Ľudský dotyk prenesený displejom tabletu TYPO Berlin 2013

Tešil som sa na prvú prednášku Kena Garlanda – klasika v odbore a navyše autora legendárneho manifestu First Things First, od ktorého vyhlásenia tento rok ubehlo päťdesiat rokov. Manifest vtedy zľahčoval grafický dizajn ako odbor ľudskej činnosti, ktorý produkuje bezvýznamnú komerčnú prácu. Namiesto toho Garland navrhoval zdôrazniť hodnotnejšie projekty prispievajúce k ľudskosti. Manifest silno ovplyvnil aj nasledujúce generácie grafických dizajnérov – najmä generáciu súčasných päťdesiatnikov – v roku 2000 vydali v časopise Adbusters aktualizovanú verziu manifestu, kde bola vyzdvihovaná užitočná forma komunikácie proti prejavom poklesnutejšieho vkusu, čím sa myslela predovšetkým komerčná reklama. Lenže namiesto zmienky o výročí manifestu a jeho aktuálnosti v súčasnosti sme sa dočkali prednášky na tému „dotyk“. Ken Garland je určite charizmatický starý muž, neprehliadnuteľný vo svojej vyšívanej hodvábnej čiapočke, ale na konci jeho prednášky som si naozaj nebol istý, či jeho precítené rozprávanie o dôležitosti dotyku, ilustrovanom dotýkajúcimi sa ľuďmi a roztomilými zvieratkami, naozaj patrí na pódium najväčšej európskej konferencie o grafickom dizajne.

Tešil som sa, že sa dozviem niečo o súčasnom ruskom grafickom dizajne. Namiesto toho prebehli dve prednášky opisujúce ťažkosti spojené s vydávaním akéhokoľvek časopisu kdekoľvek na svete.

To iná legenda grafického dizajnu – Erik Spiekermann – tentoraz neprednášal, ale spolu so svojimi kolegami – tlačiarmi, v improvizovanej kníhtlačovej dielni, odetý do dlhej zástery, viedol workshopy klasickej tlače. Popri možnostiach – a pre TypoBerlin obvyklých – vyskúšať si umenie kaligrafie, sa tak tento rok záujemcom prvýkrát otvorila príležitosť siahnuť si aj na kovovú či drevenú sadzbu a ušpiniť sa od literiny alebo tlačiarenskej farby, ktorá tiež rozvoňala vstupné priestory Paláca kultúr sveta, kde už tradične TypoBerlin prebieha.

Erik Spiekermann (vľavo) viedol workshopy klasickej tlače v improvizovanej knítlačovej dielni
Erik Spiekermann (vľavo) viedol workshopy klasickej tlače v improvizovanej kníhtlačovej dielni

TypoBerlin 2013 bol aj v znamení komponovaných prednáškových blokov, ktoré mali predstaviť súčasný ruský a poľský dizajn. Miťa Karšak vydáva časopis Projector, Peter Bankov zase časopis Kak. Tešil som sa, že sa dozviem niečo o súčasnom ruskom grafickom dizajne. Namiesto toho prebehli dve prednášky opisujúce ťažkosti spojené s vydávaním akéhokoľvek časopisu kdekoľvek na svete. Projektor bolo tiež možné zakúpiť v tradičnom špecializovanom kníhkupectve v predsálí. Ukázalo sa, že plní predovšetkým edukačnú úlohu v zmysle objasnenia svetových dejín grafického dizajnu na pokračovanie, takže ruský čitateľ sa môže konečne stretnúť s veľkými osobnosťami dizajnu a v ruštine si o nich niečo prečítať. Opačne to, žiaľ, nefunguje. Listoval som niekoľkými výtlačkami Projektora, ale o súčasnej ruskej „scéne“ tam bolo informácií naozaj pramálo. Miťa Karšak hovoril po anglicky, jeho kolega Peter Bankov využíval služby prekladateľa. Pritom dochádzalo nechtiac ku komickým situáciám, keď aj moje – skoro zabudnuté vedomosti ruštiny – stačili odhaliť neschopnosť prekladateľa previesť Bankovovu myšlienku do angličtiny. Občas potom neprávom vyzeral ako menej príčetný, a pritom jeho časopis Kak mal zaujímavú grafiku a tiež obsahovo sa zdalo, že je oveľa viac o ruskom dizajne ako Projektor. Lenže sa v Berlíne nedal kúpiť.

Daniil Bolšov, Elizabeta Kirilinová a Jevgenij Malyšev síce lákali názvom prednášky „Mladí ruskí dizajnéri“, ale namiesto ukážok zostali len pri proklamáciách, ako je strašne dôležité začať v Rusku poriadne učiť grafický dizajn a ako musia byť študenti starostlivo pripravovaní pre prax. Na záver ukázali fotografiu, kde Arnold Schwarzenegger slávnostne preberá tričko s logom zrejme tej ruskej školy, ktorá má tak dobre pripravovať študentov. Bolo mi ich ľúto, obzvlášť počas diskusie, ktorá nastala tesne po ich výstupe. Mierili na nich politicky ladené otázky, na ktoré nemohli odpovedať. Týkali sa Putina a prenasledovania opozičných politikov v Rusku. A to podľa mňa nebolo fér.

Oveľa šťastnejšie boli dve predstavenia poľských dizajnérov, ktoré som navštívil. Grzegorz Laszuk bojoval s tradíciou poľskej školy plagátu. Priznám sa, že už ma to trochu nebaví, tá snaha mladšej poľskej dizajnérskej generácie pompézne sa dištancovať od národného „striebra“. Grzegorz Laszuk však zábavný bezpochyby bol. Vtipne sa vyhol prípadným problémom s nedokonalou angličtinou predkrútenými zvukovými nahrávkami, ktoré nahradzovali hovorené slovo. Sám zastával pozíciu akéhosi „dídžeja“, ktorý okrem ovládania mašiniek občas vydal hrdelný zvuk, aby prebral zaspávajúce publikum. Ukážky vrcholných plagátov poľskej školy ironicky striedal s menej podarenými príkladmi poľských plagátov z rovnakého obdobia, aby neskôr prešiel k časti, ktorá zdôrazňovala typografiu – akýsi protipól klasickej poľskej školy maľovaného plagátu s potlačeným písmom. Tak to bolo predovšetkým na jeho kultúrnych plagátoch pre varšavské divadlá a symfonické orchestre. Či už tvoril „carsonovské“ zhluky alebo lineárnu geometriu doplnenú veľkoformátovou fotografiou, rozhodne ma nepresvedčil, že ide o takú razantnú anarchistickú revolúciu v poľskom plagáte, ako sa tváril. Ale rozhodne nenudil. Kým Grzegorz Laszuk staval na intuíciu, Jacek Utko bol jeho pravým opakom. Ako art director veľkého vydavateľského impéria Bonnier Business Press dokázal sofistikovane pohovoriť na témy „ktoré dizajnérske a vydavateľské myšlienky fungujú a ktoré nie“, „čo sa musí učiť web od tlačených médií a naopak“ alebo „ktorá platforma bude v najbližšej budúcnosti dominovať?“ Nešlo o žiadny pseudovedecký výklad, veď bol schopný každú svoju myšlienku podporiť ukážkou zo svojej bohatej dizajnérskej tvorby. S jeho redizajnom významných novín a časopisov vrátane digitálnych verzií sa môžeme stretnúť od Slovinska cez Rusko, Poľsko až po celú Škandináviu.

Ken Garland, autor legendárneho manifestu First Things first
Ken Garland, Autor legendárneho manifestu First Things first

Harry Keller mi pripadal ako potulný kazateľ nesúci neochvejnú vieru v nenahraditeľnosť umení tvoriť weby. Viem si ho predstaviť ako vyslanca ministra školstva, ktorý obchádza krajinu a na školách presadzuje výučbu tvorby webu. Heslo, ktoré použil, „connectivity is the new electricity“, myslím, hovorí za všetko.

Punkerka dizajnu Kate Moross potešila divákov nespútanou radosťou z vlastnej práce. Jej prezentácia mala v sebe nákazlivý optimizmus. A ten bol zrejmý aj na videoklipoch a prebaloch cédečiek pre populárnych aj nezávislých interpretov, rovnako ako na prácach pre čokoládu Milka alebo tenisky Adidas. Kate Moross dokazovala, že môžete robiť to, čo máte radi a ešte za to dostať aj zaplatené. Bez optimizmu a hlavne trpezlivosti by sa pri svojom projekte špeciálneho písma Matilda určeného deťom so zvyškami zraku neobišla ani Ann Bessemans. Musela prejsť nekonečným a nezáživným testovaním, a pritom komunikovať s malými deťmi, ktoré bolo treba motivovať, aby spolupracovali. Každému dizajnérovi, ktorý sa chystá písať dizertačnú prácu by som odporučil zoznámiť sa s projektom Matilda od Ann Bessemansovej.

Nevile Brody
Nevile Brody

Princíp práce Anthonyho Burilla mi mimovoľne pripomenul známeho českého fotografa Jindřicha Streita. Ten sa preslávil svojimi surovými fotografiami neľahkého života ľudí zo zabudnutého kraja Bruntálska a Osoblažska. Teoretik fotografie a galerista potom udivoval neomylnou schopnosťou nájsť si aj vo Francúzsku a Japonsku podobných ľudí a kraj a zobraziť ich tak, ako by boli od Bruntálu … Aj Anthony Burillo si dokáže všade na svete nachádzať drobné tlačiarne s personálom ochotným spolupracovať s ním na jeho minimalistickej a konceptuálno-typografickej tvorbe. Či už je to kníhtlačiareň v historickom anglickom mestečku Rye alebo v brazílskom veľkomeste São Paulo, alebo napríklad sieťotlačová dielňa zostarnutých hippies v kalifornskom San Franciscu – bez ľudského dotyku tvorcu aj tlačiarov by sa to nezaobišlo. Minimalistické Burillove typoplagáty hlásajú neokázalé „pravdy“ – napríklad „pracuj usilovne a buď dobrý na ľudí“. Trochu pripomínajú „truismy“ známej americkej umelkyne Jenny Holzerovej. Náhodné chyby tlače vznikajú využitím opotrebovaných drevených liter, nie manipuláciou v počítači. Za konceptuálny vrchol v tvorbe Anthonyho Burilla považujem plagát „Oil & water do not mix“ vytlačený pieskom znečisteným ropou a zozbieraným na morskom pobreží Mexického zálivu tesne po ekologickej katastrofe.

Éra počítačov od začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia postupne formulovala a programovala kultúru ako svet videný cez monitor a myš.

Od najväčších hviezd dizajnu som sa na TypoBerlin naučil nič neočakávať. David Carson sa pred časom chválil svojimi surfovými doskami, April Greiman ukazovala neumelé fotky a vydávala ich za svoju umeleckú tvorbu, Ruedi Baur vlani monotónnym hlasom čítal takmer bez obrazového sprievodu ťažko zrozumiteľný text … Neville Brody ma tento rok príjemne prekvapil. Nechal nás nahliadnuť pod pokrievku svojej tvorivej kuchyne. Ukazoval, ako pracoval pred príchodom počítačov – strihanie papiera, ručné lepenie, priehľadné fólie, pauzák, ceruzka, fix, milimetrová mriežka – rovnako sa to robilo aj u nás v osemdesiatych rokoch. Brody takisto predstavil kompletný súbor svojho autorského časopisu Fuse, ktorý sa v osemdesiatych rokoch kolportoval na diskete. Veľkostné obmedzenie súboru, aby sa na disketu vošiel, nútilo oslovených autorov – dnešné hviezdy dizajnu (napr. G. Unger, E. Spiekermann, B. Deck, T. Frere-Jones, štúdio Fuel alebo J. Balley), pracovať prevažne s vektorovou grafikou. V podstate išlo o pokračovanie v štýle ručných prác, akurát nožnice nahradil vektorový grafický program. Neville Brody predstavil aj svoju aktuálnu tvorbu, ktorá v kontexte starších – ručne robených plagátov, knižných a časopiseckých obálok alebo autorského písma nezaprela svoje korene, hoci sa nepochybne už vytvára digitálne. Ten dotyk ruky tam je jednoducho stále cítiť … Hodina Brodyho prednášky rýchlo ubiehala, v sále bolo úplné ticho, ktoré pretínali iba spúšte fotoaparátov. Rozhodne išlo o vrchol celej konferencie.

Nancy Birkhölzer a Reto Wettach nám vo svojej prednáške formulovali z hľadiska vizuálnej komunikácie možno najdôležitejšiu otázku dneška: chceme pokračovať v interakcii s naším okolitým svetom len prostredníctvom dvoch prstov a obmedzeného rozmeru displeja? Éra počítačov od začiatku osemdesiatych rokov 20. storočia postupne formovala a programovala kultúru ako svet videný cez monitor a myš. Náš súčasný postpočítačový prístroj – napríklad smartphone alebo tablet nám zmenil pohľad vďaka menšiemu a dotykovému displeju. Ale je to naozaj to, čo chceme?

Na konci svojej návštevy tohtoročného TypoBerlin som si až spätne uvedomil logiku zaradenia najprv nepochopiteľnej prednášky Kena Garlanda. Veď ani sebacitlivejší povrch elektronického tabletu nám predsa nemôže nahradiť teplo a jemnosť dotyku ľudskej dlane, ani ten najdokonalejší prenos obrazu nám predsa nenahradí reálne stretnutie s inými ľuďmi … Tak ako v šesťdesiatych rokoch Garland presadzoval hodnotnejšie projekty grafického dizajnu s humánnym obsahom, ktoré tvoria protipól bezuzdnej mašinérie reklamy, tak zase v súčasnosti upozorňuje na nebezpečenstvo úplného spoločenského odcudzenia ľudských jedincov, ktorí si miesto podania ruky radšej na dva metre posielajú sms správy.

Konferencia KUPÉ?

Chronológia

Témou prvej konferencie bola Sebaobrana grafického dizajnéra, orientovaná predovšetkým na otázky prežitia dizajnérov v trhovom prostredí, prípadne zneužívanie a nedoceňovanie grafických dizajnérov – doslova fúkanie na vlastné otlaky. V provizóriu Staničnej galérie, pri krbe, v ktorom sme si svojpomocne kúrili, sme zdieľali intenzívny pocit, že by sme mali zo všetkých síl brániť svoj profesionálny status. Dnes sa situácia v našej disciplíne javí o niečo optimistickejšie. Bolo by zaujímavé zistiť, či k vzrastu profesijného povedomia na Slovensku niečím prispelo aj KUPÉ, alebo za všetko môžeme vďačiť dlhodobému dopytu po grafickom dizajne…

V druhom, „akademickom“ ročníku sme sa presunuli do komfortnejšieho podkrovného priestoru, kde sme sa snažili o definíciu našej disciplíny a jej hraníc. Vizuálom konferencie bolo okno vlaku a samotná akcia pripomínala výjazdový seminár VŠVU. KUPÉ bolo vtedy de facto školskou akciou, spestrenou len niekoľkými hosťami „zvonka“. Aj keď v skutočnosti nešlo o uzavreté podujatie, skromná propagácia medzi odbornou verejnosťou ho na to v podstate predurčovala. Ale medzi študentským publikom mala neformálne realizovaná konferencia veľký úspech – bola to „forma vzdelávania dovtedy nevídaná“, navyše spestrená divokou večernou párty s imatrikuláciou prvákov.

V provizóriu Staničnej galérie, pri krbe, v ktorom sme si svojpomocne kúrili sme zdieľali intenzívny pocit, že by sme mali zo všetkých síl brániť svoj profesionálny status.

Diskusne najživšia téma „sociálneho“ verzus komerčného dizajnu sa objavila na KUPÉ 3. S ňou súčasne vyvrcholil cyklus „fundamentalistických“, alebo „seba-vymedzujúcich“ tém. To bolo dané predovšetkým alternatívnym, skôr nekomerčným smerovaním prostredia katedry, ktoré malo ambície vyvažovať tradičný „ranokapitalistický hajp“ prostredia slovenských reklamných agentúr. „Rozbuškou“ diskusie bolo, že sa nám na konferenciu podarilo dostať presvedčeného, verbálne zdatného zástancu trhových hodnôt a to rozpútalo pozoruhodnú výmenu názorov. Aj keď strany neboli (pri sociálne cítiacom študentskom publiku) zastúpené rovnomerne a diskusia sa často dostávala do komicko-emotívnych polôh, pomohla katalyzovať názory a postoje účastníkov, nech už boli akékoľvek. Interakcia prednášajúcich a publika na konferencii vtedy zaznamenali svoj vrchol.

Vizuál KUPÉ 1 (Inštalácia na stanici Žilina-Záriečie)
Vizuál KUPÉ 1 (Inštalácia na stanici Žilina-Záriečie)

S nasledujúcim štvrtým ročníkom sme sa odhodlali k zmene konferenčného jazyka z dovtedajšej „stredoeurópskej babylončiny“ tvorenej prekvapivo fungujúcim mixom slovenčiny, češtiny a poľštiny s občasnými prekladmi z/do neslovanských jazykov na „globalizačnú“ angličtinu. KUPÉ 4, paradoxne s témou národného dizajnu, sa celé vrátane organizačných pokynov, uskutočnilo v anglickom jazyku, všetko úplne bez prekladu. Takto sa nám nechtiac podarilo vytvoriť odstup medzi publikom a prednášajúcimi, typický pre „nudné konvenčné konferencie“ od ktorých sme sa vždy chceli odlišovať. Napriek tomu si myslíme, že zostava prednášok bola v tomto ročníku najlepšia. Periodicky sme bojovali s problémom, že pre niektoré témy sme nevedeli zabezpečiť dostatok prednášajúcich, schopných zaujať publikum obsahom, alebo aspoň rétorikou. Vo štvrtom ročníku mali všetky vystúpenia výbornú spätnú väzbu, na základe ohlasov ho môžeme vnímať ako najlepší rok. Ukázalo sa, že témy spojené s národnou identitou sú pre návštevníkov až prekvapivo atraktívne. Tiež sa, v spolupráci so Stanicou, podarilo zabezpečiť v histórii podujatia, najúčinnejší a divácky veľmi pozitívne reflektovaný sprievodný program, ktorý bol súčasťou cyklu prednášok a diskusií. Obsahoval folklór, rap, detské vystúpenia a generatívnu videoprojekciu – konferencia tak ako formát doslova „vyskočila“ v porovnaní s minulými ročníkmi. Atrakcie do istej miery kompenzovali fakt, že mnohí návštevníci „nevládli angličtinou“ a pri prednáškach istým spôsobom trpeli. Aj keď sa okamžite začali ozývať reakcie proti angličtine, v tom čase sme sa jej nechceli vzdať. Naším primárnym cieľom bolo „otvoriť konferenciu svetu“ a pre tento účel sa anglický jazyk javil ako jednoznačná voľba, aj keď je treba priznať, že to bolo súčasne pohodlné a finančne úsporné riešenie (preklady boli drahé). Angličtina vytvárala aj „priateľské“ prostredie pre „exotickejších“ prenášajúcich, o účasť ktorých sme sa usilovali.

Julo Nagy Prednášajúci na Kupé 1
Julo Nagy, Prednášajúci na KUPÉ 1
Pavel Choma, Prednášajúci na Kupé 2
Pavel Choma, Prednášajúci na KUPÉ 2

Spätne musíme priznať, že z hľadiska publika sa otázka jazyka stala najväčšou kontroverziou konferencie a zrejme najvýraznejšie prispela k následnému dramatickému poklesu návštevnosti, nedostatočná jazyková výbava niektorých prednášajúcich zase znižovala kvalitu vystúpení. Dnes sa nazdávame, že výber konferenčného jazyka je potrebné prehodnotiť. Našej ambícii povýšiť KUPÉ na konferenciu „európskeho formátu“, demografia akreditovaných návštevníkov nikdy nezodpovedala a nepodarilo sa to zmeniť ani počas troch „anglických“ ročníkov. Ako realistickejšie riešenie sa javí návrat k slovenčine a ďalším „domorodým“ jazykom s orientáciou na domáce publikum a krajiny V4.

Inštalácie titulky prebiehajúcej prednášky na KUPÉ 3 (študenti KVK)
Inštalácie titulky prebiehajúcej prednášky na KUPÉ 3 (Študenti KVK)

Nasledoval piaty ročník na tému Súťaž a súťaživosť, s presunom konferencie z tradičného podkrovia žilinskej Stanice do nového priestoru, architektonickými cenami ovenčeného S2, vybudovaného zo slamy a pivných prepraviek. Rok po zmene konferenčného jazyka sme takto urobili ďalšie riskantné a v konečnom dôsledku nie najšťastnejšie rozhodnutie. Priestor síce pôsobil charizmaticky a poskytoval nové možnosti scénických riešení, ale pre konferenciu sa bol príliš veľký a jeho divadelný charakter ďalej zvýrazňoval odstup publika od prednášajúcich. Navyše, v jesennom období konania konferencie v ňom bola zima a vlhko. Pôvodný podkrovný priestor ponúkal „klubovejšiu atmosféru“ a pokiaľ by sa konferencia ešte niekedy uskutočnila v Žiline, určite pod heslom – späť pod sedlovú strechu!

Dá sa povedať, že sa podarilo zúročiť skúsenosti zo všetkých predchádzajúcich akcií, ale tiež sme zistili, že to nestačí na udržanie živého diskurzu konferencie.

Zatiaľ posledný, šiesty ročník zaznamenal rekordne nízku návštevnosť, aj vďaka načasovaniu kolidujúcemu s jesennými sviatkami. Napriek tomu, realizácia samotnej konferencie, ako aj logistika vecí okolo boli na dovtedy najvyššej úrovni. Do tímu a podarilo dostať nových ľudí, prvýkrát sme mali kurátora teoretickej časti konferencie, ktorým sa stal Jozef Kovalčík. Dá sa povedať, že sa podarilo zúročiť skúsenosti zo všetkých predchádzajúcich akcií, ale tiež sme zistili, že to nestačí na udržanie živého diskurzu konferencie.

Zdeno Kolesár Prednášajúci na Kupé 3
Zdeno Kolesár, Prednášajúci na KUPÉ 3 (V pozadí interaktívne titulky k jednotlivým prednáškam)
Scéna KUPÉ 3 (Prednášajúci Richard Ferkl z Rakúska)
Scéna KUPÉ 3 (Prednášajúci Richard Ferkl z Rakúska)

Krivka popularity

Ak by mala byť ukazovateľom úspešnosti konferencie návštevnosť, vývoj od prvého po štvrtý ročník bol jednoznačne priaznivý. Od počiatočných 50 účastníkov v prvom ročníku, cez 100 v druhom, 180 v treťom až po rekordných 250 vo štvrtom ročníku. Nasledoval strmý zostup cez 170 v piatom až po 120 akreditovaných účastníkov v šiestom ročníku. Odhliadnuc od bežnej trhovej logiky sme sa spätne zhodli, že optimálny počet účastníkov pre našu konferenciu je okolo 100 ľudí.

Kultová akcia?

Našou ambíciou je aj návrat k „undergroundovým koreňom“ akcie, spojených s uvoľnenou atmosférou a experimentovaním, podľa spätných väzieb najsilnejších stránok podujatia. Od iných konferencií sme sa líšili hlavne neformálnosťou a presahmi do „ne-akademických“ foriem. KUPÉ nebolo profesionálne chladné a predvídateľné. Bývalo zvykom, že okrem denného prednáškového a večerného zábavného programu bývali na diváka „nastražené“ rôzne bizarné programové elementy – rozcvičky, „kultúrne vložky“, hodnotenie prednášajúcich s ceduľami v štýle Miss Slovensko alebo súťaž o fľašu Becherovky a nikdy sme neprestali experimentovať s celkovou dramaturgiou. Medzi super-serióznymi prednáškami typografov vystupovali chlapi s fujarou alebo tam niekto (ako Alex Gutrai aka Batcha De Mental) niečo zadeklamoval. A publikum to až prekvapivo oceňovalo – pozitívne reakcie chodili zo Slovenska, ale aj Čiech a iných krajín. Dodnes sa stretávame s ľuďmi, ktorí hodnotili čas, strávený na KUPÉ ako dôležitý a neopakovateľný, zazneli dokonca vyjadrenia o „kultovej“ akcii.

Scéna s multimediálnou projekciou a moderátori KUPÉ 4 (Braňo matis Palo Balík)
Scéna s multimediálnou projekciou a moderátori KUPÉ 4 (Braňo matis Palo Balík)

Miesto

Kultovosť bola podporená aj tým, sa konferencia konala v Žiline, „exotickej destinácii“, šikovne situovanej voči celému územiu Slovenska, Česku a Poľsku. Tým, že akcia trvala dva dni, dávala dizajnérom možnosť vybrať si „minidovolenku“ a konferencia sa tak pre mnohých, špeciálne českých kolegov stávala výletom do neznáma. Okrem toho, že Stanica nás v prvých ročníkoch podporovala finančne, po celý čas konferencii poskytovala skvelú technickú podporu, príležitostne pomohla s programom. Toto prostredie bolo spočiatku jasným benefitom, ale neskôr sa zdalo, že sa jeho účinnosť vyčerpáva. V posledných ročníkoch sa už často diskutovalo o tom, či je efektívnejšie realizovať konferenciu v Bratislave, „šikovnejšej“ na získavanie prednášajúcich a publika. Pre budúcnosť je otázkou, či uprednostniť exkluzivitu a „komunitného ducha“ ktorý sa vytváral v Žiline, alebo praktické aspekty hlavného mesta.

Diskusia prednášajúcich na KUPÉ 4
Diskusia prednášajúcich na KUPÉ 4

Vitajte v kuchyni!

KUPÉ vymysleli Marcel Benčík, Palo Bálik a Ján Šicko, pridal sa Braňo Matis. V neskorších fázach už konferenciu zabezpečovali hlavne prvý a posledný z menovaných. Širší realizačný tím KUPÉ bol vždy úzko prepojený s prostredím VŠVU a tento model mal veľké výhody, aspoň kým boli študenti ochotní sa do projektu zapájať zadarmo. V situácii, keď sme sa rozhodovali, či za náročne získané prostriedky natlačíme 10 alebo až 20 tričiek a každý z hlavných organizátorov vykonával takmer zadarmo súčasne 5, 6 funkcií, sme nemohli nikomu ponúknuť regulárny komerčný vzťah. Napriek tomu sa všetci dokázali do veci naplno vložiť a doslova sa jej odovzdať, tím tak kompenzoval chronickú nedofinancovanosť akcie. Ako realizačný tím fungovali samotní študenti KVK VŠVU – išlo o formu riadeného dobrovoľníctva s rozdelením podľa ročníkov: študenti druhého ročníka pomáhali so zabezpečením akcie (starostlivosť o hostí, divákov), študenti tretieho ročníka zase s komplexným riešením vizuálnej identity vrátane videoprojekcie na akcii. Druhou stranou tejto mince bolo, že škola z personálneho hľadiska predstavuje dočasný stav, ľudia ňou prechádzajú a ich priority a názory sa rýchlo menia. Trpeli sme tým, že sme ich nedokázali udržať a museli stále „zaúčať“ nových – každý rok sa takto konštituoval v podstate nový tím. Pri dobrovoľníckej práci to veľmi neprekážalo, problémy nastávali na pozíciách spojených so zodpovednosťou. Jeden z najväčších personálnych problémov, ktorý pretrval až do posledného ročníka, bolo zastrešenie nášho PR. Komunikácia s médiami bola nedostatočná, príliš neskoro, práca s naším webom mala svoje lepšie a horšie roky, propagácia bola slabučká. Dlho sme ťažili z prepojenia so školou – informácie k študentom sa dostali rýchlo a lacno, ale nedarilo sa nám osloviť profesionálnu dizajnérsku obec. Treba prehodnotiť komerčné a nekomerčné stránky podujatia. Dúfame, že takéto aktivity už majú lepší zvuk, ako keď sme začínali a že ich ľudia môžu vnímať ako prestížne. Na jednej strane to môže pomôcť získaniu prostriedkov od sponzorov, na druhej jasne definovanému dobrovoľníctvu z presvedčenia. Osobný vzťah ku KUPÉ môže podporiť aj otvorenosť štruktúry pre výraznejšie vstupy do obsahu a celkovej skladby – akcentovanie priestoru pre ľudí s ambíciami podujatie niekam posunúť, odlišné očakávania a nové impulzy.

Nadchli sme sa myšlienkou, že na pôde konferencie budeme konštruovať našu existenciu a budúcnosť, doslova tvarovať našu disciplínu… KUPÉ by tak opäť získalo rešpekt (množiace sa kritické reakcie nám nedávali spať), ale näjme by prinieslo trvalejšie hodnoty.

Plagát/ vizuálna identita KUPÉ 5
Plagát / Vizuálna identita KUPÉ 5 (Výsledok súťaže študentov KVK)

Kupé 7?

Pri príprave plánovaného siedmeho ročníka nastali výrazné problémy s financovaním, ako aj v personálnych otázkach, čo viedlo k pretrvávajúcej „pauze“. Skončili sme pri debate o význame samotnej konferencie. O čom by mala byť, aby prekročila tieň one-night-stand akcie, z ktorej sa ráno liečite paralenom zapíjaným colou? Aký je reálny dosah KUPÉ, je to len spoločenská udalosť alebo ovplyvňuje kvalitu každodennej činnosti grafických dizajnérov? Objavila sa myšlienka, že pomocou KUPÉ je možné iniciovať založenie stavovskej organizácie, únie, združenia profesionálov v oblasti grafického dizajnu… Boli sme nadšení, uvedomili sme si, že táto téma na konferencii rezonuje v podstate od začiatku, a teraz je čas nechať ju vyznieť naplno a pokúsiť sa vtiahnuť do diskusie čo najväčšiu časť slovenskej dizajnérskej obce. Keďže sme boli presvedčení, že idea organizácie je správna, chceli sme pre ňu na akcii tiež získať čo najväčšiu podporu. Nadchli sme sa myšlienkou, že na pôde konferencie budeme konštruovať našu existenciu a budúcnosť, doslova tvarovať našu disciplínu… KUPÉ by tak opäť získalo rešpekt (množiace sa kritické reakcie nám nedávali spať), ale najmä by prinieslo trvalejšie hodnoty. Predchádzajúce ročníky boli viac teoretické a my sme cítili, že ich atraktivita bola vnímaná rôzne, praktická téma organizácie na zlepšenie každodennosti mala zapojiť dizajnérov viacerých generácií a záujmov. Koncipovali sme krátky zoznam ľudí, ktorí by organizáciu priamo založili. Jedna z vízii rátala s konferenciou ako prípravným workshopom za podpory kolegov zo zahraničia, ktorí už podobné organizácie založili a pomohli by nám určiť rámec, kompetencie, podmienky členstva… Určitým spôsobom sme sa tak vrátili ku KUPÉ 1, kde v prednáške Graficech Filip Blažek predstavil víziu stavovskej organizácie, neskôr v praxi naplnenej vznikom Únie grafického dizajnu, fungujúcej a rešpektovanej organizácie.

V danom čase a podmienkach bola táto téma, určitým spôsobom presahujúca aj náročnosť našej štandardnej konferencie, priveľkým sústom a preto spolu s celým podujatím ostala „ležať ladom“. Napriek tomu máme ambíciu sa o jej realizáciu znovu pokúsiť.

Dotazník

Možno by bolo dobré začať realizáciou prieskumu, mapujúcim názory nášho cieľového publika na naše organizačné dilemy – celková koncepcia a lokácia konferencie, aj téma stavovskej organizácie ako našej perspektívy pre ďalší ročník. Zámer zostaviť niečo podobné sa objavoval posledné tri ročníky, ale kvôli iným starostiam sa nám ho nepodarilo zrealizovať. Praktický a komfortný dotazník spamujúci dizajnérov naprieč generáciami. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, ako KUPÉ vnímajú ľudia, ktorí sa ho niekedy zúčastnili, mladší o ňom (ne)počuli, alebo starší kolegovia, v minulosti demotivovaní angličtinou alebo zlým PR. Tak, nech sa páči na náš facebook … a možno dovidenia na konferencii.

Plagát / Vizuálna identita KUPÉ 6 (Autor Pavol Ďurák, študent KVK)
Plagát / Vizuálna identita KUPÉ 6 (Autor Pavol Ďurák, študent KVK)

Fenomén Gemer ’11 hlina – hlína – glina

V ložisku na ťažbu hliny v gemersko-malohontskej oblasti vznikajú počas dvoch týždňov výtvarné zásahy do krajiny, ktoré sú reakciou na históriu, tradičnú miestnu keramiku, krajinu a éter Gemera. Napriek tomu, že toto sympózium je založené na keramickej tradícii, nie je úplne bežnou keramickou akciou. Vzniknuté práce sa nevypaľujú a po dokončení nepresúvajú na výstavu, ale zostávajú na mieste vzniku až po svoj vlastný zánik.

Výtvarníci na minulom ročníku spoločne pracovali v ložisku Breznička. Rozľahlosť, ako aj tvarová a farebná rôznorodosť ložiska poskytovali nespočetné množstvo inšpirácií. Všetko, čo ložisko ponúka, je zužitkované pre výtvarný zámer. Horúčavou rozpraskaná zem, vodné plochy akoby bez života, ale pritom plné drobných živočíchov, ílová hmota so širokou škálou farieb… Potenciál jednotlivých zákutí bol využitý. Vznikli tu veľkoplošné maľby zvýrazňujúce zásahy lyžicou bagra do pôdy (hosť sympózia – Vladimír Oravec), na brehu vodnej plochy „sa uhniezdil a zniesol vajce obrovský vták“ (Anna Podolinská, Slovensko), monumentálna trávnatá plastika sa týčila nad vyprahnutou krajinou ložiska (Zuzana Svatíková, Slovensko), útulná preliačina sa stala nakrátko „pokojnou knižnicou“ (Jana Gutteková, Česká republika) a do rozpraskaného brehu sa „maľovalo“ nájdeným odpadom (Karina Marusińska, Poľsko). Na minuloročnom sympóziu vzniklo aj niekoľko videí, ktoré realizovala Karina Marusińska ako vizuálne postrehy mapujúce prostredie. Poslanie sympózia bolo naplnené: tvorivá činnosť, história a impresia prostredia je spojená s rozhovormi o umení a vlastnej tvorbe účastníkov pri spoločných večeroch. Vytváranie jednotlivých diel a proces ich zániku sú zdokumentované na veľkoplošných fotografiách, ktoré sú spolu s videami vystavovanými výstupmi sympózia.

Vladimir Oravec
Vladimír Oravec

Obidva ročníky sympózia, Fenomén Gemer ’09 a Fenomén Gemer ’11, boli organizované pod záštitou Vysokej školy výtvarných umení, s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR. Organizačný tím úzko spolupracuje s Občianskym združením kRaj, Ipeľskými tehelňami, a. s., a tiež s Gemersko-malohontským múzeom a Turistickým informačným centrom v Rimavskej Sobote. Po výstavnej prezentácii v Bratislave, ktorá sa uskutočnila na jar 2012 v priestoroch Umeleckej besedy slovenskej, pripravujú organizátori na jeseň putovnú výstavu v krajinách V4. Výstavu tak bude možné vidieť v Olomouci, Vroclave a Pésci.

Anna Podolinská
Anna Podolinská
Zuzana Svatíková
Zuzana Svatíková

25. ročník Medzinárodného sympózia keramiky v Bechyni

Martin Tagseth Pilgrim Flasks, kamenina pálená drrevom, Detail
Martin Tagseth: Pilgrim Flasks, Kamenina pálená drrevom, Detail

V prvých dvadsiatich rokoch sa menila periodicita konania akcie a následne tiež miesta konania sympózia. To sa totiž realizovalo nielen v Bechyni, ale i v Karlových Varoch, Uherskom Hradišti, Kunštáte na Morave, Kostelci nad Černými Lesy, Daloviciach a Lounoch. Zmeny miesta realizácií umožňovali prácu s rôznymi keramickými hmotami vrátane porcelánu a premeny tematického zamerania akcie. Najprv sa pre sympózium používal názov Intersympozia. Od začiatku bolo spojené s logom antického stĺpa tvoreného meandrom od grafika Josefa Flejšara. Logo, po prvý raz použité na slávnej Medzinárodnej výstave súčasnej keramiky v Prahe konanej v roku 1962, prebrali po Bechyni i iné sympózia v zahraničí.

Markéta Nováková Váza - objekt, kamenina a jemná kamenina
Markéta Nováková: Váza – Objekt, Kamenina a jemná kamenina
Myriam Urtz
Myriam Urtz

Po počiatočnom nadšení doľahlo na sympózium v 90. rokoch z organizačnej a finančnej stránky zložité obdobie. To sa však podarilo preklenúť vďaka podpore Strednej priemyselnej školy keramickej (dnes Strednej umeleckopriemyselnej školy Bechyně), Umeleckopriemyselného múzea v Prahe, Alšovej Juhočeskej galérie v Hlubokej nad Vltavou a bechynského podniku JIKA. Po teoretickom sympóziu v roku 2000 sa podujatie stáva komornejšou, ale možno o to sústredenejšou akciou s účasťou mnohých kvalitných umelcov. Vo vedení sympózia zostáva Václav Šerák, ku ktorému sa v roku 2004 pripájajú mladí organizátori Jiří Hlušička a Petr Macek. Dôležitou zostáva spolupráca dvoch dôležitých múzejných inštitúcií: rozsiahla, ucelená a unikátna zbierka Medzinárodného múzea keramiky AJG Bechyně uchováva a prezentuje výsledky sympózií v celistvosti, UPM preberá kvalitné ukážky sympoziálnej tvorby. Súčasné sympózia nemajú na rozdiel od niektorých ročníkov v minulosti presne určené témy. Dvadsiate piate sympózium sprevádza napriek tomu téma figúry. Je pestré vo výbere autorov. Pripomenutím okolností založenia bechynského sympózia a úzkych väzieb na sympózium v Gmundene sa stáva účasť dvoch autoriek z Rakúska: Myriam Urtz napodobňuje vizuálne sebe blízke ženské figúry v bežných, často humorných pozíciách. Minimum ich odevných súčastí ešte dokončuje pointu. V mnohých ohľadoch reaguje na situáciu a problémy prostredia, kde žije, v prihraničnej oblasti České Velenice – Gmünd. Monika Hinterberger tvorí ľudské kráčajúce figúry, štylizáciou očistené až k ich podstate. Ani týmto figúram nechýba humor i zamyslenie nad situáciami z bežného života. Autorka figúry systematicky, v jasných matematických poriadkoch vsadzuje do geometrických útvarov. Čech Miroslav Oliva sa dlhodobo vo voľnej tvorbe inšpiruje ranou fázou detskej kresby – hlavonožcami. Transformuje aj detské ilustrácie rozprávok a príbehov. Lineárnu kresbu prenáša do dynamickej trojdimenzionálnej formy. Zachováva zdanlivú ľahkosť náhodného vrátane haptickej naivnosti spracovania hliny. Pocit ľahkosti a nedokončenia plastík v sebe ukrýva autorove bohaté výtvarné a technologické skúsenosti. Ukrajinská umelkyňa Larysa Antonova tvorivým spôsobom nadväzuje na ľudovú keramiku. Tvary spojené s ukrajinskou národnou tradíciou prenáša do figuratívnych plastík a objektov, ktoré následne dekoruje motívmi inšpirovanými bežným životom. Po svojom interpretuje príbeh minulosti a súčasnosti svojej krajiny. Česká dizajnérka Markéta Nováková, pôsobiaca na Slovensku, známa predovšetkým porcelánom, zastupuje mladšiu generáciu i stále pretrvávajúcu väzbu českej a slovenskej keramickej scény.

Vo voľných kompozíciách na tému váza kombinuje rôzne druhy hlín bez ďalších úprav povrchu a organické formy s geometrickými. Šárka Radová nadväzuje na osobnú rodinnú väzbu na založenie sympózia, a zároveň sa predstavuje špičkovou kvalitou figuratívnej tvorby. Jej postava mladej ženy s ľahko priliehajúcim odevom nám pripomína antické koré: v ich životnosti, modelácii objemu a súčasne neprítomnom výraze nedostupnosti. Realistické stvárnenie ženskej figúry tu dosahuje vrchol.

Nezanedbateľným aspektom tohtoročného stretnutia je aj znovuoživenie kontaktov s tým najlepším z tradičnej remeselnej výroby keramiky. S často bagatelizovanými a marginalizovanými základmi: s točením na kruhu a následným pálením drevom. Práve prístup ku klasickému „hrnčiarstvu“ zámorských umelcov Martina Tagsetha z Kanady a Markusa Urbanika z USA znovu poukazuje na záujem zahraničných umelcov uplatniť tieto postupy vo vrcholnom stvárnení. V severoamerickom kontexte ide o silnú školu spojenú s cieleným experimentovaním a výskumom glazovania a riadených prírodných výpalov. Keramici používajú lokálne materiály a historické technológie. Príznačné pre ich prístup býva poučenie z japonskej historickej keramiky, hľadanie originálnych úprav povrchu, stavanie vlastných pecí, pálenie v anagame (tradičnej japonskej peci, v ktorej sa páli drevom) a následná inštalácia výsledkov pod vplyvom japonského interiéru alebo vybavenia prvých amerických osadníkov. Ich tvorbou sa prelína nachádzanie vlastných koreňov a miesta v globalizovanom svete. Na sympóziu tento prístup dáva vzniknúť konfrontácii s prácou Miroslava Olivu, na ktorého vynikajúce točené úžitkové súbory, kanvice, džbány nejde v českom kontexte zabudnúť. Je to jeden z aspektov zaujímavého tvorivého, pracovného, ale aj diskusného prostredia práve prebiehajúceho sympózia.

Jiří Novotný (riaditeľ SUPŠ Bechyně) a Jiří Hlušička (organizátor Medzinárodného keramického sympózia)
Jiří Novotný (riaditeľ SUPŠ Bechyně) a Jiří Hlušička (organizátor Medzinárodného keramického sympózia) nakladajú do pece dielo Šárky Radovej

Tradícia sympózia pokračuje vo vysokej výtvarnej a technologickej kvalite. Dvadsiate piate sympózium je výnimočné nielen svojou jubilejnou číslicou, ale predovšetkým skvelým osobným a tvorivým súzvukom. Prináša neoceniteľné zážitky, ktoré ako účastníci a organizátori môžeme len ťažko objektívne hodnotiť. O atmosfére sympózia budú naďalej lepšie hovoriť diela vzniknuté na prelome júla a augusta v Bechyni, prezentované na pracovných výstavách a následne aj v stálej expozícii Medzinárodného múzea keramiky. Nič by však nevzniklo bez organizačnej a finančnej podpory všetkých participujúcich organizácií a inštitúcií. Zvláštne poďakovanie patrí SUPŠ a firme Jika, Laufen.

Marcus Urbanik: Džbán s vrchnákom, kamenina pálená drevom
Marcus Urbanik: Džbán s vrchnákom, Kamenina pálená drevom

Denamit Design Days (DDD)

Projekt Denamit Design Days (DDD) sa uskutočnil tento rok po druhý raz, od mája do júna bolo možné navštíviť niekoľko výstav, prednášok a prezentácií. Čo bolo základnou výzvou pre organizátorov rozbehnúť takéto dizajnérske podujatie? Tento rok prebiehalo pod heslom Dizajn pre spoločnosť, spoločnosť pre dizajn. Prečo by mal byť dizajn pre spoločnosť dôležitý?

Podnet na vznik je súčasne aj dôvodom fungovania skupiny Denamit – propagácia a popularizácia slovenského dizajnu a vytváranie lepších podmienok na jeho fungovanie. Na Slovensku je veľa autorov a dizajnérov, ktorí tvoria zaujímavé a kvalitné produkty. Ako samostatní tvorcovia však oslovia len určitú, často tú istú skupinu divákov. My tvrdíme, že je dobré sa spájať, prepájať rôzne odbory a robiť veci spoločne. Snažíme sa tiež priblížiť dizajn ľuďom, ktorí o ňom nevedia veľa. Aj preto sa tento rok niesol v znamení otázky prepojenia dizajnu so spoločnosťou. Význam dizajnu bežný človek možno nevidí, no dizajn je práve médium, ktoré vnáša do spoločnosti pokrok a domáca produkcia znamená nové pracovné príležitosti. Preto si myslíme, že je dôležité podporovať mladých slovenských dizajnérov.

Na ktoré z podujatí by ste chceli upozorniť, čo s odstupom času bolo pre vás zaujímavé, poučné či prekvapivé? Aké boli reakcie verejnosti?

Kým prvý ročník DDD mal najsilnejšiu odozvu na prednášky, tento rok to boli práve výstavy, ktoré najviac zaujali. Súvisí to práve s problematikou, ktorú sme si dali za cieľ. Minulý rok nebol problém zohnať prednášajúcich, pretože sme oslovovali samotných autorov, ktorých, ako sme už spomínali, máme na Slovensku veľa. Tento rok sme však chceli poňať prednášky odborne – z pohľadu teoretikov umenia. A to je už na Slovensku problém. Nie je veľa teoretikov, ktorí by sa špecializovali na dizajn, niektoré odbory nemajú vybudovanú žiadnu kritiku. Výstavy a aj prednášky mali poukázať na absenciu teoretikov. Naším sklamaním bola účasť na prednáškach a diskusii, čakali sme vysoký záujem, keďže nami daná téma Dizajn a inštitúcie doslova visí vo vzduchu. Pozvali sme do diskusie vedúcich predstaviteľov inštitúcií, ako ÚĽUV, SCD, SVÚ, VŠVU a diváci mali možnosť priamo sa pýtať a reagovať na situáciu, či dozvedieť sa konkrétne informácie. Niekoľko dôležitých diskutujúcich odmietlo účasť a došlo aj žalostne málo divákov, aj napriek tomu, že keď sa téma štátnych inštitúcií rieši, všetci do toho majú čo povedať, a keď majú možnosť s kompetentnými diskutovať priamo, nie je tu odrazu nik… Z výstav by sme vypichli jednu z našich najsilnejších – Dizajn vs Fotografy, ktorá otvárala problém ďalšej veľkej diery na poli slovenského dizajnu – kvalitnej produktovej fotografie.

Aké sú momentálne plány združenia Denamit (dizajnérske či organizátorské)?

Zdalo by sa, že Denamit v lete prázdninuje, no my pracujeme na vlastných projektoch tak, ako po celý rok a plánujeme stále nové akcie – či už v malej mierke, alebo aj väčšie podujatia, ktoré by mali mať dlhodobý a medzinárodný formát. V budúcom roku chceme expandovať do zahraničia a pracujeme aj na vytvorení vlastného predajného miesta, kde by naši zákazníci mohli ochutnávať to najlepšie zo slovenského a českého trhu!

Druhý deň konferencie - Diskusia na tému "Dizajn a inštitúcie"
Druhý deň konferencie, Diskusia na tému „Dizajn a inštitúcie“
Mária Nepšinská O autorskom šperku, Galéria ART Design Project
Mária Nepšinská O autorskom šperku, Galéria ART Design Project

Poznámky

Súčasťou podujatia bola i módna prehliadka v KC Dunaj značky Puojd, pod názvom Krava.

Módna prehliadka Krava
Módna prehliadka pod názvom Krava

Sympózium Lednické Rovne

Zúčastnilo sa ho 11 výtvarníkov z 8 krajín: Remigijus Kriukas (Litva), Petr Stanický a Miloš Janků (Česká republika), Joonas Laakso (Fínsko), Yulia Merzlkina (Rusko), Agnieszka Lesniak (Poľsko), Kim Mi Song (Južná Kórea), Mariken Dumon (Belgicko), dizajnéri Rony Marika Račeková a Patrik Illo. Čestným hosťom sympózia sa stal Jozef Jankovič. Súčasťou sympózia bolo prvý raz aj Študentské sklárske sympózium, ktorého spoluorganizátormi boli Stredná odborná škola sklárska v Lednických Rovniach a Ateliér Sklo z Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Zúčastnili sa ho študenti z Akademieň sztuk pieknych vo Vroclave, VŠVU, Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne a Moskovskej umeleckopriemyselnej univerzity Stroganova. Kurátorom sympózia bol Patrik Illo. Diela vytvorené počas pracovného týždňa budú putovať v priebehu dvoch rokov po viacerých krajinách sveta. Prvý raz boli vystavené v priestoroch areálu RONA, nasledovať bude výstava v galérii NOVA v Bratislave.