Paralelné svety

Výstava Paralelné svety (Galéria Medium, 12. marec – 11. apríl 2025, Bratislava), ktorá sa konala pri príležitosti piateho výročia vzniku Ateliéru experimentálneho dizajnu na Katedre dizajnu Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, priblížila rôzne smerovania umeleckých prístupov jeho študentstva. Široké spektrum dizajnérskych praktík obsiahnutých v projektoch, ktoré za dobu jeho existencie vznikli, bolo na výstave rozdelené do troch ciest – materiálovej, kriticko-sociálnej a cesty identity a tela. Tieto cesty nielen pomáhali návštevníkom orientovať sa priestorom výstavy, ale aj situovať jednotlivé projekty do širšieho kontextu diania v súčasnom dizajne či identifikovať prepojenia s inými disciplínami. Ako Damir Daniel Demovič uviedol v kurátorskom texte: „[…] tak sa individuálny zážitok z výstavy dá prežiť ako komplexná sieť, v ktorej sa návštevníci môžu stratiť a hľadať alebo môžu pomocou našich troch ciest túto rôznorodú spleť rozložiť do tematických celkov. Pretože tak ako v Ateliéri experimentálneho dizajnu, aj na výstave Paralelných svetov je na prvom mieste autonómia každého a každej z nás.“1 Pod vedením Sylvie Jokelovej, Mariána Laššáka a Petry Rybánskej študentstvo definovalo svoje vlastné pozície v širšom poli dizajnu, a tak výstava bola nielen zhrnutím uplynulých rokov, ale je podnetom na premýšľanie smerom do budúcnosti.

 

Paralelné svety poprepájané cestami

Výstava prezentuje cesty naprieč širším poľom dizajnu, ktoré študentstvo Ateliéru experimentálneho  dizajnu udržiava, nanovo o nich premýšľa či ich rekonštruuje. Je tak ukážkou projektov najmladšej generácie na slovenskej dizajnérskej  scéne, ktoré sa neboja narúšať stereotypné pohľady na dizajn ani za cenu dočasnej straty pevnej pôdy pod nohami. Dizajnér, jeho úloha či možnosti, dizajn, jeho disciplinárne hranice – toto všetko sa znejasňuje. Študentstvo ateliéru tak individuálne, ale aj kolektívne prešliapava  pomyselné chodníčky, po ktorých na slovenskej scéne nekráča mnoho tvorcov. Do fyzicko-myšlienkových svetov, do ktorých nás výstava  Paralelné svety pozýva, vedú neviditeľné cesty, pozdĺž ktorých sme povzbudzovaní pohybovať sa aspoň v myšlienkach aj my ako návštevníci.  Tieto cesty nie sú vopred zjavnými chodníčkami. Aby sme ich mohli nasledovať, potrebujeme opustiť predstavy o tom, ako má cesta či dizajnérsky prístup vyzerať, a hľadať ich možné podoby v paralelných svetoch. Do každého zo svetov, do ktorých je možné prostredníctvom  výstavy preniknúť, vedie jeho vlastná cesta. Každá je kľukatá, prispôsobuje sa konkrétne mu mentálnemu terénu. Stavba týchto ciest je  určitou formou definovania sveta, jeho systematizácie, vymedzenia vzťahov medzi dizajnérom a svetom. Tieto cesty nemajú centrá, majú len
záchytné body – predmety. V záchytných bodoch sa myšlienkové svety, jednotlivé dizajnérske prístupy zhmotňujú. Myšlienky sa stávajú  hmotnými predmetmi, vizuálnymi zážitkami. Len pomocou týchto bodov sa môžeme neustále udržiavať na zvolených cestách v daných  paralelných svetoch. Jednotlivé cesty si neprekážajú, nevylučujú sa ani vo fyzickom priestore, ktorý zdieľajú. Nie je medzi nimi hierarchia.  Nie sú tu hlavné ani vedľajšie cesty. Vo všetkých troch prípadoch ide o menej frekventované, tiché cesty. Nemožno tu hovoriť o diaľnici. Nie sú tu žiadne reťazové havárie, ale ani obmedzenia rýchlosti. Pravidlá sa definujú za chodu, na každej ceste nezávisle od inej. Aj keby cesty prechádzali rovnakými bodmi, existujú samy osebe. Kráčame po týchto cestách naprieč výstavou, dizajnom a jeho koncepcia mi. Aj keď nás  cesty občas zavedú na rovnaké miesta, nikdy sa nestretnú. Stretávame sa len my, kráčajúci, každý po jednom z troch neviditeľných chodníkov, ktorý si vybral.

Materiálová cesta

„Materiálová cesta je cesta, ktorou si prechádza každý dizajnér a dizajnérka. U nás skúmame vzťah medzi formou, procesom a náhodou.  Projekty využívajú experimentálne technológie a materiály – od penového hliníka po optické vlákna či prírodné farbivá. Nič nie je predvídateľné, vyhýbame sa dokonalosti. Transformácia, interakcia a udržateľnosť sa stávajú súčasťou procesu, v ktorom materiál reaguje na  vonkajšie vplyvy a mení svoju podobu. Naše autorské technológie umožňujú nielen nové estetické a funkčné prístupy, ale aj participáciu  používateľa v tvorbe objektov,“2 konštatuje študentka ateliéru Zuzana Budzáková.

Už názov tejto cesty nám napovedá, že ak sa na ňu vydáme, budeme prichádzať k myšlienkam, ktoré sa bezprostredne týkajú hmoty, jej  spôsobov premeny a ich následkov (negatívnych aj pozitívnych) v rôznych mierkach. Táto cesta ponúka prekvapivé pohľady na pojmy neodlúčiteľne späté s dizajnom aj v jeho najtradičnejšom ponímaní, ako sú forma, materiál, funkcia, užívateľ, technológia, výroba. Kráčajúc  po tejto ceste však neostaneme pri tradičných definíciách spomenutých pojmov. Budeme ich situovať do širších kontextov, vidieť ich v súvislostiach. Na materiálovej ceste je v rámci výstavy Paralelné svety najmenej záchytných bodov. Na priek tomu ide o cestu s prekvapivými zákrutami a zaujímavými pohľadmi, na ktorej sa dizajnéri ocitajú nezriedka.

Jedným zo záchytných bodov na materiálovej ceste, z ktorého  možno pochopiť jej povahu, je projekt Softshell od Juraja Olejára z roku 2022. Východiskom projektu je materiál – penový hliník. Pod  drobnohľad sa dostávajú jeho vlastnosti a z nich vyplývajúce možnosti práce s týmto materiálom. V snahe udržať si nezávislosť od  priemyselných technológií autor obmedzuje použitie nástrojov, pristupuje k materiálu prostredníctvom ručných nástrojov. Medzi ne možno  zaradiť ručný horák či iné nástroje, ktoré dokáže sám plnohodnotne používať v ateliérových podmienkach. Toto rozhodnutie ho nielen  oslobodzuje od závislosti od priemyslu, ale poskytuje mu zaujímavý priestor na experimentovanie s materiálom a postupmi jeho spracovania. Keďže ide o výskum s otvoreným koncom, môže sa zvolený postup zdať improvizovaný či nesystematický. Dôležité v tomto projekte sú  autentické hľadanie a priamy, nesprostredkovaný kontakt s materiálom. Zanechaním zaužívaných postupov autor získava slobodu, ktorá mu umožňuje nachádzať nové, spočiatku komplikované cesty k penovému hliníku. Ide tak o bezprostredný kontakt s materiálom, ktorý si  vyžaduje koncentrovanú pozornosť a budovanie nových, zatiaľ neautomatizovaných reakcií na nečakané premeny hmoty. Výmeny medzi tvorcom a materiálom fungujú ako dialóg, prostredníctvom ktorého autor uchopuje výnimočné správanie penového hliníka. Materiál tak nie  je len pasívnou hmotou, ktorá je spracovávaná či opracovávaná. Nie je ani materiálom, ktorý by bol vybraný z pomyselnej knižnice materiálov ako najvhodnejší pre vopred zvolené využitie. Penový hliník sa v tomto projekte podieľa na vývoji celého projektu, pomáha definovať výrobné  postupy, formy či funkcie výsledných objektov. Premieňa sa tak vzťah dizajnéra a materiálu.

Prvotné experimenty viedli k vývoju autorskej techniky spájania materiálu jeho penením. Tento postup vyústil do série rôznorodých objektov  od nábytku až po šperk. Rovnocennou súčasťou kolekcie sú však aj objekty, ktoré vzišli zo samého procesu vývoja autorskej technológie.  Spôsob, akými Juraj Olejár používa nový materiál ako podnet na nové premýšľanie nad tvorbou, ilustruje možnosti neustále objavovať nové úseky na materiálovej ceste. Spolu s vedeckým a technologickým vývojom prichádzajú nové podnety nielen v podobe nových materiálov a  technológií, ale aj v podobe prehodnocovanie zaužívaných postupov, ich aktualizácie, či nahrádzania tých, ktoré už nespĺňajú ekologické,  etické či iné nároky.

Projekt je zaujímavý spôsobom, akým prepája vedu a dizajn. Sám materiál – penový hliník – je vyvinutý na Slovenskej akadémii vied. Juraj  Olejár na projekte spolupracoval s odborníkom z Ústavu materiálov a mechaniky SAV Františkom Semančíkom. Autor siaha po v tej dobe  novom materiáli s výnimočnými vlastnosťami a zo svojej vlastnej situovanej dizajnérskej perspektívy sa snaží pochopiť možnosti, ktoré ten to materiál poskytuje, ako môže rozšíriť spôsoby navrhovania či vyrábania predmetov. Vpisuje sa tak do línie dizajnu, ktorú definuje Vilém  Flusser ako opätovné prepojenie dvoch vetiev, do ktorých kultúru rozdelila renesancia – do kvantifikovateľnej vedeckej a do zhodnocujúcej  estetickej.3 V projekte Softshell sa vedecké a estetické pokusy prepájajú v ateliérových podmienkach dizajnéra a definujú tak nové pohľady a prístupy ku konkrétnym materiálom. Využívajúc poznatky z oboch disciplín otvárajú otázky vlastné dizajnu.

Celý článok nájdete v časopise Designum 2/2025  na s. 46. Viac informácií o predaji časopisu Designum.