SLEPÝ VÝHONOK S POZORUHODNÝM DIZAJNOM

Na úvod osobná spomienka. V roku 1987 som v rámci prípravy štipendijnej práce pre Slovenský fond výtvarných umení s titulom Mladí slovenskí designéri navštívil Ateliér priemyselného dizajnu podniku Tesla. Nachádzal sa v prestavovanom areáli niekdajšieho opravárenského podniku Tatra Regena na Ulici Februárového víťazstva (dnes Račianska). Na skriniach v pomerne stiesnenom priestore stálo množstvo precízne spracovaných modelov.

V rozmedzí od realistických návrhov porovnateľných s vtedajšou svetovou produkciou po pokusy vybočiť z konvenčných foriem „silverbox“ či „blackbox“¹ dizajnu spotrebnej elektroniky.

• 

• 

V rozhovoroch so štyrmi vysokoškolsky vzdelanými dizajnérmi ateliéru som sa dozvedel, že za päť rokov jeho existencie sa žiadny z návrhov nepodarilo presadiť do výroby. Svoje rozhorčenie z plytvania talentami a peniazmi som potom ventiloval v spomínanej štipendijnej práci, ktorú pravdepodobne aj tak nikto nečítal. Ateliér priemyselného dizajnu tri roky na to rozpadom Tesly zanikol. Modely zmizli, dokumentácie ostalo minimum a dnes už len pamätníci vedia, že ateliér vôbec existoval. Na rozdiel od sériovej produkcie Tesly, ktorá je solídne spracovaná vďaka Slovenskému technickému múzeu, Slovenskému múzeu dizajnu či zberateľským nadšencom, predstavuje APD Tesla bielu plochu na mape slovenského dizajnu. V snahe aspoň trocha ju zaplniť, som sa pokúsil na základe podnikových kroník, dobových časopiseckých článkov a rozhovorov s vtedy aktívnymi dizajnérmi pripomenúť nezanedbateľnú súčasť dejín slovenského dizajnu. Vďaka za poskytnuté informácie a dokumentačný materiál patrí okrem členov APD Tesla najmä Ladislavovi Klímovi, Ondrejovi Eliášovi a Pavlovi Thurzovi.

Pri komentovaní histórie APD Tesla sa vráťme do roku 1980, keď v rámci reštrukturalizácie firmy Tesla vznikol koncern Tesla – Spotrebná elektronika so sídlom v Bratislave. Koncernové riaditeľstvo a bratislavský závod sídlili v areáli medzi Kukučínovou, Pluhovou a Varšavskou ulicou s perspektívou rozšírenia pozemkov smerom k Račianskej ulici, kde neskôr pôsobil APD. Okrem bratislavského závodu boli súčasťou koncernu závody na Orave, v Přelouči, Litovli, Prahe-Holešoviaciach a Slanom. Každý z týchto výrobných podnikov mal svoj vlastný vývoj vrátane dizajnu, pre bratislavský pracovali najmä Pavol Thurzo a Peter Kramár. Začiatkom osemdesiatych rokov sa však začala rodiť myšlienka na vytvorenie centrálneho pracoviska, ktoré by sa zameralo na zjednotenie dizajnu koncernovej produkcie a riešenie výskumných a prognostických úloh. S týmto zámerom vznikla rozhodnutím federálneho ministerstva elektrotechnického priemyslu k 1. 1. 1983 koncernová účelová organizácia Výskumno-realizačný ústav spotrebnej elektroniky (ďalej VRÚSE) so sídlom v Bratislave a pobočkou v Banskej Bystrici. Išlo teda o siedmu organizáciu v rámci koncernu a podľa zriaďovacej listiny mala byť jej náplňou najmä prognostická, koncepčná a experimentálna činnosť v oblasti spotrebnej elektroniky, skúšobníctvo, unifikácia a normalizácia spotrebnej elektroniky, výskum a vývoj nových technológií, vývoj funkčných vzoriek a prototypov a spolupráca so Slovenskou akadémiou vied a vysokými školami. Nie celkom overené informácie naznačujú, že motiváciou pre vznik VRÚSE bola aj snaha získavať informácie pre armádnu výrobu, keďže vedúci pracovníci mohli navštevovať aj veľtrhy elektroniky na kapitalistickom Západe (pobočka v Banskej Bystrici sa napríklad zameriavala aj na vojenskú vysielaciu techniku). Naznačuje to aj obsadenie miesta riaditeľa bývalým vojakom Jozefom Chladným. Podľa vlastných spomienok² bol pri vzniku VRÚSE veľmi aktívny, bojoval s byrokraciou, urýchľoval termíny, takže napriek komplikáciám a hroziacim odkladom sa organizáciu podarilo zriadiť v zamýšľanom termíne. Jozef Chladný potom VRÚSE riadil až do jeho zániku.

VRÚSE spočiatku fungoval v pavilóne z Unimo buniek a v adaptovaných priestoroch časti niekdajšej autoopravovne. 24. júna 1985 za účasti predsedu slovenskej vlády Petra Colotku položili základný kameň novostavby, ktorá mala byť dokončená o tri roky. Stavebné práce napriek brigádnickej výpomoci samotných pracovníkov VRÚSE nepokračovali podľa harmonogramu, a tak sa slávnostné otvorenie novej budovy uskutočnilo až 20. novembra 1989. Teda v čase, keď štrnganie kľúčmi na námestiach ohlasovalo novú dobu, ktorá napokon znamenala koniec koncernu Tesla. Nenaplnili sa tak ani plány adaptovať ďalšie priestory opravárne a zvýšiť počet zamestnancov z 200 na 350.

Zmysel Výskumno-realizačného ústavu sa už v čase jeho existencie ukazoval ako diskutabilný, keďže bolo zrejmé, že z technickej stránky nedokážu naše podniky ani po „perestrojkovej“ kúre konkurovať Západu. Dobre to ilustruje podtitul článku o VRÚSE v časopise Elektrón z roku 1987: „Pacient: spotrebná elektronika. Diagnóza: nedrží krok so svetom. Subjektívne ťažkosti: nedostatok súčiastok, integrovaných obvodov, ľahkých materiálov, nevyhovujúca technológia, málo devíz… Navrhovaná liečba: pomôž si sám.“³ Konštruktéri síce rozoberali konkurenčné počítače v snahe dobehnúť približne päťročné technologické zaostávanie, v prípade prehrávačov kompaktných diskov dokonca priniesli zaujímavé inovácie, ale celkový úpadok konkurencieschopnosti bol s postupujúcimi osemdesiatymi rokmi už zjavný.

Na tom, že súčasťou VRÚSE bolo od počiatkov pracovisko dizajnu, mal zrejme zásluhu najmä Tibor Herchl, dlhoročný spolupracovník Tesly, ktorý sa ako dizajnér zameriaval najmä na oblasť elektroakustických prístrojov.⁴ K tým, ktorí vo VRÚSE pracovali od počiatku, patril absolvent štúdia dizajnu na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení Milan Adamík. Stal sa vedúcim Ateliéru priemyselného dizajnu (ďalej APD) formálne patriaceho do gescie technického námestníka VRÚSE Vladimíra Kroneraffa. Adamík vytvoril logo tejto organizácie (obr. 1) a upresňoval obsah činnosti Ateliéru. APD sa mal zamerať na vypracovanie jednotného a pritom charakteristického firemného štýlu, čiastkové úlohy predstavovalo určenie rozmerových proporcií a modulovej rozmerovej siete výrobkov, zabezpečenie ich skladateľnosti do jednotného modulového systému pri zohľadnení nábytkárskej typológie, vytvorenie horizontálnych a vertikálnych zostáv výrobkov, vypracovanie jednotného typu písma a jednotných ovládacích prvkov.

APD mal postupne osem zamestnancov. Okrem ekonómky, technických pracovníkov (modelár, fotograf a grafička) v ňom pracovali dizajnéri Milan Adamík, Ján Sluka, Michal Jakubišin a kratší čas aj Marián Šulík, Vladimír Bánsky a Martin Král. Podľa ich spomienok malo VRÚSE solídne technické zázemie s konštrukciou a prototypovými dielňami, na druhej strane chýbala ochota overovať odvážnejšie návrhy a precíznosť potrebná na realizáciu kvalitného dizajnu. Zásadný problém spočíval v nízkej prestíži dizajnu vo výrobných štruktúrach, čo bolo príznačné pre celé netrhové hospodárske prostredie východného bloku. Stranícke a vládne uznesenia o potrebe dosiahnuť komplexnú kvalitu výrobkov vrátane dizajnu znamenali pre monopolných výrobcov len nepotrebnú papierovú záťaž. Výsledkom boli iba ďalšie dokumenty, ktoré mali pre realitu výroby len marginálny význam. Príkladom môže byť „Vízia dizajnu elektrotechniky“, na ktorej okrem zamestnancov APD pracovali externí spolupracovníci Pavel Kmoch, Jiří Kočandrle, Ján Vikrut a Dušan Voštenák. Záväznosť tohto dokumentu, podobne ako ďalších „výhľadov“ spracovávaných v APD, bola pre výrobcov nulová. Problém predstavovala aj extrémne dlhá cesta od návrhu k jeho realizácii. Keď napríklad v úžitkovej elektronike prišli do módy skrinky so zaoblenými hranami, na výrobnú realizáciu v Tesle Orava boli nové formy pripravené až v čase, keď prestali byť medzinárodným trendom.

Zo strategických úloh sa APD podarilo realizovať len dve, aj to v oklieštenej podobe na sklonku existencie Tesly – Spotrebnej elektroniky, ktorá sa k 31. 3. 1989 v rámci „prestavby hospodárskeho mechanizmu“ transformovala z koncernu na štátnu akciovú spoločnosť a od 10. 8. 1991 už prebiehal proces jej likvidácie. Prvou realizovanou dizajnérskou stratégiou bolo presadenie jednotného šírkového modulu prístrojov 42 cm, druhou nahradenie jednotného písma Microgramma Helvetikou⁵ , ktoré sa však nestihlo premietnuť do reálnej výroby. Spomenúť možno tiež spoluprácu s pedagógmi Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave Tiborom Schotterom a Petrom Paliatkom pri príprave študentských zadaní.

Globálne ciele APD sa teda podarilo naplniť len v malej miere, pozornosť si však zaslúžia dizajnérske riešenia jeho členov a externých spolupracovníkov, hoci ich výsledkom boli iba makety, v lepšom prípade funkčné vzorky a pravdepodobne jediný vyrábaný produkt. K tomu, čo sa dochovalo v hmotnej podobe, patrí paradoxne nie úžitková elektronika, ale fragment výtvarného diela Milana Adamíka „Ihlan vedomostí“ nainštalovaného v niekdajšej budove VRÚSE na Račianskej ulici. Dnes v nej sídli poisťovňa Allianz a pri jej recepcii možno vidieť reliéfne pozadie signované „MÍK 89“. Samotný „Ihlan“ už nevedno kam zmizol. V rámci spomínanej výskumnej úlohy „Vízia dizajnu elektrotechniky“ v roku 1987 navrhol stavebnicu audio zostavy, na ktorej okrem zrezaných hrán upúta pozornosť diagonálne umiestnenie ovládacích prvkov a indikátorov (obr. 2 a 3).

K prvým návrhom Jána Sluku v APD patril v roku 1984 systém stojanov na úžitkovú elektroniku z dyhovanej latovky a pochrómovaných tyčí (obr. 6). Do sériovej výroby sa nedostal podobne ako veža z roku 1987 pozostávajúca zo zosilňovača, prehrávača kompaktných diskov a tuneru, ktorú navrhol v spolupráci s Pavlom Thurzom a Petrom Kramárom a Inštitút priemyselného dizajnu ju vyhodnotil ako víťaznú prácu „Vízií spotrebnej elektroniky.“ O limitovaných možnostiach našej výroby svedčí aj fakt, že po žalostnom výsledku, ktorý priniesol pokus s eloxovaným hliníkom, dizajnéri radšej navrhli čelá prístrojov z plastu. A do tretice: sériovej produkcie sa nedočkal ani rádiomagnetofón pre Teslu Bratislava zo spolupráce Jána Sluku s Pavlom Thurzom. Spomedzi návrhov Jána Sluku, ktoré dospeli až na prah sériovej výroby, spomeňme CD prehrávač (obr. 4) vytvorený okolo roku 1986, ktorého súčiastková základňa vychádzala z komponentov dostupných vo vtedajšom východnom bloku. Plošné tlačidlá mali napríklad vzniknúť úpravou telefónnych tlačidiel vyrábaných v Tesle Stropkov. Bolo by pravdepodobne išlo o prvý CD prehrávač zo socialistických krajín, ostalo však napokon pri prototype, ktorého kompaktný dizajn s dvoma výraznými horizontálnymi hliníkovými lištami by nebol zaostával za súdobou svetovou produkciou. Z tých dizajnérskych riešení Jána Sluku, ktoré neboli viazané na presné technické zadanie, si pozornosť zaslúži dizajn úžitkovej elektroniky v podobe zrezaných strieborných hranolov pripomínajúcich malé architektúry (obr. 5).

K najkomplexnejším návrhom vytvoreným v APD patrila veža Michala Jakubišina z roku 1986, ktorá zahrnula 5-pásmový zosilňovač, CD prehrávač, kazetový magnetofón, tuner, ekvalizér, reproduktory a prevzatý televízny prijímač (obr. 7). V neskorých 80. rokoch sa APD intenzívne venoval dizajnu CD prehrávačov. Popri vyššie spomínanom riešení Jána Sluku pripravoval svoj návrh v spolupráci s Teslou Litovel aj Michal Jakubišin (obr. 8). Vznikal ako spoločný projekt s estónskym výrobcom RET Tallinn, ktorý dodával časť technológií. Prototypovú sériu vyrobili vo VRÚSE, overovaciu potom ako MC915 v moravskej Litovli. Pod číslom 21342 bolo riešenie registrované 18. 10. 1990 ako priemyselný vzor, ale vzhľadom na rozpad Tesly sa už sériová výroba nezačala. V spolupráci s technikmi Tesly Litovel vznikli aj ďalšie chránené priemyselné vzory gramofónového šasi NZ510, gramofónu so zosilňovačom NZC510 a zosilňovača AZS 224, ktorý sa ako jediný z návrhov APD dostal do výroby (obr. 9).⁶ Štíhle strieborné predné masky gramofónov ozvláštňovalo šikmé zrezanie plexisklových krytov a horných hrán prístrojov. Predný diel zosilňovača bolo možné variovať výmenou vložiek s rôznou funkciou. Z ďalších prístrojov, ktoré navrhol Michal Jakubišin, spomeňme „jazvečíka“ (stereofónny prístroj pozostávajúci z dvoch kazetových magnetofónov a reproduktorov) a kazetový magnetofón s vertikálne umiestneným CD prehrávačom (obr. 10), čo bolo na tú dobu nezvyklé.

Marián Šulík, ktorý v APD pobudol len krátko na začiatku jeho existencie, vypracoval dokumentáciu linky na výrobu tlačených spojov. K jej výrobnej realizácii však nedošlo. Na rôznych projektoch sa s APD podieľali zamestnanci iných podnikov Tesly či externí spolupracovníci. Pavol Thurzo s Dušanom Voštenákom napríklad na základe výzvy VRÚSE z roku 1985 vytvorili kolekciu štyroch prístrojov kombinujúcich rádio s budíkom či magnetofónom, ten sa dal oddeliť a využiť ako walkman (obr. 11). Strieborné prístroje zaujímavým spôsobom spájajú „military look“ s formami vtedy v dizajne aktuálneho postmodernizmu.

Na záver zopakujme, že po roku 1989 sa produkcia Tesly – Spotrebnej elektroniky v prostredí otvorenej trhovej ekonomiky ukazovala ako málo konkurencieschopná a napriek oživovacím pokusom išla celá akciová spoločnosť do likvidácie. S ňou aj VRÚSE a Ateliér priemyselného dizajnu, ktorý už predtým opúšťali jeho pracovníci a nachádzali si uplatnenie u iných výrobcov či v reklame zažívajúcej v období raného kapitalizmu boom. APD tak predstavoval slepý výhonok bez výraznejšieho vplyvu na realitu našej výroby, čo ostatne platilo pre aktivity mnohých dizajnérov pracujúcich v ovzduší „reálneho socializmu“. V kontexte slovenského dizajnu si však iste zaslúži pozornosť jeho príbeh, ktorý sa možno v budúcnosti podarí doplniť a spresniť..

Zdeno Kolesár je historik a teoretik dizajnu. Pôsobí na Katedre teórie a dejín umenia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v Kabinete teoretických štúdií Fakulty multimediálnych komunikácií Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne. Je autorom a editorom viacerých publikácii o dizajne.

Poznámky

¹V 80. rokoch v úžitkovej elektronike striedali trend „strieborných krabičiek“ čierne schránky. Do módy sa dostával tiež „military look“ napodobňujúci vojenskú techniku (vysielačky a pod.).

²CHLADNÝ, Jozef: Prednatálne obdobie k. ú. o. TESLA – VRÚSE (Spomienky prvého riaditeľa). Máj 1990. Kronika TESLA – VRÚSE K. Ú. O. Archív Slovenského technického múzea Košice, Referát elektrotechniky.

³JANÍKOVÁ, Oľga: Počítač v kufríku a čo ďalej. Elektrón. 1987, č. 6, s. 24.

⁴Pozri KOLESÁR, Zdeno: Jednoduchosť, účelnosť, kultivovanosť. K dizajnérskej tvorbe Tibora Herchla. Designum. 2011, č. 1, s. 2.

⁵Písmo Microgramma navrhli Aldo Novarese a Alessandro Butti v roku 1952 pre písmolejáreň Nebiolo v Turíne. Helveticu (pôvodne Neue Haas Grotesk) vytvorili Max Miedinger a Eduard Hoffmann v roku 1957 pre písmolejáreň Haas vo švajčiarskom Münchensteine.

⁶Technicky modifikovaný zosilňovač AZS 224 sa po kolapse Tesly Litovel s identickým dizajnom vyrábal v roku 1992 vo firme ETA pod označením AZS 225 – ETA 2477.