NEISTÁ VÍZIA BUDÚCNOSTI

Logo Vienna Biennale 2019. © buero bauer
Logo Vienna Biennale 2019. © buero bauer

Múzeum úžitkového umenia (MAK) vo Viedni prezentovalo od 29. mája do 6. októbra 2019 súbor výstav pod súhrnným názvom Vienna Biennale for Change 2019, v rámci neho sa zaoberá súčasným stavom umenia, architektúry a dizajnu v dobe digitálnej revolúcie.

„Viedenské Bienále prináša možnosti umenia, dizajnu a architektúry, ktoré prispievajú k vytvoreniu hodnotovo orientovanej budúcnosti,“ hovorí Christoph Thun-Hohenstein, generálny riaditeľ múzea, ktorý tento projekt v roku 2015 inicioval. V kooperácii s viedenskou Kunsthalle, Centrom architektúry, Vienna Business Agency, so Slovenským centrom dizajnu a AIT Austrian Institute of Technology sa bienále snaží v rámci jedenástich výstavných projektov v MAK-u a na ďalších miestach vo Viedni ukázať syntézu technológie a umenia a stáť tak v popredí v oblasti moderných technológií. Usporiadatelia prezentujú bienále ako suverénny počin, ktorý je vysoko prínosný z hľadiska technológií, ale aj umenia.

Názvom Brave New Virtues: Shaping Our Digital World sa tohtoročný ročník odvoláva na známy dystopický román Brave New World od Aldousa Huxleyho z roku 1932. Opisuje v ňom technicky vyspelú spoločnosť v Londýne v roku 2540, ktorej cieľom je najmä umelé zvyšovanie všeobecnej spokojnosti aj za cenu čoraz väčšej otupenosti. V tomto ohľade je kniha aj v súčasnosti veľmi aktuálna – ľudia sú z pohodlnosti ochotní poskytovať súkromné informácie výmenou za pominuteľnú zábavu alebo uspokojenie. Moderné technológie dovoľujú sledovať každý náš krok a určovať názory a správanie populácie. Ako ukázali početné škandály spoločností Facebook alebo Twitter, dajú sa tieto systémy pomerne jednoducho zneužiť na kontrolu verejnej mienky, na propagandu alebo na podkopávanie demokratických systémov.

Philipp Schmitt & Steffen Weiss: The Chair Project (Four Classics), 2019. © Aslan Kudrnofsky/MAK
Philipp Schmitt & Steffen Weiss: The Chair Project (Four Classics), 2019. © Aslan Kudrnofsky/MAK

Výstava Uncanny Values kurátorov Paula Feigelfelda a Marlies Wirth sa zaoberá práve touto témou a v rámci multimediálnych inštalácií od osemnástich umelcov a dizajnérov ukazuje tendencie a problémy umelej inteligencie, ktorá nielenže vyvoláva búrlivé diskusie, ale stáva sa pomaly bežnou súčasťou našich životov. Názov výstavy sa pritom odvoláva na sto rokov starý freudovský koncept stiesnenosti (The Uncanny) a z neho vychádzajúci pojem z roku 1970 japonského robotika Masahiro Mori Uncanny Valley (tiesnivé údolie). Masahiro Mori opisuje ľudské emócie pri vnímaní antropomorfných robotov – pocity morbídnej fascinácie alebo dokonca desu pri pohľade na roboty, ktoré sa extrémne podobajú človeku. Stroje, ktoré sa samostatne učia a môžu myslieť a konať, sú znepokojujúce, aj napriek tomu zasahujú čoraz častejšie do našich osobných životov a sociálnych interakcií, ale aj do globálnych politických a ekonomických procesov. Cieľom prezentácie Uncanny Values je ukázať aktuálny stav umelej inteligencie a jej možnosti budúceho vývoja. Koncept výstavy je ale trochu komplikovaný a od diváka vyžaduje na jeho pochopenie nielen stopercentnú pozornosť, ale aj pozretie všetkých sprievodných videí a prečítanie výstavných textov.

Architektúra výstavy vytvorená v ateliéri Some Place Studio s piatimi AI Pods s priesvitnými textilnými stenami pôsobí veľmi čisto a esteticky príjemne. Individuálne „bunky“ sa potom venujú jednotlivým tematickým okruhom aktuálneho využitia umelej inteligencie. Na výstave sa objavujú Aimo (Emoji vytvorené umelou neurónovou sieťou), fonty a ďalšie prvky, ktoré sa priebežne generujú počas trvania výstavy. Koncept a rámec výstavy sú vydarené, jednotlivé vystavené diela ale siahajú od veľmi zaujímavých až po pomerne rozpačité.

The Chair Project (Four Classics) od dizajnérov Philippa Schmitta a Steffena Weissa pozostáva z konceptov štyroch stoličiek navrhnutých umelou inteligenciou a vyrobených človekom, ktoré prevracajú tradičné roly človeka a strojov. Umelá inteligencia tu síce reprodukuje tvar stoličky, nechápe ale jej účel a využitie alebo nevyhnutnosť prvkov ako sedadlo či operadlo, ktoré vo výsledných modeloch chýbajú.

Heather Dewey-Hagborg, Chelsea E. Manning: Probably Chelsea, 2017. © Heather Dewey-Hagborg, Courtesy of the artist und Fridman Gallery, New York
Heather Dewey-Hagborg, Chelsea E. Manning: Probably Chelsea, 2017. © Heather Dewey-Hagborg, Courtesy of the artist und Fridman Gallery, New York

Asi divácky najzaujímavejšia je inštalácia od Heather Dewey-Hagborg Probably Chelsea z roku 2017, ktorá pozostáva z tridsiatich možných portrétov preslávenej whistleblowerky Chelsea E. Manning vytvorených algoritmom podľa analýzy DNA informácie získanej z jej vlasov. Tváre podobné maskám vytvorené technikou 3D tlače visia na povrázkoch zo stropu vo výške návštevníkových očí a ukazujú, ako z jednej vzorky DNA môžu vzísť podobizne rôzneho pohlavia a rôznych etník a stavieb tváre.

Videoprojekcia Asunder je výsledkom projektu umelcov Tega Braina, Juliana Olivera a Bengta Sjöléna. Pomocou AI-systému analyzovali obrovský súbor dát skladajúci sa zo satelitných, klimatických, geologických, topografických a populačných informácií, ktorý bol skombinovaný s dátami o biodiverzite a s informáciami získanými zo sociálnych sietí. Systém potom na základe svojich analýz navrhol úpravy našej planéty, ktoré by viedli k zlepšeniu infraštruktúry, ekonomiky atď. Výsledky sú ale skôr úsmevné, pretože stroj napríklad navrhuje zriadenie lítiovej bane v Silicon Valley alebo presunutie metropol na iné miesto na Zemi, prípadne ich odstránenie.

Tega Brain: Julian Oliver, Bengt Sjölén, Asunder, 2019. © Tega Brain, Julian Oliver, Bengt Sjölén
Tega Brain: Julian Oliver, Bengt Sjölén, Asunder, 2019. © Tega Brain, Julian Oliver, Bengt Sjölén

Interaktívne inštalácie ako Talk to Me od Jonasa Lunda, PoetryMachine 1.0 od Davida Linka, Dina (Artificial Intelligent Agent Installation) od Lynn Hershman Leeson alebo chatbot ELIZA od informatika Josepha Weizenbauma poukazujú na náročnosť komunikácie medzi ľuďmi a strojmi. Keby ale niektorý z týchto počítačových „charakterov“ bol podrobený Turingovmu testu z roku 1950, ktorý má za cieľ preveriť, či sa systém umelej inteligencie správa inteligentne (respektíve či je systém schopný komunikovať ako človek), výsledok by nebol práve presvedčivý. Výstava správne konštatuje, že k umelej inteligencii treba pristupovať opatrne, a ukazuje aj negatívne alebo znepokojujúce stránky tejto technológie. Ak však vezmeme do úvahy, že sú tu podľa slov usporiadateľov prezentované výsledky najmodernejšieho technologického pokroku, človek sa neubráni dojmu, že vývoj umelej inteligencie je stále ešte na začiatku a že sa ľudstvo za súčasného stavu vecí zatiaľ nemusí obávať, že stroje prevezmú moc nad ľuďmi, ako to poznáme z toľkých vedecko-fantastických katastrofických scenárov.

Počas posledných dvoch desaťročí sa v rámci digitalizácie zmenili nároky na obytné priestory a vzrástli očakávania v odbore udržateľnej výstavby. Výstava Space and Experience: Architecture for Better Living od Tzou Lubrozh Architects v spolupráci s kurátorkou Nicole Stoecklmayr prezentuje prostredníctvom fotografií a niekoľkých modelov projekty architektonických a dizajnérskych firiem – Civic Architects, ecoLogicStudio, Energy Design Cody, Liquifer Systems Group, mostlikely, MVRDV, Realarchitektur, Space Popular alebo SPAN (del Campo MANNINGER), ktoré sa zaoberajú práve touto problematikou.

ecoLogicStudio (Claudia Pasquero und Marco Poletto): H.O.R.T.U.S. XL Astaxanthin.g, 2019. © Peter Kainz/MAK

Steny výstavného priestoru sú pokryté bielymi plastovými rúrkami, ktoré sa za normálnych okolností používajú v stavebníctve na rozvod vody. Tu je však tento materiál prezentovaný v inom kontexte, slúži na zavesenie vystavených fotografií, ale aj na premenu výstavného priestoru. V rámci recyklácie vrátia rúrky po skončení výstavy výrobcovi a využijú ich na bežný účel.

Vystavené projekty ukazujú, akú úlohu zohráva architektúra pre „lepší život“. Na jednej strane sú prezentované už realizované projekty, na druhej strane výstava ukazuje aj niektoré koncepty budúcnosti a možné scenáre, v ktorých tieto architektonické riešenia môžu byť uvedené do praxe, ako napríklad výskum vesmíru a jeho kolonizácia. V strede záujmu je pritom otázka, čo konštituuje „lepší život“ a ako sa architektúra budúcnosti profiluje, najmä s ohľadom na použité materiály, vytvorenie atmosféry, participácie na pohostinnosti alebo na vytváraní komunít.

ecoLogicStudio (Claudia Pasquero und Marco Poletto): H.O.R.T.U.S. XL Astaxanthin.g, 2019. © NAARO

Ako sa zdá, sinice a riasy a ich využitie v architektúre sú výkrikom poslednej módy. Veľký prototyp H.O.R.T.U.S. XL Astaxanthin.g, vytvorený londýnskym štúdiom EcoLogicStudio, tvorí konštrukcia z plastu vytlačená 3D tlačou, do ktorej je vstreknutý zelený materiál s obsahom siníc, tie majú rásť a v rámci toho vytvárať kyslík a biomasu na stavebné materiály. Už v čase písania tohto článku však sinice boli vyschnuté a zožltnuté, čo pri najlepšej vôli príliš nevzbudzuje dôveru v tento koncept. V inom projekte Photo.Synth.Etica z roku 2018 od EcoLogicStudio je rovnaká technológia použitá v plachtách na lešenie, čo má pomáhať zlepšovať kvalitu ovzdušia v mestách.

V rámci výstavného projektu Climate Change! sa viedenský dizajnérsky ateliér Eoos (Martin Bergmann, Gernot Bohmann, Harold Gruendl) zameriava na problematiku klimatických zmien piatimi prezentáciami. „Transformatívny dizajn môže práve s ohľadom na klimatické zmeny iniciovať procesy zmien. Zmena zo súčasného ničenia sveta na udržateľný spôsob života nie je len otázkou života, ale aj zapojenia spoločnosti,“ hovorí Gruendl. Špekulatívne Eoos projekty sa tak koncentrujú najmä na zníženie odpadu a rozvoj priemyselnej ekológie a cyklického hospodárstva (princíp cradle to cradle od kolísky ku kolíske). Usilujú sa o uzatváranie cyklov výroby a spotreby tak, aby sa potrebné suroviny čerpali v rámci tejto uzavretej slučky, a to s cieľom čo najviac znížiť spotrebu neobnoviteľných prírodných zdrojov.

EOOS: Küchenkuh/Kitchen-Cow, 2019. © EOOS und MAK/Kristina Satori
EOOS: Küchenkuh/Kitchen-Cow, 2019. © EOOS und MAK/Kristina Satori

Koncept Kitchen-Cow skúma možnosť, ako v rámci individuálnych domácností vyrábať spracovaním potravinového odpadu energiu, ktorá by bola spätne využiteľná. Zariadenie označené autormi ako Kuchynská krava pozostáva zo sklenej nádoby na odpad a horúcu vodu, kde odpadky fermentujú. Vzniknutý bioplyn potom vedie do štyristolitrového zásobníka, ktorý je prepojený s plynovým horákom. Za 15 až 20 dní je podľa tvorcov možné vytvoriť 80 litrov bioplynu z 1 kilogramu odpadu, ak je prísun 3 kg odpadu za týždeň, je tento systém schopný substituovať zhruba desatinu energetických nárokov priemernej domácnosti.

V rozpore so súčasnou politikou plánovaného zastarávania výrobkov, ktorá spôsobuje, že sa produkty morálne opotrebujú alebo zastarávajú skôr, než by skutočne potrebovali obmenu, umožňuje projekt modulárnej chladničky Greenfreeze 2 jednoduchú výmenu alebo opravu jednotlivých modulov, čo významne predĺži možnú životnosť spotrebiča.

EOOS: Greenfreeze 2, 2019; Kitchen-Cow, 2019. © Stefan Lux/MAK

Ďalším projektom štúdia Eoos je ľahké elektrické vozidlo SOV („Social- -Vehicle“), ktoré neváži viac ako 150 kg. Osobná doprava je jedným z najväčších faktorov klimatických zmien. SOV spotrebováva v porovnaní s priemerným stredne veľkým automobilom približne desatinu zdrojov. Batéria je pritom v porovnaní s konvenčnými elektromobilmi podstatne menšia a ľahšia, je ľahko vymeniteľná a môže byť použitá aj na iné účely.

Lunar Lander, ktorý vyzerá ako filmová rekvizita alebo tréningový simulátor, na prvý pohľad vyvoláva asociácie s mesačným pristávacím modulom z amerického programu Apollo. V skutočnosti ide de facto o toaletu založenú na špičkových technológiách – ľudský moč sa zbiera lievikom a vedie do systému článkov, kde sa z neho činnosťou baktérií vyrába elektrina. Z 85 litrov tak jeden článok môže vytvoriť približne 1 kWh elektriny, ktorá môže byť použitá v rámci výskumu a využívania vesmíru na prevádzku elektrických zariadení.

EOOS: Lunar Lander, 2018. © EOOS
EOOS, SOV, 2019. © Stefan Lux/MAK

Viedenské Bienále ukazuje namiesto prostých faktov a dát vizuálne zaujímavé kontexty prezentovaných tém a snaží sa diváka poučiť o súčasnom diskurze. Zároveň sa tiež snaží hľadať zaujímavejšie riešenia súčasných globálnych problémov, prezentuje pozitívne vízie budúcnosti aj znepokojujúce stránky digitálnych technológií, ktoré môžu viesť k nevyhnutným zmenám v našej spoločnosti. Obrovská tematická šírka je prezentovaná v rámci niekoľkých výstav, ktoré ale dohromady nevytvárajú jednotný celok. Súbor výstav Bienále pôsobí fragmentárne a poskytuje pomerne jednostranný pohľad na spracovávanú tematiku – skoro by sa zdalo, že podľa ich tvorcov sú pokrok a nové postupy v umení, architektúre alebo dizajne možné len práve v oblasti digitálnych technológií..

Robert Kotásek je historik a teoretik umenia a dizajnu, v súčasnosti doktorand na Inštitúte dejín umenia Viedenskej univerzity. Momentálne pôsobí v Museum für angewandte Kunst vo Viedni.

Fíni majú dizajn v génoch

Helsinki Design Week (6. – 16. 9. 2018) je najväčší festival dizajnu v škandinávskych krajinách, ktorý bol založený v roku 2005. Hlavnou témou tohto roku bola Dôvera (Trust).

Čo predstavuje spojenie dizajn a dôvera?

Téma dôvery skvele rezonuje medzi ľuďmi zainteresovanými na Helsinki Design Week (HDW). Jej spojitosť s dizajnom je najvýraznejšia pri vzostupe ekonomiky zdieľania. Nové služby, na ktorých dizajnéri pracujú, sa šíria cez internet. Mám na mysli úspešné služby ako Uber a Airbnb. HDW tiež patrí medzi tých, čo stavajú svoju budúcnosť na vytváraní kontaktov, či už lokálnych alebo globálnych. Všetky kontakty vychádzajú zo vzájomnej dôvery medzi zúčastnenými. A súčasná politická atmosféra je veľmi spätá s demagógiou vytvárania strachu, preto sme vybrali túto tému. Dnešný svet potrebuje trošku viac dôvery.

Otvorenie Helsinki Design Week

Na rozdiel od mnohých medzinárodných festivalov – Design Weeks, ktoré sú zamerané viac na prezentáciu dizajnových produktov na výstavách a showroomoch či na verejných priestranstvách, váš katalóg ponúka na 88 stranách 204 podujatí: diskusných panelov, seminárov, otvorených štúdií, ale len niekoľko výstav. Festival sa vám však podarilo dostať do života mesta, mnohé akcie sa konali priamo na ulici. Čo je špecifické pre projekt Helsinki Design Week a čo ho prepája s ostatnými v Európe?

Vaše pozorovanie je správne. Tento rok sme pripravili výrazne menej výstav. Ovplyvnilo to viacero faktorov a okolností. Pre našu hlavnú výstavu sme nenašli vhodné miesto. Totiž Aalto University, jeden z našich hlavných partnerov, sa sťahuje do nových priestorov a Design District of Helsinki sa tento rok rozhodli držať v úzadí. Budúci rok otvoríme obrovský nový priestor a Aalto University pripraví množstvo výstav v ich novom univerzitnom areáli v Otaniemi. Nateraz to znamená, že vypúšťame aj panelové diskusie a semináre. HDW je hlavne o osobných stretnutiach, ideálne interdisciplinárnych. Design Week ponúka jedinečné príležitosti na stretávanie ľudí, vzájomné spoznávanie a snáď aj možnosti nadviazať spoluprácu. Aj takto sa snažíme vybudovať dôveru.

Helsinki Design Week v uliciach.

Súčasťou HDW je udeľovanie cien Helsinki Design Awards. Aký význam sa prikladá tejto súťaži v dizajnovej veľmoci, ako je Fínsko, a čo znamená pre dizajnérov?

Jej hlavný význam je propagovanie dizajnu a dizajnérov. Helsinki Design Awards je jediné gala, ktoré sa týka dizajnu, a tento národ si ho zaslúži. Taktiež predstavuje pre celú dizajnérsku komunitu skvelú príležitosť stretnúť sa. Všetkým sa nám páči, keď sú naši kolegovia ocenení — a možno jedného dňa budeme ocenení aj my sami…

Design Diplomacy je jedným z mnohých podujatí, ktoré sa konajú počas týždňa dizajnu v Helsinkách. Tento rok sa doň zapojilo 13 rezidencií veľvyslanectiev, kde sa dizajnéri z každej krajiny stretli s fínskym dizajnérom a viedli prostredníctvom kartovej hry s otázkami, smerujúcimi k poodhaleniu ich osobných postojov k téme dizajnu a vecí verejných, pomyselný spoznávací duel. V tomto roku bol na slovenskú ambasádu pozvaný na diskusiu s fínskou dizajnérkou Tanjou Sipilou, riaditeľkou TRE, slovenský grafik a spoluzakladateľ Novej Cvernovky Boris Meluš. Aký je hlavný cieľ tejto akcie?

Design Diplomacy je formát, ktorý vytvorili organizátori HDW. Jeho myšlienka vznikla na základe pozorovania, že ambasády majú krásne rezidencie, ktoré ale nie sú naplno využité. Sú to také verejno-súkromné priestory, domovy veľvyslancov, od ktorých sa očakáva, že ich budú používať na reprezentatívne účely. Cieľom Helsinki Design Week zasa je rozširovať medzinárodnú účasť. Formát Design Diplomacy je vytvorený tak, aby bol organizačne a finančne čo najmenej náročný. Od zahraničnej ambasády sa očakáva, že pozve svojho domáceho dizajnéra, architekta alebo iného tvorcu. My pozveme fínskeho náprotivka a títo dvaja potom vedú dialóg. Pripravili sme balíček kartičiek s otázkami, ktoré si títo dvaja „hráči” náhodne vyberajú, a pýtajú sa jeden druhého. Niektoré otázky sú vážne, iné vtipné, ďalšie hlboké a sú tam aj jednoduché.

Design Diplomacy sa stal veľmi populárnym. Licencie sme už poskytli Reykjavíku, Berlínu, Madridu, Tokiu, Oslu, Canberre – a to ich spomínam len zopár. Myšlienkou je spojiť ľudí a zdá sa, že to funguje veľmi dobre. Napríklad španielsky dizajnér Andreu Carulla a fínsky dizajnér Mikko Laakkonen, ktorí sa stretli počas Design Diplomacy v roku 2017, predstavili svoju prvú spoločnú kolekciu už o rok. Ich kolekcia nábytku sa volá Design Diplomacy.

Vytvorili ste platformu medzinárodnej siete World Design Weeks, ktorá v priebehu dvoch rokov spojila 30 miest. Ktoré krajiny sú do nej zapojené? Aký je jej cieľ? Pozvali ste aj Bratislava Design Week alebo Designblok z Prahy?

Som jedným z deviatich zakladajúcich členov World Design Weeks (https:// www.worlddesignweeks.org) a prvým prezidentom siete organizácií. Cieľom je priniesť viac priamej spolupráce, sprostredkúvanie skúseností a vzájomné rozvíjanie programu. Spoločnými silami sa snažíme získavať zdroje a aktívne pracujeme na tom, aby sme sa navzájom propagovali. Celkovo je zapojených 33 miest z celého sveta. Festivaly dizajnu sa uchádzajú o členstvo a ak si dobre pamätám, komunikovali sme s Designblokom, ktorý sa mi mimochodom veľmi páči. Veľmi sa snažíme povzbudzovať týždne dizajnu, aby sa k nám pridali a poslali prihlášky (sú dostupné na našej webovej stránke).

Z Fínska pochádza niekoľko ikonických dizajnérov, ako sú Alvar a Aino Aalto, Tapio Wirkkala a Rut Bryk, Kaj Franck a Eero Aarnio atď., čo nakoniec dokumentuje expozícia v Design Museum nazvanom Utopia Now: The Story of Finnish Design, ako aj značka Marimekko, ktorá ponúka širokú škálu produktov fínskych dizajnérov. Prezraďte, čo znamená fínsky dizajn pre širokú verejnosť?

Pre Fínov dizajn asi znamená viac ako pre iné národy. Fínsky národ je relatívne mladý a budoval si svoju identitu v dvadsiatom storočí počas prvých dekád industrializácie. Chudobné Fínsko malo šťastie v tom, že malo výnimočne talentovaných (dobre vzdelaných) dizajnérov, ktorí položili základy fínskeho dizajnu tak, ako ho dnes poznáme. Mnohí z nich sa stali známymi v zahraničí. Náš mladý národ z toho ťažil a začal využívať dizajnérov pri propagovaní a vytváraní značky krajiny. Predmety každodennej potreby navrhnuté a vyrobené vo Fínsku sa predávali dobre aj doma. Všetci sme vyrastali v domovoch, kde nás obklopovali fínsky nábytok, osvetlenie, textil, stolové dosky a podobne. Preto zvykneme hovoriť, že Fíni majú dizajn v génoch.

Aké podmienky pre dizajnérov (pre výrobu a prezentáciu ich návrhov) vytvárajú príslušné inštitúcie vo Fínsku?

Vzdelávanie poskytuje skvelý základ. Máme množstvo výborných škôl dizajnu a jednu veľmi výnimočnú univerzitu, ktorá je vlastne fúziou dizajnu, technických odborov a ekonómie – Aalto University. Všetky tieto oblasti sú zásadné pre úspešný vývoj projektu, ktorý vedie k uvedeniu na trh a rastu podnikov. Okrem škôl máme asociácie dizajnérov – Finnish Design Forum a Design Museum. Majú svoj význam, ale spolupráce medzi týmito inštitúciami nie je nikdy dosť. V HDW je jedným z našich cieľov spojiť týchto hráčov na našej platforme..