Kokosová koža Zuzany Gombošovej

Zuzana Gombošová

Pochádzate z východného Slovenska, no domov ste opustili pomerne skoro. Kam viedli vaše prvé kroky v zahraničí?

Áno, pochádzam z dedinky Vinné pri Zemplínskej Šírave. Ako mnoho mojich rovesníkov aj ja som sa v danej dobe rozhodla ísť študovať na univerzitu a vybrala som si odevný a textilný dizajn v českom Liberci.

Už v mladom veku ste mali jasno v tom, že sa chcete venovať odevnému dizajnu?

Od malička ma to tiahlo k umeniu a rôznym druhom „majstrovania“. Pre generáciu mojej mamy bola domáca výroba šiat úplne bežná a základy šitia ma naučila práve ona. Postupom času sa spojil môj záujem o výrobu šiat so záľubou vo výtvarnom umení a niekedy asi ako pätnásťročná som už vedela, kam povedú moje kroky. Ešte chýbalo presvedčiť o tom rodinu, ale to sa mi s veľkou podporou sestry podarilo

Kde všade ste študovali?

Ako som už spomínala, mojou prvou školou bola Technická univerzita v Liberci (2007 – 2011), odkiaľ som sa dostala na výmenný pobyt do Turecka. V Istanbule sa mi však natoľko zapáčilo, že som tam ostala dva roky (2009 – 2011). Magisterské štúdium som ukončila na Central Saint Martin’s v Londýne (2012 – 2014), kde som študovala odbor MA Textile Futures.

Prvé prototypy produktov z dielne Malai Studio, 2018.
Prvé prototypy produktov z dielne Malai Studio, 2018.

Ktorá krajina vám dala z profesionálnej stránky najviac?

Určite Turecko a Spojené kráľovstvo. V Istanbule som sa naučila, ako byť odevnou dizajnérkou v praxi, videla som celé spektrum daného priemyslu a práve tam som si uvedomila, že vlastne nechcem byť jeho súčasťou. Štúdium v Londýne bolo zas pre mňa veľmi oslobodzujúce, posunulo ma von z mojej komfortnej zóny, ukázalo mi, ako premýšľať nad vecami úplne iným spôsobom, a takisto sa mi naskytla príležitosť spoznať mnoho ľudí, ktorých práca ma inšpirovala.

Malé listové kabelky vyrobené z kokosovej vody a prírodných vláken. Lokalita: Marari beach, Kerala, India, 2019.
Malé listové kabelky vyrobené z kokosovej vody a prírodných vláken. Lokalita: Marari beach, Kerala, India, 2019.

Svoje štúdium ste zakončili diplomovou prácou, ktorá otvorila cestu vašej súčasnej kariére. Ako vznikol jej nápad?

Počas štúdia v Londýne som sa stretla s viacerými projektmi, ktoré riešili potenciál mikroorganizmov pre výrobu alebo ako nástroj dizajnu budúcnosti. Suzanne Lee vyrobila svoje sako z kombuče, Damian Palin vyrobil nábytok zo samohojacieho betónu, dizajnéri objavovali mycelium ako médium výroby produktov. Veľmi ma to fascinovalo a vnímala som to ako možnosť premyslieť výrobu úplne od začiatku a vyhnúť sa chybám, ktoré prinášajú konvenčné spôsoby výroby (odpad, vysoká spotreba energie a zdrojov…). Začala som sa detailne zaujímať o štúdium mikrobiológie a navštevovať laboratórium Dr. Parka na univerzite v Surrey, kde mi ukázal, ako takéto procesy vlastne prebiehajú. Vedci totiž odhadujú, že ako ľudstvo sme viac preskúmali vesmír ako náš vlastný mikro-biotop. Vyše 99 percent mikroorganizmov ani nepoznáme, a to znamená neskutočný potenciál pre zmenu v mnohých oblastiach priemyslu.

Ako teda prebiehalo vaše experimentovanie?

Po úvodnej fascinácii mikróbmi som sa pustila do vlastných experimentov a začala kultivovať rôzne mikroorganizmy doma. Najsľubnejšie výsledky (s ohľadom na limitovaný čas, ktorý som na projekt mala) mi poskytla práve baktéria Acetobacter Xylinum, ktorá produkuje bakteriálnu celulózu. Začala som študovať rôzne vedecké články, ktoré sa zaoberali metódami jej pestovania, či už vo forme plátov alebo 3D objektov. Vo svojej londýnskej izbe som si zostavila malé laboratórium s DIY vyrobenými bioreaktormi, ktoré som testovala.

Voda z dospelých kokosov nemá v južnej Indii priemyselné využitie. Malai však tento „odpad“ zachraňuje a vyrába z neho bakteriálnu celulózu. Kasturi Coconut Processing, Channapatna, India
Voda z dospelých kokosov nemá v južnej Indii priemyselné využitie. Malai však tento „odpad“ zachraňuje a vyrába z neho bakteriálnu celulózu. Kasturi Coconut Processing, Channapatna, India

Odkiaľ ste čerpali poznatky, ako takéto niečo zostrojiť?

Keďže nie som vedkyňa ani inžinierka, Youtube a Instructables boli často mojím zdrojom poznatkov, ako tieto prístroje vlastne vybudovať. Začala som rozmýšľať, ako k výrobe pomocou mikroorganizmov môžeme pristupovať z pohľadu malého výrobcu, dizajnéra alebo DIY nadšenca. Pri bakteriálnej celulóze je zaujímavé to, že dokáže rásť aj vertikálne (pokiaľ sa kŕmi špecifickým spôsobom). Tak trochu mi to pripomínalo 3D tlačiareň s tým rozdielom, že materiál nepridávate, ale usmerňujete rast materiálu. V konečnom štádiu som navrhla koncept stroja, ktorým sa dá bakteriálna celulóza vypestovať do rôznych tvarov, hrúbok či reliéfov.

Farebnú škálu materiálu dosiahol start up vďaka farbivám z indických rastlín
Farebnú škálu materiálu dosiahol start up vďaka farbivám z indických rastlín

Ako dlho ste sa venovali výskumu?

Asi rok a následne som vo výskume pokračovala voľne ďalej. Náš súčasný projekt Malai Biomaterials naň v podstate nadväzuje.

Vy ste sa však rozhodli vyvíjať nový materiál, mali ste dostatok zdrojov na spracovanie takejto témy?

To, čo som sa v mojej diplomovej práci rozhodla spracovať, bolo dosť náročné. Moji mentori sami nemali v danej oblasti skúsenosti, takže som veľa práce musela urobiť sama a spoliehať sa na vlastný úsudok. Praktická časť bola takisto náročná, pretože v tom čase sme v škole nemali laboratórium, kde by som mohla uskutočniť svoje pokusy. Pomoc som teda musela hľadať externe a malé DIY laboratórium som si vytvorila doma.

Prototyp 3D tlačiarne, ktorá dokáže vypestovať bakteriálnu celulózu do rôznych tvarov, hrúbok a reliéfov, 2014.

Získali ste za diplomovú prácu The Invisible Resources aj nejaké ocenenia?

Áno, získala som hlavne nominácie. Projekt bol nominovaný na NOVA Innovation Award a takisto na Diploma Selection českého Designbloku. Okrem toho celkom dosť precestoval: vystavovala som ho na týždňoch dizajnu v Londýne, Miláne, Prahe a takisto na nádhernej expozícii Domus Pilsen.

Diplomová práca s názvom The Invisible Resources, 2014.
Diplomová práca s názvom The Invisible Resources, 2014.

Kam viedli vaše kroky po ukončení štúdia?

Po škole som ešte rok zostala v Londýne. Projektu sa darilo, najmä pokiaľ išlo o príležitosti vystavovať, ale nevedela som to úplne pretaviť do možnosti živobytia. Vytvorila som produkt, ktorý sa mal používať o päť až desať rokov, takže bolo veľmi ťažké predstaviť si, čo s tým v súčasnej dobe. Chvíľu som pracovala ako freelancer a potom som dostala pracovnú ponuku do Bombaja v Indii.

O akú prácu išlo?

Pracovala som pre Inovačné stredisko spoločnosti Godrej & Boyce. Je to firma s dlhou tradíciou vo výrobe všeličoho – od elektroniky, nábytku, až po raketové hlavice. Projekt sa zameriaval na analýzu priemyselného odpadu, ktorý z ich tovární prichádzal, a jeho potencionálne opätovné využitie. Nemala som poňatie, aké kvantá odpadu sa valia každý deň z rôznych fabrík. Táto pracovná skúsenosť mi dala možnosť pochopiť „scale” mieru problému s odpadom. Každú minútu spoločnosť vyprodu – kovala 2,5 kilogramu tuhého odpadu. Mojou úlohou bolo vybrať skupinu materiálov a navrhnúť ich opätovné využitie, čiže pretvoriť tieto materiály do štádia, kde získajú nový život.

Viete uviesť príklad, aké riešenia ste navrhli?

Pracovala som napríklad s kovovým odpadom zo sústruhov. Táto forma odpadu z kovov sa veľmi ťažko recykluje, pretože ich plocha po – vrchu je príliš malá na to, aby sa vo vysokých teplotách roztavila – kov totiž zhorí pred tým, než sa stihne roztaviť. Najhoršie je to v prípade hliníka. Použila som teda spôsob, akým sa materiály môžu zachrániť a stále sa dajú použiť pre aplikácie, ktoré nemajú vysoké nároky na „load bearing”. Hobliny sme najprv očistili od oleja a následne sme ich niekoľkými procesmi stláčali pod vysokým tlakom za pôsobenia tepla. Výsledkom bol materiál s unikátnou textúrou a porozitou, ktorý sa dal využiť v intriéroch alebo pri nábytku. Práve tento výskum mi ukázal, že veľa problémov v oblasti recyklácie materiálov sa tvorí tým, že sa materiály nesprávne skladujú a nedostatočne separujú.

Štúdia, ktorá zobrazuje množstvo kovového odpadu z priemyselných jednotiek spoločnosti, 2016.
Štúdia, ktorá zobrazuje množstvo kovového odpadu z priemyselných jednotiek spoločnosti, 2016.

Prečo ste sa rozhodli odísť práve do Indie?

India je jedným z najväčších producentov na svete. Je málo typov produktov, ktoré by ste v Indii nedokázali vyrobiť. Myslím, že Indovia sú jedni z najvynaliezavejších ľudí na svete – majstri v improvizácii – čo má v hindi jazyku aj svoj vlastný vyraz: Jugaad. Dizajn sa tu nedefinuje len luxusnými výrobkami pre elitu, ale dizajn existuje vo všetkých vrstvách spoločnosti, od slumov až po luxusné vily. India je zároveň krajinou s neskutočne bohatou históriou, poznatkami starými tisíce rokov, a teda je nekončiacim zdrojom inšpirácie. Okrem toho tu ako dizajnér a vynálezca máte naozajstnú príležitosť meniť veci k lepšiemu, pretože problémov je tu viac než dosť.

Po čase ste však dali výpoveď a vrátili ste sa k výskumu, ktorý ste začali diplomovou prácou. Čo bolo spúšťačom?

Pracovala som pre veľký korporát a ich vnútorná politika mi bohužiaľ nesadla. V takýchto spoločnostiach je často vnútorná organizačná štruktúra príliš kostrbatá na to, aby umožňovala skutočné zmeny. Táto hierarchia bola príliš citeľná, a tak som teda zo spoločnosti odišla s tým, že si dám šancu pokračovať na výskume s bakteriálnou celulózou, kým na to mám čas a prostriedky. V tom čase som takisto stretla súčasného obchodného partnera a spoluzakladateľa Malai, Susmitha. Rozhodli sme sa dať našej vízii šancu a pracovať na nej.

Stlačené oceľové hobliny a ich proces transformácie na pevný materiál bez nutnosti opätovného roztavenia, 2016.
Stlačené oceľové hobliny a ich proces transformácie na pevný materiál bez nutnosti opätovného roztavenia, 2016.

Aké boli vaše začiatky? Mali ste dostatok zdrojov?

Pokiaľ ide o ľudské zdroje, v Indii s týmto nikdy nie je problém:-) Pokiaľ ide o financie, na začiatku sme mali len svoje úspory a podporu rodiny. Presťahovali sme sa do malého provinčného mestečka pri Bengalúre a náš výskum sme začali v kuchyni a na terase, takže začiatky boli veľmi skromné. Na toto obdobie však aj napriek tomu spomínam ako na dobu, kedy sme zažívali najviac zábavy, bol to čas objavovania a nekončiacich experimentov. Postupom času sa však projekt rozvíjal a nám pribúdalo viac práce, zodpovednosti a potreba hľadať väčšie finančné zdroje.

Čo je teda Malai a ako sa vyrába?

Malai je biokompozitný materiál na báze bakteriálnej celulózy a prírodných vláken. Bakteriálna celulóza, ktorú používame, sa pestuje na vode z dozretých kokosov. Vlákna zas pochádzajú z banánovej stonky, konope a sisalu. Výsledkom je materiál, ktorý je pevný, flexibilný, plne rozložiteľný v prírode a vegánsky. Výroba sa začína spojením celulózy s vláknami do formy plátov. Tie následne sušíme, aplikujeme povrchovú úpravu a zjemňujeme.

Odkiaľ získavate suroviny?

Všetky naše ingrediencie pochádzajú z Indie, väčšina z nich priamo z južnej Indie. Na výrobe bakteriálnej celulózy spolupracujeme s fabrikou na spracovanie kokosu, ktorá pre nás kvasí materiál. Prírodné farbivá pochádzajú zo severnej Indie, kde spolupracujeme s laboratóriom, ktoré vyvinulo svoj vlastný farbiaci proces za studena. Vlákna pochádzajú z Keraly, štátu Andhra Pradesh a Utharkhand na severe Indie.

Vlákna z banánovej stonky, ktoré Malai využíva, nemajú tiež priemyselné využitie, 2019.

Ako ste dosiahli pevnosť materiálu podobnú koži?

Pevnosť je v prípade materiálu Malai daná viacerými faktormi. Jednak priamo vlastnosťami vláken, ktoré používame, a ich metódou spracovania, no svoju zásluhu na tom má aj bakteriálna celulóza, ktorá vyniká svojou pevnosťou. Za mokra je totiž v tlaku pevnejšia ako oceľ.

Po zmiešaní všetkých ingrediencií materiál „dozrieva“ vo vode 12 až 14 dní, 2018.
Po zmiešaní všetkých ingrediencií materiál „dozrieva“ vo vode 12 až 14 dní, 2018.

Ponúkate viac hrúbok materiálu?

Áno, Malai možno vyrobiť v rôznych hrúbkach, my začíname na 450 gsm, končíme niekde pri 750 gsm. Dalo by sa ísť aj vyššie, no potom je pre nás oveľa ťažšie materiál spracovať.

A čo farby a konečná úprava?

Farby, ktoré používame, pochádzajú z indických rastlín ako marena farbiarska, indigovník, aksamietnica, akácia senegalská a podobne. Používame ekologickú metódu predprípravy vláken na farbenie a takisto proces, ktorý sa dá robiť za studena. Naším favoritom však je indigo, pretože nám dokáže poskytnúť neskutočnú paletu odtieňov a variácií. Na konečnú úpravu zas používame prírodné zložky bez pridania chemikálií a stabilizátorov, prírodné oleje a živicu. Naše materiály sú organické a môžu sa bezpečne vrátiť naspäť do prírody vo forme živiny.

Základné suroviny: prírodná guma, prírodné vlákna, bakteriálna celulóza a živica, 2018.
Základné suroviny: prírodná guma, prírodné vlákna, bakteriálna celulóza a živica, 2018.

Aká je životnosť materiálu?

To je ťažká otázka, pretože materiál uzrel svetlo sveta len pred dvoma rokmi. Vlákna, ktoré používame, majú veľmi dobrú kvalitu a trvácnosť. Ale samozrejme, závisí to aj od miestnej klímy a spôsobu, akým sa o materiál staráte. Vo všeobecnosti obhajujeme, že výrobok z Malai vám vydrží päť až osem rokov, ak sa oň adekvátne staráte, ale je možné, že v suchšej klíme bude tento čas dlhší.

Záložky špeciálne vyrobené na krst knihy Seetal Solank Matter: Why materials matter, 2018.
Záložky špeciálne vyrobené na krst knihy Seetal Solank Matter: Why materials matter, 2018.

Akú starostlivosť teda odporúčate?

Ak sa materiál ušpiní, stačí ho vyčistiť navlhčenou handrou alebo špongiou namočenou v alkohole. Odporúčame ho z času na čas pretrieť včelím voskom alebo prípravkom na ošetrenie kože. Ak sa materiál odrie, je dobré dané miesto ošetriť rozriedeným roztokom lepidla na báze vody a nechať ho zaschnúť. Malai však neodporúčame prať v práčke ani ho dlhodobo namáčať – stratil by tak svoju flexibilitu a stvrdol by, podobne ako keby ste v práčke vyprali kožu.

Vaše testovanie prebieha už niekoľko rokov. Na čo je tento materiál zatiaľ najvhodnejší?

V momentálnom štádiu vývoja je najvhodnejšie použitie na výrobu doplnkov, tašiek a interiérových doplnkov. Pracujeme na tom, aby sa dal materiál v blízkej budúcnosti využiť aj na výrobu obuvi, nábytku a tiež ako súčasť interiérov automobilov.

Vyrábate aj vlastné produkty?

Zväčša sa sústreďujeme len na výrobu a vývoj, no z času na čas ponúkame produkty aj priamo z nášho štúdia. Momentálne pripravujeme crowdfundingovú kampaň na českej platforme Hit Hit, ako odmeny ponúkneme vlastné doplnky, ale aj výrobky z dielne českej dizajnérky obuvi Lucie Trejtnárovej a statement kúsok od Liběny Rochovej.

Do akých častí sveta dodávate svoj materiál?

V podstate na všetky kontinenty. Najviac zákazníkov máme v európskych krajinách, ale často dostávame požiadavky aj z USA, Ruska, Japonska či priamo z Indie.

Podarilo sa vám nadviazať spoluprácu aj s nejakými väčšími značkami?

Minulý rok sa nám pri príležitosti predstavenia Malai na Designbloku podarilo hneď niekoľko spoluprác. Spolupracovali sme s Crafting Plastics!, TON-om, českou firmou Kazeto, dizajnérkou obuvi Evou Klabalovou či štúdiom Dechem. Pri väčších zahraničných značkách je proces testovania trochu dlhší. Momentálne niekoľko väčších svetových značiek hlavne z oblasti módy náš materiál testuje. Dúfame, že testy dopadnú dobre, ale zatiaľ nemôžeme prezradiť viac.

A čo ocenenia?

Začiatok tohto roka bol veľmi plodný. Začalo to nomináciou na Czech Grand Design 2018, kde sme sa nakoniec umiestnili na druhom mieste v kategórii objav roka. V súťaži EDIDA 2019, ktorú organizuje český časopis ELLE Decoration, som zas získala ocenenie Talent of the year 2019 a ako čerešnička na torte prišlo umiestnenie v rebríčku EU India 40, ktorý vyhlasuje Europe India Centre for Business & Industry v Bruseli.

Vzorkovník materiálu v deviatich farbách, 2018.
Vzorkovník materiálu v deviatich farbách, 2018.
Produkty Malai dopĺňajú jemné kovové prvky a bavlnené popruhy či vnútra tašiek. 2018.
Produkty Malai dopĺňajú jemné kovové prvky a bavlnené popruhy či vnútra tašiek. 2018.

A otázka na záver: čo je váš cieľ a kde by ste sa chceli vidieť o desať rokov?

Myslím, že s cieľmi je to podobne ako s operačnými systémami. Raz za čas nastane update a vaše ciele sa zmenia. Takže je pre mňa ťažké predpovedať, aké budú tie moje za desať rokov. Momentálne je však mojím cieľom pokračovať na budovaní Malai ako značky a design research štúdia. Chcela by som dotiahnuť do konca proces stabilizácie výroby, na čo potrebujeme ďalšie financie a technickú podporu. A samozrejme, za desať rokov by som rada videla Malai a ďalšie udržateľné materiály všade okolo seba. Rada by som si ráno otvorila noviny a čítala skvelé správy o pozitívnej budúcnosti. V súčasnosti sa všetko zdá dosť pesimistické, no ja som optimista a dúfam, že sa nám to podarí zmeniť..

Autorka článku je čerstvou absolventkou medzinárodných vzťahov na Masarykovej univerzite v Brne. Počas uplynulého roka pracovala ako stážistka v redakcii magazínu Forbes Slovensko a v súčasnosti pôsobí ako externá redaktorka pre web forbes.sk. Jej cesty ju zaviedli do Indie, kde spolupracuje na projekte Malai Biomaterials. Náplňou jej práce je tvorba obsahu, správa sociálnych médií a starostlivosť o zákazníkov.

O HĽADANÍ AUTENTICKÉHO MÓDNEHO DIZAJNU

Holubec

Rozhovor s Marcelom Holubcom W.

Na módnu scénu si vstúpil v prvom desaťročí nového storočia, keď sa móda ako taká celosvetovo zmietala v kríze a vznikali celkom nové postupy, a to nielen v tvorbe, ale aj v rámci marketingových nástrojov. Ako si vnímal formulovanie nových postupov z pohľadu začínajúceho módneho dizajnéra?

Bol to čas hľadania. Škola poskytovala priestor na experiment, aby sme si mohli vyskúšať rôzne cesty v rámci tvorby dizajnu. Vstupom do reálneho života však prišiel čas na to, aby som oveľa intenzívnejšie začal sledovať aj iné dôležité faktory. Uvedomil som si, že tvoriť módny dizajn pre generáciu, ktorej očakávania sú dnes na základe dostupných informácií o móde oveľa jasnejšie artikulované, nebude jednoduché, že budem musieť hľadať nový spôsob tak v tvorbe, ako aj na prezentáciu. Neprišlo to však zo dňa na deň. Snažím sa v tvorbe udržať si slobodu, bez toho by to nemalo zmysel, a zároveň vnímať rytmus doby a pokúsiť sa ho transformovať do svojej tvorby, do každého jedného modelu.

La Bohème, 2018. Foto: Branislav Šimončík
La Bohème, 2018. Foto: Branislav Šimončík

Si absolventom textilného a odevného dizajnu, čo je v tvojej tvorbe veľmi citeľné. Rád pracuješ so vzácnymi prírodnými látkami, najmä s hodvábom, ale aj s novými technologickými materiálmi a tvoj niekoľkoročný experiment s laserovaním naznačuje, že základ pre moderný odev hľadáš práve v ich prelínaní, kombinovaní ako aj v tvorbe vlastných autorských textúr.

Áno, materiál je pre mňa východiskový bod. Pretože pre mňa je dôležité objavovať ďalšie a ďalšie možnosti jeho spracovania tak v rámci siluety, ako aj v nejakom detaile. V tomto smere je moja doterajšia tvorba veľmi konzistentná. Domnievam sa, že v tom sa dnes skrýva novosť. Nové technológie nám poskytujú úžasné možnosti a ja ich rád využívam. Sústrediť sa len na aktuálnu trendovú módnu formu odevu z materiálov, ktoré sú bežne dostupné, ma nebaví.

Na tvojich posledných kolekciách vidno, že sa snažíš prekračovať zažité postupy pri kreovaní siluety, badať hľadanie nových foriem, dôraz na prekračovanie hraníc strihovej konštrukcie a modelovania odevu, čo posúva siluety od všeobecne zažitých k viac sofistikovaným.

Vo svojich autorských kolekciách sa vždy snažím pracovať s overenými líniami, ale aj objavovať konštrukčnými riešeniami novú, modernú dimenziu odevu. Domnievam sa, že v tom spočíva práca módneho dizajnéra. No nikdy v tomto smere nechcem prekročiť istú hranicu, ktorá by moje modely robila nenositeľnými. Veľkou školou v tomto smere je moja ateliérová tvorba, keď pracujem s konkrétnymi klientkami. Na jednej strane mojím cieľom je ponúknuť im riešenia, ktoré plne rešpektujú ich očakávania, a na druhej strane tieto očakávania ako dizajnér posuniem pri kreovaní siluety k niečomu autentickému s citeľnou dizajnovou pridanou hodnotou.

V európskom kontexte možno zaradiť tvoju tvorbu do stále silnejúcej skupiny dizajnérov, ktorí sa usilujú o zachovanie európskej tradície a upevnenie dominancie v rámci tvorby módneho dizajnu, teda odevov, kde sa stretáva a prelína kreativita, remeslo a technológie. Aj ty rád využívaš práve tieto tradičné techniky krajčírskeho remesla. Ako vnímaš túto tendenciu?

Európska tradícia krajčírskeho remesla a predovšetkým tradícia parížskej haute couture so všetkými jej postupmi je pre mňa jedinečným zdrojom inšpirácie. Z času na čas jednoducho musím vycestovať do Paríža, aby som do seba znova nasal atmosféru Paríža, nielen toho módneho, ale aj toho historického a umením presiaknutého, aby som znova navštívil galérie, múzeá, zámky a záhrady. Stále to cítim ako svoju vnútornú potrebu. Myslím, že bez toho, aby človek poznal históriu svojho odboru, ale aj širšie historické súvislosti, nemôže dobre zvládať výzvy súčasnosti. Je úžasné, že dnes je v Paríži množstvo výstav zameraných na módu, kde môžem vidieť zblízka všetky tie jedinečné techniky a postupy pri kreovaní módneho dizajnu počas jednotlivých dekád 20. storočia takými majstrami, ako bol Mario Fortuny, Cristobal Balenciaga, Christian Dior, Yves Saint Laurent, ale aj Azzedine Alaïa… a mnohí ďalší. Pre mňa je naša európska tradícia remeselne dokonale ušitého odevu neustálou výzvou pri hľadaní nových možností. Som rád, že si ma zaradila do tejto skupiny. Pokiaľ ide o spomínanú silnejúcu tendenciu, čo viac si môžem želať, ako to, že je tu dnes opäť dopyt po skutočne kreatívnom a remeselne dokonalom módnom dizajne.

Tvoja autorská tvorba v posledných rokoch naznačuje, že hľadáš inšpirácie aj mimo módy, a to najmä v umení, v rôznych druhoch umenia, a rád spolupracuješ so slovenskými umelcami.

Tento moment, teda hľadanie inšpirácií v umení, v tvorbe slovenských umelcov, považujem za veľmi dôležitý a pre mňa aj obohacujúci. Každý jeden z nich sa svojou tvorbou v našom slovenskom priestore a v tomto čase spolupodieľa na vytváraní istého naladenia, sú nositeľmi istých estetických odkazov pre našu generáciu a pre mňa to znamená niečo ako povinný dotyk, nutné a potrebné napojenie. V kolekcii Parfaittitude (2016) ma oslovil balet. Cítil som potrebu dostať do modelov dynamiku pohybu, a to cez jedinečný a dokonalý pohyb baletiek. Touto kolekciou som chcel vyrozprávať príbeh o hľadaní dokonalosti tak, aby si ho každý mohol na základe vlastných emócií prerozprávať aj sám. Zvolil som diametrálne rozdielne materiály – ľahký vzdušný hodvábny šifón, výnimočný hodváb Gazar a kožu. Koža je pre mňa čímsi, čo telo chráni pred všetkým negatívnym zvonka, šifón je krehkosť, ľahkosť, čo sa tela len jemne dotýka, nuž a hodváb Gazar, to je číra ušľachtilosť. Aj prostredníctvom tohto výberu materiálov som chcel interpretovať nový rozmer nažívania odevu s telom. V kolekcii La Bohème (2018) som sa zase inšpiroval tvorbou Andreja Dúbravského, primárne jeho obrazmi kohútov s ich jedinečnou akvarelovou farebnosťou a odkazom na pôsobivý a večný kohútí bojový tanec. V tejto kolekcii som sa snažil dostať do istého kontrastu lyricko-fantazijný obraz s dnešným módnym dizajnom, a to tak cez farebnosť, ako aj cez použité materiály. V kolekcii Perception (2017) som sa nechal uniesť Ašotom Haasom, ktorého záber tvorby sa pohybuje v rozpätí dizajnu, sochárstva, sklárskeho výtvarníctva, ale aj maľby a grafiky, a jeho diela sú explóziou matematických vzorcov, diamantových rezov, svetelných vlnení i zvukových rezonancií a rozptýlených pixelov, čím vytvára jedno ucelené svetelno-zvukové prostredie, plné geometrických tvarov, dynamiky a variability. Do kože som laseroval niektoré z jeho úžasných grafických kompozícií. Dotyk s umením je pre mňa jednoducho nevyhnutný.

Po rokoch spolupráce s projektom Fashion Live!, v rámci ktorého si predvádzal svoje kolekcie spolu so svojimi generačnými kolegami aj s mladšou generáciou návrhárov a študentov odevného dizajnu, si svoju poslednú tohtoročnú kolekciu Triomphe (2019) predstavil formou prvej samostatnej módnej prehliadky. Prečo?

Dozrel čas. Jednoducho som zrazu cítil, že treba vyskúšať niečo nové. Myslím, že každý dizajnér, ktorého výsledkom práce je prezentácia tvorby pred divákmi, po istom čase dospeje k presvedčeniu, že už môže, resp. mal by prezentovať tvorbu sám za seba, a nie v slede s inými návrhármi počas nejakého módneho projektu. Nuž a tento pocit po dvanástich rokoch, čo som na módnej scéne, bol veľmi silný, a preto som sa rozhodol ísť do toho samostatne. Navyše inšpiráciou kolekcie Triomphe bol môj milovaný Paríž a Ľudovít XIV. s jeho výnimočnou víziou či projektom exportovať do sveta francúzsky štýl, a to nielen v odeve, ale aj v dekoratívnom umení, a na to som potreboval vytvoriť výnimočnú atmosféru. Dlhšie som to mal v hlave a čakal som na ten správny moment. Chcel som predviesť kolekciu v prostredí adekvátnom myšlienke, ktorú som tam chcel dostať. Preto sme zvolili Zrkadlovú sieň Primaciálneho paláca, nádhernú kvetinovú dekoráciu, štýlové stoličky, ale aj živý klavírny sprievod a úžasné spevácke vystúpenie skvelého slovenského tenoristu Pavla Bršlíka. Zasadením módnej kolekcie do tohto jedinečného prostredia a umením nabitej atmosféry som sa chcel veľmi jemne a skromne dotknúť stále živej a stále aktuálnej témy, akou je túžba po kráse a harmónii. Myslím, že sme ľuďom pripravili krásny večer.

Tvoja kolekcia Triomphe bola podľa mňa pokračovaním tvojho smerovania k modernému módnemu dizajnu na báze prelínania krajčírskeho majstrovstva vychádzajúceho z haute couture s niektorými streetwear prvkami, čo očakáva najmä mladšia kreatívna generácia. Ako by si charakterizoval svoju poslednú autorskú kolekciu?

Ako hľadanie autentického moderného odevu s pridanou dizajnovou hodnotou prostredníctvom návratov do histórie. Dominantnými inšpiračnými zdrojmi boli pre mňa baroková móda s úžasnými a veľkolepými siluetami šiat na dvore kráľa Slnko Ľudovíta XIV. a na druhej strane neskoré rokoko cez strihovo dokonalé anglické redingoty a tiež film Sofie Coppoly Marie Antoinette. Tento inšpiračný mix na dlhých šatách ma priviedol k veľkým objemom, ktoré veľmi rafinovane zahaľujú a zároveň odhaľujú telo, a na kokteilových šatách som dôraz posunul na líniu pásu. Fascinovaný drapériami na ťažkých závesoch, ale tiež dokonale vytesanými na sochách vo Versailles som sa pokúsil preniesť ich do hodvábu a kože. Kombinovaním plisovaných a riasených častí a do drapérií aranžovaných dielov sa mi, aspoň dúfam, podarilo vytvoriť niečo, čo má v sebe zakódované tak historický odkaz, ako aj veľmi aktuálny módny vzhľad. Na sakách a blúzach som sa zameral na rukávy cez nekonvenčné strihové riešenia s odkazom na postupy dekonštrukcie či dekompozície a opätovne som sa snažil zachytiť aj ten historický podtón, tentoraz cez odkaz na barokové a rokokové pánske košele, ktorých rukávy boli bohato naberané a zdobené.

Aj dnes sa jedinečnosť a dokonalosť modernej kreatívnej couture ukrýva v ručnej práci a detailoch a na tvojich modeloch je badať, že práve módny detail je pre teba, vedľa voľby materiálov a kreovaní siluety, veľmi dôležitou súčasťou tvorby.

V každej fáze tvorby, počínajúc výberom materiálu, je pre mňa detail veľmi dôležitý. Na ilustráciu môžem spomenúť, že v poslednej kolekcii som použil aj dezén jemného, tkaného pásika, ktorý sa objavil po prvý raz práve v 17. storočí, a jednoducho som ho tam chcel mať. Pretože pre mňa to bol dôležitý detail, ktorý však diváci v tej rýchlosti na módnej prehliadke možno ani nepostrehli. A vychádzal som z neho aj pri tvorbe svojej autorskej 3D textúry z hodvábnej organzy, ktorá pozostávala zo širokých strihaných pásov, následne zošívaných a skladaných do tvaru slnečných lúčov, ktoré som použil na dvoch ťažiskových modeloch kolekcie. Ďalším módnym detailom, ktorý má v sebe zreteľný historický kontext, sú pánske košeľové náprsenky. Poznáme ich ako súčasť smokingových košieľ, no ja som sa pokúsil dať im nielen novú formu a výraz v rámci dámskych blúz a šiat, ale aj nový funkčný rozmer, niečo medzi módnym doplnkom a módnym detailom s istou dávkou variability. Pokiaľ ide o ručnú prácu, tá nemôže absentovať, na nej aj dnes stojí a padá kreatívna couture. Ako príklad môžem uviesť hneď úvodné šaty prehliadky, kde som použil dve vrstvy plisované – ho hodvábneho šifónu a ručne sme prešívali vnútorné zlomy plisé striebornou niťou, aby v hornej časti šiat do seba sklady krásne zapadli. Neviem si vlastne ani predstaviť pracovať inak.

Všetky tieto couture kúsky si doplnil overenými streetwearovými stálicami, ako sú džínsy, džínsové bundy, mikiny, trenčkoty, kožené bundy či parky, ale aj na nich bol vidieť tvoj autorský rukopis. Popasoval si sa s nimi skutočne s noblesou. Oceňujem tento tvoj mix, fúziu couture so stretwear, ale aj materiálovú skladbu – hodvábny twill, šifón a satén a smokingovú vlnu na jednej strane a na druhej pevnú kožu a hrubú bavlnu na bundách, resp. jemný bavlnený popelín na košeliach či bavlnený keper na úzkych džínsach a, samozrejme, aj zvolenú farebnú škálu – bielu, čiernu a jemné pastely a tiež prelínanie pánskych a dámskych prvkov.

Myslím, že dnešný módny dizajn je o hľadaní svojho vlastného postupu pri transformovaní rôznych impulzov, historických odkazov, ale aj impulzov z ulice do svojej tvorby. Každý dizajnér si hľadá svoju cestu, svoj spôsob ich interpretácie. Mojou cestou bolo tentoraz hľadanie autentického módneho dizajnu dneška cez posun niektorých barokových a rokokových odkazov do moderného odevu a ich interpretáciu v celkom novej forme. Pokúsil som sa napríklad posunúť členiace švíky korzetu na kožený top a tiež na koženú bundu, alebo som široké naberané rukávy z barokových košieľ preniesol nielen do blúz a sák, ale aj na mikinu. Táto hra je nekonečná a to ma baví.

V kolekcii si použil veľa vlastných autorských doplnkov, či už to boli zlaté obruče okolo krku, do ktorých si upínal šaty a topy pod krkom, či zlaté hviezdy ako brošne a skvelé a zábavné zlaté podväzky pod kolenom, ktoré tak úžasne vedel nosiť práve Ľudovít XIV., ale v tvojom prevedení dostali ten správny šmrnc a výborne doplnili úzke biele džínsy. A boli to aj štýlové kabelky so širšou padajúcou oblúkovitou rúčkou, čo jedinečne korešpondovali s oblúkmi okien a zrkadiel Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca. Zdá sa, že si nič neponechal na náhodu.

Doplnky sú dnes silným štýlotvorným prvkom, a tak nemohli v mojej kolekcii chýbať ani tentoraz. Ich dizajn som tvoril v rovnakom inšpiračnom naladení ako jednotlivé odevné kúsky v spolupráci s klenotníkom Radovanom Blaškom. Nechal som sa jednoducho unášať oblúkovitými zlatými rámami dverí a čelenkami s hviezdami, ktoré som videl na sochách vo Versailles, a zakomponoval som ich do svojho doplnkového arzenálu – do diadému, do zapínania na saku či sukni a použil som ich aj ako našívané ozdobné prvky. Obruče pod krkom, ktorými som spájal jednotlivé diely, mali samozrejme evokovať šperk, no boli aj odkazom na gilotínu, pod ktorou skončila Mária Antoinetta. Nuž, a pozlátené kovové podväzky s uväzovaním vzadu na mašľu to bol, myslím, ten správny štylistický bonbónik.

V tomto roku si sa stal laureátom Národnej ceny za dizajn, získal si 1. miesto v kategórii Produktový dizajn za kolekciu Suverén (2019), ktorá vznikla pre rovnomennú firmu. Bola to pre teba popri autorskej tvorbe celkom nová výzva z pohľadu tvorby kolekcie na základe jasne zadefinovaného zadania?

Určite áno, lebo pri autorskej tvorbe som voľný, tvorím bez akýchkoľvek obmedzení a cieľom je prezentovať svoj vlastný pohľad na módny dizajn, no pri takom konkrétnom zadaní, ako to bolo v tomto prípade, ide o to, dostať pod kontrolu všetky fázy tvorby, pretože zadanie znelo celkom jasne: vytvoriť kolekciu pánskych a dámskych odevov ako súčasť kolekcie mestských bicyklov. Keď dostane dizajnér takéto zadanie, na začiatku postupuje rovnako ako pri autorskej tvorbe. Vytvorí si moodboard ako akýsi východiskový bod, na základe ktorého potom postupne vytvára návrhy jednotlivých odevov, ich konštrukčné riešenia, farebnosť, materiálovú skladbu, hľadá módny prvok, ktorý by celú kolekciu držal pokope. Je to istým spôsobom akási výskumná činnosť prepojená na samotnú kreatívnu fázu. Mám ju rád. Rozdiel je len v tom, že tu bola jasne zadefinovaná cieľová skupina, v tomto prípade obyvatelia miest, zväčša mladší, ktorí pochopili nutnosť zmeny prepravy najmä v centrách a presadli z áut na bicykle, na špeciálne mestské bicykle. Pre návrhára je vždy skvelou príležitosťou nechať sa ako keby vtiahnuť do témy a snažiť sa ju naplniť odevmi, čo majú jednak módny rozmer, jednak plnia aj isté nutné funkčné vlastnosti a navyše dotvárajú obraz zmeny životného štýlu istej skupiny ľudí v mestách. Bodaj by bolo takýchto výziev viac. Na Slovensku je však málo firiem, ktoré sa obracajú na nás a chcú s nami spolupracovať na vytvorení špeciálnych kolekcií. Je to škoda. Pre mňa v tomto prípade bola zaujímavá aj tá druhá produkčná fáza, kedy v podstate musíte vybrať a zabezpečiť materiály a firmu, ktorá kolekciu ušije. Pri tom často narazíte na nové možnosti, nové postupy v rámci súčasného európskeho módneho priemyslu, čo je pre návrhára tiež dôležité. Kolekcia Suverén, jej tvorba a logistika okolo nej ma veľmi veľa naučila a som veľmi rád, že si ju všimli a ocenili aj porotcovia Národnej ceny za dizajn.

Suverén, 2019, streetwear kolekcia – kampaň. Foto: Branislav Šimončík Grafický dizajn: Mikina Dimunová

Tvoje kolekcie majú vždy silnú výpovednú hodnotu, a to počínajúc pozvánkami na prehliadku, počas prezentácie na móle, ako aj prostredníctvom módnych fotografií alebo fashion videí. Na grafike spolupracuješ s grafickou dizajnérkou Mikinou Dimunovou, na textoch so Zuzanou Mikytovou a spolupracuješ tiež s našimi najlepšími módnymi fotografmi ako Braňo Šimončík, Jakub Klimo, Lukáš Kimlička či Jakub Gulyás. Ako vnímaš túto spoluprácu?

Ako nevyhnutnú a veľmi podstatnú súčasť mojej práce. Módna prehliadka je pre nás módnych dizajnérov jedinečným nástrojom prezentácie nášho snaženia, a tak vždy hľadáme spoločne do detailov prepracovanú formu, aby sme divákom sprostredkovali jedinečný zážitok. Nuž, a módna fotografia, dobrá módna fotografia a najmä módne editoriály sú pre nás niečím, čo zachytáva vývoj našej tvorby a aj po rokoch môžu vydať svedectvo o tom, čo sme vytvorili. Módna fotografia od svojho vzniku na začiatku 20. storočia až dodnes je úžasným zdrojom obrazových informácií o histórii a tendenciách módy. Myslím, že aj napriek dnešnému boomu sociálnych médií prezentujúcich milióny amatérskych fotografií s odkazom na nejaký módny produkt, dobrá módna fotografia zostáva aj v súčasnosti pre nás tým najlepším nástrojom na prezentáciu tvorby. Som veľmi rád, že vždy sa mi podarilo spolupracovať s tými najlepšími fotografmi, ktorí dodali mojim modelom istý príbeh, novú až fascinujúcu dimenziu.

Suverén, 2019, streetwear kolekcia – kampaň. Foto: Branislav Šimončík, Grafický dizajn: Mikina Dimunová

Na záver nášho rozhovoru sa natíska otázka, ako vnímaš súčasnú slovenskú módnu scénu, jej zaplnenie autentickým módnym dizajnom a jeho prezentáciu smerom k verejnosti, a čo ti chýba?

Domnievam sa, že na našej módnej scéne je dnes dostatok talentovaných módnych dizajnérov a vstupuje do nej aj nová generácia, ktorá je veľmi ambiciózna, a tak tu vzniká priestor na veľmi prospešnú tvorivú konfrontáciu. Na druhej strane, najmä v priestore prezentácie módy verejnosti vznikli, resp. vznikajú aktivity, ktoré ho zapĺňajú nie práve adekvátnym obsahom. Často ide viac o akési šoubiznisové projekty a v médiách sú publikované najmä informácie o tom, kto sedel v prvom rade, ale o samotných módnych návrhároch a ich kolekciách relevantnú informáciu nedostanete. Smutné. Čo mi však najviac chýba v tomto našom snažení, je nezáujem investorov, rôznych investičných skupín a fondov podporovať módny dizajn na Slovensku dlhodobejšie a systémovo tak, ako to je v západných krajinách. Veď aj my sme súčasťou kreatívneho priemyslu, o ktorom stále počúvame, ako ho treba podporovať, ale v konečnom dôsledku stále sa pohybujeme v začarovanom kruhu investovania vlastných peňazí do kolekcií a hľadania sponzorov na módnu prehliadku, aby sme ich vôbec mohli predviesť. Nuž, a väčší úspech u sponzorov majú tí, ktorí často s módnym dizajnom nemajú nič spoločné, je to len ich podnikateľská aktivita a módu berú ako spoločenskú zábavu. Bolo by veľmi dobré, keby sme sa z doby sponzoringu rôznych treťotriednych módnych prehliadok už pomaly dostávali do doby investičnej podpory skutočne autentického módneho dizajnu..

Suverén, 2019, streetwear kolekcia – lookbook. Foto: Alexandra Rymšinová Grafrafický dizajn: Mikina Dimunová

Dana Lapšanská sa špecializuje na históriu módy, jej tendencie a módny marketing. Bola šéfredaktorkou časopisov Dievča a Móda. Pre Slovenskú televíziu producentsky a autorsky pripravila relácie o móde, ako módna editorka realizovala módne editoriály do časopisov, katalógov, recenzie a odborné štúdie. V súčasnosti prednáša na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Pôsobí aj ako odborná konzultantka v oblasti tvorby kolekcií a marketingových nástrojov pre odevné firmy a módne značky.

Lenka Sršňová narodeninová párty

Lenka Sršňová

Tento rok oslavuješ desiate výročie založenia tvojej značky LS. Čo toto výročie pre teba znamená, čo znamená fungovať na našom trhu celú dekádu? Môžeš zrekapitulovať?

Toto obdobie mi prinieslo veľké množstvo skúseností, výziev, príležitostí, osobných úspechov, pracovných radostí aj starostí. Počas desiatich rokov sa v prostredí, v ktorom tvorím, veľa zmenilo. S odstupom času inak vnímam aj svoju značku, zmeny v spoločnosti a kultúre, pohľad na zákazníka a celkovo na lokálny dizajn. Móda dnes nie je len o tom, čo si dnes oblečiem a akú mám značku. Odev definuje to, kým sme, ako sa cítime, ako sa v spoločnosti vyhraňujeme, aké máme názory a na čom nám záleží. Tvorcovia, výrobcovia, zákazníci, všetci vnímame, čo sa deje, ako sa na módu nahliada, aký vplyv má odevný biznis na človeka, na ekológiu, ekonomiku. To všetko ovplyvňuje aj mňa.

Môžem však skonštatovať, že sa mi počas týchto desiatich rokov podarilo vybudovať niečo výnimočné, na čo som veľmi hrdá. Teším sa, že dnes značka LS. pre mnohých znamená ich osobný statement, že moja móda ľudí naozaj oblieka a charakterizuje ich osobnosť, baví ich nosiť ju. Vedomie, že moja práca má zmysel, je skvelé a vážim si, že ju môžem robiť.

Dá sa povedať, že tvoja značka má už ustálený rukopis. Je síce stále veľmi hravá, založená najmä na farebnej potlači, zacielená na výrazné ženy (ale aj mužov), ktoré sa neboja vyčnievať z davu. Tvoje odevy sú vždy identifikovateľné, čo je pre autor – skú značku výrazný benefit. Avšak predsa len po rokoch badať, že sa stáva viac funkčnou, zdôrazňuje sa jej utilitárnosť, dobrá kombinovateľnosť a údržba. Aké sú dnes tvoje priority, čo Studio LS. ponúka?

Máš pravdu. Keď som začínala, moja priorita bola vyblázniť sa na móle, zaujať publikum a novinárov a neriešila som, čo bude s kolekciou potom. Na dodatočnú výrobu či produkciu modelov nebolo ani pomyslenie. To prišlo postupne, veľmi prirodzene som sa touto otázkou musela postupne zaoberať ruka v ruke s rokmi praxe. Keďže som začínala sama, s malým tímom, bez krajčírky, dizajnovala som modely a kolekciu tak, aby som ju vedela sama vyrobiť a následne reprodukovať. Re – produkovanie modelov bol prvý problém, s ktorým som zápasila. Preto som sa pustila do vlastných vzorov a látok, aby som nebola odkázaná len na látky, ktoré sa dajú kúpiť v obchode. Vlastné potlače mi umožnili ísť nielen do malých sérií a duplikovať modely, ale aj vyčleniť sa rukopisom spomedzi ostatných dizajnérov. Navyše je pre mňa práve prejav cez vzory a potlače veľmi prirodzený, dokáže definovať, čo chcem témou vyjadriť. Druhým mojím výrazovým prvkom sú autorské aplikácie. Po – užívam ich od prvej kolekcie a doteraz ich rada uplatňujem v kolekciách, ale aj v individuálnej zákazkovej tvorbe.

Funkčnosť, utilitárnosť, kombinovateľnosť či údržba súvisia s tým, aké veci aj sama rada nosím. Chcem, aby moje modely zákazníci využívali, mali ich radi, nie aby viseli v skrini. Preto sa o odeve snažím rozmýšľam tak, ako rozmýšľa zákazník, keď si ho ide kúpiť. Musím byť aspoň o krok vpred, aby som vedela pokryť jeho potreby, či už zo stránky dizajnu, estetiky, funkčnosti či ceny. Aby bol model pohodlný, aby nebol náročný na údržbu a žehlenie, aby mal materiál dobré vlastnosti. Už pri dizajnovaní musím zohľadniť napríklad to, akú bude mať finálnu cenu. Podľa toho si viem nastaviť napríklad náročnosť na šitie, spotrebu materiálu, aké krajčírske detaily si viem dovoliť … Sú to také malé rozhodnutia, ktoré vo finále dokážu ovplyvniť to, či sa model začne predávať, alebo ostane len ako kúsok na mólo. Avšak aj keď sa snažím predvídať a skoro vždy sa mi to podarí, zákazníci vedia prekvapiť. Neraz sa mi stalo, že model, ktorý som odhadla na tri limitované kusy, bol nakoniec bestseller.

Sochy pre Vogue, 2018. Foto Branislav Šimončík.
Sochy pre Vogue, 2018. Foto Branislav Šimončík.

Tvoja tvorba je zameraná skôr na odev na bežný deň alebo na špecifické udalosti. V poslednom čase už vidieť tvoje odevy aj na plese či iných reprezentatívnych verejných podujatiach.

Momentálne LS. ponúka široké spektrum odevov, ktoré zákazníkom vyrábame viac-menej na mieru a v malých sériách. Modely sa šijú prevažne až po objednávke a prispôsobujeme ich na postavu konkrétnemu zákazníkovi. Modely na špeciálne udalosti, plesy či svadby, patria tiež do môjho portfólia. Prišlo to celkom spontánne. Ľudia takúto módu odo mňa začali požadovať. Rovnako druhý aspekt súvisí aj s tým, čo prezentuješ na móle a ako kolekcia či konkrétny model chytí ľudí za srdce a inšpiruje ich. Posledné roky sa LS. venuje aj B2B (Business-to-Business) zákazkám a tešíme sa úspechom aj v tejto sfére. Už sme realizovali niekoľko zaujímavých projektov pre firmy či podujatia a zakaždým to dopadlo perfektne. Verím, že ich bude časom pribúdať.

Navrhla si napríklad aj odevy pre hostesky na Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji v roku 2019, ktoré sa konali na Slovensku. Aké špecifické a možno pre teba neštandardné zadania si dostala v minulosti od klienta?

Myslím, že sú to vždy úplne normálne zadania, a keď sa na mňa klient obráti, očakáva vizuálne príťažlivý a často aj výrazný výsledok. Moje meno sa spája s farbou, vzorom, hravosťou a rozpoznateľným rukopisom. Toto sú často parametre, ktoré rozhodujú, prečo si klient vyberie LS. Tak to bolo aj pri majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji. Bola to skvelá spolupráca a teší ma, že moje odevy mal možnosť vidieť skoro celý svet. Zadanie, ktoré dostanem, rozpracujem a spolu s klientom diskutujeme a riešime, aby to bolo presne to, čo potrebuje. Je to kreatívny dialóg a je dôležité sa navzájom počúvať aj rešpektovať. Venujem sa primárne dámskej móde, pre pánov tvorím príležitostne a hlavne na zákazku. Keď príde požiadavka, nemám problém ju spracovať, či ide o dámy, pánov, psíkov či interiérové doplnky.

LS. for IIHF 2019, Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji.
LS. for IIHF 2019, Majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji.

V prvých rokoch mala verejnosť možnosť navštevovať tvoje módne prehliadky, ktoré boli kombináciou scénografickej show a koncertnej zábavy. Neskôr sa kolekcie začali objavovať na Fashion Live! Čo nie je u nás samozrejmosť, v priebehu desiatich rokov to bola vždy vizuálne zaujímavá hra. Spomenieš si na tie kľúčové prezentácie?

Áno, na prvé prehliadky si spomínam často, boli pre mňa naozaj veľmi dobrodružné. Na to sa zabudnúť nedá. Keď som začínala, nebola platforma, kde by som sa mohla prezentovať periodicky, v podstate tu nič nebolo, kde by mohol nováčik zarezonovať. Keď som robila úplne prvú prehliadku Flowers in the Sky and Crocodile (2009), netušila som, že pre mňa začína desaťročný maratón kolekcií a prezentácií. Vtedy som skončila školu, rozhodla som sa byť na voľnej nohe a keď som sa chcela prezentovať, musela som si to zariadiť. Do karát mi zahrala ponuka od Patrície Peškovej, vtedajšej majiteľky priestoru Galleria Cvernovka, ktorej sa veľmi páčila moja absolventská kolekcia, zavolala si ma na stretnutie a ponúkla mi priestor vo svojej galérii na prezentáciu bez nároku na peniaze. Tak som sa do toho bezhlavo vrhla a, samozrejme, s minimálnymi skúsenosťami sme spravili prvú show. V tom čase som veľa spolupracovala so šperkárkou Radkou Kovačíkovou a s MIMO architektmi, ktorí mi vyrábali aj všetky scény. Prehliadku som mala s Puojdom. S Miškou Bednárovou sme dlhoročné kamarátky, či už v súkromí, tak aj v pracovnej sfére, spája nás veľa osobných zážitkov, profesionálnych projektov a spoluprác. Mnoho míľnikov sme prešli spolu, doteraz sa veľa rozprávame o práci, podnikaní či o našich značkách.

Ako často a v akých množstvách prichádzajú na svet tvoje odevy?

Postupne som nabehla na cyklus jedna kolekcia za rok a doteraz sa tohto vzorca držím. Čím je však kolekcií v portfóliu viac, tým mám silnejší pocit, že by som mohla tento vzorec nastaviť inak. Každá kolekcia ponúka zaujímavý koncept a je v nej veľa dobrých kúskov, ktoré nepodliehajú trendom. Dokonca si v kolekciách nechávam priestor na rozpracovanie niektorých tém a detailov. Vravím si, že počas roka sa k tomu vrátim, ale rok proste ubehne strašne rýchlo a už robím novú kolekciu.

Zákazníci sa k starším modelom radi vracajú a niektoré kúsky z kolekcií vyrábam dokola aj po piatich rokoch. Zákazníčky sa často pýtajú, či sa ten či onen model dá ešte znova vyrobiť, lebo moju tvorbu sledujú len posledný rok, ale páči sa im aj staršia kolekcia. Sama som zástanca toho, že keď si niečo zamilujem a dobre sa mi to nosí, rada by som si svoj obľúbený kúsok kúpila znova aj po niekoľkých rokoch, ale skoro nikdy to nie je možné. S takouto požiadavkou sa neraz stretávam u mojich zákazníčok a veľmi oceňujú, že im ich obľúbený kúsok viem zduplikovať. Odev je súčasť našej osobnosti a dokážeme sa cezeň identifikovať. Naša osobnosť predsa nepodlieha každoročným trendom. Ak je pre niekoho tričko Colorcode vyjadrením jeho osoby a charakteru, chce ho mať v šatníku stále, nie len jednu sezónu.

K výročiu založenia značky pripravuješ výstavu v bratislavskej Galérii dizajnu Satelit. Čo prinesie táto narodeninová „párty“, na čo sa môžeme tešiť?

Výstava prinesie prierez mojich desiatich rokov a desiatich kolekcií. Chcem ňou ukázať, čo pre mňa móda znamená, ako som ju vnímala pred desiatimi rokmi a ako ju vnímam dnes. Rada by som vytvorila komplexný pohľad na LS., súhrn konceptov a tém, s ktorými som pracovala. Bude to „párty“ farieb, vzorov, siluet, strihov, modelov. Chcem, aby na jednom mieste ožili nápady a realizácie, materiály, vzory, tvory, bytosti z mojich kolekcií. Chcem ukázať komplexnejší záber a aj sama pre seba si zhrnúť, čo pre mňa tých desať rokov znamenalo.

Založila si značku, ktorá sa ukázala veľmi životaschopná. Tvoja pozícia v nej je rôznorodá: navrhuješ a komunikuješ s klientmi, zabezpečuješ sama produkciu, odevy si väčšinou aj sama šiješ. Iba časť práce ti pomáha zabezpečovať tím ľudí. Skús ich predstaviť…

Máš pravdu, je to tak. V počiatkoch bola LS. one man show. Vždy však pri mne stáli priatelia a rodina, ktorí ma vo všetkých, aj tých najbláznivejších rozhodnutiach podporovali a keď sa dalo, pomohli. A to je to najvzácnejšie, čo môže umelec vo svojich začiatkoch mať. Verím, že raz budem môcť túto štafetu podať ďalej.

Dnes je LS. o tíme, ktorý tvorí len pár ľudí. Stálu zostavu zastrešuje Ondrej Jób, ktorý sa do značky dostal ako prvý, keď to ešte značka ani nebola. Doteraz zotrval a naozaj sa teším, že s ním môžem po toľké roky spolupracovať a vždy sa naňho spoľahnúť. Náš vzťah nie je len profesionálny, ale je hlavne o silnom kamarátstve. S Ondrejom spolupracujem projektovo a stará sa o grafickú stránku značky a vizuálnu identitu. Ďalšou stálou členkou, ktorá je taktiež dobrá kamarátka, je produkčná Henrieta Cvangová. Síce sa venuje hlavne filmovej produkcii, ale móda ju doslova chytila za srdce a veľmi fandí všetkým lokálnym dizajnérom. Jej úloha v tíme LS. je zastrešovať produkčné potreby pri rôznych akciách, prehliadkach a pracuje tiež projektovo, vtedy keď treba. Keď riešim zásadné otázky v značke, alebo ťažké situácie, vždy si cením ich názor a rady.

Veľkou pomocou a oporou je aj môj, teraz už manžel Igor Pavelek, ktorého značka LS. fascinovala od prvého momentu, ako sme sa zoznámili, a doteraz mi prináša mnohé stimuly, ako so značkou pracovať a ako ju rozvíjať ďalej. Igor má síce vlastný biznis, ktorý sa venuje retailu a technológiám, ale veľa sa spolu rozprávame, experimentujeme a posúvame hranice módy a dizajnu z virtuálnej sféry do reality.

Rok a pol som mala možnosť pracovať s Dominikou Majerovou, ktorá zastrešovala marketing a bola mojou predĺženou rukou. Bola to mimoriadne príjemná a prínosná spolupráca, avšak skončila skôr, ako sme ju stihli naplno rozvinúť a vyťažiť z nej maximum. Dominika odišla za svojou láskou – manželom do New Yorku a naše cesty sa (verím, že len dočasne) rozišli.

Kolekcia Colorcode, 2015. Foto Jakub Gulyás.

Svoj ateliér otváram z času na čas aj stážistom, ktorí majú možnosť so mnou pracovať a veľa sa naučiť. Cez môj ateliér prešli mená ako napríklad Zoltán Tóth, Pavol Dendis, Majka Štvrtecká a mnohí iní. Každý z nich si už ide vlastnou cestou a móda sa stala v istej miere zmyslom ich života. Musím však povedať, že ich prítomnosť v ateliéri bola prínosná aj pre mňa. Rada pracujem s mladými ľuďmi, je to veľmi obohacujúce.

Počas desaťročnej praxe som však spolupracovala s veľkým množstvom dizajnérov, umelcov, fotografov, architektov, hercov či hudobníkov. Vymenovať každú spoluprácu by bolo nadlho, no každá bola výnimočná a podarená. Móda je tímová práca, a aj keď je značka o jednom dizajnérovi, ktorý počas roka pracuje primárne sám, to sa mení, keď ide do tuhého, keď tvorí a prezentuje kolekciu, pracuje na konkrétnom projekte, zákazke. Vtedy potrebuje tím. Keďže lokálni dizajnéri ako aj ja si nemôžeme dovoliť tím na plný úväzok – 365 dní v roku, vytvárame ho príležitostne.

V roku 2015 získala tvoja kolekcia Colorcode Národnú cenu za dizajn a už môžeme prezradiť, že aj tento rok tvoja prihlásená práca zaujala medzinárodnú porotu. Kolekcia Fullove si tiež odniesla cenu a bola inšpiratívnym projektom, kde sa v spolupráci s Ondrejom Jóbom dostali na textil štylizované motívy z obrazov Ľudovíta Fullu. Ako funguje pre klientky spojenie relatívne jednoduchých strihov a výrazných fullovských zvieratiek, kvetov, geometrických foriem či figuratívnych motívov? Aká bola práca na tomto projekte?

Tento projekt začal neplánovane a netušila som, kam to porastie. Na začiatku stáli dva modely a pár textílií s prvými kresbami zvierat, ktoré som zozbierala z Fullových obrazov. Dielo vzniklo ako výsledok rezidencie Vytvorené na Slovensku U Fullu. Riaditeľka Galérie Ľudovíta Fullu Zuzana Gažíková ma vyzvala, či nechcem tému rozpracovať do menšej kolekcie a spraviť v galérii prehliadku. Tak sa zrodila prvá časť kolekcie Fullove (2017), ktorá už niesla charakteristické črty zvierat a geometrie dnešnej podoby, ako ju poznáte. Vzory vznikli v spolupráci s Ondrejom Jóbom, ktorý všetky moje nápady prekopal a dal im jednotný look. Prehliadka v galérii bola famózna, pri piesňach Kataríny Málikovej sme prezentovali prvú desiatku „lookov“, ale už vtedy som vedela, že to, čo som chcela povedať, sa do desiatich modelov nezmestilo. Tak som s témou pracovala ďalej a kolekciu som rozpracovala do 35 nových modelov, ktoré som prezentovala na Fashion Live! Pozostáva zo štyroch hlavných tém, ktoré sú rôzne zakomponované do odevov (Fullove zvery, figurálne motívy, geometria a fullovské ruže). Je to vyše roka a pol intenzívnej práce a na projekte robím v podstate doteraz. Raz za čas pre zákazníkov realizujem kreatívne workshopy, kde si môžu vytvoriť mikinu podľa vlastnej fantázie, zvoliť si farbu odevu, vybrať si obľúbené fullovské zvieratko a dozdobiť si ho podľa chuti. Motívy kolekcie sa dostali aj na omaľovávacie eko-tašky, ktoré som tiež prezentovala aj formou workshopov. Kolekcia sa rozrástla o basic tričká, legíny či textilné doplnky, ktoré sú veľmi obľúbené. Z času na čas obohatím repertoár kolekcie o nové kúsky a nápady, inšpirácia je stále bohatá a nevyčerpateľná.

V posledných rokoch sa často hovorí o potrebe väčšej popularizácie Národnej ceny za dizajn medzi laickou verejnosťou, aká je ale tvoja osobná skúsenosť, čo ti cena pred pár rokmi priniesla?

Počas školy som sa zúčastňovala súťaží. Niektoré vyšli, niektoré nie. Po škole som si však povedala, že si idem módu robiť, ako chcem a ako to cítim. Prestala som riešiť súťaže, nebavilo ma, aby moju prácu hodnotili ľudia, ktorých estetika a vkus je často inde ako tá moja. Národná cena za dizajn s Colorcode sa udiala trošku neplánovane. Nechystala som sa vtedy prihlásiť. V tom období som však mala rozhovor s vtedajšou riaditeľkou SCD Katarínou Hubovou, ktorá mi prehovorila do duše, že je dôležité súťaže sa zúčastniť, lebo keď robíme dobrý dizajn, treba ho ukázať a NCD je platforma pre nás dizajnérov a nemali by sme ju ignorovať. Tak som kolekciu prihlásila. A vyhrali sme. Vplyv výhry pociťujem doteraz. Nie je to o financiách, pretože sme nedostali finančnú odmenu, nezvýšil sa mi ani predaj kolekcie, ani čo sa týka PR to nebolo veľké terno, ani sa neroztrhlo vrece s exkluzívnymi ponukami na spolupráce… To, čo ostalo a má pre mňa cenu, je samotný titul Národná cena za dizajn. Keď to spomeniem v rozhovoroch, pred klientmi alebo len tak pri rozhovore, cítim sa príjemne a som hrdá a vždy to vyvolá pochvalné reakcie.

Tak som sa prihlásila s Fullove druhýkrát, no neverila som, že by sme mohli znova vyhrať, aj keď som si vravela, že Fullove by si zaslúžila cenu viac ako Colorcode. A vyšlo to. Veľmi krásny a motivujúci darček k desiatemu výročiu tvorby. Všetci v LS. sa z toho veľmi tešíme.

Čo ti na tvojej práci pripadá najťažšie a čo by si chcela v dohľadnom čase zmeniť, alebo skrátka nastaviť inak?

 Mám v tom jasno. Potrebujem mať viac priestoru na samotný dizajn. Mám veľmi veľa nápadov, ktoré v návale povinností nestíham realizovať a venovať sa im. Potrebujem sa postupne zbaviť niektorých aktivít okolo značky, aby som mala viac priestoru pre seba a tvorbu. Najťažšia je asi práca s časom. Stále mám pocit, že ho nie je dostatok na všetky projekty, ktoré by som chcela obsiahnuť, a povinnosti, ktoré mi práca prináša. Je to jeden kolotoč. Značke sa venujem na dvestopercentný úväzok a občas sa pustím aj do iných projektov. Spoluorganizovala a zakladala som podujatie Fashion Marš! či Vytvorené na Slovensku, stála som pri zrode Denamitu a jeho aktivít, posledné roky som participovala na projektoch v Galérii Ľudovíta Fullu v Ružomberku a bolo toho oveľa viac.

→ Kolekcia Princess, 2011. Foto Jakub Gulyás.
Kolekcia Princess, 2011. Foto Jakub Gulyás.

Uvažovala si niekedy o práci pre zahraničný trh?

Určite áno. Došla som však k záveru, že na to, aby ma práca napĺňala, nepotrebujem medzinárodný dosah a úspech. Teší ma realizovať sa na lokálnom trhu a robiť módu v malom, a to je zatiaľ pre mňa tak akurát. Nevylučujem však, že sa v budúcnosti LS. začne rozširovať aj do iných kútov sveta. Pomaly to už aj tak ide. Vďaka internetu si môžu zákazníci svoj kúsok objednať aj z druhej polovice zemegule.

Osobne vnímam, že kontinuita odevnej tvorby po roku 1989 sa úplne na Slovensku prerušila. Sú pre teba niektoré „epizódy“ z histórie domácej odevnej produkcie inšpiratívne? Alebo skôr obdivne vzhliadaš na nejaký iný projekt či odevnú značku v zahraničí?

Nie. Nesnažím sa veľmi sledovať, čo sa vo svete módy deje.

Absolvovala si stáž v Paríži u Jeana Charlesa de Castelbajaca. Čo to pre teba znamenalo? V istom zmysle vidím medzi tvojou a jeho tvorbou paralely…

Znamenalo to pre mňa uvedomenie si, že farebná a hravá estetika v móde má svoje miesto a má svojho zákazníka. Že móda sa dá robiť aj veselo, symbolicky s odkazom na rozprávky a popkultúrne ikony, že móda môže byť perfektne zábavná a šťavnatá.

Boli to krásne tri mesiace v módnom dome, ktorý som obdivovala, a okrem skvelej praxe som si tam uvedomila, že nechcem pracovať pre iného dizajnéra. Dospela som k presvedčeniu, že mám sama dosť silnú predstavu o móde, ktorú chcem tvoriť. Že chcem slobodu a chcem sa rozhodovať sama za seba.

Aké horúce nápady aktuálne držíš v hlave, akú tému predstavíš na októbrovom Fashion Live?

Na Fashion Live! chystám kolekciu, ktorá bude témou jemne odľahčená. Bude to veselá narodeninová kolekcia, pri príležitosti desiateho výročia ateliéru LS. V modeloch bude cítiť odkaz na staršie kolekcie a ako vždy bude hravá a farebná. Chcem, aby odevy žiarili radosťou, aby chutili, hýbali sa, aby zapôsobili na všetky zmysly. Budem sa hrať s farbou, aplikáciou, priestorom, strihom aj vzorom, ktorý nebude založený len na klasických potlačiach. Z krajčírskych detailov sa pohrám s volánom, pruhom a nevyhnem sa miešaniu rôznych materiálov a vytváraniu štruktúr.

Na záver môžeme byť trochu patetické, čo by si zaželala slovenskej móde a domácemu odevnému dizajnu?

Nech žije, prosperuje, nech sa naďalej vo veľkom tvorí a nosí. Nech pribúda do šatníkov zákazníkov a nech ich neomrzí, nech prichádzajú mladí a noví dizajnéri, podujatia a miesta, kde sa dá slovenská móda vidieť a kupovať..

Zuzana Šidlíková je historička umenia. Pracuje v Slovenskom múzeu dizajnu SCD ako kurátorka zbierky textilu a módy.