Zbierka skla v Slovenskom múzeu dizajnu

„Zbieranie, prezentácia a výskum“ – takto štandardne možno charakterizovať poslanie všetkých múzeí, teda aj múzea dizajnu. Zriadenie nášho múzea v roku 2014 vytvorilo dobré možnosti na to, aby sa zaplnili biele miesta na historickej mape dizajnu na Slovensku. Každý z jeho nových kurátorov riešil otázku spôsobu vyhľadávania predmetov v závislosti od špecifík svojho odboru. Realita procesu bola ovplyvnená limitmi – priestorovými problémami, úlohami spojenými so zavádzaním systému práce v novozriadenej inštitúcii, ale aj minimálnymi finančnými zdrojmi na nákupy zbierkových predmetov.

Zameranie zbierky

Poslaním zbierky je zdokumentovať vývoj dizajnu v oblasti skla, to znamená produkciu sklární na území Slovenska (ručnú aj strojovú sériovú produkciu), ako aj tvorbu dizajnérov a sklárskych výtvarníkov – úžitkové sklo ale i predmety na pomedzí remesla, dizajnu a umenia. Takto postavený zámer je možno nereálne sebavedomý – hlavne preto, že hľadí na obdobie od začiatku 20. storočia, hlboko do minulosti. 

Hoci múzeum dizajnu má rok narodenia 2014, so skutočným cieleným budovaním zbierky skla sa začalo až v roku 2017, keď sa vytvorili možnosti pre zriadenie pozície externého kurátora/kurátorky pre túto oblasť dizajnu (na skrátený úväzok). Je to jedna z mnohých okolností, ktoré ovplyvnili spôsob práce a súčasný charakter zbierky. Prehľad toho, čo sa v múzeu za štyri roky podarilo sústrediť, nám však dodáva trochu optimizmu, že o pár nasledujúcich rokov bude depozitár opäť bohatší a obraz sklárskeho dizajnu pestrejší. Zbierka skla má v súčasnosti vyše 500 kusov zbierkových predmetov, v skutočnosti je ich však viac, pretože niektoré súbory pozostávajú z viacerých kusov. V evidencii je aj značný počet rôznych exemplárov úžitkového skla, ktoré sú ešte len pripravené na posúdenie nákupnou komisiou – s predpokladom na zaradenie do zbierky. 

Karol Hološko: Nápojová súprava LR 1033, fúkané sklo, ručná výroba, 1963 (replika 2017), sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Karol Hološko: Nápojová súprava LR 1033, fúkané sklo, ručná výroba, 1963 (replika 2017), sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Karol Hološko, súprava pohárov LR 1469 fúkané sklo, ručná výroba, 1971 (replika 2017), sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Karol Hološko: Súprava pohárov LR 1469 fúkané sklo, ručná výroba, 1971 (replika 2017), sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

Slovenské sklárne

Produkciu slovenských sklární máme zachytenú v historických katalógoch, kresbách či na fotografiách. Pre bádateľov sú síce dostupné, ale reálne predmety sú už nenávratne z nášho dosahu. Okrem toho, že sklo je krehký materiál, mnoho skvelých sklených artefaktov našlo v minulosti svoje miesto v iných domácich galériách a múzeách, vekom oveľa starších inštitúciách než je Slovenské múzeum dizajnu, alebo v súkromných zbierkach. Aká je teda motivácia kurátora v múzeu založenom v roku 2014 na to, aby sa predsa len pokúsil vyhľadávať vecné dôkazy minulého vývoja? Základným predpokladom zotrvania pri stanovených cieľoch je uvedomenie si odlišnosti uhlov pohľadu regionálnych múzeí a umeleckých galérií na svoje zbierky v porovnaní s naším vnímaním.  Dizajn je jadrom materiálnej kultúry, ale nie je to len jeho súbor estetických a funkčných hodnôt. Vyvíja sa pod vplyvom politických, ekonomických a sociálnych procesov v spoločnosti a vstrebáva aj všetky posuny v technológiách výroby a spracovaní materiálov. Preto je potrebné dizajn skúmať, hodnotiť a konfrontovať prostredníctvom artefaktov v časovej línii, s dôrazom na tieto zmeny. 

Náš najrozsiahlejší súbor pochádza zo sklárne Rona v Lednických Rovniach, založenej v roku 1892. Vďaka dlhoročnej spolupráci Slovenského centra dizajnu so sklárňou sa darí priebežne dopĺňať zbierku o najzaujímavejšie kusy z aktuálnej každoročnej produkcie sklárne. Skláreň funguje od svojho založenia nepretržite a počas 20. storočia prešla mnohými technologickými a organizačnými zmenami. Od výlučne ručnej výroby skla cez zavádzanie hromadnej strojovej výroby až po vývoj vlastných pokročilých technológií sa v súčasnosti dostala na svetovú špičku producentov vo svojej oblasti. To všetko môžeme dokumentovať aj v podobách dizajnu výrobkov nápojového a stolovacieho skla v našej zbierke. 

Výnimočnou a špecifickou kolekciou sú repliky dvanástich súprav nápojového skla, ktoré dalo vedenie sklárne vyrobiť k 125. výročiu svojho založenia v roku 2017. Do výberu najcennejšieho dizajnu sa dostali súbory Karola Hološka, Jaroslava Tarabu, Jozefa Kolembusa, Ladislava Pagáča a Dagmar Kudrovej od šesťdesiatych rokov až do začiatku 21. storočia. Vyrobili ich rovnianski sklári presne podľa pôvodných návrhov, ktoré sa nachádzajú v archíve kresliarne. Sú to na pohľad identické kusy, ale vyrobené zo súčasnej skloviny určenej na strojovú výrobu – s odlišnými vlastnosťami oproti tej, s ktorou sa pracovalo kedysi ručne. Replika síce nie je originál, ale je mimoriadne prínosná pre autentické poznanie dizajnu, čo nemôže sprostredkovať akokoľvek cenná fotografia. Môžeme skúmať účinok subtílneho dizajnu Karola Hološka na prvých sériovo vyrábaných kolekciách s „ťahanou nohou“ či výsledky spolupráce Hološka (dizajn) a Jaroslava Tarabu (dekor) alebo nápojové sklo Dagmar Kudrovej, ocenené na milánskom trienále v roku 1960. 

Najstarším originálnym rovnianskym produktom je neúplná kolekcia malých pohárikov na likér z farebného skla zo štyridsiatych rokov, získaná ako dar. Táto forma nadobúdania zbierok bola pre múzeum dizajnu rozhodujúca najmä v jeho začiatkoch, ale aj v súčasnosti významne pomáha rozširovať zbierky o cenné predmety. Ani prehľadávanie starožitností, záložní a bazárov ešte stále nie je márne stráveným časom; aj dnes je možné zažiť príjemné prekvapenia, keď objavíme súbory pohárov od vynikajúcich dizajnérov, ktorí v Lednických Rovniach pôsobili. Napríklad kolekcia pohárov na šampanské s výrazným dizajnom Ladislava Pagáča z roku 1987 bola v roku 2020 jedným z takýchto cenných ziskov.

Patrik Illo: Poháre Polaris, mušelínové sklo, strojová výroba, 2019, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Patrik Illo: Poháre Polaris, mušelínové sklo, strojová výroba, 2019, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Patrik Illo: Poháre LR 3195, fúkané sklo, ručná výroba, 2002 – 2019, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Patrik Illo: Poháre LR 3195, fúkané sklo, ručná výroba, 2002 – 2019, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Jaroslav Taraba: Poháre LR 1838, fúkané sklo, ručná výroba, 1980, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Jaroslav Taraba: Poháre LR 1838, fúkané sklo, ručná výroba, 1980, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Ladislav Pagáč: Súprava pohárov LR 2095, 1987, fúkané sklo, ručná výroba, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Ladislav Pagáč: Súprava pohárov LR 2095, 1987, fúkané sklo, ručná výroba, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

Súčasné sklo z Lednických Rovní je zastúpené predovšetkým dizajnom Patrika Illa, ktorý pre Ronu pracuje takmer 20 rokov. Jeho nápojové súpravy sa vyznačujú eleganciou, zmyslom pre funkčnosť, ale aj pre emocionálny účinok tvaru pohára z číreho skla. Dokáže na pohároch rovnako pôsobivo využiť dekorovanie brusom či pantografom, ako i vytvoriť maximálne štíhly a tenkostenný tvar pre pokročilú techniku výroby mušelínového skla tak, aby vyťažil z nej maximum (poháre Lord, Orbital, Polaris). V zbierke sa nachádza aj nápojové a stolové sklo ďalších dizajnérok Rony Mariky RačekovejAleksandry Stencel

Druhým naším významným centrom sklárskej produkcie bol juh stredného Slovenska, kde fungovalo už v prvej polovici 19. stor. niekoľko sklární. Dnes je pokračovateľom tejto histórie už len skláreň R-Glass v Katarínskej Hute. Návšteva v tejto sklárni a ústretovosť vedenia priniesla pre múzeum dar v podobe malej kolekcie pohárov s použitím rôznych výzdobných techník a farebného skla. Stopy niekdajšej tradície zdobeného barokového a secesného skla možno poznať napríklad na balustrových, točených či tvarovaním zdobených nôžkach, ale aj nôžkach so vzduchovou špirálou. Poháre s týmito znakmi sú v expozícii 100 rokov dizajnu / Slovensko 1918 – 2018, ale postupne pribúdajú aj ďalšie jednotlivé kusy zväčša zo sedemdesiatych až deväťdesiatych rokov 20. st. a dopĺňajú tvarové aj farebné spektrum tejto produkcie. Výrazným zástupcom novohradských sklární je aj širšia kolekcia pohárov Zlatá Zuzana, ktoré sa vyrábali v Zlatne a neskôr v Katarínskej Hute takmer 50 rokov. Ich dizajn navrhol Jozef Staník a vyrábali sa pomocou špeciálnych klieští, ktoré sám skonštruoval. V zbierke je zastúpených všetkých sedem farieb v rôznych veľkostiach pohárov (vyrábala sa pre osem druhov alkoholických nápojov). Súčasná produkcia sklárne R-Glass sa orientuje na hladké jednoduché tvary číreho skla (poháre, vázy, misy), ale stále sa nájdu sklári, ktorí vedia vytočiť stopku pohára so vzduchovou špirálou.

Mária Račeková: Váza, fúkanie, hutnícke spracovanie, brúsený dekor, farba, 2017. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Mária Račeková: Váza, fúkanie, hutnícke spracovanie, brúsený dekor, farba, 2017. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

Dizajnéri v zbierke

Významnou súčasťou zbierky je kolekcia prác sochára a nezávislého dizajnéra Askolda Žáčka, ktorého dielo sa uzavrelo v roku 1997. Pozostáva z príkladov všetkých typov dizajnu, ktorému sa venoval – sád jednoduchých bezstopkových pohárov, slávnostných súprav vázy a pohárov, brúseného skla a napokon aj stolíka so sklenou plochou z jeho poslednej tvorivej etapy. Zbierka uchováva aj jeho návrhy na papieri, medzi nimi aj návrhy na riešenie skiel vo výstavnej sieni Zichyho paláca, ktoré sa tu dodnes nachádzajú. Monografická kolekcia prác Askolda Žáčka ešte nie je ukončená, je šanca obohatiť ju ďalšie unikátne diela. Návrhy dizajnu v papierovej podobe sú dôležitým študijným materiálom pre skúmanie dizajnérskej práce; ich zbieranie sa začalo neskôr, ale určite bude pokračovať. 

Treba sa ešte zmieniť o prácach, ktoré sú na pomedzí úžitkového umenia, remesla a voľnej tvorby z rôznych období a ktoré zatiaľ tvoria menšiu, ale dôležitú časť muzeálnej zbierky. Ide o práce s obsahovo symbolickým konceptom od sklárskeho umelca Pala Macha, dizajnérok Mariky Račekovej, Aleksandry Stencel, Evy Potfajovej, dizajnérov Jozefa Kolembusa, Jána Šucháňa a Drahomíra Prihela. V múzeu je uložená aj kolekcia študentských prác zo Strednej odbornej školy sklárskej v Lednických Rovniach, ktoré ešte nie sú prijaté do zbierky. Fungovanie tejto vzdelávacej platformy sa skončilo v roku 2019. Návrhy študentov školy aj realizované nádoby a objekty, sú prvým príspevkom súboru študentského dizajnu – stredoškolského aj vysokoškolského – ktorého zbierka je ešte len na začiatku. 

Eva Potfajová: Misy, hutnícke spracovanie pomocou drôtenej siete, 1980. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Eva Potfajová: Misy, hutnícke spracovanie pomocou drôtenej siete, 1980. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Juraj Steinhübel: Poháre s kobaltom,  90. roky, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Juraj Steinhübel: Poháre s kobaltom, 90. roky, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Palo Macho: Dobré nádoby, ručne fúkané sklo, dekorovanie farbami, listrom, vložené detaily fúkanie nad kahanom, 2003.  Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Palo Macho: Dobré nádoby, ručne fúkané sklo, dekorovanie farbami, listrom, vložené detaily fúkanie nad kahanom, 2003. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

Budovanie zbierky

Budovanie múzea dizajnu by nebolo možné bez spolupráce s tvorcami – ich veľkorysé dary obohatili zbierku prácami, ktoré by nebolo možné získať iným spôsobom. Je však aj veľa jednotlivcov – priateľov a známych, ale aj celkom neznámi ľudia z radov verejnosti, ktorí ponúkli zaujímavé samostatné kusy, ktoré dotvárajú obraz o istých okolnostiach a tendenciách. Nie je však cieľom múzea len vyhľadávať veci z minulých desaťročí. Rovnako dôležitou úlohou – ak nie vôbec najdôležitejšou – je zachovať najcennejšie hodnoty súčasnosti: aktuálnej sériovej produkcie aj unikátnej tvorby dizajnérov a sklárskych umelcov. Pestrý obraz tvorivej sklárskej scény s autorsky osobitými koncepciami dneška pre to dáva dostatok dôvodov. Bolo by neodpustiteľné zanedbať zbieranie súčasnej tvorby, veď múzeum tu bude, ako verím,  o 10, 20 rokov… a to už budú dnešné novinky svedkami svojej doby.  

Presun zbierky zo stiesnených priestorov, kde sa sklo zmestilo len pobalené a uložené v prepravkách, do nového depozitára s policami a presklenými skriňami, sa uskutočnil v lete 2021. Beriem to nielen ako dôkaz pozitívneho vývoja múzea – verím, že podobne dopadnú v blízkej budúcnosti aj ďalšie zbierky – ale aj akési uznanie mojej kurátorskej práce. Súčasne mi to dáva optimizmus, že nový kurátor/nová kurátorka bude môcť v nasledujúcom roku pokračovať v budovaní zbierky skla SMD v dobrých podmienkach, s elánom a radosťou, ktoré k tejto práci patria. 

Kolekcia pohárov zo Stredoslovenských sklární Zlatno a Katarínska Huta, ručná výroba, fúkané sklo číre a farebné, 1970 – 1990.  Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Kolekcia pohárov zo Stredoslovenských sklární Zlatno a Katarínska Huta, ručná výroba, fúkané sklo číre a farebné, 1970 – 1990. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Askold Žáčko: Svietidlo, tabuľové sklo číre a matné, 1992 Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Askold Žáčko: Svietidlo, tabuľové sklo číre a matné, 1992. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

O zbierke priemyselného dizajnu v Slovenskom múzeu dizajnu

Pôvodne sa mal tento text pre e-designum volať O zbierke produktového dizajnu v SMD1. Produktový dizajn v našom múzeu však zahŕňa aj fondy ako textil, hračky, nábytok, sklo, keramika a porcelán, preto sme sa rozhodli pre jednotlivé kategórie, ktoré reprezentujú autonómne depozitáre, napísať samostatné texty. 

ROZMANITOSŤ

Mimoriadne bohatou súčasťou obsiahlej zbierky produktového dizajnu je zbierka priemyselného dizajnu – od strojov, nástrojov, elektroniky až po vybavenie domácností, ktorá sa nachádza v depozitári elektroniky a kombinovaných materiálov. Pod priemyselný dizajn zaraďujeme produkty priemyselnej výroby od elektrotechnického, strojárskeho, automobilového až po spotrebný priemysel, ale aj modely a makety z vývoja priemyselných výrobkov. Práve táto zbierka patrí k najrozmanitejším čo sa týka materiálového, tvarového a funkčného riešenia jednotlivých exponátov. Preto na jednej polici v depozitári nájdete sadrový model automobilu v mierke 1 : 10, bakelitové svietidlo s textilným káblom so zástrčkou v gumovom puzdre a drevený kľukový gramofón s krehkými šelakovými gramoplatňami. Rozmanité sú aj veľkosti jednotlivých zbierkových predmetov. Väčšie majú samostatné, dobre viditeľné miesto, menšie sa o miesto delia v priehľadnej plastovej krabici, čo nám v rámci možností depozitára umožňuje efektívnejšiu prácu s priestorom.

Andrej Chotváč, sadrový model športového automobilu v mierke 1:10, 1980. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Andrej Chotváč, sadrový model športového automobilu v mierke 1 : 10, 1980. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Peter Olah, Ivan Gavenda, Multifunkčné zaridenie Gotive H41, Výrobca: Gotive, a. s., Bratislava, 2003.
Peter Olah, Ivan Gavenda, Multifunkčné zaridenie Gotive H41, Výrobca: Gotive, a. s., Bratislava, 2003. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
František Burian, Kazetový magnetofón s rádiopríjimačom pre mladých, mierka 1:1, 1988.
František Burian, Kazetový magnetofón s rádiopríjimačom pre mladých, mierka 1 : 1, 1988. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Gramoskrinka Primafon, Rádiozávody Zaorálek Brno, 1940 (bakelitové časti značené: Futurit – Káblová továreň, závod Gummon, Bratislava). Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Gramoskrinka Primafon, Rádiozávody Zaorálek Brno, 1940 (bakelitové časti značené: Futurit – Káblová továreň, závod Gummon, Bratislava). Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

VZNIK

Keď sa okolo roku 2011 dostatočne nahlas hovorilo a urgentnej potrebe zriadenia umelecko-priemyselného múzea, alebo múzea dizajnu, občianske združenie Ostblok2 malo za sebou niekoľko plodných mesiacov mapovania a dokumentovania československého priemyselného dizajnu. Združenie zriadilo vlastnú databázu československých výrobkov z rokov 1945 – 1992 www.ostlblok.sk, členovia vyhľadávali výrobcov, autorov dizajnu a spisovali príbehy československého dizajnu. Združenie malo vybudovaný vlastný depozitár a realizovalo výstavy a prednášky po slovenských mestách, ktoré mali niečo spoločné s výrobou skúmaných výrobkov. Časť zbierky priemyselného dizajnu, prevažne výrobkov z domácností, Ostblok v roku 2011 venoval Slovenskému centru dizajnu, aby SCD splnilo základnú podmienku pri zakladaní štátneho múzea, ktorým je existencia zbierky. Táto zbierka bola dočasne deponovaná v malom sklade SCD na Jakubovom námestí. Pre vznik múzea boli zásadné aj dary priemyselne vyrábaných výrobkov od ďalších našich podporovateľov a sympatizantov. V roku 2012 daroval Jozef Šteiss väčšie množstvo predmetov z medzivojnového obdobia pôvodom zo staršieho bratislavského bytu. Vtedy k nám okrem množstva iných vecí prišiel prvý veľký a ťažký exponát – celokovová práčka a žmýkačka Skrat aj s dobovou dokumentáciou. Krátko nato nám množstvo vlastných zbierok rádioprijímačov, premietačiek a elektroniky daroval Ján Plišnák. V tom čase sme dokončovali provizórnu úpravu priestorov v Hurbanových kasárňach, ktoré mali pôvodne slúžiť len ako depozitáre. Neskôr sme tu popri depozitároch vytvorili aj kancelárske priestory, priestory na spracovanie a dokumentovanie akvizícií, študovne, galériu a dlhodobú expozíciu SMD. 

Reálne kontúry a muzeálnu hodnotu však začala zbierka priemyselného dizajnu nadobúdať až darmi od dizajnérov alebo pozostalostí dizajnérskych diel od rodinných príslušníkov dizajnérov. Jedným z prvých takýchto darov boli sadrové modely, nákresy a fotografie, ktoré vytvoril priemyselný a grafický dizajnér Igor Didov (1931 – 2002). SMD ich daroval jeho syn Ivo, s ktorým sme v pivničných priestoroch jeho domu v Senci našli aj dôležité dokumenty z pokusu o vznik Umelecko-priemyselného múzea v roku 1974 a fotografie výrobkov, ktoré boli zdokumentované v rámci fondov Inšitútu priemyselného designu, ktorý v sedemdesiatych rokoch Igor Didov viedol. Postupne pribúdali ďalšie unikátne zbierky, ktorých hodnota je ťažko vyčísliteľná, nakoľko sa jedná väčšinou o makety a prototypy, ako napríklad sadrový model telefónu Bohumíra Prihela, ktorý nám daroval jeho syn Drahomír Prihel, sadrový model automobilu Tatra 603 X realizovaný v mierke 1 : 10 podľa návrhu Jána Cinu, ktorý sme dostali od jeho švagra Ladislava Liptáka alebo plastový model ručného vysávača, ktorý nám daroval sám autor Peter Heriban, či plastové modely magnetofónov od Františka Buriana. Veľkú sériu prototypov kovového riadu, makety topánok a príborov, ktoré navrhoval dizajnér s mimoriadne širokým záberom Ján Čalovka (1936 – 2011), sme dostali od jeho syna Jána Čalovku ml.

Ján Čalovka, kresbové návrhy topánok, 1977. Zbierky SMD
Ján Čalovka, kresbové návrhy topánok, 1977. Zbierky SMD
Igor Didov, Spätný projektor – Meotar, Meopta Bratislava, 1969. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Igor Didov, Spätný projektor – Meotar, Meopta Bratislava, 1969. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Igor Didov, vodovodná batéria – protyp pre Slovenskú armatúrku Myjava, 70. roky. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Igor Didov, vodovodná batéria – protyp pre Slovenskú armatúrku Myjava, 70. roky. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

KRESBY

V Slovenskom múzeu dizajnu sa zameriavame aj na výskum procesu tvorby, preto sú pre nás zaujímavé okrem prototypov a makiet aj kresby, skice a technická dokumentácia výsledného produktu. Okrem historickej hodnoty sú tieto artefakty aj významným inšpiračným zdrojom pre dizajnérov a zaujímavým študijným materiálom, ktorý je možné u nás študovať v Študovni Eduarda Torana3.

Prvé kresby a technické výkresy výrobkov začali do múzea prichádzať spolu s darmi od dizajnérov, ktorí si zachovávali projektovú dokumentáciu od prvého náčrtu, až po technickú rozkresbu. Často sa však stávalo, že sme prišli neskoro. Napríklad pri bádaní po dejinách dizajnu zlatomoraveckého Calexu sa mi naskytla príležitosť získať kresby k prvej veľkej chladničke Calex 200, typ CH-0-200 (1955 – 1964), ktorá patrí medzi najkrajšie slovenské chladničky. Kresby Karola Hrubého4 mali byť odložené v garáži v Zlatých Moravciach. Keď som tam prišiel, bolo mi povedané, že pred týždňom pri rekonštrukcii garáže kresby zatiekli, pričom poškodenie bolo také veľké, že ich nakoniec vyhodili. Bol to strašný pocit. Najväčšie množstvo dizajnérskych kresieb sme dostali od Jána Oravca ml., ktorý nám daroval kresby svojho otca Jána Oravca, automobilového dizajnéra v Tatre a BAZ Bratislava. Okrem samostatných kresieb a výkresov sme dostali aj vzácny projektový denník, v ktorom sú rozkreslené a popísané návrhy puklíc a detailov pre Tatru 603 A Sanitka. Medzi významné kresby a technické rozkresby v rámci priemyselného dizajnu zaraďujeme aj diela Igora Didova, Jána Vikruta, Pavla Thurza, Petra Heribana, Františka Buriana, Jána Cinu, Fridricha Hudeca, Milana Biroša, Petra Chudého a ďalších.

Ján Cina, kresba interiéru osobného automobiluTatry 603 X5, Tatra Kopřivnice, závod Bratislava, 1965. Zbierky SMD
Ján Cina, kresba interiéru osobného automobiluTatry 603 X5, Tatra Kopřivnice, závod Bratislava, 1965. Zbierky SMD
Ján Cina, sadrový model v mierke 1:10, Tatra 603 X, Tatra Kopřivnice, závod Bratislava, 1964. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Ján Cina, sadrový model v mierke 1 : 10, Tatra 603 X, Tatra Kopřivnice, závod Bratislava, 1964. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Ján Oravec, kresbové návrhy Tatry 603 X, Tatra Kopřivnice, závod Bratislava, 1964. Zbierky SMD
Ján Oravec, kresbové návrhy Tatry 603 X, Tatra Kopřivnice, závod Bratislava, 1964. Zbierky SMD
Milan Biroš, elektrická kolobežka, Stavocentrum Ostrava, 1994. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Milan Biroš, elektrická kolobežka, Stavocentrum Ostrava, 1994. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Peter Chudý, model športového automobilu Melkus v mierke 1 : 4, pôvodný dizajn: 1967, replika: 2016. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Peter Chudý, model športového automobilu Melkus v mierke 1 : 4, pôvodný dizajn: 1967, replika: 2016. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

NEMÁME

Keď sa povie priemyselný dizajn, mnohí z nás si predstavia veľké priemyselne vyrábané produkty ako automobily, traktory, vlaky alebo lode. V tom všetkom slovenský dizajn vyniká, no priestor pre deponovanie alebo vystavenie rušňa, elektromobilu alebo lietajúceho auta Štefana Kleina, športových automobilov Juraja Mitra, traktora, offroadbusu a lode z dizajnérskeho štúdia Werkemotion, či lietadla Mariána Barusa jednoducho zatiaľ nemáme. Miesto nie je ani v Múzeu dopravy STM v Bratislave, a tak nám ostáva iba digitálny priestor a boj o priestor reálny. Provizórium, v ktorom sa Slovenské múzeum dizajnu nachádza však nedáva dostatočnú nádej na zlepšenie súčasného stavu.5

BUDÚCNOSŤ

Pred 7 rokmi sme začali splácať dlh, ktorý sme mali voči dejinám dizajnu na Slovensku. Systematické budovanie zbierky a inštitúcie od prvej zloženej police až po jej naplnenie znamenalo obzrieť sa poriadne dozadu a začať realizovať dôsledný výskum. Počet predmetov v SMD postupne narastal z darov a nákupov prostredníctvom akvizičných komisií. Po čase sme však museli začať niektoré dary odmietať a na základe pevne stanovenej koncepcie zbierania revidovať aj mnohé prijaté dary deponované v tzv. karanténnej miestnosti. Uvedomili sme si, že nie sme múzeum životného štýlu, ale múzeum dizajnu, preto sme sa pri zbieraní v rámci priemyselného dizajnu postupne zamerali na výnimočné tvarové riešenia, autorské projekty a materiálové presahy. Práve aktuálnou dlhodobou expozíciou 100 rokov dizajnu na Slovensku prezentujeme náš výskum v oblasti dejín a súčasnosti dizajnu. Vďaka Národnej cene za dizajn máme dokonalý prehľad o aktuálnom stave dizajnu a zároveň prísun najlepšieho slovenského dizajnu. Budúcnosť zbierky patrí práve výskumu súčasných tvorcov a výrobcov a vybudovaniu obojstrannej spolupráce. Veľmi dobrým príkladom je spolupráca s renomovaným výrobcom priemyselných a dizajnových svietidiel – OMS, ktorý prostredníctvom teamleadera v Oddelení Design and Concept Samuela Riháka z OMS Lighting, a. s., pravidelne odovzdáva do našich zbierok reprezentatívny výber svojich výrobkov. Ak sa nám podarí naštartovať podobné partnerstvá aj s inými výrobcami a štúdiami, SMD bude potrebovať radikálne zväčšiť kapacitu svojich depozitárov priemyselného dizajnu. Verím, že nás čaká práve takáto budúcnosť – budúcnosť veľkého, rešpektovaného a kvalitného múzea dizajnu.

Ján Vikrut, rádioprijímač Tesla Trio 420U, prvý vlastného vývoja, Tesla Bratislava, 1954.
Ján Vikrut, rádioprijímač Tesla Trio 420U, prvý vlastného vývoja, Tesla Bratislava, 1954. Zbierky SMD. Foto Majo Lukáč
Pavol Thurzo, plastový model rádiobudíka v mierke 1 : 1, Tesla Bratislava, 1989. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Pavol Thurzo, plastový model rádiobudíka v mierke 1 : 1, Tesla Bratislava, 1989. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Bohumír Prihel, sadrový model telefónneho prístroja v mierke 1:1, súťaž Tesla Stropkov, 1974.
Bohumír Prihel, sadrový model telefónneho prístroja v mierke 1 : 1, súťaž Tesla Stropkov, 1974. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

1 Celkový počet predmetov evidovaných v zbierke produktového dizajnu (v Registračnej knihe v tzv. „nultej evidencií“ a Katalogizovaných zbierkových predmetov) je 967 kusov. Priemyselný dizajn je v rámci produktového dizajnu zastúpený v objeme 75 %.

2 O. z. Ostblok založili v roku 2011 Maroš Schmidt, Klára Prešnajderová a Majo Lukáč.

3 Eduard Toran (1930 – 2019) sa do emigrácie v roku 1968 venoval ako teoretik a historik umenia slovenskému úžitkovému umeniu a architektúre. Po ukončení štúdií pracoval v Ústave teórie a dejín umenia SAV, publikoval na stránkach Výtvarného života, v Projekte, Kultúrnom živote a v ďalších periodikách. Pripravil početné výstavy slovenskej úžitkovej tvorby doma a v zahraničí (Mníchov, 1967, 1968, Viedeň, 1968, Miláno, 1968 a Egypt, 1968), podieľal sa aj na prípravách československých expozícií na svetových výstavách EXPO 1967 v Montreale a 1970 v Osake, bol jediným československým teoretikom pozvaným na konferenciu Industrial Design v Londýne v roku 1966. V roku 1960 ukončil monografiu o Milanovi Michalovi Harmincovi, ktorá vyšla o dva roky neskôr v zborníku SAV Z novších výtvarných dejín Slovenska. Preložil klasické dielo dejín dizajnu Art and Industry od Herberta Reada z roku 1934 (Umenie a priemysel, 1963). Jeho publikácia K umeniu okolo nás z roku 1965 je prvým odborným zhrnutím histórie a aktuálneho stavu úžitkových výtvarných disciplín na Slovensku. Po svojom odchode z Československa do USA sa ako dizajnér a manažér vypracoval na vedúce pozície v renomovaných amerických firmách, pracoval v Metropolitan Museum of Art v New Yorku, prednášal o dizajne a prispieval do odborných periodík v USA i na Slovensku, najmä do časopisu Designum (1/2014, 1/2015, 1/2016, 4/2016, 1/2019, 4/2019). V rámci Národnej ceny za dizajn 2017 mu bola ministrom kultúry SR udelená Cena za kultúrny prínos v oblasti dizajnu, od tohto roku nesie študovňa produktového dizajnu jeho meno. V roku 2018 venoval SMD svoju dizajnérsku a architektonickú knižnicu.

4 Karol Hrubý, bývalý učiteľ v Zlatne a Mankovciach, preradený do výroby v Calexe. Pracoval na tvarových riešeniach chladničiek Calex 100 a 200 a grafickom dizajne logotypu Calex. Za výtvarné riešenia získal ocenenia ministra a generálneho riaditeľa VHJ.

5 Slovenské múzeum dizajnu (depozitáre, študovne a administratíva) sídli v objekte Hurbanových kasární na Kollárovom nám. 10 v Bratislave, v časovo obmedzenej výpožičke MK SR. O ďalšom osude objektu nie sú žiadne informácie a nie je schválená ani žiadna stratégia rozvoja.

Zbierka keramiky a porcelánu v Slovenskom múzeu dizajnu

Eva Trachtová: Misy, glazovaná červenica točená na hrnčiarskom kruhu, 60. roky 20. stor. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Eva Trachtová: Misy, glazovaná červenica točená na hrnčiarskom kruhu, 60. roky 20. stor. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

KONCEPCIA

Je to neuveriteľné, ale je to už sedem rokov, čo som napísala vyššie uvedený text ako anotáciu ku koncepcii zbierania keramiky a porcelánu v Slovenskom múzeu dizajnu. V roku 2014 som bola oslovená Marošom Schmidtom – v tom čase vedúcim SMD, aby som sa pridala k malému tímu kurátorov a začala budovať spomenutú zbierku. Slovenské múzeum dizajnu bolo čerstvo založené a ja ako absolventka VŠVU som sa vôbec necítila kompetentná pre túto úlohu. No atmosféra a nadšenie kolegýň a kolegov boli nákazlivé a príležitosť spolupodieľať sa na vytvorení niečoho, čo by nás malo všetkých presiahnuť, bola rovnako lákavá. Oddelenie zamestnávalo v tom čase (myslím) len tri osoby na plný úväzok. Vyhovovalo mi, že pozícia ktorá mi bola ponúknutá, bola „vedľajšákom”, spestrujúcim moju hlavnú prácu, ktorou aj naďalej zostala práca v rámci keramickej praxe v ateliéri v Bratislave.

Predmety záujmu zbierania pre zbierku keramiky a porcelánu v SMD som rozdelila do troch hlavných okruhov: okruh autorskej tvorby, priemyselnej výroby a tvorby v architektúre a vo verejnom priestore. Absencia priemyselnej výroby na Slovensku spôsobila, že na Slovensku je najrozšírenejšou formou produkcie keramiky a porcelánu autorská tvorba. V súkromných ateliéroch a dielňach vznikali a vznikajú malé autorské série, alebo originály, často na hranici dizajnu a voľného umenia. Priemyselná výroba zahŕňala výrobu kachliarskej, tehliarskej, stavebnej a sanitárnej keramiky a technického porcelánu. Všetky tieto odvetvia mali svoju výrobu na našom území zastúpenú, niektoré z nich sú aktívne až do súčasnosti. Cieľom múzea je zozbierať informácie o ich činnosti a ich produkty mať zaradené aj medzi zbierkovými predmetmi. V budúcnosti sa musí múzeum zaoberať aj dokumentáciou keramiky v oblasti tvorby v architektúre a vo verejnom priestore. Jednou z možností je aj alternatíva, že táto dokumentácia sa môže stať témou doktorandskej práce – jej výstupom by mala byť verejne dostupná elektronická a prípadne aj knižná databáza takýchto diel na Slovensku alebo diel slovenských umelcov v zahraničí.

Juraj Mihalík: Uzol, glazovaná pórovina, 1994. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Imrich Vanek: Obkladačky s modrou a červenou glazúrou, hlina vtlačená do formy, 70. roky 20. stor. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

PRAX

Vo svojej múzejnej praxi som mohla stavať len na mojich skúsenostiach keramického praktika a osobných kontaktoch v komunite tvorcov. To sa ukázalo ako výhoda. Pri tvorení prvotnej koncepcie zbierky som si ako prioritný bod určila autorskú keramickú tvorbu –  jednak má v našom lokálnom slovenskom kontexte výrazné zastúpenie a okrem toho mi prirodzene bola aj najbližšia, najviac som sa v tejto téme cítila doma. Moja bývalá pedagogička Ivica Vidrová-Langerová bola od začiatku rovnako nadšená rodiacim sa “keramickým dieťaťom” a bola mi nápomocná pri otváraní rôznych dverí. Aj vďaka nej sa základným stavebným kameňom zbierky stali práce tak významnej osobnosti slovenskej keramiky ako je Miloš Balgavý starší. Jeho synovi, sklárskemu výtvarníkovi Milošovi Balgavému mladšiemu a manželke Beáte vďačíme za dar, ktorý obsahoval autorské originály z rôznych období tvorby jeho otca a ktorý jednoznačne napomohol tomu, aby presvedčil aj ďalšie autorky a autorov, aby svojimi dielami podporili vznik našej zbierky. Druhým výrazným momentom bol dar keramických prác z dielne ART4 Bratislava od Juraja Mihalíka. Jeho práce boli pre moju generáciu prakticky neznáme, napriek tomu, že v deväťdesiatych rokoch bolo jeho štúdio veľmi populárne. 

V tejto súvislosti môžem zhodnotiť, že každý nasledujúci prírastok do zbierky bol pre mňa ekvivalentom objavenia pokladu a každé ďalšie stretnutie s autorkami a autormi vyústilo do zážitkov, ktoré boli významné aj pre mňa osobne. Behom rokov som mala možnosť preniknúť do keramických svätýň – ateliérov Gabriely Luptákovej, Bernardíny Lunterovej, Mariána Polonského alebo Ilju Holešovského a stretnúť osobnosti ako Juraj Marth a Imrich Vanek. Vďaka Eve Šebovej som sa zase priblížila k tvorbe jej mamy Evy Trachtovej. Po čase som sa rozhodla nezanedbávať aj súčasnú generáciu – vlastne mojich spolužiakov a priateľov. Tak do zbierky pribudli najaktuálnejšie práce, prevažne už z úplne iných materiálov, než s ktorými pracovali naši predchodcovia. Ide o diela Lindy Vikovej, Markéty Novákovej, Milana Hanka, Lucie Betinskej Kováčikovej, Ľubomíra Ontkóca, Paulíny Hoššovej a Rudolfa Rusňáka.

Imrich Vanek: Poháre s veľkými ušami, navrhnuté a realizované autorom v Českom porceláne, porcelán, 90. roky 20. stor. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Ivan Polonský: Béžová váza, hlina točená na hrnčiarskom kruhu, 1984-1985. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Ivica Vidrová-Langerová:  Váza s nožičkami, modelovaný porcelán, 90. roky 20. stor. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

Ďalšie zbierkové predmety sa do múzea dostali a dostávajú zdanlivo nemúzejnými cestami, ktorými ale nehodno pohŕdať – ide o „nechcené“ predmety, ktoré nachádzame na rôznych bazároch, blších trhoch a v online ponukách, či dokonca záložniach. Takýmto spôsobom je možné dostať sa prevažne k predmetom pochádzajúcim z priemyselnej výroby. Tieto práce sú však v kontexte aktuálneho stavu zbierky stále marginálne. Malosériovo vyrábanú keramiku zastupujú kusy vyrobené v keramických dielňach SFVU (Slovenský fond výtvarných umení v Bratislave) – ide o práce navrhnuté Milošom Balgavým st., Jozefom Dančom a Bernardínou Lunterovou. Činnosť tejto dielne, ktorá vyrábala keramiku od konca sedemdesiatych rokov po začiatok deväťdesiatych rokov 20. storočia, dodnes nie je systematicky zmapovaná. A to i napriek tomu, že bola významným producentom keramiky, ktorá sa prostredníctvom predajní Dielo dostávala do bežných slovenských domácností. Spoluzakladateľkou dielní bola aj Eva Trachtová, ktorej množstvo návrhov malých úžitkových sérii sa v dielni realizovalo. Medzi malosériovú výrobu môžeme rátať aj produkciu už vyššie spomenutej súkromnej bratislavskej dielne ART4, ktorá fungovala na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia a spolupracovala aj s výtvarníkmi –pri navrhovaní niekoľkých kusov spolupracoval sochár Vladimír Havrilla. 

K mapovaniu tvorby v architektúre a vo verejných priestoroch som sa z časových dôvodov vôbec nedopracovala. V zbierke SMD sú ale zastúpení keramici a keramičky, ktorí sa tomuto typu tvorby venovali. Realizácia do architektúry je početne zastúpená v diele Imricha Vaneka (napríklad reliéf pre hotel Krym v Bratislave (1964), reliéf v Dome smútku v Nových Zámkoch (1971), reliéf pre budovu Cestovnej kancelárie ČSA v Košiciach (1975), reliéf v Dome odborov Istropolis v Bratislave (1980) atď.). Zaujímavé realizácie má aj Eva Trachtová (napríklad v spolupráci s architektom Ivanom Matušíkom už neexistujúci nástenný reliéf v bare OD Prior na Kamennom námestí v Bratislave (1968), alebo fontánu na Špitálskej ulici), alebo aj Juraj Marth (reliéfna stena pre Dom odborov Bratislava (1980), reliéf pre kúpele Turčianske Teplice (1972), reliéfny obklad na budove Čsl. veľvyslanectva v Ulanbátare v Mongolsku (1983), už neexistujúca fontána v Štátnom konzervatóriu v Košiciach (1972) a taktiež neexistujúca reliéfna stena na letisku M.R. Štefánika v Bratislave (1994), atď.).

Predmety zo zbierky keramiky a porcelánu SMD našli svoje miesto na viacerých výstavách. Samozrejmosťou je zastúpenie v rámci  expozície na výstave 100 rokov dizajnu – Slovensko 1918 – 2018, ktorú je možné ešte stále navštíviť v Hurbanových kasárňach. Okrem toho sa objavili na výstavách Škola základ života 2 (2015, Galéria dizajnu Satelit), Farebná šeď – Buntes Grau (2016, podkrovie Slovenského múzea dizajnu), Nebáť sa moderny! (2018-2019, SNM- Historické múzeum, Bratislavský hrad) a na poslednej výstave venovanej keramickej tvorbe bratov Mariána a Ivana Polonských – 2 x Polonský (2021, Galéria dizajnu Satelit).

Júlia Horová: Mačičky, ručne modelovaná glazovaná hlina, pol. 20. stor. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Linda Viková: Dóza La Piña, porcelán, 2014. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Miloš Balgavý st.: Váza Uzol a Váza Chvost, glazovaná červenica liata do formy, 1958 a 1961. Zbierky SMD. Foto Miloš Balgavý ml.
Miloš Balgavý st.: Vázy, odlievaná glazovaná červenica, 1960. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

BUDÚCNOSŤ ZBIERKY

V súčasnosti zbierka keramiky a porcelánu SMD obsahuje 249 kusov zbierkových predmetov. Pred sebou tlačím ešte veľa restov, neuskutočnených návštev, pátraní. Od výskumnej činnosti ma často odpútavajú aktivity rovnako dôležité – ako sú spolupráce na tvorbe výstav a ďalších podujatí, ktorých pripravuje múzeum viac než dosť. Od začiatku som si však uvedomovala moje možnosti a kapacity. Preto tento fakt vnímam skôr ako podnet do budúcna pre niekoho, kto raz bude môcť pozíciu kurátora zbierky keramiky a porcelánu vykonávať nielen s oduševnením, ale aj plnými časovými kapacitami. To si napokon želám v súvislosti s budúcnosťou našej zbierky – aby raz mala takéhoto pána. Zbierka sa už toto leto presunie z malého, kapacitne nepostačujúceho depozitáru, ktorý využíva spoločne so zbierkou skla, do samostatného, dvojnásobne väčšieho priestoru, ktorý už je pripravený. Jej presun bude príležitosťou na opätovnú internú revíziu, zhodnotenie a prípravu plánov na vyplnenie nielen nových regálov, ale aj plánov výstavných. Za dôležité považujem, aby pribúdajúce zbierkové predmety nielen odpočívali na policiach, ale aby „žili” aktívny výstavný život vo vzájomnom dialógu s divákom.

Miloš Balgavý st.: Set na malé pohostenie, hlina točená na hrnčiarskom kruhu, 1986. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Rudolf Rusňák: Dózy Flame, pokovaný porcelán, 2018. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

Na ceste do múzea dizajnu

Celé obdobie nášho pôsobenia v Slovenskom centre dizajnu sme sa snažili o zriadenie múzea dizajnu, o konkretizáciu myšlienky objavovať neobjavenú históriu dizajnu na Slovensku. Administratívne zriadenie Slovenského múzea dizajnu (zaevidovanie v Registri múzeí a galérií SR) bolo potom už len ako čerešnička na torte, aj keď cesta k dosiahnutiu tejto méty bola veľmi zložitá. Bolo to pre mňa určite tá najdôležitejšia zmena, ktorá sa udiala počas posledných 5 rokov môjho pôsobenia vo funkcii riaditeľky SCD, popri presťahovaní výstavného priestoru pre dizajn Galérie dizajnu Satelit z Dobrovičovej ulice do Hurbanových kasární. 

Vernisáž výstavy Škola základ života?, Satelit, Hurbanove kasárne v Bratislave. Výstava trvala v mesiacoch október – november 2014. Foto: Helena Cibulková-Veličová

Na založenie múzea sme sa pripravovali systematicky vlastne už hneď po nástupe do SCD. Boli to v prvom rade stránky časopisu Designum, v ktorom Ada Pekárová iniciovala mnohé články o histórii dizajnu, hlavne od historika dizajnu Zdena Kolesára. SCD ich vydalo neskôr aj knižne pod názvom Kapitoly z dejín dizajnu, najskôr v rokoch 1998 – 20001, neskôr v rozšírenej verzii pod názvom Nové kapitoly z dizajnu opäť, a to v roku 2009.2 Publikácia  vyšla aj v Čechách v rokoch 2004 a 2008.3 Zdeno Kolesár je aj autorom publikácie Kapitoly z dejín grafického dizajnu, ktoré sme vydali ešte v roku 2006.Ešte v roku 2007 sme získali  vlastný výstavný priestor, galériu Satelit na Dobrovičovej ulici, kde sa konali prvé dôležité  výstavy, ktoré sa venovali dejinám slovenského dizajnu. Bola to výstava zo súťaže Pocta príboru k 50. výročiu výroby príboru Brusel od Jána Čalovku,5 výstava k seriálu príspevkov pre časopis Designum od Tibora Uhrína a Zuzany Labudovej –  Starý začiatok – nový koniec6 o dizajne 20. st. v Československu, ktorú sme realizovali v roku 2009 ako fotografickú výstavu. V roku 2010  sa tu uskutočnila výstava Zapnuté- vypnuté – zabudnuté?7, ktorá mapovala unikátnu produkciu podniku Tesla Bratislava – výrobcu rádií.  

Vernisáž výstavy Škola základ života?, Satelit, Hurbanove kasárne v Bratislave. Výstava trvala v mesiacoch október – november 2014. Foto: Helena Cibulková-Veličová
Výstavu Škola základ života? otvárala Katarína Hubová spolu s kurátormi Máriou Riškovou, Marošom Schmidtom, Líviou Pemčákovou a Ľubomírom Longauerom. Foto: Helena Cibulková-Veličová
Vernisáž výstavy Škola základ života?, Satelit, Hurbanove kasárne v Bratislave. Výstava trvala v mesiacoch október – november 2014. Foto: Helena Cibulková-Veličová
Vernisáž výstavy Škola základ života?, Satelit, Hurbanove kasárne v Bratislave. Výstava trvala v mesiacoch október – november 2014. Foto: Helena Cibulková-Veličová

Jednou z prvých výstav novovzniknutého múzea, už v Hurbanových kasárňach, bola Škola základ života?8, ktorú pripravili jeho prví zamestnanci, vtedy vedúca múzea Maria Rišková, Maroš Schmidt a ďalší. 

Čo sa týka galérie a časopisu, patrí veľká vďaka mojim kolegyniam a kolegom z SCD, bez ktorých by tieto činnosti neboli možné. Pri realizácii myšlienky zriadiť múzeum sme mali našťastie veľa podporovateľov aj spolupracovníkov. Ľubo Longauer nás skoro každodenne podpichoval netrpezlivou otázkou „Kedy to už bude?“, Iva Mojžišová nás svojou veľkorysosťou uisťovala, že je to skvelá a potrebná idea. Samozrejme, že aj veľa dizajnérov sa stotožnilo s našou predstavou, hoci sa nie vždy zhodovala s našou.

Iva Mojžišová uverejňovala v časopise Designum od roku 2010 seriál  o bratislavskej ŠUR, z ktorého vznikla kniha Škola moderného videnia9, ktorú sme vydali spoločne s vydavateľstvom Artforum v roku 2013. A bola to ona, ktorá sa rozhodla svoj obsiahly archív venovať práve múzeu dizajnu, kde našiel výskum histórie ŠUR-ky aj svojich pokračovateľov. Skvelú Kláru Prešnajderovú, alebo Simonu Bérešovú, ktorá aj jej archív roztriedila a mohli sme ho sprístupniť  odbornej verejnosti.  

Výstava Škola základ života?, Satelit, Hurbanove kasárne, Bratislava. Október – november 2014. Foto: Helena Cibulková-Veličová

Naša viac ako desaťročná cesta k múzeu bola skutočne tŕnistá. Hoci v tom čase sme už mali v SCD množstvo budúcich zbierkových predmetov (hlavne 320 stoličiek z Tatra nábytok Pravenec), povolenie z MK SR zbierať predmety kultúrnej hodnoty ani náhodou. Za celý ten čas sa vystriedali traja ministri kultúry, s ktorými prišli noví riaditelia odborov a úradníci, a s nimi bolo treba začínať komunikáciu vždy nanovo. 

Za ministrovania Daniela Krajcera sa podarilo získať do majetku MK SR budovu Hurbanových kasární. Bola to rovnako prekvapujúca situácia ako objavenie archívu stoličiek v Pravenci v roku 2005. V roku 2010 sme boli najmenšou organizáciou ministerstva, aj čo do počtu zamestnancov, aj rozpočtom. Bola odo mňa priam trúfalosť zareagovať na list o prebytočnom majetku Ministerstva obrany – Hurbanových kasární – obrovského komplexu budov, rozlohou väčšou ako Bratislavský hrad. Je to bežná prax, že štátne inštitúcie musia najprv ponúknuť svoj majetok iným štátnym organizáciám a ak tie nezareagujú, ponúka sa ďalej verejnosti. Aby naša žiadosť mala predsa len väčšiu váhu, oslovila som aj vtedajšieho riaditeľa ÚĽUV-u, aby nás podporil. Na náš list muselo ministerstvo (zo zákona) zareagovať a Danielovi Krajcerovi sa budova zapáčila. Už dávno predtým, keď som chodievala okolo kasární, som v nich videla obrovský potenciál. Predstavovala som si v nich skvelú zbierkotvornú inštitúciu s výstavnými priestormi a aj ďalšie kultúrne aktivity v interiéri, či exteriéri. 

Výstava Škola základ života?, Satelit, Hurbanove kasárne, Bratislava. Október – november 2014. Foto: Helena Cibulková-Veličová
Výstava Škola základ života?, Satelit, Hurbanove kasárne, Bratislava. Október – november 2014. Foto: Helena Cibulková-Veličová

Do kasární sa nám podarilo vstúpiť až v roku 2013, asi aj vďaka úradníkom ministerstva, ktorým sa zdalo, že pokiaľ sa tam má dočasne presťahovať Slovenská národná galéria kvôli rekonštrukcii, nemali by zabudnúť aj na nás. Nemohli sme si síce ako prví vybrať priestory, ale samozrejme s čo najlacnejšími úpravami, sme mali kam nasťahovať naše prvé zbierky a výraznejšie rozbehnúť túto odbornú činnosť. 

Zbierať sme mohli oficiálne od 1. februára 2012, kedy sme získali úpravu a rozšírenie našej zriaďovacej listiny o možnosť zbierať predmety kultúrnej hodnoty. Treba povedať, že ministerstvo pod vedením Mareka Maďariča bolo našej idei najviac naklonené, preto sa podarilo 18. augusta 2014 zapísať Slovenské múzeum dizajnu do Registra galérií a múzeí SR. Heuréka!, múzeum bolo na svete. Bolo to možné aj preto, lebo hlavnou požiadavkou zo strany zriaďovateľa bolo, aby nevznikla nová inštitúcia. 

Múzeum je súčasťou SCD, ktorého predchádzajúce činnosti ako vydávanie časopisu Designum, publikácií o dizajne, pravidelná výstavná činnosť, organizovanie súťaží Národná cena za dizajn, knižnica, podporujú zbierkotvornú aktivitu a mapovanie nielen histórie dizajnu, ale aj jeho súčasného smerovania. Všetky spomínané činnosti sprevádzajú SCD od jeho vzniku a prešli svojím vlastným vývojom a zmenami. Vždy som ich považovala za veľmi dôležité a otvorené procesy, ktoré by mali reagovať na zmeny z von aj zvnútra. Poslednou výzvou na zmenu bola úprava štatútu súťaže NCD, ktorá bola od svojho vzniku bienálna, a my sme z nej urobili každoročné podujatie. Od roku 2015 sa súťaž koná striedavo – raz je zameraná na produktový dizajn a ďalší rok na komunikačný. Hlavným impulzom k nášmu rozhodnutiu bola neudelená cena pre komunikačný dizajn v roku 2013, ale nízky záujem o súťaž ako aj malú účasť grafikov sme sledovali dlhšie a o rozdelení súťaže sme uvažovali už niekoľko rokov predtým. Váhanie bolo do  istej miery ovplyvnené aj obavou o finančné prostriedky, ale ako sa ukazuje, naše rozhodnutie bolo nakoniec správne a hlavne – vždy som sa mohla spoľahnúť na skvelú ekonómku Natáliu Galbavú.                                                                                                                                                  

Výstava Škola základ života?, Satelit, Hurbanove kasárne, Bratislava. Október – november 2014. Foto: Helena Cibulková-Veličová
Výstava Škola základ života?, Satelit, Hurbanove kasárne, Bratislava. Október – november 2014. Foto: Helena Cibulková-Veličová
Výstava Starý začiatok, nový koniec… VIB Satelit, Dobrovičova ulica, december 2009 – január 2010. Foto: archív SCD
Výstava Starý začiatok, nový koniec… VIB Satelit, Dobrovičova ulica, december 2009 – január 2010. Foto: archív SCD

Výstava Zapnuté – vypnuté – zabudnuté. Súčasťou výstavy bola prezentácia dizajnérov J. Vikruta, M. Slatkovského, P. Thurzu, a P. Kramára. Výstavu pripravil Ondrej Eliáš. VIB Satelit, Dobrovičova ulica, október – november 2010. Foto: archív SCD

Výstava Zapnuté- vypnuté – zabudnuté o produkcii podniku Tesla Bratislava – výrobcu rádií. VIB Satelit, Dobrovičova ulica, október – november 2010. Foto: archív SCD.

V posledných rokoch  našej aktívnej práce v SCD sa nám podarilo pritiahnuť mladých a mladších kolegov, ktorí sa stotožnili s myšlienkou múzea. Výrazne nám v tom pomohli aj čerství absolventi štúdia dejín umenia Eliška Mazalánová  a Lívia Pemčáková. Niektorí nám zostali verní, iní odišli, ale všetkým za odvedenú prácu patrí veľká vďaka.

Posledná kapitola nášho spojenia s múzeom je o tom, že sme sa ako externistky s Adrienou Pekárovou stali kurátorkami zbierok v múzeu. Ada založila zbierku skla a stále ju obohacuje o nové prírastky. Ja som prevzala nábytok a interiérové prvky, produktový dizajn s presahom k remeslu, hračku a iniciovala som, aby vznikla aj možnosť zbierať dizajnérsky šperk .

Ján Čalovka, príbor, výrobca Sandrik Dolné Hámre, 1962. Z výstavy Pocta príboru. VIB Satelit, Dobrovičova ulica, november – december 2008. Foto: archív SCD
Ján Čalovka, lyžice Brusel, výrobca Sandrik Dolné Hámre, 1958. VIB Satelit, Dobrovičova ulica, november – december 2008. Foto: archív SCD

1 Zdeno Kolesár: Kapitoly z dejín dizajnu. 1. diel – Od prehistórie po druhú svetovú vojnu. Bratislava: SCD, 1998 a Zdeno Kolesár: Kapitoly z dejín dizajnu. 2. diel – Dizajn v 2. Polovici 20. Storočia. Bratislava: SCD, 2000.

2 Zdeno Kolesár: Nové kapitoly z dizajnu. Bratislava: SCD, 2009.

3 Zdeno Kolesár: Kapitoly z dějin designu. Praha: VŠUP, 2004 a 2009.

4 Zdeno Kolesár: Kapitoly z dejín grafického dizajnu, Bratislava: SCD, 2006.

5 Pocta príboru. Študentská súťaž a výstava k päťdesiatinám príboru Brusel. Príbor Jána Čalovku. Výstavný a informačný bod Satelit, Bratislava, 3. november – 31. december 2008.                                                                              

6 Starý začiatok, nový koniec… Výstavný a informačný bod Slovenského centra dizajnu Satelit, Bratislava, 2. december 2009 – 10. január 2010.                                                                                                                                          

7 Zapnuté-vypnuté-zabudnuté. Výstavný a informačný bod Satelit, Bratislava, 13. október –  28. november 2010. Výstavu pripravil Ondrej Eliáš.                                                                                                                                      

8 Škola základ života? Satelit, Hurbanove kasárne, Bratislava, 9. október 2014 – 9. november 2014.                                  

9 Iva Mojžišová: Škola moderného videnia. Bratislavská ŠUR 1928 – 1939.  Bratislava : SCD v spolupráci s vydavateľstvom Artforum, 2013.

Nenápadná reforma verejnej inštitúcie – 2. časť

V prvej časti článku Nenápadná reforma verejnej inštitúcie som začala z môjho pohľadu riaditeľky Slovenského centra dizajnu v období 2016 – 2020 rekapitulovať, čo sa podarilo viac a čo menej realizovať z mojich zámerov na zmeny. Seriál venovaný SCD pri príležitosti jeho 30. výročia pokračuje druhou časťou rozprávania o reformách. Vychádzam znovu z Koncepcie riadenia a rozvoja Slovenského centra dizajnu, ktorú som prezentovala pred výberovou komisiou na Ministerstve kultúry SR  10. 12. 2015, a porovnávam vízie a ciele s realitou.

Bezprostredne pred nastúpením do funkcie riaditeľky SCD 1. januára 2016 som už mala dvojročnú skúsenosť z pozície vedúcej Slovenského múzea dizajnu, ktoré vzniklo v rámci SCD zo spoločnej iniciatívy vedenia inštitúcie a nezávislých profesionálov (osobitne vzniku múzea sa budeme venovať v jednom z ďalších dielov seriálu). Preto som prirodzene významné miesto vo svojej koncepcii kládla ochrane a sprístupňovaniu kultúrneho dedičstva. Pripomeniem ešte, že projekty uvedené v texte, sú reprezentatívnym výberom, aktivít sme mali omnoho viac a že nespomínam kontinuálne činnosti, ktoré dlhodobo fungovali, ako napríklad obľúbená knižnica dizajnu na Jakubovom námestí alebo práca Ekonomicko-prevádzkového oddelenia. 

Ochrana a sprístupňovanie kultúrneho dedičstva / Prezentačná činnosť 

Múzeum dizajnu (SMD) bolo stále v zárodku, ale pri mojom nástupe do funkcie riaditeľky namiesto pôvodných dvoch interných a jedného externého kurátorského miesta získalo postupne miesta pre štyroch interných kurátorov (to je situácia aj v súčasnosti v roku 2021). Kolega Maroš Schmidt sa stal vedúcim múzea, ďalšie kolegyne postupne nastúpili na miesta kurátoriek (Katarína Hubová/Silvia Kružliaková, Zuzana Šidlíková, Gabriela Ondrišáková). Externe sme spolupracovali s viacerými kurátorkami a ďalšími odborníkmi (rozpíšeme sa o tom v časti o SMD). Múzeum bolo od roku 2014 oficiálne zapísané v Registri múzeí a galérií SR a vykonávalo základné múzejné činnosti. Jeho existencia už prinášala želaný efekt, artefakty z oblasti dizajnu mali konečne svoje miesto a jednou z našich základných úloh bola „záchrana“ – stali sme sa akousi SOS linkou pre ohrozené predmety dizajnu. Hurbanove kasárne poskytli pre zbierky dostatok priestoru, no provizórne podmienky, v ktorých kurátorky a kurátori pracovali, si vyžadovali (a vyžadujú!) neustálu úpravu. Víziami z koncepcie bolo „zabezpečiť systematickú odbornú ochranu zbierkových predmetov“ a „stať sa inovátorom v oblasti sprístupňovania kultúrneho dedičstva a súčasného dizajnu verejnosti“. Nadväzujúce ciele boli veľmi pragmatické „stabilizovať priestorové zabezpečenie depozitárov Slovenského múzea dizajnu“ a „vytvoriť stálu expozíciu zo zbierok Slovenského múzea dizajnu“.1 Tieto body si môžem v hrubých rysoch odškrtnúť zo zoznamu naplnených úloh. No pri odchode necítim spokojnosť. Je to situácia ako v rozprávke, v ktorej má múdra žena prísť pred kráľa ani oblečená ani nahá, a tak sa zahalí do rybárskej siete. Roky práce boli naplnené snahou posunúť sa na úroveň štandardu v rámci múzejnej komunity. Žiaľ, tam ešte stále nie sme, chýbajú napríklad kvalitne vybavené klimatizované depozitáre, kde sa dá presne regulovať teplota pre jednotlivé zbierky. Zbierkové a ostatné predmety, ktoré v múzeu ochraňujeme, sú relatívne v bezpečí, fyzické zázemie  sa počas posledných rokov rozšírilo na viaceré poschodia Hurbanových kasární (viac ako 2 000 m2) a vytvorili sme aj priestory na štúdium dizajnu (Študovňa Ivy Mojžišovej a Študovňa Eduarda Torana).2 Uvedomovali sme si, že na rozvoji múzea treba neustále a kontinuálne pracovať, a to, čo v roku 2014 vyzeralo ako obrovské víťazstvo (registrácia múzea), už je len malým krokom niekde v úvode budovania seriózneho a udržateľného múzea dizajnu. Zostáva mi veriť, že v Hurbanových kasárňach múzeum a celé centrum dizajnu bude môcť vylepšovať svoje priestory a že isté plány na rozvoj kasární ako centra súčasnej kultúry s dizajnom ako významným činiteľom sa podarí naplniť.3

Knižnica Slovenského múzea dizajnu. Február 2021. Foto: Silvia Kružliaková
Knižnica Slovenského múzea dizajnu. Február 2021. Foto: Silvia Kružliaková
Priestory Slovenského múzea dizajnu – zbierky skla. Február 2021. Foto: Silvia Kružliaková
Priestory Slovenského múzea dizajnu – zbierky skla. Február 2021. Foto: Silvia Kružliaková
Priestory Slovenského múzea dizajnu – produktový dizajn. Február 2021. Foto: Silvia Kružliaková
Priestory Slovenského múzea dizajnu – produktový dizajn. Február 2021. Foto: Silvia Kružliaková
Priestory Slovenského múzea dizajnu – Študovňa Eduarda Torana. Február 2021. Foto: Silvia Kružliaková
Priestory Slovenského múzea dizajnu – Študovňa Eduarda Torana. Február 2021. Foto: Silvia Kružliaková

K systematickej práci múzea patria rôzne profesie, kurátori sú len najviditeľnejšími odborníkmi. Keďže vytváranie nových pracovných miest je v rámci našich inštitúcií večný problém, rozdelili sme jedno uvoľnené pracovné miesto a mohli sme prijať dvoch odborníkov na polovičné úväzky: Dalibora Uhlára na miesto dokumentátora (na základe svojho odborného zamerania supluje aj niektoré činnosti muzeológa) a Michala Čudrnáka na miesto informačného špecialistu, ktorý je kľúčovým pre digitálnu prezentáciu zbierok. Obaja pracujú pod Oddelením dokumentácie a informačnej činnosti, ale gro ich práce je zamerané na múzeum. V priebehu rokov sme tak mohli nastaviť viaceré štandardy múzejnej práce. Z tabuľkového dokumentu, do ktorého sme od začiatku zapisovali predmety, ktoré pribúdali do múzea, sme prešli na múzejné systémy, aplikácie využívané bežne v múzejnej praxi (k 31. decembru 2020 má SCD 2 525 zbierkových predmetov, no v depozitároch je uložených niekoľko desiatok tisíc ďalších artefaktov a dokumentov, z ktorých mnohé čaká nadobudnutie do zbierok). Postupná digitalizácia práce je asi najvýraznejším prvkom reformy, ktorú som chcela dosiahnuť.

Fórum dizajnu 2019, Agrokomplex Nitra. Foto: archív SCD
Fórum dizajnu 2019, Agrokomplex Nitra. Foto: archív SCD
Fórum dizajnu 2019, Agrokomplex Nitra. Foto: archív SCD
Fórum dizajnu 2019, Agrokomplex Nitra. Foto: archív SCD

Úloha z koncepcie „stať sa inovátorom v oblasti sprístupňovania kultúrneho dedičstva a súčasného dizajnu verejnosti“ sa nenapĺňa iba digitálnou prezentáciou, ale mala som na mysli komplexnú prezentačnú  činnosť. Myslím si, že viaceré formáty našej práce boli nesporne originálne – kurátori napríklad podnikali výjazdy do regiónov a zbierali predmety od bývalých pracovníkov už zaniknutých závodov. Niektoré ciele zostali úplne vo sfére vízií, napríklad „vytvoriť infraštruktúru na reštaurovanie všetkých druhov predmetov v zbierkach“ a „stať sa inovátorom-poradcom v oblasti reštaurovania vybraných materiálov“ alebo „adekvátne personálne zabezpečenie činností“.4 Ochrana kultúrneho dedičstva je jednou stránkou práce múzeí, nezaobíde sa bez prezentácie. Počas prvých rokov bola charakteristická až horúčkovitá prezentačná činnosť – chceli sme, aby dizajn a aktivity SCD a SMD boli vidieť v médiách. Myslím si, že sme to zvládli naozaj dobre. Napriek minimálnemu počtu zamestnancov, ktorí sa venovali prezentácii, nás bolo vidieť… V roku 2018 sme využili podporu projektov pripomínajúcich výročie založenia 1. ČSR a pod názvom 100 rokov dizajnu / Slovensko 1918 – 2018 sme otvorili expozíciu. Od začiatku sme ju plánovali na obmedzené obdobie. Expozícia bola výsledkom spolupráce viacerých kurátoriek a kurátorov, interných či externých a realizačného tímu pod vedením Pala Chomu.5 Podkrovné priestory kasární, kde je expozícia umiestnená, sme už predtým využívali na veľké výstavy. Návštevníci si spomenú na výstavu Miroslava Cipára v koncepcii Ľubomíra Longauera6 a múzejnú výstavu Farebná šeď (október 2016 – február 2017), ktorú pripravila kurátorská dvojica Maroš Schmidt a Klára Prešnajderová. Témou výstavy bol pomyselný „súboj dizajnu“ 60. a 70. rokov 20. storočia krajín ČSSR a DDR a pri jej organizácii sa využili aj vytvorili mnohé kontakty v Nemecku.7 Podkrovie už pred otvorením expozície spoznalo aj publikum so záujmom o súčasný dizajn. Z finančných dôvodov sme výstavu Národná cena za dizajn 2016 prezentovali v oboch našich priestoroch v Hurbanových kasárňach, galérii Satelit na prízemí a v podkroví. Začali sme tak ukazovať aj potenciál priestorov kasární a jasne sme videli, ako veľmi potrebujeme veľké dobre vybavené prezentačné priestory pre dizajn (Bratislava nedostatkom takýchto priestorov pre výtvarnú kultúru všeobecne naozaj trpí).

Otvorenie výstavy Farebná Šeď/Buntes Grau na nádvorí Hurbanových kasární, október 2016. Foto: archív SCD
Otvorenie výstavy Farebná Šeď/Buntes Grau na nádvorí Hurbanových kasární, október 2016. Foto: archív SCD
Výstava Farebná šeď/Buntes Grau v podkroví Hurbanových kasární, október 2016 – február 2017. Foto: Maroš Schmidt
Výstava Farebná šeď/Buntes Grau v podkroví Hurbanových kasární, október 2016 – február 2017. Foto: Maroš Schmidt
Výstava Farebná šeď/Buntes Grau v podkroví Hurbanových kasární, október 2016 – február 2017. Foto: Maroš Schmidt
Výstava Farebná šeď/Buntes Grau v podkroví Hurbanových kasární, október 2016 – február 2017. Foto: Maroš Schmidt
Výstava Farebná šeď/Buntes Grau v podkroví Hurbanových kasární, október 2016 – február 2017. Foto: Maroš Schmidt
Výstava Farebná šeď/Buntes Grau v podkroví Hurbanových kasární, október 2016 – február 2017. Foto: Maroš Schmidt

Okrem výstav v našich priestoroch sa rozbehla aktívna prezentácia nových zbierok dizajnu aj v iných inštitúciách na Slovensku a v zahraničí. Boli to výstavy v našej réžii, aj bežné výpožičky na výstavy iných organizátorov. Najväčšou bola výstava Nebáť sa moderny! venovaná 90. výročiu Školy umeleckých remesiel v Bratislave v Historickom múzeu SNM na Bratislavskom hrade.8 V rámci spolupráce, kurátorskej aj vo forme výpožičiek diel, mohla napríklad SNG realizovať výstavu Nech šije! Móda na Slovensku 1945 – 1989.9

SCD malo už v období pred mojím nástupom oblasť prezentácie dizajnu dobre rozvinutú, takže v spomínanej koncepcii sa ocitlo lakonické konštatovanie, že jedným z cieľov je „pokračovať v prezentačnej činnosti organizácie – výstavná, publikačná a vytvárať nové druhy prezentácie tvorcov a tém dizajnu“. Kolegyňa Helena Veličová (teraz Cibulková) bola po celé roky výraznou oporou tejto oblasti našej práce. Stala sa vedúcou Oddelenia produkcie a programov pre verejnosť (žiaľ, ako všetky oddelenia, aj toto pracuje prevažne s externistami, nemá dostatok interných zamestnancov) a plánovali sme posunúť vzdelávaciu činnosť na systematickú úroveň. Po odchode Heleny Cibulkovej na materskú dovolenku jej úlohu prevzala Gabriela Rybáriková, ktorá s rovnakým zápalom rieši produkčné problémy a venuje sa vzdelávacím projektom. Medzi najvýraznejšie prezentačné aktivity patrí celý výstavný program v galérii dizajnu Satelit v Hurbanových kasárňach, ktorý má ustálený formát, no myslím si, že v súčasnosti ho čaká dôkladné prehodnotenie. Tu je dlhodobo priestor pre sprístupňovanie nových projektov, tvorby mladých autoriek a autorov, prezentáciu tém v dizajne a pod.10 Ďalším osvedčeným projektom je Fórum dizajnu v rámci veľtrhu nábytku a bývania v Agrokomplexe v Nitre, ktoré počas mojej funkcie prechádzalo zmenou kurátoriek. Kolegyne Adriena Pekárová a Katarína Hubová, ktoré boli pri založení prehliadky a dlhoročne ju kurátorsky a organizačne pripravovali, sa rozhodli pri 20. výročí FD skončiť a odovzdali úlohu ďalším. Prevzala ju Zuzana Duchová, ktorá od roku 2019 pripravuje prehliadku študentskej tvorby v oblasti interiéru a bývania a aktuálnych tém dizajnu.11

Výstava Nech šije!/Móda na Slovensku 1945 – 1989,  Slovenská národná galéria, apríl – august 2017. Foto: Zuzana Šidlíková
Výstava Nech šije!/Móda na Slovensku 1945 – 1989, Slovenská národná galéria, apríl – august 2017. Foto: Zuzana Šidlíková
Výstava Nech šije!/Móda na Slovensku 1945 – 1989, Slovenská národná galéria, apríl – august 2017. Foto: Peter Gall
Výstava Nech šije!/Móda na Slovensku 1945 – 1989, Slovenská národná galéria, apríl – august 2017. Foto: Peter Gall

Národná cena za dizajn sa objavuje prierezovo takmer pri každej oblasti. Jej skvalitnenie je stálou úlohou a inštalácia a propagácia každého ročníka bola novou výzvou. Každý ročník prešiel inými priestormi a hľadaním najlepšej formy a o jej premenách si povieme v ďalších častiach nášho seriálu, rovnako ako o premenách Fóra dizajnu, výstavách v Satelite a hľadaní atraktívnych formátov prezentácie i náročnej ceste k systematickej vzdelávacej a pedagogickej činnosti SCD. Medzinárodnú prezentáciu sme spomínali v prvej časti môjho textu, bola v mojej koncepcii zásadnou.

Vo všetkých prezentačných aktivitách sme sa snažili presadzovať pár zásad. Musia byť inkluzívne pre všetkých12, inovatívne, musia rešpektovať minulosť a snažiť sa o čo najatraktívnejšie prepojenie minulosti so súčasným divákom, aj napriek náročným podmienkam musia byť realizované profesionálne alebo tak, aby návštevníci neboli vyrušovaní náročnými podmienkami v ich pozadí. 

Ako posledný príklad prezentačnej činnosti spomeniem výstavu, na ktorú som mimoriadne hrdá a pri organizácii ktorej sa prejavil „tvrdý výcvik“, ktorý sme v inštitúcii zažívali. Výstava DESIGN IS NOW! / Ľudia sa stali návrhármi. Dizajnéri zostali ľuďmi v Satelite predstavila už 30. júna 2020 projekty, ktorými slovenskí tvorcovia dizajnu, firmy, i neprofesionáli, reagovali na novovzniknutú situáciu spôsobenú pandémiou COVID-19. Na výstave sa podieľali nielen všetci kurátori SMD, ale doslova všetci zamestnanci SCD.13

Výstava Design is Now/Ľudia sa stali návrhármi. Dizajnéri zostali ľuďmi, júl – september 2020. Foto: archív SCD
Výstava Design is Now/Ľudia sa stali návrhármi. Dizajnéri zostali ľuďmi, júl – september 2020. Foto: archív SCD
Výstava Design is Now/Ľudia sa stali návrhármi. Dizajnéri zostali ľuďmi, júl – september 2020. Foto: archív SCD
Výstava Design is Now/Ľudia sa stali návrhármi. Dizajnéri zostali ľuďmi, júl – september 2020. Foto: archív SCD
Výstava Design is Now/Ľudia sa stali návrhármi. Dizajnéri zostali ľuďmi, júl – september 2020. Foto: archív SCD
Výstava Design is Now/Ľudia sa stali návrhármi. Dizajnéri zostali ľuďmi, júl – september 2020. Foto: archív SCD
Výstava Design is Now/Ľudia sa stali návrhármi. Dizajnéri zostali ľuďmi, júl – september 2020. Foto: archív SCD
Výstava Design is Now/Ľudia sa stali návrhármi. Dizajnéri zostali ľuďmi, júl – september 2020. Foto: archív SCD

Vedecko-výskumná činnosť / Výskum a vývoj 

Založením múzea postupne vznikalo dôležité pracovisko pre výskum, uchovávanie kultúrneho dedičstva v oblasti dizajnu a jeho prezentáciu. V predchádzajúcom období sa v SCD venovali výskumu a písaniu o dizajne redaktorky časopisu Designum (teoretičky Ľubica Pavlovičová, Jana Oravcová), vedenie SCD (teoretičky Katarína Hubová, Adriena Pekárová) a prizvaní externí odborníci. Rozšírením centra o SMD vzniklo pracovisko, ktoré má priamo v náplni práce vedecko-výskumnú činnosť a k redaktorkám a autorom časopisu Designum pribudol ďalší tím kurátorov a spolupracovníkov múzea. 

Vo vízii z koncepcie „byť hlavnou inštitúciou pre výskum všetkých aspektov dizajnu na Slovensku“ podčiarkujem slovo „všetkých“, teda si uvedomujem, že dizajn musíme skúmať nielen z hľadiska historického, ale cieľom bolo „vytvoriť komplexnú infraštruktúru pre realizáciu výskumu v oblasti histórie, teórie a manažmentu dizajnu a súvisiacich disciplín“. Kým nadstavbové oblasti výskumu ako teória dizajnu sa skôr objavujú ako príspevky v časopise Designum a zine e-designum od externých bádateľov a interne ako prvé lastovičky vo Výskumno-vývojom oddelení (napr. výskum k výstave Human by Design, info nižšie), spomínaný historický výskum už je nezvratným zameraním v náplni SCD… V doterajšom bádaní sme dôraz kládli na výskum dejín Školy umeleckých remesiel, ktorým sme nadväzovali na dielo Ivy Mojžišovej. K úspechu výskumu prispel aj fakt, že rodina I. Mojžišovej nám dala do dlhodobej úschovy pozostalosť tejto významnej historičky umenia, ktorá položila základy nášho skúmania. Projekt výskumu ŠUR vedie Klára Prešnajderová, odborná pracovníčka Výskumno-vývojového oddelenia.14 Dlhodobý výskum dejín slovenského dizajnu je prezentovaný v expozícii múzea 100 rokov dizajnu a v mnohých článkoch v odborných a populárnych médiách.15 Ale špecializované témy obsahujú napríklad výskum dejín slovenských 8-bitových hier ako súčasť budovania zbierky multimédií alebo výskum vizuálnych identít.16 V súčasnosti treba ďalej zlepšovať výstupy a ich vedeckú úroveň, v období po pandémii sa zapojiť do akademickej prezentácie na konferenciách a obnoviť stratégie zbierania, vytvoriť nové koncepcie jednotlivých zbierok aj spomínaný projekt novej expozície slovenského dizajnu. Fokus kurátorov, ktorí sú mimochodom zároveň správcami zbierok a donedávna boli aj dokumentátormi, treba zamerať na systematickú vedeckú prácu (čo si znovu vyžaduje personálne posily inštitúcie). 

Na výskum nadväzuje edičná činnosť, zámer „systematicky sa venovať odbornej a popularizačnej edičnej činnosti“ vychádzal z činnosti iných inštitúcií pre dizajn, ktoré sú našimi partnermi, ale do veľkej miery boli modelom ostatné organizácie (Divadelný ústav, SNG, Literárne informačné centrum). Počas ostatných piatich rokov vyšli v SCD kompletné ročníky časopisu Designum, ktorého šéfredaktorkou je od roku 2017 Jana Oravcová (v rokoch 2012 – 2016 to bola Ľubica Pavlovičová), katalógy výstav a publikácie projektu Dizajn a inovácie. Zo špecializovaných publikácií Fonts SK (Dizajn digitalizovaného písma na Slovensku) Sama Čarnokého a tri veľké publikácie Milan Veselý/ Plocha a priestor v dizajne, Miroslav Cipár Logo etc. a tretí diel dejín cyklu Úžitková grafika na Slovensku po roku 1918 Ľubomíra Longauera pod názvom Mierny pokrok.17 Všetky publikácie vznikli v dobrej spolupráci s vydavateľstvom Slovart. Skúsenosť s veľkými publikáciami a množstvo nazhromaždeného materiálu k rôznym tvorcom priniesla rozhodnutie zamerať sa na menšie monografické práce a vytvoriť edíciu, ktorá bude približovať jednotlivé osobnosti dizajnu (tento rok pripravujú kolegovia prvú knihu edície venovanú Jánovi Čalovkovi). SCD čaká vytvorenie edičného plánu na obdobie po pandémii. Vieme, že stále treba napísať učebnice a základnú literatúru pre štúdium dejín dizajnu, potrebujeme encyklopédie (nemusia byť tlačené) a popularizačné publikácie. Novinkou v edičnej a publikačnej činnosti bolo vytvorenie zinu pod názvom e-designum z iniciatívy vedúcej Edičného oddelenia Ľubice Pavlovičovej. E-designum sa postupne stáva obľúbeným „médiom v médiu“ a v súčasnosti pripravovaný nový web SCD počíta so zviditeľnením príspevkov na prominentnom mieste, budú tak tvoriť základný prvok autorských informácií o dizajne.

Výber vydaných publikácií Slovenského centra dizajnu. Foto: Ľubica Pavlovičová
Výber vydaných publikácií Slovenského centra dizajnu. Foto: Ľubica Pavlovičová

Téma „výskum a vývoj“ nás však posúva k ďalším dimenziám. Spomínané druhy vedecko-výskumnej práce sú typickou činnosťou pre múzejné, či akademické inštitúcie. Tu sa však dostávame k bodu, ktorý nám prepája zmysel ko-existencie centra a múzea, čo bola zaujímavá téma pri mnohých stretnutiach s kolegami z múzeí dizajnu a úžitkového umenia.18  Musím priznať, že myšlienka vzniku osobitného oddelenia so zameraním na výskum a vývoj nebola interne dlhší čas pochopená. Najbližší kolegovia ma však podporili a čo je najdôležitejšie, poskytli „materiál“, príklady, ktorými sme mohli demonštrovať, aký je zámer takéto oddelenie zriadiť. Predstava vývoja je u nás príliš natvrdo spojená s vedeckými inštitúciami typu akadémie vied, technologické pracoviská, vývojové centrá napojené na výrobu. Vývoj sa pritom týka aj digitálnych nástrojov, vytvárania nových modelov manažérskej práce alebo invoatívnych spôsobov práce s publikom. Ciele z mojej koncepcie boli všeobecne definované: „vytvoriť infraštruktúru pre vývoj vo vybraných oblastiach dizajnu“ a „efektívnejšie prepojiť všetky oddelenia, ktoré sa venujú výskumu a vytvoriť špecializované oddelenie“19 Mala som však na mysli veľmi jasne špecifikované úlohy. Už v roku 2015 som totiž v SCD pracovala na projekte s Vysokou školou výtvarných umení, v ktorom boli pomenované dva základné okruhy tohto druhu výskumu a vývoja – venovať sa materiálom (v dizajne) a informačným technológiám z hľadiska ich kreatívneho využitia. Z tohto obdobia zostala SCD spracovaná stratégia výskumu a vývoja až do roku 2023 (na jej vytvorení spolupracovala firma Neulogy), no samotný projekt sa vtedy nerealizoval, nedostal podporu a my sme sa posunuli ďalej. Myšlienka vytvorenia tímu alebo oddelenia, ktoré by výskum a vývoj v SCD zastrešila, však už zostala a vložila som ju aj do riaditeľskej koncepcie. V spolupráci s Klárou Prešnajderovou a ďalšími kolegami sme potom „zrecyklovali“ niektoré myšlienky z pôvodného projektu a prepojili sme súčasne a vizionársky zamerané témy s výskumom inovácií v minulosti, predovšetkým s výskumom Školy umeleckých remesiel. 

Priestory Knižnice SCD na Jakubovom námestí 12 v Bratislave. Foto: archív SCD
Priestory Knižnice SCD na Jakubovom námestí 12 v Bratislave. Foto: archív SCD
Priestory Knižnice SCD na Jakubovom námestí 12 v Bratislave. Foto: archív SCD
Priestory Knižnice SCD na Jakubovom námestí 12 v Bratislave. Foto: archív SCD

Výsledkom bol niekoľkoročný projekt Dizajn a inovácie, ktorý sme ako hlavný partner realizovali v rámci programu Interreg SK-AT s podnázvom Cezhraničná spolupráca inštitúcií dizajnu v digitálnej dobe. Našimi finančnými partnermi boli také prestížne inštitúcie ako Museum für Angewandte Kunst a Die Angewandte vo Viedni a náš stály partner VŠVU, z ďalších partnerov mala významné miesto Nadácia Cvernovka (Nová Cvernovka). Viedenský MAK bol iniciátorom, keď nás oslovil na spoluprácu pri známom projekte Vienna Biennale 2019. Výstupmi projektu bolo v roku 2019 samotné zriadenie nového oddelenia pod názvom Výskumno-vývojové oddelenie (VVO), ktoré časom dostalo príťažlivý akronym Inolab (vedúcim na polovičný úväzok bol Maroš Schmidt, odbornými pracovníčkami Klára Prešnajderová a Lucia Dubačová). A ako ukážky budúcej práce a zamerania Inolabu sme vytvorili ďalšiu študovňu v Hurbanových kasárňach Knižnicu materiálov, ktorá v súčasnosti prezentuje viac ako stovku vzoriek materiálov využívaných vo výrobe a dizajne. Z kategórie digitálnych nástrojov vznikol v spolupráci so štúdiom Subdigital experimentálny tvarový softvér a platforma H.U.R.B.A.N selector, ktorý umožňuje tvorbu nových foriem a štruktúr prostredníctvom zmeny parametrov a prelínania digitálnych 3D objektov. Spomínaná výstava Human by Design v mojej koncepcii bola príkladom spolupráce desiatok tvorcov a kurátorov, prezentovala inšpiratívne príklady a modely projektov na tému udržateľnosť, zodpovednosť tvorcov dizajnu. Jej prvá prezentácia bola súčasťou Vienna Biennale 2019 a jej reinštalácia v MAK-u sa ocitla v karanténe na jar roku 2020. Plánované reprízy výstavy sú, žiaľ, zatiaľ v nedohľadne. Projekt Dizajn a inovácie priniesol možnosti aj názorné ukážky, ako rozšíriť činnosť inštitúcie systematicky o výskum a vývoj. Niektoré časti projektu sme kvôli pandémii nedokončili pred povinným termínom ukončenia projektu (mimoriadne ma mrzí posunutie vydania publikácie o Škole umeleckých remesiel a tvorby dvoch interaktívnych nástrojov na prezentáciu kultúrneho dedičstva, ktorých vývoj bol naplánovaný, no nemohli sme ho zrealizovať).20 

Výstava Human by Design, MAK, Viedeň, marec – jún 2020. Foto: archív SCD
Výstava Human by Design, MAK, Viedeň, marec – jún 2020. Foto: archív SCD
Výstava Human by Design, MAK, Viedeň, marec – jún 2020. Foto: archív SCD
Výstava Human by Design, MAK, Viedeň, marec – jún 2020. Foto: archív SCD
Panelová diskusia v rámci podujatia Changing Values, Vienna Biennale, september 2019. Vpravo Mária Rišková. Foto: archív SCD
Panelová diskusia v rámci podujatia Changing Values, Vienna Biennale, september 2019. Vpravo Mária Rišková. Foto: archív SCD
Knižnica materiálov v Hurbanových kasárňach. Foto: archív SCD
Knižnica materiálov v Hurbanových kasárňach. Foto: archív SCD
Knižnica materiálov SCD, prezentácia v rámci výstavy Human by Design v Satelite, september – október 2019.
Knižnica materiálov SCD, prezentácia v rámci výstavy Human by Design v Satelite, september – október 2019.

Vrátim sa k tomu, čo som naznačila – už pred vznikom VVO boli v SCD projekty, ktoré ukázali možnú cestu a priniesli iný pohľad. Hlavným z nich bol projekt kolegu Maroša Schmidta –  realizácia funkčného modelu Tatra 603X Coupé (autor dizajnu Ján Cina), milovaný mnohými ľuďmi, ktorí sa nezaujímajú o dizajn všeobecne, ale majú blízko k automobilizmu a histórii. Aj pre mňa bol vynikajúcou možnosťou zmaterializovať si niektoré „lietajúce“ myšlienky týkajúce sa výskumu a vývoja v SCD. Prepojenie historického výskumu s dizajnérskou tvorbou a vývojom nových riešení ikonického objektu, akým je automobil všeobecne a Tatra 603X Coupé konkrétne, ukazuje význam spojenia pracovísk múzejného a vývojového typu.

Tatra 603X Coupé, pevný model v mierke 1:4, ebawood, laminát. Autor tvarového riešenia pôvodného návrhu: Ján Cina, autor projektu: Maroš Schmidt. Digitálne spracovanie na základe technickej dokumentácie: 3Design, realizácia Formlab. Foto: archív SCD
Tatra 603X Coupé, pevný model v mierke 1:4, ebawood, laminát. Autor tvarového riešenia pôvodného návrhu: Ján Cina, autor projektu: Maroš Schmidt. Digitálne spracovanie na základe technickej dokumentácie: 3Design, realizácia Formlab. Foto: archív SCD

Aktuálne nové oddelenie dostalo ako hlavnú úlohu uzavretie a zabezpečenie udržateľnosti projektu Dizajn a inovácie a vypracovanie ďalšej stratégie. Od januára 2021 je jeho vedúcou Zdenka Pepelová, ktorá dovtedy viedla projekt Dizajn a inovácie. Inolab má potenciál byť partnerom pre projekty výskumu a vývoja, inštitútom pre teoretické otázky, pracoviskom pre vývoj nástrojov SCD… V súčasnosti je v ňom veľký potenciál, rozvoj tohto oddelenia je kľúčový aj pre naše zapojenie sa do diskusie a práce na globálnych zmenách sveta po pandémii.

S týmto výstupom môjho manažérskeho pôsobenia v SCD som spokojná najviac. Podaril sa môj zámer, že výskumu rôznych aspektov dizajnu a vybranému vývoju sa venujú všetky oddelenia SCD, ktoré pracujú „s obsahom“, okrem Výskumno-vývojové oddelenia, Slovenské múzeum dizajnu s fokusom na dejiny, Edičné oddelenie so zameraním na rozvoj interdisciplinárnosti a komplexnosti pohľadu na dizajn, Oddelenie produkcie a programov pre verejnosť vývojom didaktických materiálov, Oddelenie dokumentácie a informačných služieb z hľadiska vývoja informačných databáz a nástrojov… Jednotlivým projektom, ktoré som spomínala, sa budeme podrobnejšie venovať ďalej v seriáli, celkovej koncepcii Inolabu, projektu Tatra 603X, či projektu Dizajn a inovácie a výskumu Školy umeleckých remesiel.

Prezentácia H.U.R.B.A.N. selector v Hurbanových kasárňach, prezentuje Ján Pernecký (Subdigital), december 2019. Foto: archív SCD
Prezentácia H.U.R.B.A.N. selector v Hurbanových kasárňach, prezentuje Ján Pernecký (Subdigital), december 2019. Foto: archív SCD
Prezentácia Knižnice materálov v Hurbanových kasárňach, december 2019. Foto: archív SCD
Prezentácia Knižnice materálov v Hurbanových kasárňach, december 2019. Foto: archív SCD

Poznámky

1 Koncepcia riadenia a rozvoja Slovenského centra dizajnu (10. 12. 2015), s. 6.

2 Keď sme naše depozitárne priestory prezentovali kolegom z iných múzeí s dodatkom, že nie sú ideálne a potrebujú ešte množstvo profesionálnych úprav, tak sme často počuli: „Mali by ste vidieť ostatné múzeá po celom Slovensku, aspoň vám sem nezateká…“ To však pre nás nebol argument, zostával z toho skôr smutný pocit. 

3 Myšlienka kasární  ako miesta pre kultúru a kreatívny priemysel sa v SCD buduje už od roku 2010, kedy moja predchodkyňa vo funkcii riaditeľky Katarína Hubová iniciovala presun kasární do majetku Ministerstva kultúry. Naše pôsobenie v kasárňach skoro prinieslo analógiu kasární v centre Bratislavy s viedenským MuseumsQuartier. Zmienku o tom pozri napríklad v rozhovore Jana Močková: Dobrá správa pre dizajn, Denník N, 3. 1. 2016. https://dennikn.sk/331751/dobra-sprava-dizajn/. Uchádzali sme sa aj o možnosť byť vedúcim partnerom projektu zriadenia tzv. Kreatívneho centra v Hurbanových kasárňach, no tieto pokusy neboli úspešné.

4 Koncepcia riadenia a rozvoja Slovenského centra dizajnu (10. 12. 2015), s. 6.

5 Pôvodným plánom bolo expozíciu mať sprístupnenú iba na dva roky, do polovice roku 2020, ale aj kvôli pandémii je stále v podkroví kasární a jej zmena bude súčasťou stratégií nového vedenia SCD. Informácie k celému realizačnému tímu vrátane informácie o kurátoroch sú uvedené na webe 100.scd.sk.

6 Výstava Miroslav Cipár Univerzálny tvorca. Kurátor: Ľubomír Longauer. Trvanie výstavy: 18. september 2015 – 31. január 2016. Informácie: https://www.scd.sk/?univerzalnytvorca

7 Výstava Farebná šeď / Buntes Grau. Koncepcia výstavy: Klára Prešnajderová, Maroš Schmidt, Wolfgang Binder, Bettine Güldner, hlavný kurátor: Maroš Schmidt, kurátori: Wolfgang Binder, Karl Clauss Dietel, Bettina Güldner, Katarína Hubová, Simona Janišová, Dagmar Neuland-Kitzerow, Zuzana Michalovičová, Florentine Nadolni, Adriena Pekárová, Zuzana Šidlíková, koordinácia výstavy: Klára Prešnajderová. Trvanie výstavy: 1. október 2016 – 28. február 2017. Informácie: https://www.scd.sk/?muzeum-dizajnu-aktualne&sprava=farebna-sed-buntes-grau

8 Výstava Nebáť sa moderny! 90. výročie založenia Školy umeleckých remesiel v Bratislave. Koncepcia výstavy: Simona Bérešová, Klára Prešnajderová, Maroš Schmidt, odborný garant: Ľubomír Longauer, kurátorský tím: Katarína Bajcurová, Simona Bérešová, Vladimíra Büngerová, Viera Kleinová, Ľubomír Longauer, Klára Prešnajderová, Sonia de Puineuf, Maroš Schmidt, Zuzana Šidlíková. Trvanie výstavy: 14. december 2018 – 29. september 2019. Miesto konania: SNM – Historické múzeum, Bratislavský hrad. Informácie a diela: https://sur.scd.sk.

9 Kurátorkou výstavy Nech šije! Móda na Slovensku 1945 – 1989 bola Zuzana Šidlíková, kurátorka zbierky módy a textilu Slovenského múzea dizajnu SCD, spolu s Vierou Kleinovou, kurátorkou zo SNG. Trvanie výstavy: 6. apríl 2017 – 20. august 2017. Miesto konania: SNG, Esterházyho palác, Bratislava. Informácie: https://www.scd.sk/?ine-vystavy&sprava=nech-sije

10 Výstavný program a akcie galérie Satelit sme aj na základe pandémie začali plánovať ako dlhodobejšie výstavy s možnosťou online programu a diskutovali sme o možnostiach prezentácie obsahu rôznym skupinám návštevníkov/divákov.

11 Informácie o projekte Fórum dizajnu a osobitne ročník 2019: https://www.scd.sk/?forum-dizajnu-2019. Výstava ročníka 2020 bola tesne pred inštaláciou, no na začiatku marca organizátori Veľtrhu nábytku a bývania celý veľtrh zrušili kvôli pandémii COVID-19.

12 Treba pre úplnosť poznamenať – tu máme problém s našimi priestormi  a ich prístupnosťou pre pohybovo znevýhodnených ľudí kvôli absencii výťahu do expozície a horných poschodí.

13 Informácie a dokumentáciu projektu nájdete na linke: https://www.scd.sk/?vystavy-satelit&sprava=design-is-now-br-em-ludia-sa-stali-navrharmi-dizajneri-zostali-ludmi-em

14 Výskum Školy umeleckých remesiel je príkladom komplexne zvládnutého výskumného projektu. Jeho súčasťou je terénna práca bádateľov, nielen v archívoch, ale aj hľadanie u potomkov študentov či pedagógov ŠUR. V portfóliu máme publikačné výstupy vo viacerých jazykoch, akcie pre verejnosť ako výstavy, prednášky, stretnutia s potomkami, aj aktivity pre odbornú verejnosť ako sympózium nadväzujúce na tému ŠUR. O celom projekte zreferuje jeho vedúca kurátorka Klára Prešnajderová v jednom z dielov nášho výročného seriálu.

15 Mnohé články v našom časopise Designum, ktorého viaceré rubriky sa týkajú výskumu dejín dizajnu, ale články v časopise Pamiatky a múzeá. K popularizácii prispel a prispieva dlhoročný seriál s celostranovými článkami v Denníku N.

16 Zbierke multimédií a osobitne výskumu a zbieraniu hier a súvisiacich artefaktov sa venuje Maroš Brojo. Z jeho výskumu pripravujeme výstavu a databázu na novom webe SCD. Vizuálnymi identitami sa začala intenzívne zaoberať kurátorka SMD Silvia Kružliaková.

17 https://www.scd.sk/knihy–fonts-sk-dizajn-digitalizovaneho-pisma-na-slovensku; https://www.scd.sk/knihy–plocha-a-priestor-v-dizajne-milan-vesely; https://www.slovart.sk/knihy-v-slovencine-a-cestine/dizajn/graficky-dizajn/ciparlogo.etc.html?page_id=35876; https://www.slovart.sk/knihy-v-slovencine-a-cestine/dizajn/monografie/uzitkova-grafika-na-slovensku-po-roku-1918-3.cast.html?page_id=36195

18 Diskusie s kolegami z renomovaných múzeí sa týkali prepojenia úloh, ktoré má tradične centrum venované nejakej špecializovanej oblasti a poslania múzea. To, čo nám bolo v našom prostredí vytýkané, a to zriadenie inštitúcie múzea pod inštitúciou centra dizajnu, bolo odrazu prijímané so záujmom ako inovatívne. Múzeá, ktoré boli naším vzorom a fungovali desiatky až viac ako stovku rokov, totiž často pociťujú akúsi únavu z rutinných procesov práce s kultúrnym dedičstvom a hľadajú nové spôsoby práce s publikom a novú náplň. V tejto konfrontácii náš model fungovania „svietil“ ako inšpiratívny vzor, a hoci my by sme naopak mnohé z „rutinných unavujúcich činností“ na profesionálnej úrovni týchto partnerov s radosťou prijali, tak ich záujem bol aspoň malou náplasťou na naše problémy s infraštruktúrou.

19 Koncepcia riadenia a rozvoja Slovenského centra dizajnu (10. 12. 2015), s. 5.

20 Odkazy na všetky časti projektu a ich dokumentáciu nájdete na linke: www.scd.sk/?wpd

Eva Potfajová v zbierkach SMD

Eva Potfajová prešla školením v ateliéri Václava Ciglera na VŠVU v rokoch 1971 – 1977. Tento inovátor sklárskeho vzdelávania mal vynikajúcich nasledovníkov, ktorí dali meno bratislavskej sklárskej škole, hoci mnohí jeho žiaci sa presadili aj v iných odboroch. Eva Potfajová zostala po celý svoj profesionálny život zväčša pri skle – podobne ako v Ciglerovom ateliéri – prešla viacerými voľnými aj úžitkovými disciplínami. Venovala sa sklárskemu dizajnu, tvorbe sklenej plastiky, šperku a napokon zakotvila pri vitrážach – reštaurovaní ale aj vlastnej tvorbe vitráží. Menšiu časť jej práce tvorí maľba, grafický dizajn a reliéfny portrét. Takejto šírke záujmov zodpovedá aj škála technologických skúseností a zručností, ktoré musela zvládnuť. Čo ju z toho najviac tešilo? „Nebol to len výsledok práce, ale práve proces – práca s materiálom a skúšanie nových možností, nielen technologických, ale najmä svojich vlastných.“
Už na začiatku svojho profesionálneho školenia u Ludwika Korkoša na ŠUP-ke a zvlášť na VŠVU u Václava Ciglera si uvedomila, že „nie je dôležité, na akom oddelení študuješ, ale u koho študuješ.“ Spomína si na Ciglerovu ochotu venovať čas konzultáciám ešte len s uchádzačmi o budúce štúdium. Neskôr už ako študentka jeho ateliéru na VŠVU mohla oceniť spôsob komunikácie a prístupu, ktorými provokoval svojich študentov k uvažovaniu o témach a podnecoval ich intelektuálne schopnosti.

Keramické podnosy so skleneným poklopom (spolupráca Igor Balgavý). Realizácia sklárska huta Hantych, Nový Bor, koniec 70. rokov. Zbierka SMD
Keramické podnosy so skleneným poklopom (spolupráca Igor Balgavý). Realizácia sklárska huta Hantych, Nový Bor, koniec 70. rokov. Zbierka SMD
Misa zo skloviny fúkanej do drevenej formy vystlanej drôteným pletivom, 1980. Zbierka SMD
Misa zo skloviny fúkanej do drevenej formy vystlanej drôteným pletivom, 1980. Zbierka SMD

Ako diplomovú prácu navrhla Eva Potfajová zložitú štruktúru – svetelný stĺp s programovaným svetlom. Jeho konštrukcia s rozmermi 250 x 80 x 80 cm bola vytvorená z hliníkových rúrok a 80 žiaroviek s programom striedavého zasvecovania a stmievania. Svetelný stĺp bol funkčný, ale elektrická inštalácia nezodpovedala celkom bezpečnostným predpisom, a tak elektriku v ňom po prvej výstave zrušila. Bez osvetlenia bol istý čas nainštalovaný v kúpeľnom parku v Piešťanoch v rámci výstavy Socha piešťanských parkov. Návrhom osvetľovacích telies a lámp sa potom ešte istý čas venovala, ale už poučená – vždy aj s technickým elektro-posudkom. Urobila ešte niekoľko produktov pre predajne Dielo, ktoré v sedemdesiatych rokoch ponúkali malé série úžitkového umenia a dizajnu. Zväčša to boli veľké sklenené tvary z tenkého opálového skla. Lampy nerobievala na zákazku. Výnimkou bolo osvetlenie na ruskú osobnú loď stavanú v Slovenských lodeniciach Komárno na začiatku osemdesiatych rokov. Pri tejto úlohe, ktorú riešili spolu s Annou Daučíkovou, si obe vyskúšali špecifikum dizajnérskej práce, keď dizajnér musí rešpektovať požadované podmienky, v tomto prípade limitovaný priestor aj jednoduchú manipuláciu.

Sklenená vitráž v paláci Lucerna, realizácia. Podľa grafiti Pastu Onera (Zdeněk Řanda), 2013
Sklenená vitráž v paláci Lucerna, realizácia. Podľa grafiti Pastu Onera (Zdeněk Řanda), 2013
Predloha Pastu Onera k vitráži v paláci Lucerna.
Predloha Pastu Onera k vitráži v paláci Lucerna.

V osemdesiatych rokoch minulého storočia uprednostnila Eva Potfajová optické sklo a venovala sa voľnej tvorbe objektov v najlepších tradíciách ciglerovskej sklárskej školy. Zaujímali ju najmä možnosti komponovania konvexno-konkávnych plôch a spájanie výsekov gule a kriviek v rovine. Objekty v duchu geometrického minimalizmu s precízne brúseným skleným povrchom a vypočítanými opticko-svetelnými efektmi boli vystavované v mnohých súkromných galériách v Európe a sú v majetku domácich aj zahraničných galérií.
V deväťdesiatych rokoch Eva Potfajová absolvovala v Čechách kurz reštaurovania klasických vitráží v olovenom profile, a keď viac-menej náhodne dostala ponuku na reštaurovanie siedmych vitrážových okien v kostole v Záhorskej Bystrici, bola už odborne na túto úlohu pripravená. Po tom, čo ju v roku 2004 prijali do Komory reštaurátorov ako vôbec prvú v tomto odbore, sa na túto prácu plne sústredila. V  deväťdesiatych rokoch realizovala viacero vitráží – pre synagógu vo Vrbovom (v spolupráci s Olegom Fintorom), novú vitráž podľa návrhu Vincenta Hložníka pre kostol v Ivanke pri Nitre, reštaurovala aj vitráže vo farskom kostole sv. Mikuláša v Liptovskom Mikuláši.
Reštaurovanie veľkorozmerných farebných okien na historických budovách má svoje špecifiká a jej priniesla mnoho nových výziev a zaujímavých skúseností. Technologickou výzvou bola kópia leptu Martina Benku na Kolonádovom moste v Piešťanoch, ktorá v súčasnosti nahrádza originál.

Svetelný stĺp, hliníkové rúrky, žiarovky. Diplomová práca, 1977
Svetelný stĺp, hliníkové rúrky, žiarovky. Diplomová práca, 1977

V čase delenia Česko-Slovenska bola odrezaná od možnosti pracovať v dielňach v Čechách a realizovala leptanie v domácich provizórnych podmienkach, čo bolo značne nebezpečné. Inou umeleckou aj remeselnou skúsenosťou bola spolupráca s palácom Lucerna v Prahe v rokoch 2009 – 2015. Reštaurovala tu 12 neskorosecesných okien na rôznych miestach paláca a realizovala 8 ďalších vitráží podľa vlastných návrhov. Určitou kuriozitou bola práca s návrhom grafiti od českého výtvarníka Pastu Onera s rozmermi 200 x 140 cm. Nešlo o prepis návrhu do skla, ale skôr voľnú interpretáciu – farebne aj lineárne upravenú a prispôsobenú technike vitráže. Podarilo jej sa zvládnuť aj niektoré detaily, ktoré boli na hranici realizovateľnosti – napr. vyrezané ostré uhly v ploche, čomu sa klasická vitráž vyhýba pre náchylnosť na prasknutie. Eva Potfajová tvorí aj vitráže podľa vlastných návrhov pre súkromné priestory.
Medzi ďalšie jej záujmy patrila aj oblasť umeleckého šperku. Najskôr to boli malé objekty z optického skla pre ciglerovskú „krajinu tela“, neskôr florálne inšpirácie v kombinácii farebného skla, kameňov, kovu a striebra. Do jej rozsiahleho portfólia patria aj návrhy a realizácie pamätných tabúľ v skle a bronze (Dionýz Ilkovič, Adolf I. Dobrianský). Popri vlastnej tvorivej práci vyučovala na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave v rokoch 1992 – 2013. Pôsobila na viacerých oddeleniach, jej domovským oddelením bola najprv grafika a neskôr reštaurátorské oddelenie.

K dizajnérskemu obdobiu Evy Potfajovej patria aj solitéry z konca sedemdesiatych rokov, ktoré realizovala v sklárskej hute Hantych v Novom Bore v severných Čechách, kde našla už ako študentka prijateľné podmienky na realizovanie svojich návrhov. Z týchto prác sú dnes v Slovenskom múzeu dizajnu džbán z číreho skla, keramické podnosy so skleneným poklopom (spolupráca s Igorom Balgavým) a dvojica mís zo skloviny fúkanej do drevenej formy vystlanej drôteným pletivom. Geometrická sieť hrubého drôtu vytvára na povrchu mís výrazný dekor s pôsobivým vizuálnym efektom lákavým na dotyk. Vyvážená proporcionalita a jemné krivky charakterizujú zase dve súpravy 18 bezstopkových pohárov v troch veľkostiach adjustovaných v kazete, aj džbán z číreho skla fúkaný do formy.

Milan Bíroš – prvý dizajnér BAZ v zbierkach SMD

Milan Bíroš sa narodil v roku 1954 v Banskej Bystrici. Jeho nadšenie pre tvarové riešenia sa naplno prejavilo pri modeli vozidla v mierke 1:5, ktoré vymodeloval z epoxidu a pilín ako 14-ročný a priniesol na prijímacie pohovory na Strednú umeleckopriemyselnú školu v Kremnici. Tvarovo veľmi nadčasový koncept auta nižšej strednej triedy, najmä pri pohľade zozadu, nápadne pripomína Peugeot 205, ktorý sa na rysovacích doskách ako Project M24 od Gérarda Weltera objavil až koncom sedemdesiatych rokov. Táto tvarová zhoda bola skôr náhoda, ktorá dokazuje prebúdzajúci sa mimoriadny talent mladého Bíroša. Počas rokov štúdia tvarovania strojov a nástrojov na škole v Kremnici (1969 – 1973) navrhol Bíroš okrem motorových vozidiel aj diesel elektrickú lokomotívu a necelý rok po škole zaujímavú sadu nožov pre Sandrik Dolné Hámre, ergonomické kliešte a obojručnú rašpľu. Tieto tri návrhy daroval v roku 2015 Slovenskému múzeu dizajnu. Do Bratislavských automobilových závodov (BAZ) prišiel hneď po strednej škole v roku 1973 so zaradením konštruktér pre tvarové riešenie. Zakrátko v podniku prvýkrát vytvorili pozíciu dizajnéra, v ktorej pôsobil až do roku 1994. V roku 1982 absolvoval dvojročné postgraduálne štúdium na VŠT Košice a v Brne, kde sa špecializoval na dizajn výrobných systémov. V BAZ patrili medzi jeho hlavné projekty dizajny exteriérov a interiérov osobných, dodávkových a nákladných automobilov a v poslednom období existencie vývojového pracoviska aj elektrické vozíky pre telesne postihnutých.

Milan Bíroš – prvý dizajnér BAZ v zbierkach SMD
Milan Bíroš – prvý dizajnér BAZ v zbierkach SMD
Návrh automobilu, fotografia modelu. Základná škola, 1969. Foto archív SMD
Návrh automobilu, fotografia modelu. Základná škola, 1969. Foto archív SMD
Milan Biroš, elektrická kolobežka, Stavocentrum Ostrava, 1994. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Milan Biroš, elektrická kolobežka, Stavocentrum Ostrava, 1994. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

Projekty do zaprášených políc
Aj keď mala v sedemdesiatych rokoch BAZka fungovať ako miesto výroby a vývoja úžitkových vozidiel pre mladoboleslavskú značku Škoda, vývojové oddelenie neustále dokazovalo svoj potenciál aj pri navrhovaní osobných automobilov. Dôkazom je torzo modelov, kresieb a fotografií štúdií osobných automobilov z rysovacích dosiek dvoch vynikajúcich kresliarov a modelárov Jána Oravca a Milana Bíroša. Obaja sa vo svojom úsilí navrhnúť zaujímavý tvar typu sedan, hatchback alebo kupé navzájom podporovali. V BAZ sa postupne začali realizovať prvé funkčné prototypy, no vždy sa objavil aj nejaký problém, ktorý všetko zmietol zo stola a začalo sa odznova. Po roku v BAZ vytvoril Bíroš sadrový model štúdie športového automobilu. Nemal žiadne kolesá, len lesklú modrú aerodynamicky zvlnenú plochu. Práve táto mimoriadne nadčasová štúdia vyvolala v závode veľký rozruch a začalo sa o ňom hovoriť ako o sochárovi automobilov. Jeho návrhy dodávkových vozidiel z rokov 1974 a 1975 však veľmi jasne definovali príklon ku hranatej estetike s premyslenou dynamikou línií a dôrazom na proporcie. Z automobilového sochára sa veľmi rýchlo vyprofiloval umelec – dizajnér s výborným technickým myslením.

Štúdia športového automobilu, model. Sadra, lak, BAZ, 1974. Foto archív SMD
Štúdia športového automobilu, model. Sadra, lak, BAZ, 1974. Foto archív SMD

Locusta
Projekt osobného vozidla typu kupé s predným náhonom, ktorý mal veľkú šancu dostať sa do sériovej výroby pristál v roku 1981 aj na Bírošovom stole. Mal za úlohu riešiť facelift prednej časti a dizajn interiéru. Kupé vychádzalo zo Škody Garde, ktorá sa v tom čase v BAZ montovala. Motor zo zadnej časti prehodili konštruktéri dopredu a ako pohonnú jednotku, ktorá poháňala predné kolesá, nakoniec zvolili agregát z juhoslovanskej Zastavy 101. Bíroš karosériu omladil, prepracoval prednú masku, nárazník aj kryty svetlometov, no najzaujímavejšie zmeny urobil v mierne futuristickom interiéri. Pôvodne sa v roku 1984 predpokladalo, že sa v prvej fáze vyrobí 100 testovacích kusov BAZ Škoda 743 Locusta. Celková výroba mala byť v objeme až 50 000 kusov pre domáci a zahraničný trh. Locusta sa však nikdy sériovej produkcie nedočkala.

Funkčný prototyp kupé Škoda Locusta. BAZ,1982. Foto archív SMD
Funkčný prototyp kupé Škoda Locusta. BAZ,1982. Foto archív SMD

Salamander
V Československu po roku 1968 nebol vývoj a výroba športových automobilov úplne bežným javom. Do sériovej výroby sa dostala Škoda 110 R Coupé (1970), následne jej nástupcovia Škoda Garde (1981) a z nej modernizovaná Škoda Rapid (1984). Garde sa pre Bíroša stalo v roku 1983 zaujímavou tvarovou výzvou. Na Galvaniho ulici, hneď vedľa zámočníckej dielne, sa začal neľútostný boj s polyesterovým laminátom a duralovým plechom. Prepracovaný tvar v sebe ukrýval zaujímavú techniku. Inžinieri vyvinuli nový špeciál kategórie A5 za tri a pol mesiaca. Dostal meno BAZ Škoda Garde Turbo Salamander a obdarili ho oturbeným štvorvalcovým motorom objemu 1,3 litra a s výkonom 174 koní pri 7000 ot./min. Salamander s ním na stovku akceleroval za 5,1 sekundy. Extravagantný a prísne aerodynamický dizajn karosérie vytvoril Bíroš takzvane „mimo úkol“. Vedúci vývoja motorových vozidiel v Bratislavských automobilových závodoch Ivan Mičík nebol zo začiatku z práce na závodnom špeciáli veľmi nadšený. No výsledok ho milo prekvapil. Nie však na dlho. Auto nemalo ani rok, keď pri tréningových jazdách vyletelo z trate a skončilo úplne rozbité.

Pretekársky automobil Škoda Salamander. BAZ,1983.Foto archív SMD
Pretekársky automobil Škoda Salamander. BAZ,1983.Foto archív SMD

Devín
V roku 1983 predložil riešiteľský kolektív BAZ Bratislava s hlavným konštruktérom Pavlom Paliatkom ideový projekt a štúdiu na STA (stredný terénny automobil) 6×6 vo vojenskom vyhotovení a SNA (stredný nákladný automobil) 6×6, 6×4 a 4×2 v civilnom vyhotovení pod menom Devín, ktorý mal nahradiť legendárne nákladné vozidlo V3S. Na vývoji kabíny sa podieľala aj TATRA Kopřivnice. Bíroš do svojho výtvarného návrhu veľmi rozumne zakomponoval unifikovanú kabínu Tatra – Liaz. Masívny klinovitý tvar prednej kapoty formálne odkazuje na prednú časť pôvodnej V3S. Prvé dva prototypy STA 6×6 boli dokončené v roku 1984. O päť rokov neskôr bol Devín vo verzii STA/SNA pripravený do sériovej výroby. Pätnásť prototypov nakoniec skončilo po novembrových udalostiach bez odozvy. Projekt sa stal neskôr vďaka Pavlovi Paliatkovi základom pre automobil Aktis, ktorý pre ozbrojené sily SR vyrábali v bývalej Tatre v Bánovciach nad Bebrovou. Do výzbroje bol síce zaradený v roku 2000, no s dizajnom Milana Bíroša už nemal nič spoločné.

MNA 900
MNA 900, ako nástupca Škody 1203, odštartoval v Bratislave éru vývoja moderných dodávkových automobilov, hoci jeho predchodcovia mu vyšliapali slušnú cestu. Na projekte sa okrem Bíroša ako dizajnéra, podieľala celá vývojová skupina karosárov, konštruktérov a ergonómov (Tibor Sýkora, Peter Jurík, Branislav Jelenčík a ďalší). V auguste 1985 bol hotový prvý prototyp MNA 900 P1. Zaujímavosťou bolo zakomponovanie predných svetiel a spätných zrkadiel zo Škody Favorit, ktorá bola predstavená o necelé dva roky neskôr. Dodávka bola plná kompromisov, ktoré znemožňovali uplatniť niektoré navrhované moderné riešenia.

BAZ MNA 900. BAZ, 1987. Foto archív SMD
BAZ MNA 900. BAZ, 1987. Foto archív SMD
Štúdie dodávkových automobilov, fotografie. BAZ, 1975. Foto archív SMD
Štúdie dodávkových automobilov, fotografie. BAZ, 1975. Foto archív SMD
Štúdia dodávkového automobilu, model. Sadra, lak, BAZ, 1975. Foto archív SMD
Štúdia dodávkového automobilu, model. Sadra, lak, BAZ, 1975. Foto archív SMD

MNA 1000
V januári 1988 na rokovaniach slovenskej delegácie v Sovietskom zväze, získali zástupcovia nášho automobilového priemyslu informáciu o zámeroch AZLK Moskva vyvíjať koncepčne takmer zhodné vozidlo ako naše MNA 900. Mal sa volať Moskvič – AZLK 3733 a sovietska strana ho plánovala zaradiť do výroby v roku 1993. Obojstranný záujem vyústil do stretnutia zástupcov oboch podnikov vo februári 1988. Začali sa intenzívne práce na projekte MNA 1000 / AZLK 3733. Aj keď všetko vyzeralo sľubne, vznikali mnohé komplikácie pre nesúlad termínov a technické ťažkosti. Výsledný tvar úžitkového automobilu MNA 1000 bol plne v Bírošovej kompetencii a aj podľa zahraničných expertov bol dizajn dodávky nadčasový. Futuristické predné svetlá, ktoré sú najvýraznejším znakom automobilu, boli vyvíjané na mieru. Dôkladne kopírujú veľmi silnú líniu, ktorá definuje prednú kapotu vozidla a plynule prechádza do A stĺpika. Čistota tvaru spolu s dynamikou vyváženej kompozície dáva úžitkovému automobilu progresívnu a nezameniteľnú tvár. Po novembri 1989 sa zmenila politická situácia. Sovieti chceli aj napriek tomu spoločný projekt dokončiť, no vedenie BAZ už o spoluprácu záujem nemalo. Moskovský závod si vyžiadal potrebnú dokumentáciu a pokúsil sa uviesť AZLK 3733 do výroby. Ani to sa nakoniec nepodarilo.

BAZ Devín. BAZ, 1984. Foto archív SMD
BAZ Devín. BAZ, 1984. Foto archív SMD
Štúdie dodávkových automobilov, fotografie. BAZ, 1974. Foto archív SMD
Štúdie dodávkových automobilov, fotografie. BAZ, 1974. Foto archív SMD

V polovici deväťdesiatych rokov pracoval Bíroš ako dizajnér pre firmu Rucker s.r.o. Vytvoril rôzne tvarové štúdie pre Tatru Kopřivnice. Neskôr pôsobil v Autoengineering s.r.o. Bratislava, kde navrhol elektrokolobežku pre Stavocentrum Ostrava (1994), ktorá sa nachádza aj v stálej expozícii Slovenského múzea dizajnu, trojkolesové vozidlo VKA Liaz pre Liaz Veľký Krtíš (1995), nové Daewoo Avia, medzimestský autobus Karosa Vysoké Mýto (1997) a tvarové štúdie pre Tatru. Po roku 2000 sa Bíroš venoval tvorbe vo vlastnom dizajnérskom štúdiu. Upravoval malé športové lietadlá, navrhol dizajn ultralajtu Vírnik pre Aerotech Slovakia a rôzne ďalšie projekty z oblasti priemyselnej gastronómie, elektronických ovládacích systémov ale aj prestavby a stavby motorových lodí a jácht. Za svoju tvorbu získal mnohé ocenenia: v roku 1986 Kryštálový ihlan za striekací automat, 1991 ocenenie na výstave Zdravotnícka technika za elektrický invalidný vozík, 1995 Národná cena za dizajn za malé trojkolesové vozidlo Liaz, 2001 prestížna cena IDET NEWS, Anglicko, za ochrannú masku CM-6, 2004 uznanie za dobrý dizajn na výstave ultralajtov v Paríži za Ultralight Vírnik a 2005 Národnú cenu za dizajn za výškovo nastaviteľnú nájazdovú brzdu.

Trojkolka VKA. LIAZ s.r.o. Veľký Krtíš, 1995. Foto archív SMD
Trojkolka VKA. LIAZ s.r.o. Veľký Krtíš, 1995. Foto archív SMD
Karosa – dizajn autobusu, návrh, 1997. Foto archív SMD
Karosa – dizajn autobusu, návrh, 1997. Foto archív SMD

Ivan Štěpán: filmové plagáty Sladký čas Kalimagdory

Medzi najvýraznejšie exponáty v zbierke komunikačného dizajnu Slovenského múzea dizajnu nepochybne patrí dvojica filmových plagátov Sladký čas Kalimagdory z roku 1967. Ich autorom je výnimočný slovenský výtvarník Ivan Štěpán (1937-1986). Bol mimoriadne všestrannou osobnosťou – po ukončení štúdia na Škole umeleckého priemyslu v roku 1955 sa v slobodnom povolaní venoval maľbe, kresbe i grafike, grafickému dizajnu, multimediálnym inštaláciám, tvorbe asambláží a objektov, architektúre, výstavníctvu, scénografii aj navrhovaniu kostýmov. Bol odvážnym experimentátorom – okrem množstva iných realizácií je aj autorom prvého plastického plagátu na Slovensku (plagát na medzinárodnú výstavu mladých výtvarníkov Danuvius 1968, ktorá sa uskutočnila v Bratislave) alebo výstavníckej architektúry pre štátnu reprezentáciu na veľtrhu v Inchebe v roku 1973 [1]. Ako grafický dizajnér spolupracoval s viacerými slovenskými knižnými vydavateľstvami (riešil napríklad obálky kníh z edície Labyrint pre vydavateľstvo Smena), ilustroval do detských časopisov, navrhoval obálky pre popredné kultúrne časopisy a tvoril filmové, divadelné a výstavné plagáty. Navrhol aj značku pre Vojenský umelecký súbor.

Ivan Štěpán : Sladký čas Kalimagdory, 1967.Filmový plagát.Foto: archív Slovenského múzea dizajnu
Ivan Štěpán : Sladký čas Kalimagdory, 1967. Filmový plagát. Foto: archív Slovenského múzea dizajnu
Ivan Štěpán : Sladký čas Kalimagdory, 1967.Filmový plagát.Foto: archív Slovenského múzea dizajnu
Ivan Štěpán : Sladký čas Kalimagdory, 1967. Filmový plagát. Foto: archív Slovenského múzea dizajnu

Pozostalosť Ivana Štěpána, zahŕňajúcu najmä návrhy a výtlačky plagátov, knižných obálok, detských ilustrácií, značiek, grafík, scénografie a mnohých ďalších prác, sme do našich zbierok získali v roku 2017. Jedinečná je hlavne kolekcia kultúrnych plagátov zo šesťdesiatych rokov pre rôzne filmy, výstavy a divadelné predstavenia. Práve v tomto type zákaziek mohol Štěpán naplno uplatniť svoj zmysel pre experiment a cit pre kompozíciu, farbu a tvar, čo naplno dokazuje dvojica vyššie spomenutých filmových plagátov z roku 1967. So zadaním na vytvorenie plagátov k pripravovanému československo-západonemeckého filmu s názvom Sladký čas Kalimagdory oslovil Štěpána štátny podnik Československý film Bratislava. I keď zatiaľ nie je dôkladne preskúmaná komunikácia medzi Štěpánom a týmto zadávateľom, je evidentné, že mu nechali úplne voľnú ruku. Pri navrhovaní siahol Štěpán do svojej voľnej tvorby a nafotil svoje voľné asambláže a objekty. Ich fotoreprodukcie využil ako ústredný motív plagátu. V jednom prípade použil svoj Objekt bez názvu [2] z rokov 1966 – 1967: otvorený červený obal na husle, do ktorého poukladal náhodne nájdené predmety ako bábiku, poskladanú košeľu, farebné kužele a kocky, sklené nádoby a skúmavky, papierovú loďku a iné. V druhom prípade použil fotoreprodukciu asambláže zloženej z odliatku pestrofarebného torza ženy a na ňom poukladaných farebných kvádrov, kociek a kužeľov. Týmto spôsobom získali plagáty potrebnú vizuálnu hĺbku. Ivan Štěpán sa tu ukázal aj ako veľmi zručný typograf. Názov filmu vpísal ručne okolo fotoreprodukcií do voľného priestoru formátu plagátu. Voľne pohádzané, schválne neúhľadné a nerovné písmo tvarovo dokonale ladí s asamblážami a svojím jednoduchým prevedením čiernym perom im vôbec nekonkuruje. Ostatné informácie o filme (obsadenie, krátky popis) Štěpán sádzal drobným bezpätkovým písmom do malých textových blokov, ktoré dopĺňajú celkovú kompozíciu plagátu. Obidva návrhy boli prijaté a slúžili ako oficiálny propagačný materiál k filmu, ktorý mal premiéru v máji 1968 [3]. Plagáty boli natlačené a distribuované vo veľkom množstve kópií. V Slovenskom múzeu dizajnu sa nachádza okolo dvadsať výtlačkov každého z tejto dvojice plagátov. Pozostalosť nám do zbierok venovala pani Zlatica Bollová, vdova po Ivanovi Štěpánovi, za čo jej patrí veľká vďaka.

[1] Navrhol veľkú stavbu v podobe mapy Československa z plastových segmentov na ploche 5000 m2. Ľubomír Longauer a kol.: Typografia a dizajn písma na Slovensku (Začalo sa to Cyrilom a Metodom), Bratislava: Slovart – VŠVU, 2013.

[2] Dnes sa nachádza v zbierkach Slovenskej národnej galérie pod inventárnym číslom P 2620.

[3] Film bol natočený na motívy románu Jána Weissa Spáč vo zverokruhu z roku 1937. Viac informácií o tejto filmovej snímke poskytuje databáza Slovenského filmového ústavu.

Vlasta Hegerová: hodvábne šaty z vývojového ateliéru časopisu Móda, 1985.

SMD – PRÍBEHY Z NAŠICH ZBIEROK

Hodvábne šaty s opaskom, asymetrického strihu, s dezénom orchideí v jesenných farbách, pochádzajú z ateliéru, ktorý vznikol pre potreby časopisu Móda. Cieľom časopisu, ktorý v priebehu rokov menil názov z Móda – textil, Naša móda na Móda bola „výchova ku vkusu a estetickému cíteniu“ v oblasti odievania. Okrem módy a módneho poradenstva časopis prinášal i kultúrnu rubriku, pravidelne sa objavovali témy o kultúre bývania, zdravej výžive, kozmetike, výchove detí, zodpovedne sa venoval otázkam čitateliek. Časopis bol doplnený strihovou prílohou, ktorá sa stala výraznou inšpiráciou pre ženy, podľa nej sa podomácky šili odevy na Slovensku, v Čechách, ale i v cudzine. V januári 1950 bol počet výtlačkov časopisu 27 000, do roku 1990 jeho náklad narástol na 150 000 kusov.

Keďže módna ponuka priemyselných závodov, ktoré boli na stránkach časopisu prezentované, nebola dostatočná, redakcia sa od roku 1969 (1/1969) rozhodla uverejňovať vlastné modely. Založila tak vývojové centrum s krajčírskou dielňou a v Bratislave sa tak realizovalo každý mesiac približne dvadsať modelov, ktoré slúžili ako inšpirácia ženám v celom Československu. Časopis predstavoval odevy na rozličné príležitosti, dbalo sa na variabilitu odevných typov – od odevov na každodenné nosenie, cez pracovné odevy a pre špecializované profesie, pre plnoštíhle ženy, až po módu na špeciálne príležitosti – na plesy, stužkovú, svadby či do divadla.

Od roku 1961 pracovala pre časopis Vlasta Hegerová. Najskôr ako redaktorka a grafička, po vzniku vývojového ateliéru ako návrhárka. Bola absolventkou Školy umeleckého priemyslu v Brne (1951 – 1954), a mala už za sebou aj prax ako návrhárka Textilnej tvorby v Prostějove a následne v bratislavskej pobočke. Pri návrhárskej práci boli dostupné rôzne domáce, ale i zahraničné módne časopisy, napríklad anglický Vogue, francúzsky Jardin des Modes, L‘ Écho De La Mode, Elle, nemecká Burda, Brigitte, taliansky Rakam a ďalšie. Každý mesiac navrhovala Hegerová modely podľa konkrétnych príležitostí, oceňovala jednoduchosť, funkčnosť, mala zmysel pre zaujímavý strihový detail. Bola výbornou kresliarkou, skúsenosť ruky získala samoštúdiom a rokmi praxe. Kreslila tiež pre ďalšie domáce časopisy, príležitostne navrhovala odevy pre televíziu a divadlá. V osemdesiatych rokoch sa popri návrhoch Hegerovej začali realizovať aj odevy podľa Anny Bohatovej, absolventky pražskej Umeleckopriemyselnej školy od Zdeny Bauerovej (1976 – 1981). Do vývojového ateliéru nastúpila hneď po absolvovaní školy a pôsobila tu do roku 1987, kedy ju vystriedala Mária Mutkovičová.

Keď Vlasta Hegerová do augustového čísla v roku 1985 navrhovala letné spoločenské modely z jemných splývavých materiálov a výrazným riasením, súčasťou kolekcie bol aj tento hodvábny model so zvýraznenými ramenami, štíhlym pásom a hnedým opaskom ovinutým hodvábnou tkaninou. Odevy z ateliéru boli realizované ako jedinečné prototypy, niekoľkokrát ročne sa zbierka odevov rozpredávala v okruhu známych. Tak sa dostalo niekoľko kusov od pôvodných majiteliek do Slovenského múzea dizajnu, kde sú dnes tieto šaty novým prírastkom zbierky módy a textilu.

V porevolučnom období sa následkom politických zmien zmenila aj štruktúra a zameranie časopisu. Otvorený trh podnecoval rast záujmu o zahraničnú módu, čím sa celkovo znížil dopyt po domácej odevnej produkcii, rovnako klesal aj záujem o publikačné aktivity. Napokon činnosť vývojového ateliéru zanikla spolu s časopisom Móda v roku 1999.

Vlasta Hegerová: hodvábne šaty z vývojového ateliéru časopisu Móda, 1985. Foto archív SMD
Vlasta Hegerová: hodvábne šaty z vývojového ateliéru časopisu Móda, 1985. Časopis Móda 8/1985. Foto archív SMD

Předlohy pro odborné kreslení typografické. Učebnica modernej typografie od Zdeňka Rossmanna

Předlohy pro odborné kreslení typografické od Zdeňka Rossmanna možno nezaujmú na prvý pohľad tak výrazne ako jeho jedinečná detská kniha Kapka vody, plagát k výstave Civilisovaná žena či obálky časopisu Nová Bratislava. A predsa predstavuje táto učebnica modernej typografie nielen v  československom, ale aj v medzinárodnom kontexte mimoriadny počin pri šírení progresívnych tendencií v odbore. Rossmann zažíval v tridsiatych rokoch minulého storočia podobne ako mnohí iní avantgardisti po búrlivých rokoch manifestov a umeleckých proklamácií potrebu začať reálne meniť spoločnosť cez intenzívnu osvetovú činnosť. „Prvé, prudké boje sme vybojovali, vyjasnili sme si cestu, trvalé idey […] – teraz prichádza na rad vlastná, každodenná práca,“ 1 takto opísal Bedřich Václavek, významný teoretik literatúry a umenia, už v roku 1929 pre nemecký časopis Das neue Frankfurt (Nový Frankfurt) pocity československej umeleckej avantgardy.

Zdeněk Rossmann: Předlohy pro odborné kreslení typografické, 1936. Zbierky Slovenského múzea dizajnu
Zdeněk Rossmann: Předlohy pro odborné kreslení typografické, 1936. Zbierky Slovenského múzea dizajnu
Zdeněk Rossmann: Předlohy pro odborné kreslení typografické, 1936. Zbierky Slovenského múzea dizajnu
Zdeněk Rossmann: Předlohy pro odborné kreslení typografické, 1936. Zbierky Slovenského múzea dizajnu

V medzinárodnom kontexte bol nesporne najaktívnejším propagátorom moderných tendencií v grafickom dizajne nemecký typograf Jan Tschichold. Už jeho manifest elementárnej typografie z roku 1925 možno chápať ako pokus o prelomenie izolácie avantgardy a snahu o vyvolanie širšej diskusie. 2 Ako inak si možno vysvetľovať fakt, že manifest vyšiel formou špeciálneho čísla časopisu Typographische Mitteilungen (Typografické správy). 3 Tento vysoko odborný časopis vydával najväčší odborný zväz tlačiarov a typografov v Nemecku Bildungsverband der deutschen Buchdruker (Vzdelávací spolok nemeckých kníhtlačiarov). 4 Tschicholdovo špeciálne, avantgardné číslo sa tak dostalo aj do rúk čitateľov pôsobiacich mimo umeleckých centier, ktorí inak nemali možnosť zoznámiť sa s najradikálnejšími tendenciami v odbore. 5 Tento nevídaný pokus avantgardy o nadviazanie kontaktu s odbornou verejnosťou sprevádzal síce veľký, avšak prevažne negatívny ohlas. Priam až urazené reakcie nesporne vyvolal obsah čísla, svoj podiel na odmietaní moderných tendencií však mala určite aj forma, akou sa Tschichold na svojich tradičnejšie zmýšľajúcich kolegov obracal. Direktívny jazyk manifestu v nich prirodzene vyvolával odpor. Toto prvotné nepochopenie však Tschichold nevnímal ako osobnú prehru, či dôvod na zmiernenie svojich požiadaviek. Práve naopak, z neúspechu sa poučil a už o tri roky neskôr publikoval v tom istom vydavateľstve praktickú príručku modernej typografie pod názvom Die neue Typographie. Ein Handbuch für zeitgemäß Schaffende (Nová typografia. Príručka pre novodobo tvoriacich). 6 V porovnaní s manifestom sa zmenila najmä forma, akou sa k čitateľovi prihováral. Od svojich požiadaviek síce neustúpil, no namiesto strohého vymenovania jednotlivých zásad modernej typografie zvolil formu praktickej príručky. Nielen, že jednotlivé princípy obšírnejšie vysvetľoval, ale venoval časť knihy aj konkrétnym príkladom správneho použitia novej typografie v praxi. Keďže išlo o prvú praktickú príručku modernej typografie, vošiel Jan Tschichold do dejín ako skutočný reformátor celého grafického odvetvia. Menej známe však už je, že o niekoľko rokov neskôr práve Zdeňek Rossmann zašiel ešte o krok ďalej a zostavil skutočnú, štátom podporenú učebnicu modernej typografie pre odborné školy.

Zdeněk Rossmann: Předlohy pro odborné kreslení typografické, 1936. Zbierky Slovenského múzea dizajnu
Zdeněk Rossmann: Předlohy pro odborné kreslení typografické, 1936. Zbierky Slovenského múzea dizajnu
Zdeněk Rossmann: Předlohy pro odborné kreslení typografické, 1936. Zbierky Slovenského múzea dizajnu
Zdeněk Rossmann: Předlohy pro odborné kreslení typografické, 1936. Zbierky Slovenského múzea dizajnu

Pri hľadaní analógií medzi Tschicholdovou príručkou a Rossmannovou učebnicou treba podotknúť, že obaja priekopníci novej typografie sa poznali a spolu intenzívne korešpondovali práve počas Rossmannovho pôsobenia na bratislavskej Škole umeleckých remesiel. O tom, že program Grafického oddelenia na ŠUR sa priamo opieral o Tschicholdove princípy, svedčia aj nasledujúce slová Rossmanna, ktoré do Nemecka adresoval v roku 1932: „mám za úlohu zreorganizovať tunajšie grafické oddelenie. bol by som vám vďačný keby ste mi mohli napísať organizačný plán výučby na vašej škole. vašu poslednú knihu považujem za veľmi dobrú. a so svojimi študentmi pracujem s dobrými výsledkami presne podľa vašich pravidiel!“ 7 Hŕstka študentov na jedinej verejnej umeleckej škole na Slovensku sa tak učila tvoriť zásadne iba v intenciách najvýznamnejšieho propagátora novej typografie.

Zdeněk Rossmann: Předlohy pro odborné kreslení typografické, 1936. Zbierky Slovenského múzea dizajnu
Zdeněk Rossmann: Předlohy pro odborné kreslení typografické, 1936. Zbierky Slovenského múzea dizajnu
Zdeněk Rossmann: Předlohy pro odborné kreslení typografické, 1936. Zbierky Slovenského múzea dizajnu
Zdeněk Rossmann: Předlohy pro odborné kreslení typografické, 1936. Zbierky Slovenského múzea dizajnu
Zdeněk Rossmann: Předlohy pro odborné kreslení typografické, 1936. Zbierky Slovenského múzea dizajnu
Zdeněk Rossmann: Předlohy pro odborné kreslení typografické, 1936. Zbierky Slovenského múzea dizajnu

V roku 1936 dostal Rossmann možnosť skoncipovať oficiálnu učebnicu typografie. Tým sa odrazu otvárala možnosť ovplyvniť nielen 20 – 30 poslucháčov bratislavskej školy, ale podchytiť celú nastupujúcu generáciu grafických dizajnérov. Nie je síce známe, nakoľko odborné školy v Československu Rossmannove Předlohy pro odborné kreslení typografické 8 využívali, zdá sa to byť ale dosť pravdepodobné, keďže ich vydal Štátny ústav pre učebné pomôcky v Prahe, čiže oficiálne, štátne vydavateľstvo. Rossmann si po niekoľkoročnej pedagogickej činnosti veľmi dobre uvedomoval, že je nevyhnutné študentom vysvetliť princípy konštrukcie písma, rozvrhnutie textu, prácu s fotografiou, či prípravu štočkov alebo používanie normovaných formátov na konkrétnych príkladoch. Svoju učebnicu preto zostavil z 33 tabuliek s názornými ukážkami a 32 strán textu s jasnými vysvetleniami a praktickými radami. Namiesto nezrozumiteľných proklamácií o modernosti a novej dobe radšej študentom odporúčal, ako pri nácviku písma sedieť, aký pri tvorbe návrhu používať papier a ceruzky, aké typy písma voliť pre rôzne typy tlačovín, prípadne ako a kedy kombinovať rôzne hrúbky písma. Základnému popisu princípov novej typografie a najmä dôvodom, ktoré viedli k nevyhnutnej reforme celého grafického odvetvia, Rossmann venoval už iba úvodné slovo. Tu poukázal najmä na „rozluku umeleckého obrazu a písma“. 9 Akýkoľvek umelecký obraz vnímal, podobne ako Tschichold a iní predstavitelia novej typografie, ako subjektívnu výpoveď stojacu v nezlučiteľnom kontraste k typografii, ktorej úlohu videl práve v rýchlom a čo najjasnejšom sprostredkovaní objektívnej informácie. V tomto aspekte, v kombinácii s mechanizáciou a novými technológiami v odbore, sa typografia odklonila od umeleckého remesla a stala sa odvetvím technickým. Z tejto novej situácie pre Rossmanna vyplývala aj základná požiadavka na prácu typografa modernej doby: „Především každé realisaci bude předcházet plán, t. j. podrobný rozvrh úkolu, stanovení materiálu a konstrukce. Grafickým vyjádřením tohto požadavku bude přesný technický výkres.“ Popri tom však nezabúdal na potrebu experimentu a invencie, ktorým sa mladá generácia mala naučiť práve na škole: „Pokládám za vlastní úkol školy činnost experimentální a laboratorní, která položí základ nové typografii. Grafická škola musí vychovati dorost, aby ovládal dobrá písma, přesný návrh a dokonalý tisk.“ 10 A k tomu mali v nemalej miere pomôcť aj jeho Předlohy pro odborné kreslení typografické.

———————————–
1 Bedřich Václavek, Die Situation der künstlerischen Avantgarde in der Tschechoslowakei, Das neue Frankfurt 3, 1929, č. 2, s. 40, (preklad autorka).

2 Samotný manifest obsahoval 10 základných bodov ako odklon od ornamentu, používanie bezpätkového písma grotesk, význam fotografie pre modernú typografiu alebo využívanie výrazných vizuálnych prostriedkov ako kontrastná farebná kombinácia biela-čierna-červená alebo sadzba do diagonály. Iwan Tschichold, Elementare Typographie, Typographische Mitteilungen 22, 1925, č. 10, s. 198 – 200.

3 Na tomto čísle s Janom Tschicholdom spolupracovali okrem iných aj s El Lisickij, László Moholy-Nagy alebo Herbert Bayer, takže ho možno vnímať ako spoločný manifest propagátorov novej typografie.

4 Presný počet členov v roku 1925 známy nie je, ale v roku 1919 ich bolo okolo 18 000.

5 K moderným tendenciám sa na stránkach časopisu Typographische Mitteilungen vyjadrovali aj kníhtlačiari z malých, nám prakticky neznámych mestečiek ako Holten, Geislingen an der Steige alebo Barmen.

6 Jan Tschichold, Die neue Typographie. Ein Handbuch für zeitgemäß Schaffende, Berlin 1928.

7 List Zdeňka Rossmanna Janovi Tschicholdovi z 5. 12. 1932, Getty Research Institute, Los Angeles, 930030.

8 Zdeněk Rossmann, Předlohy pro odborné kreslení typografické, Praha 1936.

9 Zdeněk Rossmann, Poznámky k predlohám pro odborné kreslení typografické, Praha 1936, s. 6.

10 Tamže, s. 6.