Gabrielle Chanel v Le Pallais Galliera

Parížske múzeum módy Le Pallais Galliera vlani pripravilo výstavu venovanú ikonickej francúzskej módnej dizajnérke Gabrielle Chanel (1883-1971). Výstava bola otvorená ešte 1. októbra 2020, po štyroch týždňoch však musela byť zatvorená pre lockdown, ktorý v odvetví kultúry vo Francúzsku trval až do 19. mája. Pôvodne mala byť prístupná iba do 14. marca, ale pre jej veľký úspech ju predĺžili až do 18. júla.

Treba zdôrazniť, že polstoročie po smrti Gabrielle Chanel  ide vôbec o prvú retrospektívu jej diela vo francúzskej metropole. Kurátorky výstavy¹ pracovali s ambíciou „analyzovať jej profesionálnu kariéru, vznik a vývin štýlu, charakteristiky diela a jej prínos do dejín módy“. 

Gabrielle Chanel si osvojila prezývku Coco vo svete kabaretných šansónov počas umeleckej praxe na jej prvej scéne. Popri speve už pred začiatkom 1. svetovej vojny začala pracovať ako modistka v Paríži a v prímorskom mestečku Deauville v Normandii, kde mala vtedy vo zvyku rekreovať sa parížska smotánka. Okrem klobúkov začala postupne navrhovať aj športovo ladené oblečenia pre dámy. Počas vojny si otvorila maison de couture v Biarritz pre kozmopolitnú klientelu. Jej kariéra sa potom úspešne rozbehla v medzivojnovom období, z ktorého pochádzajú ikonické kusy ošatenia ako napríklad  la petite robe noire (čierne koktailové šaty) a tiež jej slávny parfém n°5 (obľúbený Marylin Monroeovou a dodnes najpredávanejší na svete), ktorému je mimochodom venovaná jedna osobitná miestnosť výstavy v Le Pallais Galliera. Po dlhej vojnovej a povojnovej prestávke v oblasti módy (1939-1953) sa Coco Chanel podaril veľkolepý comeback v kontexte siluety New Look iniciovanej módnym návrhárom Christianom Diorom. V protiklade k maximálne žensky ladeným šatám s úzkym driekom a širokými sukňami Chanel vytrvalo presadzovala na telo priliehajúce kostýmy inšpirované mužskou módou. Dosť prekvapujúca je pritom jej tvorba v oblasti šperku, ktorá naopak naberá až fantaskné tvary ovplyvnené rôznymi historickými predlohami (na rozdiel od jej rafinovaných diamantových šperkov z medzivojnového obdobia).

Coco Chanel rozhodne vytvorila ľahko rozpoznateľný odevný štýl. Jej autorský rukopis je všeobecne známy a určite nepotrebuje dlhé opisy pre francúzske (a snáď ani medzinárodné) publikum. Jej uprednostňovanie jednoduchých tvarov a farieb ako aj záujem o neluxusné materiály (jersey, tweed) idú ruka v ruke s jej odporom k preafektovanej dámskej garderóbe, ktorá inscenovala ženské telo ako živý ornament a teda púhy estetický doplnok muža. Oproti tradicionalistickej pasivite hlásala aktívnosť: plynulé siluety jej odevov nabádali ženy k prirodzenému pohybu. Ona sama bola akousi ženskou obdobou postavy dandyho a už pred vojnou (v rokoch 1908-1909) sa škandalózne obliekala do mužských odevov (kravata, sako). Tento naratív je žiaľ v Pallais Galliera podaný len stručne, a to prostredníctvom sprievodných textov, ktoré sa zameriavajú predovšetkým na popis odevu.

Je poľutovaniahodné, že výstava nazvaná Módny manifest je koncipovaná predovšetkým ako strnulé módne defilé, a že venuje len veľmi málo priestoru pre vykreslenie osobnosti Coco Chanel, ktorá fascinuje svojou nekonvenčnosťou a určite aj extravaganciou (pričom sa paradoxne prejavovala strohosťou). Vyznieva to, akoby kurátorky považovali módu za odstrihnutú od života dizajnérky a prípadne aj od umeleckého sveta, s ktorým Chanel udržiavala kontakty. Hoci odevných kusov a šperkov je na výstave veľa (spolu 350 exponátov), chýbajú početnejšie dobové fotografie, nákresy a predovšetkým širšie umelecké kontextualizácie (výtvarné, hudobné atď.), ktoré by dokreslili komplexný portrét módnej tvorkyne a danej doby (alebo dokonca daných dôb). Výstavu by určite vhodne oživili aj viaceré porovnania s módnymi tendenciami, proti ktorým Chanel bojovala a s tými, v ktorých koľajach išla, alebo v ktorých aspoň nachádzala určitú inšpiráciu. Nie sú tu spomenuté ani mýty a legendy, ktoré Chanel sprevádzali, a ktoré z nej robili mysterióznu osobnosť parížskej scény.

Výstava je prezentovaná vo veľmi strohej scénografii (čierno ladenej, ako zjednodušený obraz zdržanlivosti Chanelovej štýlu), ktorá nedopomáha k dynamickému poňatiu témy, ba práve naopak – tvorí in fine akúsi monotónnu bublinu (najmä v časti výstavy, ktorá sa venuje tvorbe po 2. svetovej vojne, kde ešte viac chýba sprievodný materiál). Fascinujúca postava módnej tvorkyne akoby úplne zmizla za jej tvorbou: pocit, že to bol pravdepodobne aj cieľ výstavy, umocňuje samotný plagát, ktorý jednoducho preberá fotografiu Chanelovej modelky (a nie Chanel samotnej) v elegantnom kostýme. Katalóg výstavy pritom rozoberá tvorbu Coco Chanel aj cez analýzu jej osobných zážitkov a impulzov, ktoré ju viedli k premýšľaniu o ženskej móde a tým pádom aj o postavení ženy v spoločnosti. Bohužiaľ, tieto úvahy nie sú zreteľne podané na výstave, ktorá sa skôr podobá na akúsi prechádzku popri vitrínach – obchodných výkladoch. Pritom by si určite zaslúžili hlbšiu analýzu.

Pre milovníkov textilu a módy je však určite parížska výstava udalosťou, ktorú si netreba nechať ujsť. Môžu tu zblízka pozorovať originálne strihy a spracovania látky (napríklad výšivkou z korálikov) a do detailov porovnávať nepatrné rozdiely medzi jednotlivými kusmi kostýmov či večerných šiat. Úspech Chanel spočíval aj v pozornosti, ktorú venovala dobre premyslenému detailu, ktorý zaručoval jej odevom elegantný charakter.

Gabrielle Chanel. Manifeste de mode

Le Pallais Garnier, Paris 
do 18. júla 2021

¹Miren Arzalluz, riaditeľka Le Palais Galliera a Véronique Belloir kurátorka Le Palais Galliera.