Požičaný odstup
Bol deň odovzdania a na druhej strane už čakali na export. Logo malo ísť rovno do prvého použitia. Etablovaná značka, teda taká, pri ktorej si ľudia všimnú, keď sa jej niečo stane. A k tomu to najhoršie, čo sa pri práci s formou môže stať, žiadny odstup. Pozerala som na to logo tak dlho, že som už nevidela, kde je problém. Ale videla som jasne, že problém tam je. • Napísala som Ondrejovi Jóbovi. • Poslala som mu to s prosbou o pomoc s písmenom B. • Pozrel sa na písmeno E vedľa neho a navrhol riešenie. Béčko som už potom neriešila. Zrazu dávalo zmysel a celok sedel. • Problém nebol tam, kde som sa naň pozerala. • Mohlo by sa zdať, že som si pýtala radu. Rada je vec, ktorú si vypočuješ a potom posúdiš. Ja som v ten deň nemala čím. Oko bolo vyčerpané. Pýtala som si rozhodnutie, ktoré preberiem bez overenia, lebo tomu oku verím viac než v tej chvíli svojmu. • V hudobnej produkcii má tá pozícia meno. Mastering engineer je posledný človek, ktorý sa nahrávky dotkne, a najíma si ho ten, kto na nej pracoval tak dlho, že už nepočuje všetky detaily. Nepridáva myšlienku. Pridáva sluch. Publikum jeho meno nepozná. • Jób je vo vizuálnom reťazci na začiatku aj na konci.
Sedemdesiattri
Výstavou Písmeno, slovo, veta, text ma previedol sám a hovoril so mnou ako s dizajnérkou, teda vo verzii, ktorú návštevník galérie nedostane.1 • V Galérii Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši je na stene pribitých sedemdesiattri čiernobielych fotografií na kancelárskom papieri, poprepájaných niťami. Vyzerá to ako z kopírky. Je to najlacnejšia inštalácia na výstave a povie najviac. • Sú na nich dizajnéri, vydavatelia, architekti. Jedna architektka drží popisku elektrického ističa, ktorý si označila u seba doma. Každý drží vec, ktorú z Jóbovho písma urobil. • Autor nie je na žiadnej z nich. • Nie je to prehľad jeho práce. Je to prehľad práce, ktorú z jeho písma urobili iní. • Vo svete má tento žáner meno. Fonts In Use je archív použití, teda toho, čo kto s cudzím písmom urobil, a patrí k obľúbeným disciplínam odboru. Jób ho pribil na stenu. Má na to zbierku, a tá je zároveň zoznamom špičky slovenského grafického dizajnu. • Robin Kinross opísal modernú typografiu ako prax, ktorá prestala byť individuálnym výkonom a stala sa reťazcom, v ktorom každý článok robí niečo, čo ostatní nevedia. Jej miestom podľa neho nie je galéria, ale cestovný poriadok a tabuľka s názvom ulice.2 • Tá stena je ten reťazec. • A práve preto na nej Jób nie je neviditeľný. Je len jediný, kto tam nemá tvár. Jeho písma nesú inštitúcie, ktoré tvoria verejný povrch krajiny: banka, univerzita, galéria, detský časopis. • Povedala som mu to priamo pred tou stenou. Že tam vidím viac jeho než ich. Jeho rukopis je nezameniteľný a na tých sedemdesiatich troch veciach ho vidno skôr než ľudí, ktorí ich urobili. V malej krajine je to až nevhodné, lebo jeden človek potom nesie kultúrny kód celej scény. Sama sa preto jeho písmam vyhýbam častejšie, než by som chcela, aby mi nezabili to moje. • „Nepovedal by som, že je to nevhodné, je to prirodzený efekt malej dizajnérskej scény. Tak ako sa dizajnéri ovplyvňujú navzájom, podobne ich možno ovplyvňujú moje písma.“ • Živí ho pritom práca na mieru. Voľný predaj je beh na dlhé trate. • Nikto z nich si od neho nekupoval nápad. Kupovali si abecedu a s ňou aj kus jeho ruky.
Kto číta po slovensky, číta jeho písmo takmer denne a nevie o tom.
Vyšné Fabriky
Narodil sa v roku 1984 v Benešove, lebo otec bol vojak z povolania a vtedy slúžil v Čechách. Rodičia sú obaja z Liptova. Detstvo prežil v Jihlave, na sídlisku Na Slunci. • Keď som sa ho spýtala, čo formovalo jeho identitu, neodpovedal miestom. • „Vyrastal som bilingválne. Hoci to nie je také zaujímavé, ako keď niekto vyrastá napríklad slovensko-čínsky. Slovenčinu som používal doma s rodičmi, a to bol môj jediný kontakt s ňou. Inak som žil ako české dieťa.“ • Na Slovensko sa vrátili v decembri 1992, pár týždňov pred rozdelením republiky. Nejaký čas bývali u starých rodičov, potom sa presťahovali do Liptovského Hrádku. • Presnejšie povedané, nie do Liptovského Hrádku. Na sídlisko za ním. • „Liptovský Hrádok je malý, ale k nám ideš ešte dva kilometre za mesto jednou ulicou, ktorá je lemovaná plotom, je tam lesná škôlka, záhradkárska kolónia, budova elektrotechnickej školy a potom už len fabriky, haly, plechové búdy, deravé ploty, a tam na konci tri paneláky. Sentiment miestnych je, že je to trochu nechcené dieťa Liptovského Hrádku.“ • Miesto sa volá Vyšné Fabriky. Autobusy tam takmer nechodili, takže tú istú cestu chodil celú základnú aj strednú školu peši. Rovný dlhý chodník, na ktorom sa nedá robiť nič iné, iba ísť a pozerať sa rovno za nosom. • Vizuálne vzdelanie dostal z jediného zdroja, ktorý bol v zábere. Uvidel to až z Bratislavy a pomenoval to o dvadsať rokov neskôr, počas korony, keď to miesto začal fotografovať. • „Keď som tie miesta videl cez fotoaparát, pochopil som, ako veľmi táto estetika ovplyvnila mňa, ale aj moju prácu.“ • Okolo roku 2000 visel pri autobusovej zastávke v Liptovskom Mikuláši biely billboard s jediným čiernym nápisom. Steiger. Žiadna farba, žiadna fotografia, len skriptový lettering cez celú plochu. Visel tam niekoľko mesiacov a on naň každý deň pozeral. • „Aha, na tomto nápise sa niekto zamýšľal nad každou krivkou.“
Dva týždne
Na Vysokej škole výtvarných umení sa prihlásil do ateliéru Ľubomíra Longauera, k človeku, ktorý dejiny slovenskej úžitkovej grafiky tvoril a napísal. • Longauer po dvoch týždňoch odišiel. • Tú líniu mi vymenoval sám. Peter Biľak robil slovenské písmo ako prvý profesionálne a odišiel do Holandska. Andrej Krátky sa presunul k infraštruktúre a spoluzaložil Fontstand. Michal Tornyai sa na katedre venoval tvorbe písma a dnes ju tam učí. Ján Filípek s ním končil ten istý ročník v Haagu a dnes pôsobí v Česku. Jób je z tej generácie ten, ktorý ostal, a hovorí to najstriedmejšie, ako sa dá. • „Na Slovensku som najaktívnejším tvorcom písma asi ja.“ • Do Haagu sa dostal takmer náhodou. Na Erasme v Dánsku si cez prázdniny urobili výlet do Holandska a trafili tam na prezentáciu ročníka Type and Media. Vedel, že tam učí Peter Biľak, a hlavne vedel, že tam ide spolužiak. „Keby sa tam Jano nehlásil, nepokúsil by som sa o to ani ja.“ • Škola, ktorá z neho urobila písmara, stojí na teórii holandského dizajnéra Gerrita Noordzija3. Písmeno je stopa písacieho nástroja a ten nástroj musí byť v tvare vždy cítiť. Študenti sa venujú dvom technikám kaligrafie, tesaniu do kameňa, programovaniu, digitálnej rekonštrukcii historického písma a navštevujú archívy. • Noordzijov systém predpokladá kontinuitu. Aby stopa nástroja dávala zmysel, musí existovať nepretržitá ruka, ktorá ten nástroj držala od renesancie po dnešok.
Celý článok nájdete v časopise Designum 3/2026 na s. 4. Kliknite pre viac informácií o predaji časopisu Designum.