MOTION DIZAJN, VIDENIE A POKROK

Motion dizajn, videnie a pokrok

Na festivale sa predstavil aj animačný Youtube fenomén Kurzgesagt, ktorého edukatívne videá zožali za posledný rok virálny úspech. Federica Fragapane, ktorej vizualizácie dát nájdete aj na Wired UK, hovorila o zrozumiteľnosti a estetike dátových vizualizácií. Svoje vizualizácie nepoužíva len v tlačených médiách, ale aj v interaktívnych projektoch ako The Stories Behind The Line. Je to interaktívny online príbeh a vizuálny naratív o ceste šiestich žiadateľov o azyl cestujúcich zo svojich domovov do Talianska. Projekt predostiera príbehy týchto ľudí cez dáta, ktoré formovali ich osobnú cestovnú linku.

Festival Mouvo je dôležitým prispievateľom k profesionalizácii lokálnej komunity dizajnérov a umelcov. Inšpirácie tu mohli nájsť nielen motion dizajnéri, ale aj ktokoľvek, kto pracuje s vizuálnym storytellingom. Napokon potvrdila to aj tohtoročná bohatá účasť záujemcov o motion dizajn.

O festivale a motion dizajne sme sa rozprávali s Vlaďkou Cimbálníkovou zo štúdia Oficina, ktoré konferenciu usporiadalo, a jedným z jeho účastníkov Memom Aktenom.

Ako vznikol festival Mouvo?

Vlaďka Cimbálníková: V roku 2009 sme v Prahe založili motion design štúdio Oficina. Vtedy to bolo jedno z mála štúdií v Českej republike. Po inšpiráciu sme cestovali do zahraničia, pretože v Čechách sa o tomto odbore veľa nevedelo a ani nehovorilo. Dodnes je náročné niektorým klientom vysvetliť, čo je motion dizajn a prečo je dôležité o ňom uvažovať už od začiatku kreatívneho procesu ako o disciplíne, ktorá je pri tvorbe značky nevyhnutná.

V rámci našich možností existovala len jedna cesta, ako dostať odbor, ktorému sa venujeme, na rovnakú úroveň záujmu ako je napríklad grafický dizajn, ilustrácia či digitálne technológie. Taktiež, nadnesene povedané, Mouvo je prvým klientom Oficiny, ktorý jej necháva voľnú ruku pri kreatívnej tvorbe identity.

Podľa čoho vyberáte hostí?

Každý rok si stanovíme tému, podľa ktorej vyberáme hostí, ktorí nám do nej zapadajú. Niektorí do témy zapadajú len okrajovo, dôležité meradlo je kvalita práce a podstatné je tiež, aby hosť vedel vystupovať.

Celý tohtoročný program bol pomerne prakticky zameraný. Čo vás motivovalo pozvať Mema Aktena, ktorý je viac umelcom než dizajnérom, má skôr filozofický pohľad na kreatívnu prax?

Memo je jeden z tých hostí, ktorých sme chceli pozvať už od začiatku. Na Mouvu chceme mať podobné prednášky aj do budúcnosti. Je ťažké takýchto hostí nájsť, ale sme presvedčení, že je dôležité sa o to pokúsiť a prinášať tieto filozofické úvahy do našej motion-dizajnovej komunity a ďalej z nich čerpať.

Memo Akten je umelcom, výskumníkom a milovníkom matematiky tureckého pôvodu. Jeho projekt FORMS (2013) vyhral ocenenie Golden Nica na Prix Ars Electronica a dlhodobo spolupracoval s Marshmallow Laser Feast – štúdiom tvoriacim imersívne vizuálne zážitky. Aktuálne sa venuje využívaniu strojového učenia pre tvorbu nových estetík vo videách a interaktívnych aplikáciách. Zaujímajú ho kolízie medzi prírodou, vedou, technológiami, etikou, rituálmi, tradíciou a náboženstvom. Je doktorandom na Goldsmiths univerzite v Londýne v odbore umelá inteligencia /strojové učenie a expresívna interakcia človeka a stroja pre umožnenie kolaboratívnej kreativity medzi ľuďmi a strojmi.

Zľava Ash Thorp, Memo Akten, Miri Lee (Kurzgesagt), Ilenia Notarangelo (Illo), Moritz Schwind (Entagma).
Zľava Ash Thorp, Memo Akten, Miri Lee (Kurzgesagt), Ilenia Notarangelo (Illo), Moritz Schwind (Entagma).

Vo svojej prednáške si hovoril veľa o počítačoch, technológiách, umelej inteligencii v spojení s kreativitou a umením. Čo je pre teba zaujímavé na kombinácii technológií a kreativity? Ako vie byť táto kombinácia užitočná?

Memo Akten: Pre mňa sú kreativita a technológia neoddeliteľné. Predstava umeleckej tvorby s technológiou a bez technológie je pre mňa úplne umelá separácia. Existuje množstvo príkladov v histórii, kde technológie menia tvár umenia. Auguste Renoir povedal, že vďaka maliarskej tube vznikol impresionizmus, pretože umožnil umelcom opustiť svoje ateliéry. Čiže technológie boli vždy súčasťou umenia, ale existuje akési rozdelenie, kde to, čo bolo vynájdené pred naším narodením, sa nám zdá jednoducho normálne a všetko vynájdené po našom narodení voláme novou technológiou.

Ako teda vnímaš obsah a estetické hodnoty, ktoré nám digitálne umenie ponúka? Mám teraz na mysli hlavne hype okolo strojového učenia a jeho využitia v kreatívnej sfére a v tvorbe vizuálov.

Áno, toto je jedným z najväčších problémov, ktoré máme v digitálnom umení. Nemôžem si pomôcť, len použiť slovo ignorancia. Myslím tým, že na ocenenie umeleckého diela potrebuješ určité vedomosti a kontext. Keď si vezmeme jedno z našich európskych majstrovských diel a porovnáme ho s náhodným kmeňovým dielom z Papuy Novej Guiney, budeme ich vedieť ohodnotiť rovnako? Pravdepodobne nie, pretože máme určitý kultúrny kontext, a podobne je to aj s digitálnym umením. Avšak to je navyše v médiu, ktorému nie veľa ľudí rozumie intuitívne. Keď sa pozrieme na sochu, aj keď nie sme sochári, no vďaka tomu, že storočia žijeme vo fyzickom svete, dokážeme ihneď oceniť úsilie potrebné na vznik sochy. No keď sa niekto pozrie na dielo digitálneho umenia, pokiaľ nie je digitálne vzdelaný, doslova netuší, na čo sa pozerá. A čo je najdôležitejšie, netuší, čo autor spravil. Digitálne umenie robím už dvadsať rokov a stále tomu čelím. Niekedy mám pocit, že si ľudia myslia, jednoducho povedané, že stlačia tlačidlo „urob to pekné“ a ono sa to stane.

Môžeme technológiu považovať za kreatívnu?

Momentálne existuje veľká explózia okolo umelej inteligencie, v rámci ktorej existuje zaujímavá debata o tom, čo je inteligencia a čo je kreativita. Počínajúc silnými ateistami, aj tí hovoria proti AI a proti strojovej kreativite. A tiež sa zastávajú veľmi antropocentrických pohľadov na inteligenciu a kreativitu. Napríklad nepovažujú AlphaGo za kreatívne, pretože nenapĺňa ľudské predstavy o kreativite. Na druhej strane tvrdia, že nazývať AlphaGo kreatívnym je antropomorfizmus, čo je validnou kritikou. Mne sa ale zdá, že samotný akt obviňovania systému z antropomorfizmu je veľmi antropocentrický pohľad na vec tým, že predpokladá, že každá kreativita musí byť vždy rovnaká ako ľudská kreativita.

V interpretácii týchto výsledkov existuje veľký zmätok. Myslím, že označovať AlphaGo nekreatívnym, pretože táto forma kreativity by sa nerovnala ľudskej kreativite, nie je správne. Je to trocha ako povedať, že lietadlo nelieta, pretože nemáva krídlami tak ako vták. Som zástancom rozširovania našich definícií inteligencie a kreativity.

Zaujalo ma, keď si hovoril o vizuálnych črtách machine learningu (ML, v preklade strojové učenie, je podoblasťou umelej inteligencie, ktorá sa zaoberá algoritmami a technikami, ktoré umožňujú počítačovému systému „učiť“ sa) a o tom, ako si naša myseľ len dotvára obrazy, ktoré v skutočnosti neexistujú. Prečo s touto technológiou pracuješ?

Osobne ma veľmi zaujíma, ako nám technológia umožňuje vidieť.

Fascinuje ma príklad LIGO (fyzikálny experiment a observatórium), ktoré detekuje gravitačné vlny dvoch obrovských čiernych dier. To, že nejaká „hard-core“, dych vyrážajúca technológia nám toto umožní. Táto symbióza medzi čistým ľudským myslením a strojom je úžasná, pretože gravitačné vlny boli teoretizované matematicky. Je táto technológia užitočná? Zatiaľ neviem. Existuje legenda, ktorá hovorí o tom, ako Faraday prezentoval kráľovi teóriu elektromagnetizmu a demonštroval ju prostredníctvom hýbajúceho sa magnetu vo vnútri cievky, čo vygenerovalo prúd. Kráľ povedal, že je to zaujímavé, ale nevie, načo to je. Faraday mu na to odpovedal otázkou: a načo je dobré práve narodené dieťa?

Keď som robil rešerš pre projekt vo VR, našiel som zaujímavú štúdiu. Existuje slepé videnie, čo je jav, keď tvoje telo vidí, ale tvoje vedomie si nie je vedomé videnia. Je tu teória, že máme dva druhy videnia známe aj ako „watch stream“ a „where stream“ kde „watch stream“ ide cez vedomie, ale „where stream“ nie. „Where stream“ je akosi prvotnejší. Klasický príklad je driblovanie basketbalovej lopty. Trvá až 300 milisekúnd, pokým táto aktivita a signály prídu do vedomej mysle, pretože aj keď počuješ, vidíš a cítiš, no najskôr to musí byť integrované a až potom je mozgu prezentovaný súdržný koncept.

Vďaka tomu, že umelci a dizajnéri experimentujú s technológiami a nachádzajú pre ne nové využitia, nastáva zaujímavá situácia, kde majú na tieto technológie alebo ich využitie konkrétny vplyv. Myslíš, že tieto vplyvy, či už kreatívne alebo inovačné, môžu prispieť k technologickej budúcnosti, ktorá je hnaná ľudskými hodnotami viac než technologickými možnosťami?

Veľmi dôležitým smerovaním pre umelca je aj koncepcia umenia, ktorá kontextualizuje technológie, a ja verím tomu, že toto sa už deje. Na jednej strane je tu obrovský zápas o technologický vývoj, ktorý je motivovaný hlavne profitom. Avšak tieto veci sa naozaj na nás vyrútili a zákony ich ešte stále nedobehli, čiže nie sú veľmi regulované. Dlhodobý spoločenský dosah sa zatiaľ neberie do úvahy. Existuje však mnoho ľudí z prostredia humanitných vied, ktorí sa usilujú o spomalenie tohto procesu. A neviem, či je to len bublina, v ktorej žijem, no myslím, že aj umelci sa snažia podporovať povedomie o tejto problematike.

Znamená to, že ako spoločnosť by sme mohli smerovať k určitej technologicko-vývojovej demokracii?

Myšlienka, že technológie sa nám dejú, by mala byť pochovaná. Videl som fascinujúce interview s Ericom Schmidtom, ex-CEO Googlu. Povedal, že vlastne úplne nevedeli, čo robili a tvorili, keď vytvorili Google, a už vôbec nevedeli, aký dôsledok to bude mať. Boli len inžiniermi s veľmi dobrým nápadom. A táto myšlienka, že nik neplánuje našu budúcnosť, ma veľmi desí. Myslím, že je možné, aby sme boli trochu predvídavejší. Existuje jav, tzv. preteky múdrosti. Vynašli sme auto, ale až o 50 rokov neskôr sme vymysleli bezpečnostný pás. Až vtedy, keď sme videli všetkých umierať. Už si ale nemôžeme dovoliť vynájsť technológiu, pozrieť sa na to, čo zničila, a potom to napraviť. Toto si nemôžeme dovoliť napríklad v bioinžinierstve a podobných odvetviach.

Motion dizajn, videnie a pokrok

Kto je pre teba inšpiráciou, ku komu vzhliadaš vo svojej praxi?

Jednou z mojich obľúbených umelkýň je Lauren McCarthy. Naša práca je veľmi odlišná, no tematicky nás zaujíma to isté. Lauren skúma, ako novovznikajúce technológie ovplyvňujú náš život, najmä z pohľadu spoločenskej interakcie. Som si istý, že existuje množstvo lepších programátorov ako som ja, ale to nie je mojou ašpiráciou..

Lucia Dubačová vyštudovala podnikanie v kreatívnom priemysle na londýnskej univerzite Goldsmiths. V roku 2016 založila v Bratislave festival digitálneho umenia a kultúry Sensorium, v ktorom dodnes pôsobí ako jeho riaditeľka. Je spoluzakladateľkou štúdia Unfold Collective, ktoré tvorí hravé interaktívne nástroje medzi fyzickým a digitálnym svetom pre medzinárodných klientov. Pôsobí ako kultúrna manažérka a kurátorka so zameraním na digitálne a multimediálne umenie a dizajn. V súčasnosti pracuje v Slovenskom centre dizajnu.