Ako ďalej. Sobášne siene na Slovensku do roku 1989

Sobášne siene na Slovensku predstavujú pozoruhodnú „konzervu“ výtvarného umenia a interiérového dizajnu do roku 1989. Ich význam v rámci kontextu vývoja dizajnu, interiérovej architektúry a výtvarného umenia v architektúre bol viditeľný, ale neprebádaný. Od prvého kontaktu s fotografickým materiálom v archíve Slovenského fondu výtvarných umení (SFVU), ktorý som objavila v nekompletnom stave v roku 2005 na jeho pôde, som bola fascinovaná rozmanitosťou návrhov pre sobášne siene. Hoci archív bol v dezolátnej podobe, na základe fotografií sa dal naplánovať terénny výskum. V tomto období som v rámci výskumu diel vo verejnom priestore do roku 1989 sledovala tvorbu významných predstaviteľov povojnového umenia realizovanú do architektonického priestoru. Zamerala som sa na diela Milana Dobeša, Jozefa Jankoviča, Antona Cepku a ďalších.¹

Výskum v roku 2021, podporený štipendiom Fondu pre umenie, mi umožnil znova sa venovať tejto téme, ktorá je veľmi široká a rozmanitá. Zároveň som začala spolupracovať aj so Slovenským centrom dizajnu. Na obecných úradoch mám možnosť hovoriť priamo so zástupcami obce, ktorí zodpovedajú za diela v sobášnych sieňach a niektoré obce sú naklonené tomu, aby originálny nábytok bol darovaný zbierkotvornej inštitúcii. Vďaka spolupráci s Slovenským centrom dizajnu môžem priamo zabezpečiť proces darovania vybraných diel. Na základe opätovného štúdia fotografického materiálu som vytipovala desiatky najvýraznejších realizácií sobášnych siení. Jednotlivé obce vždy najskôr kontaktujem – komunikujem so starostami/starostkami a matrikárkami a pýtam si informácie o aktuálnom stave sobášnej siene. Často mi však na otázku, či priestory rekonštruovali, či tam ešte konkrétne diela majú, nevedia odpovedať, aj preto, že mladšie ročníky nedokážu rozlíšiť vizuálne prejavy rôznych období. Prvotný kontakt je však zväčša úspešný a zatiaľ len v minime prípadov bola obradná sieň zrekonštruovaná spôsobom, ktorý by pre ňu znamenal absolútnu deštrukciu.

Stalo sa však, že informácia, ktorú som dostala, bola klamlivá a sobášna sieň bola v minulosti rekonštruovaná. Pre výskum je však zaujímavé vidieť, čím originálne navrhnutý dizajn nahradili. Zväčša ide o veľmi smutný pohľad. Nakoľko sa dnes siene využívajú ako zasadačky, náhradný nábytok býva najlacnejší,  ktorý je možné nájsť na trhu. Originalitu teda vymenili za absolútnu priemernosť. Zásahy sa dejú hlavne tam, kde obec má k dispozícii viac financií (mestá).

Našťastie, vo väčšine prípadov je sobášna sieň zachovaná nedotknutá, alebo len s menšími zásahmi. V niektorých prípadoch deštrukcie je čiastočne využitý pôvodný  mobiliár (napr. obradný stôl). Vždy sa zodpovedných zástupcov pýtam, či nie sú niekde odložené aspoň stoličky, stôl, kam dali výtvarné dielo, atď. Niekedy sú tieto torzá vybavenia uložené v skladoch, kaplnke, dome smútku, na chodbách a podobne.

Každá návšteva sobášnej siene je ponorením sa do minulosti. Napriek tomu, že väčšinou vznikali pred 30 až 45 rokmi, pôsobia tie najoriginálnejšie komplexne nadizajnované priestory stále aktuálne. Zachované interiéry ešte dnes vyzerajú okázalo, dizajn je funkčný, elegantný, vizuálne príťažlivý. Na svoju dobu mávali sobášne siene luxusné interiéry a vyrovnali sa ostatným, na mieru navrhovaným interiérom v hoteloch, reštauráciách, bankách, na letiskách, veľvyslanectvách a pod. Napriek tomu, že ide často o pomerne malé priestory, tieto sú realizované s rovnakou precíznosťou, čo ich premieňa na skutočne slávnostné obradné siene. Napriek materiálovým obmedzeniam v minulosti svojou kvalitou obstoja aj z dnešného pohľadu. Dokonca v konkurencii so súčasnými lacnými riešeniami (plasty, imitácie), ktoré obce do siení umiestňujú, pôvodný dizajn vyniká skutočnou kvalitou a hodnotou, pretože originálne použité materiály sú tým najkvalitnejším, čo daná doba ponúkala.

Výskum mi ukázal isté štýlové a časové vrstvenie. Sobášne siene, ktoré vznikajú v prvej polovici sedemdesiatych rokov, sú zariadené oveľa skromnejšie. Tieto siene mávajú len jednoduchý dyhový obklad, často s tmavým, strohým, rovnako dyhovým stolom, pričom sa opakuje ich niekoľko typov, stoličky sú sériovo vyrábané. Nábytok nebýval unikátny, ale má svoj výraz. Jednotlivé typy stolov či stoličiek sú zaujímavé z pohľadu dobového dizajnu a je možné ich ešte získať do múzejných zbierok. V miestnosti zväčša nebolo použité žiadne výtvarné dielo, prípadne len maloformátová maľba na plátne s tematikou svadby. Čelná stena býva takisto veľmi jednoduchá, občas je dyhový obklad členený, alebo centrálne akcentovaný, ale nie je výtvarne poňatý. Svietidlá sú takisto sériovo vyrábané, vždy ide o rôzne verzie lustrov a bočných svietidiel imitujúcich krištáľové lustre, ktoré pochádzajú z dobovej ponuky podniku Lustry, n.p. Kamenický Šenov.  

V sieňach navrhnutých do roku 1972 väčšinou už došlo ku zmenám. Dyhový, prípadne drevený obklad v starších budovách je totiž často problémom, keďže múry pod týmto materiálom vlhnú. Jeho odstránenie pri rekonštrukciách je preto pochopiteľné a má praktický dôvod. V týchto prípadoch nejde o významné realizácie, ktorých strata je pre kultúrne dedičstvo významná.

V roku 1972 bola prijatá štátna koncepcia investovania a podpory vzniku siení Zborov pre občianske záležitosti (ZPOZ), ktorá priniesla väčšie finančné prostriedky a o čosi neskôr bola aj pri SFVU zriadená v roku 1975 umelecká komisia pre ZPOZ, ktorá „celostným posudzovaním charakteru sobášnych siení a domov smútku prispela k umeleckej progresivite vnútorných úprav riešení týchto objektov.“ ² Tieto skutočnosti sa prejavili v opulentnejších riešeniach interiérov a viedli k tej rozmanitosti dizajnu, akú nám zachované siene ukazujú dodnes. K realizáciám sú už automaticky prizývaní výtvarníci, ktorí riešia čelné steny, výtvarné diela, štátne znaky, svietidlá, dizajn drobných predmetov ako sú misky na prstene alebo sklenené plastiky na obradnom stole.

V sobášnych sieňach sú autormi originálneho nábytku architekti, ktorí majú svoj osobný štýl a často prizývajú už overených výtvarných tvorcov k spolupráci. Jednotlivé autorské kolektívy sú stabilné (napr. dvaja, traja architekti) a ich prejav je viditeľne identifikovateľný, hoci každá sieň je originál. U niektorých výtvarníkov je z ich prehľadu tvorby badateľné, že boli pravidelne prizývaní k realizácií sobášnych miestností. Najvýraznejším príkladom je Milan Dobeš, ktorý vďaka podpore Mateja Turcera³ realizoval mnoho čelných stien ako aj ďalších diel v sobášnych sieňach po celom Slovensku. Všetky diela Milana Dobeša zodpovedajú jeho abstraktnému prejavu a sú veľmi hodnotné (aj cenné).

Mobiliár sobášnych siení je stabilný: obradný stôl, stoličky, lavice, kreslá na sedenie, rôzne taburetky k harmóniu, kryt na harmónium, žardiniéry… Výnimočné sú napríklad priehľadné paravány  pred oknami. V menších obecných úradoch je vstupný priestor oddelený deliacou stenou. Väčšina obradných miestností ma predsieň, prípravovňu, alebo aspoň na chodbe úradu (či vestibule) upravené miestnosti s originálnym nábytkom a priestorovými prvkami (paravány, zrkadlá). V týchto priestoroch sa nachádzajú vešiakové steny, zrkadlá, rôzne sedadlá, lavice, sedačky a taburetky, stolíky, žardiniéry. V ďalších oddelených miestnostiach zázemia bývajú originálne skrine, stoly, skrinky, police a iné úložné priestory pre potreby úradu. Všetky prvky svojím dizajnom korešpondujú s nábytkom sobášnej siene a nábytkom – originálmi boli v niektorých prípadoch zariadené aj viaceré miestnosti úradu (Ratková, 1984, Teplý Vrch, 1983).

Jednotlivé návrhy nábytku pracujú s jedinečnou formou a detailmi. Obradný stôl je téma sama o sebe a od polovice sedemdesiatych rokov nájdeme nekonečný rad riešení impozantného slávnostného stola. Celkovo sa objavujú dve hlavné tendencie, a to „obliny“ a „hrany.“ Návrhy sa vyznačujú razantným, odvážnym tvarovaním, ktoré využíva eleganciu zaoblenia hrán, alebo naopak zdôrazňuje skladbu geometrického členenia nábytku. Obradný stôl je naozaj centrom záujmu návrhárov a variácie sú rozmanité. Často sa používala napríklad kobercovina na pokrytie jeho plôch, ktorá korešponduje s použitým podlahovým kobercom (bohužiaľ práve koberce sú často vyhadzované, takže ten efekt zladenia s podlahou sa stráca).

Druhým najvýraznejším nábytkom sú sedadlá, ktorých rady rytmicky členia celý priestor. Architekti sa znovu hrajú s rôznymi efektmi množenia tvarov, či už oblých, alebo hranatých. Stoličky alebo kreslá sú niekedy sériovo vyrábané, ale aj v tom prípade ide o atypický nábytok. S nábytkom vždy tvarovo korešpondujú všetky ostatné prvky: žardiniéry, stolíky, taburety, kryty na harmónium, paravány atď.

Najvýraznejším výtvarným prvkom je čelná stena. Je zväčša abstraktná, ako hra tvarov so zdôraznením centrálnej osi. Výnimočne je na čelnej stene umiestnené výtvarné dielo s tematikou svadby. Autori interiérov využívali princíp rytmizovania plôch prostredníctvom použitia rôznych materiálov a techník. Abstraktné kompozície sú buď dielom architektov, alebo prizvaných výtvarníkov. Prevažuje geometrické tvaroslovie. Figuratívne riešenia sú ojedinelé (napr. diela Jozefa Jankoviča, Kalná nad Hronom, 1983). Obľúbeným materiálom je ťahaná sadra, čiže namodelovanie reliéfu priamo na stenu, tu sú použité nielen geometrické, ale aj organické tvary. Ďalej sa používa dyha, drevo, kovová mreža (diela Antona Cepku, Lučenec, 1985, Rimavská Baňa, 1977). Farba čelnej steny je zväčša biela. Toto veľmi odlišuje neskoršie realizácie od tých raných, kedy boli používané tmavé dyhy, ktoré priestor opticky zmenšovali a zaťažovali. Biela farba bola vybraná logicky, v symbolickom odkaze na tému svadby a napomáha presvetleniu a prevzdušneniu miestností. Zriedkavo sa na čelnú senu použije aj sklo (Štěpán Pala, Sobotište, 1986). Ojedinele je priamo na čelnej stene maľba, korešpondujúca s výtvarným dielom na bočnej stene (autor neznámy, Málinec).

Výrazným prvkom interiéru bývajú svietidlá, alebo plastické členenie stropu s integrovaným svetelným systémom. Svietidlá tvoria najmä plošné priestorové kompozície, rôzne zostavy ohýbaných kovových trubiek, geometrických útvarov, žiarovky sú zväčša voľné a sú priamo súčasťou kompozície celku. Typické je použitie tabuľového skla, často dymového.

Každý interiér bol zjednotený materiálovo a zladený farebne. Dôležitou súčasťou bol koberec, boli používané aj výrazné farby. Koberec dodával interiéru luxusný nádych a útulnosť. Bohužiaľ, nahrádzanie kobercov plávajúcou podlahou, alebo dlažbou je takmer pravidlom. Je to len zdanlivo minimalistický zásah, lebo v celkovom pôsobení interiéru má drastické následky. Stráca sa hlavne ten dojem luxusu, pretože koberec je na rozdiel od plávajúcej podlahy drahou záležitosťou.

Výtvarné diela bývajú umiestnené na bočnej stene, prípadne aj v predsieni. Prevažujú plošné realizácie, maľba, textilné techniky, reliéf. Zriedkavo voľne stojaci objekt/socha. Výtvarníci niekedy navrhujú aj vstupné dvere (pieskované sklo).

Výtvarné diela do sobášnych siení realizovali mnohí významní tvorcovia. V závislosti od autora sa líši aj kvalita diel. Sobášne siene majú často obmedzenú tematiku, na svadobčanov, nevestu, nevestu a ženícha, mladú rodinu a matku s dieťaťom. Vo figuratívnych zobrazeniach ide skôr o konzervatívne riešenia. Abstraktné diela sú zriedkavé, ale predstavujú to najlepšie z tvorby pre sobášne siene. Napríklad Milan Dobeš svoje abstraktné kompozície nazval Dva prstene (Veľký Biel, 1979, Farná, 1984), aby vyhoveli svadobnej  téme, pričom kompromis s voľnou tvorbou nevidno ani v tomto prípade.

Na úradoch v jednotlivých obciach vo väčšine prípadov netušia o autorstve diel, ktoré sú v ich vlastníctve, väčšinou nič a nevedia, kde sa nachádza projektová dokumentácia. K tejto problematike  vidíme ľahostajný prístup, ale našla som niekoľko osvietených matrikárok, ktoré doslova osobne ochránili zariadenie sobášnej siene pred ostatnými pracovníkmi úradu. Toto však nie je koncepčné riešenie, nakoľko sa pracovníci a pracovníčky menia a diela ostávajú bez ochrany. V jednom prípade bývalý starosta dokonca zámerne spálil maľby zo sobášnej siene, napriek protestom ostatných zamestnancov úradu (Dobrá Niva).

Osobný kontakt s úradmi predstavuje pre mňa osvetovú prácu. Zamestnanci sú upozornení na význam diel a dizajnu nábytku. Vždy apelujem, aby v prípade akéhokoľvek zásahu kontaktovali mňa, alebo vybrané zbierkotvorné inštitúcie. V prípade ohrozených sobášnych siení priebežne upozorňujem Slovenskú národnú galériu a Slovenské centrum dizajnu na rôzne diela, ktoré by sa dali prevziať do zbierok. V ideálnom prípade by môj výskum mal viesť aj k definovaniu koncepcie ochrany týchto diel zo strany inštitúcií, ktoré na to majú kompetencie,  aby ešte zachovalé artefakty neboli vydané napospas osudu. Náhodná ochrana od osvietených jednotlivcov z dlhodobej perspektívy nestačí.

Výsledkom terénneho výskumu je súpis výtvarných a dizajnérskych diel, podrobná fotodokumentácia a všetky dostupné údaje, ktoré boli odovzdané do databázy Slovenského centra dizajnu. Táto databáza je dočasným riešením. Ministerstvo kultúry SR v roku 2021, po incidente zničenia ihriska Triblavina od Alexandra Bilkoviča, prisľúbilo vznik novej inštitúcie. Tá by zastrešovala celoslovenské zmapovanie výtvarných diel vo verejnom priestore, pretože práve toto potrebujeme postupne realizovať. Okrem chýbajúcej právnej ochrany diel  je hlavným problémom nedostatok informácií o zachovaných dielach. Súpisy diel boli spravené v jednotlivých mestách z iniciatívy rôznych združení aktivistov, ale celkový prehľad o stave diel nemáme. Na stretnutí zástupcov SNG, SCD a Ministerstva kultúry SR bolo dohodnuté, že dovtedy budú dáta z podobných výskumov uložené v existujúcich inštitúciách. Dáta aj fotografie sú k dispozícii ďalším inštitúciám, výskumníkom a výskumníčkam.

---

1. JANKOVIČOVÁ, Sabina. Obradné siene. IN: Designum, 2008, č. 4, s. 44-49.
2. LUXOVÁ, Viera. Maľba v architektúre, Bratislava : Veda, 1989, str. 105.
3. Matej Turcer nebol síce vyštudovaný architekt, napriek tomu je autorom veľmi výrazných návrhov interiérov, s charakteristickým dizajnom nábytku a svietidiel. Pôsobil v Umeleckých remeslách a Slovenskom fonde výtvarných umení.