. Strávil som tam pekných 5 rokov a asi v 80 % práce som mal na starosti interiér. Je to bežná prax pre začínajúceho študenta, ale celkom som sa v tom našiel. Po piatich rokoch som odišiel, lebo som potreboval vyskúšať robiť sám za seba. A zasa som sa ocitol niekde na začiatku, ako neznámy architekt som sa dostal hlavne k menším realizáciám. Na cenu SAID ma oslovili priamo organizátori, ktorí poznali moju prácu cez instagram, za čo som im vďačný. 

A rovno výhra. Vo víťaznom projekte v kategórii Privátny interiér – byty, apartmány, rodinné domy, rezidencie bol ocenený Byt I O, čo je vlastne tvoj vlastný byt. Cítiť, že ako si sa na projekte naozaj „vyhral“ a zároveň neprestrelil. 

Bol to pilotný ročník a tak sme to aj brali, ale môžem povedať, že do súťaže sa zapojili kvalitné ateliéry. S týmto bytom ma oslovili aj do českej súťaže Interiér roku a tam bolo prihlásených vyše 200 projektov. Držím slovenskej cene palce a myslím si, že je  nastavená dobre. 

Takže plánuješ v oblasti interiéru zotrvať? Ale poďme k samotným začiatkom, prečo si sa vlastne dal na štúdium architektúry? 

Oblasť architektúry bola odjakživa spojená s mojou rodinou, ani som si to neuvedomoval. Architekti sú aj môj otec a strýko, ale nevyrastali sme spolu. Architekt bol aj môj dedko, ale zomrel skôr, ako sme sa stihli stretnúť. Čo všetko pre mňa architektúra znamená som začal objavovať až počas štúdia. Cez akcie Pecha Kucha som sa dostal k architektom a výtvarníkom, začali sme sa rozprávať, veľmi ma to inšpirovalo. A tak som si vybral vysokú školu. Moju cestu vnímam veľmi prirodzene. 

Kam si chodil na strednú školu?

Celkom ďaleko od môjho bydliska – na Španielske gymnázium do Vrakune.

A čo hudba? Tej sa venuješ iba vo „voľnom čase“? 

Hudba bola ešte predtým. Už od základnej školy ma zaujímala, ale teraz je to v rovine hobby, hlavne keď nemôžeme hrávať… My sa považujeme za alternatívu, hrám v skupinách Bad Karma Boy a Purist a tým sa na Slovensku nedá uživiť. 

Ako ti teda pomáha táto druhá kariéra?

Je to super spestrenie a určite mi to pomáha. Vďaka hudbe som si celkom pocestoval, takže som ako architekt mohol načerpať dosť inšpirácií. Bol som nadšený z nahrávania v Kodani. Milujem sa aj pri práci uzavrieť do seba, pustiť si dobrú hudbu a odizolovať sa od okolitého sveta. Pomáha mi to pri koncentrácii. 

Tvoríš sám hudbu?

Áno v rámci Purist som sa podieľal na tvorbe, v Bad Karma Boy je môj autorský input menší. 

Architektúra je tiež tímová práca.

Určite. Aj športy mám rád kolektívne, nikdy som neinklinoval k tým individualistickým. V dobrom kolektíve som rád. Hudba sa podľa mňa viac dá robiť individualisticky, pri architektúre je dôležité mať spoločný názor. Keď si vezmeme GutGut, medzi Štefanom Polakovičom a Lukášom Kordíkom je absolútna dôvera. Sú rozdielni, ale vedia komunikovať. To je podľa mňa jeden z dôvodov, prečo to dotiahli ďaleko. Pri architektúre treba vedieť v správny čas ubrať zo svojich predstáv a dať za pravdu aj tomu druhému. 

Máš nejakého životného parťáka?

S Jurajom Petákom sme robili spolu aj v oblasti architektúry aj v kapele Purist. Teraz mám obdobie, v ktorom sa snažím vybudovať si svoje meno. Ale spoluprácam sa do budúcna nebránim.

Znie to tak, že máš zdravú predstavu o tom, čo chceš a zároveň sa nebrániš organickým vplyvom a posunutiam zvonka. Čo by si teda robiť určite nechcel? Akej spolupráci by si sa vyhol – alebo sa opýtam – kde by si sa nechcel nájsť povedzme v šesťdesiatke?

Spolupracoval som s jednou stolárskou firmou, ktorá ma tlačila do toho, aby som vlastne kreslil ich návrhy. Práve preto som teraz odišiel z GutGut, aby som si vyskúšal robiť veci sám. Určite by som sa vyhol politike, zákazke pre politickú stranu. Ale úplne do hĺbky teraz nad tým nepremýšľam. 

Tak sa opýtam na obľúbeného produktového dizajnéra/dizajnérku. Ktoré slovenské výrobky napríklad rád vidíš v interiéroch?

Vnímam na Slovensku veľmi veľa šikovných dizajnérov. Spomenul by som rád Anetu Kurtovú, ktorá nie je až taká známa, ale začala robiť interiérové doplnky – od stolov, cez šperkovnice po vázy. Pracuje s jesmonitom, čo je podobný materiál ako betón. Zaujímavú keramiku robí aj štúdio Zheni (Kristína Šipulová). Spolupracoval som s nimi a bolo to dobré. 

Okrem doplnkov ma ešte zaujalo ako si v ocenenom projekte pracoval so svetlom. Momentálne sa z toho stáva celkom téma, študuje sa svetelný smog a vplyv osvetlenia na biorytmy ľudí a iných živých organizmov. Ako pristupuješ k osvetleniu?

Samozrejme, osvetlením sa zaoberám. Keď som prišiel prvýkrát do priestoru na Budovateľskú, bol to holobyt. Orientácia čistý východ – západ ma hneď inšpirovala. Byt bol však zaprataný priečkami, čiže svetlo sa nemohlo dostať do celého bytu. Po rekonštrukcii prúdi východné svetlo zo spálne až do obývačky. „Idem si“ prácu s prirodzeným svetlom. Momentálne sa venujem prístavbe v Horskom parku, ide o viacgeneračný podpivničený dom. Zadná časť je veľmi tmavá, tak pracujeme so svetlíkmi. Keď sa rozprávame o práci so svetlom, je pre mňa vždy dôležité, aby sa do interiéru dostávalo prirodzené svetlo. Umelé osvetlenie ma príliš neoslovuje, LED pásy a podobné záležitosti nepoužívam. 

Áno, aj chronobiológovia aj prírodovedci sa zhodnú, že je najlepšie a najzdravšie čo najviac sa prispôsobiť prírode. Cez deň čo najviac prirodzeného svetla a pri spánku tmu. 

Ja mám voči tomu aj prirodzený odpor, keď je v zime skôr šero a ľudia si vysvietia interiér umelým svetlom. Úplne súhlasím s myšlienkou umelé svetlo čo najviac eliminovať, je to aj ekologickejšie.   

A čo je dôležité pre dobrú kuchyňu? Varíš?

Áno, rád varím. Čo sa týka mojej kuchyne, nechcel som ju zapratať vstavaným nábytkom. Sú tu utilitárne predmety ako chladnička a drez, sú súčasťou menšej modulárnej skrine. Dominantný je však barový pult z nerezu. Mám veľmi rád kov, pre jeho možnú subtílnosť. Keď sa pracuje s drevom, musia byť nábytky oveľa hrubšie. Pôsobí to inak, proste subtílnejšie. Veľa ľudí zaujme kruhový priehľad z kuchyne do obývačky. Určite je to výrazný vizuálny prvok, ale pre mňa už len dotvára celkovú ideu presvetlenia a prepojenosti celého bytu. Nechcel som prvoplánovo zhodiť všetky priečky ale vytvoriť určitý zaujímavý pohľad. Ten kruh si každý hneď všimne, ale nie je to podstata toho interiéru.

To je úplne v poriadku, popri funkcii je dôležitá aj vizuálna pútavosť, je to tiež súčasť úspechu. 

Pútavé to je. Ja mám na celom riešení radšej prvok stojatej drážky. Na Budovateľskej sme obložili jediné pôvodné, nedotknuté steny v  interiéri. Chcel som docieliť, aby sa to podobalo na nábytok. Mám rád riešenia, ktoré nepôsobia prvoplánovo. Tým, že je to celé obložené, sa maskujú dvere. 

Ako dlho ti trvala táto realizácia?

Každý hovorí, že robiť pre seba je to najťažšie, ja som v tomto mal jasno celkom rýchlo. Mohol som použiť materiály, ktoré mám rád a väčšina ľudí sa ich bojí používať. Nerobil som to so zámerom vyhrať nejakú cenu. Chcel som ukázať, ako sa dajú používať materiály aj iným spôsobom, ako sme zvyknutí. Začínal som pred rokom v januári, celé to trvalo pol roka. V prvej vlne korony sa niektoré práce dali robiť rýchlejšie, niektorí dodávatelia zas meškali.

OK, tak bol si si sám pánom, ako prebiehala realizácia v ďalšom interiéri prihlásenom na SAID – rekonštrukcia bytu na Svetlej ulici? Tiež tak harmonicky?

Investori mali jasno v tom, čo chcú rekonštrukciou dosiahnuť a mali vybratú aj farbu kuchyne. Požiadavka bola, aby jedáleň bola väčšia ako spoločenská časť. Vyskúšal som 3 dispozičné možnosti a diskusiou sme dospeli k realizácii. Práca ma bavila, vo všeobecnosti som rád, keď ľudia architektom dôverujú a túto dôveru cítiť. Tak sme pracovali aj v ateliéri GutGut – keď už niekto príde do takého ateliéru, nemôže očakávať, že architekt bude robiť čokoľvek. Nie je dobré keď má klient pocit, že vie lepšie. Nechcel by som strácať čas pretláčaním sa medzi dvoma názormi. Neberiem všetko, ale tým, že nie som etablovaný, prichádzajú aj ponuky typu „kamarátova kuchyňa“. 

Ale prečo to brať tak negatívne, práve jeden z cieľov SAID awards je ten, že chce etablovať interiérovú architektúru ako niečo dôležité, nielen ako odrazový mostík k „poriadnym zákazkám“. Niekedy ma osobne ruší názor, že dobrý je len ten, kto robí novostavbu za niekoľko miliónov. Mali by sme cibriť kvalitu v akejkoľvek mierke. 

Áno, aj mňa to potešilo, že som bol nominovaný aj s projektom novostavby rodinného domu s podstatne vyšším rozpočtom a porota vybrala byt na Budovateľskej. Je podľa mňa dôležité ukazovať ľuďom, že dobre sa dá robiť aj s lacnejšími materiálmi. Cena za interiér je určite dobrý koncept. Existuje síce kvalitný CEZAAR, ale predsa len nie je úplne orientovaný na interiéry.  

Na webovej stránke uvádzaš, že máš skúsenosti s architektúrou pre festivaly, môžeme to viac rozviesť?

Dostal som sa k niekoľkým prácam cez hudobnú komunitu. A tiež cez Martina Skočeka, ktorý robí pre Grape. Riešili sme rozloženie pódií, pôdorys. Robil som niekoľko pavilónov a inštalácií. Boli to skôr záležitosti v partnerstve s inými spoluautormi, nie vyslovene moje realizácie. Mne sa páči ako dáva konkrétne Grape priestor dizajnérom na drobné inštalácie a dočasnú architektúru. Festival sa oživí aj po tejto stránke. Môžeme to nazývať aj „interiér festivalu“. 

Áno, aj to je dizajn, a k dočasnosti – autor tomu venuje podobné množstvo práce ako pri „trvalej“ architektúre, ale trvalosť je aj tak len ilúzia, život sa neustále mení… láka ťa architektúra umeleckých výstav?

Áno veľmi! Už počas školy sme mali ateliér so sochárom Bohušom Kubinským, to som mal veľmi rád! Bohuš bol jeden z mojich najobľúbenejších pedagógov. Ateliér riešil zakomponovanie umeleckého diela do architektúry. Jeho asistentka Katka Boháčová sa postarala aj o realizáciu niekoľkých študentských inštalácií. Rád by som si urobil nejakú výstavu, veľmi ma to láka!

Tak to je výzva pre našich čitateľov z radov kurátorov…

Mám rád tiež koncept výstav v kaštieli Betliar – historické artefakty skombinovať so súčasnou inštaláciou. Robili sme s Martinom Skočekom jednu vitrínu. Bavila by ma aj scénografia. Tým, že sú inštalácie dočasné, môžeš pomerne rýchlo tvoriť a venovať sa projektu naplno, realizovať svoje inšpirácie.