Moderný maharadža

V Musée des Arts Décoratifs v Paríži prebieha veľká výstava Moderný maharadža, ktorá rozoberá originálnu tému recepcie európskej modernej dizajnérskej tvorby v Indii prostredníctvom mecenáša – maharadžu z Indory v tridsiatych rokoch minulého storočia. Išlo o obdobie veľmi kreatívne avšak nie s práve ružovým politicko-ekonomickým pozadím. Poprední tvorcovia museli čeliť finančnej kríze po krachu burzy v r. 1929, ktorá mala za následok pokles elitných zákaziek. V tomto kontexte sa francúzski umelci a dizajnéri mohli tešiť neočakávanemu záujmu mladého indického princa o moderné tvary, ktoré sa zrodili na európskom kontinente. Maharadža Yeshwant Raol Holkar II. (1908-1961) podporil najnovšie umenie a dizajn vďaka výstavbe svojho paláca Manik Bagh (1930-1933). Ten bol vybudovaný na základe projektov berlínskeho architekta Eckarta Muthesiusa, ktorého otec Hermann bol jednou z najdôležitejších figúr rodiacej sa moderny v oblasti dizajnu a architektúry. Mladý maharadža, ktorý dostal prestížnu výchovu a vzdelanie v Oxforde, sa takisto stretol s eminentným francúzskym módnym dizajnérom Jacques Doucetom, veľkým zberateľom moderného umenia.

Vďaka týmto a iným prestížnym osobným kontaktom sa Yeshwant Raol Holkar II. postupne obkolesil najprednejšími tvorcami, ktorí mu dodali potrebné zariadenie do nového luxusného paláca. Výstava ukazuje zrod tohto projektu, ktorý bol koncipovaný Muthesiusom ruka v ruke s maharadžom ako ukážkové moderné sídlo pre maharadžu a jeho krásnu manželku maharání Sanyogitu. Ich smäd po modernosti, záujem o novoty a ich odvaha odkloniť sa od tradičných regionálnych zvyklostí, viedla mladomanželov k nespočetným zákazkám nielen interiérového zariadenia, ale i šperkov, garderóby, portrétov. Výstava predstavuje parížskemu publiku vyše 500 unikátnych exponátov, od architektonických nákresov a makiet po diamantové náhrdelníky luxusných značiek ako Maubuisson, cez nábytok (spálne maharadžu a maharání) a stolové vybavenie, nezabúdajúc na početné fotografie ako aj filmy, ktoré živo vykresľujú súkromie atypického indického páru a takisto ich cesty v na mieru koncipovaných karavánoch a vlakových vozňoch (čo sa týka ich „skromnej“ lode, tá zostala v štádiu projektu).

Medzi umelcami a dizajnérmi, ktorých maharadža oslovil, nájdeme ľudí ako Man Ray (autor vynikajúcich fotografických portrétov), Jean-Jacques Ruhlmann (popredný interiérový dizajnér obdobia art déco), Ivan Da Silva Bruhns (dizajnér kobercov), Louis Sognot a Charlotte Alix (tandem tvoriaci nábytok z kovu a skla), a tiež radikálne ladení René Herbst, Le Corbusier, Charlotte Perriand či Eileen Gray. Valná vačšina týchto mien je spojená s moderným francúzskym hnutím Union des Artistes Modernes (UAM) hlásajúcim obrodu úžitkového umenia. To sa uskutočňovalo prostredníctvom spracovania najnovších priemyselných materiálov v čisté tvary jednoduchej geometrie. Išlo o estetické stanovisko, ku ktorému inklinoval mladý indicky princ zakladajúci si na svojom rezolútne modernom imidži, ako je to zjavné v jeho nádherných oficiálnych portrétoch namaľovaných francúzskym umelcom a módnym ilustrátorom Bernardom Boutetom de Monvel (či už išlo o rafinované portréty v tradičných slávnostných kostýmoch alebo o tie, glamour, v európskych šatách).

Predčasná smrť maharání Sanyogity v roku 1937 a zhoršujúca sa politická situácia (predobraz druhej svetovej vojny) však narušila mecenášsky elán moderného maharadžu. Ako príklad o tomto zjavnom poklese optimizmu svedčí nedotiahnutá zákazka meditačného chrámu, na ktorej pracoval Constantin Brâncuși. Maharadža sa s ním stretol v roku 1933 v Paríži,  keď od neho kúpil Vtáka v priestore, slávnu sochu abstraktného výrazu. Brâncuși sa potom vybral na cestu do Indie, aby tam skoncipoval jedinečný chrám, ale smútiaci maharadža od projektu odstúpil. Dnes môžeme obdivovať len kresby tohto nerealizovaného projektu.

Na nezvyklom príbehu moderného maharadžu parížske múzeum dokazuje akej obrovskej renommée sa mohol tešiť francúzsky moderný dizajn v medzivojnovom období. Ide o inteligentne podaný „pohľad zvonka“ na domácu tvorbu unikátneho charakteru. Je pozoruhodné, že Eckart Muthesius, ktorý nebol vo Francúzsku špeciálne známy, neorientoval maharadžu na nemecký dizajn. Dá sa to určite z časti vysvetliť nevrlou politickou situáciou v Nemecku tridsiatych rokov (vzostup Hitlera a založenie Tretej Ríše). Parížska scéna sa iste javila ako priestor slobody a jej tradičná prestížna reputácia v obore dekoratívneho umenia mu pridávala ten správny odtieň, ktorý potreboval indický princ s vycibreným vkusom.

Moderne Maharajah, un mécène des années 1930
Musée des Arts Décoratifs
Paríž

Výstava potrvá do 12. januára 2020