Provokatívne témy a nečakané riešenia pre dizajn v znepokojivej dobe. Prvý ročník Uroboros festivalu

V dňoch 13. až 16. mája sa v česko-slovenskej umelecko-dizajnérskej obci udial ojedinelý experiment. Dizajnéri a umelci z rôznych častí sveta sa pripojili spoza svojich počítačov a iniciovali tak vzájomnú spoluprácu a výmenu skúseností zo súčasnej “znepokojivej doby”. Vo forme workshopov, či iných participatívnych formátov sa experimentovalo s rôznymi novými nástrojmi a metódami, reflektovali sa aktuálne pálčivé témy, upozorňovalo sa na nedostatky súčasných štrukturálnych politických prístupov k problémom, ako je napr. klimatická zmena a navrhovali sa rôzne alternatívne prístupy, pričom sa stavalo sa na diverzite názorov. Celý experiment prebiehal výhradne v online prostredí, čím sa súčasne mohli testovať limity dizajnových metód spolupráce bez možnosti fyzickej interakcie. Z celej skúsenosti vyplynulo extrémne veľa nových poznatkov, medzinárodných prepojení, načatých kolaboratívnych projektov, inšpiratívnych myšlienok a nezodpovedaných otázok, vrátane ponaučení do budúcna o tom, ako “dizajnovať” vzdelávacie a spoločenské aktivity prostredníctvom internetu.

City as a Spaceship: Collaging Climate Wearebles, futuristické módne doplnky, ktoré budú možno nevyhnutné v prípade zhoršujúcej sa klímy
City as a Spaceship: Collaging Climate Wearebles, futuristické módne doplnky, ktoré budú možno nevyhnutné v prípade zhoršujúcej sa klímy

Tento experiment bol prvým ročníkom festivalu kritického dizajnu a umenia UROBOROS, ktorý sa mal pôvodne konať fyzicky v Prahe v Centre súčasného umenia DOX. Tohtoročná téma festivalu Designing in Troubling Times (Dizajn v znepokojivej dobe) bola zvolená ešte dávno pred vypuknutím pandémie ochorenia COVID-19, ktorá len znásobila naliehavosť celospoločenských tém a potrebu prehodnocovania ich dizajnérskych riešení. Je vhodné podotknúť, že tento festival by bol experimentom aj vo svojej pôvodne plánovanej podobe, vzhľadom na cudzorodosť experimentálnych dizajnových disciplín pre lokálnu dizajnérsku scénu. Pojmy ako kritický, špekulatívny, experimentálny a výskumný dizajn v našom prostredí nerezonujú a sú vnímané skôr v polohe voľného umenia. Pritom ide o legitímne výskumné metódy, ktoré majú v zahraničí tradíciu a v súčasnosti sa ukazujú ako veľmi prínosné, obzvlášť pre interdisciplinárne projekty. Hlavnou motiváciou festivalu bolo preto takúto dizajnérsku prax viac sprístupniť a etablovať v česko-slovenskom prostredí.

Smutným faktom ostáva nízka účasť miestnych dizajnérov na workshopoch a takmer nulová účasť zo strany študentov umeleckých škôl. Vzhľadom k relatívnej novosti kritických a experimentálnych prístupov k dizajnovej tvorbe v lokálnom prostredí táto nízka účasť miestnej dizajnérskej scény nie je prekvapivá – ďalší ročník festivalu však už môže vyzerať úplne inak. Festivalu sa napriek tomu podarilo prilákať rozsiahlu globálnu komunitu dizajnérov a umelcov zaoberajúcich sa aktuálnymi celospoločenskými témami a vytvoriť tak stimulujúce prostredie pre prehodnocovanie dizajnovania v znepokojivej dobe. Jednotlivé workshopy priniesli široký záber tém, ktoré idú ďaleko za utilitárne ponímanie dizajnérskej disciplíny.

Čo môže dizajnér spraviť napríklad s klimatickou krízou? Navrhovaním rôznych futuristických módnych doplnkov (Collaging Climate Wearables – City as a Spaceship), ktoré budú možno nevyhnutné v prípade zhoršujúcej sa klímy, sa konceptualizuje abstraktná otázka na konkrétnu aktivitu, prostredníctvom ktorej je možné otvoriť diskusiu. Takéto predmety už nie sú primárne dizajnové objekty, ale stávajú sa nositeľmi istého naratívu. To isté platí pre špekulovanie nad surreálnymi dizajnovými riešeniami prehriatych častí miest počas vĺn horúčav, ktoré sú dôsledkom globálneho otepľovania (Urban Heat Island Living – Juli Sikorska), či navrhovanie pomníkov a pamätných objektov pre nežijúce entity (Everything Dies Though it’s Never Been Alive – Stefan Schäfer). Prostredníctvom pamätného objektu pre nefunkčný iPhone je možné si napríklad uvedomiť dôsledky hromadiaceho sa toxického odpadu zo starých telefónov, no aj zamyslieť sa nad našimi emocionálnymi väzbami na produkty kapitalizmu.

Otvorenie festivalu
Otvorenie festivalu
Juli Sikorska: Urban Heat Island Living, surreálne dizajnové riešenie prehriatych častí miest počas horúčav
Juli Sikorska: Urban Heat Island Living, surreálne dizajnové riešenie prehriatych častí miest počas horúčav

Otváraním témy post-antropocénu a more-than-human dizajnu viaceré workshopy poukázali na storočia do seba zahľadenej ľudskej aktivity a na desaťročia human-centred dizajnu, ktorého hlavným kritériom bolo predovšetkým pohodlie človeka. Účastníci mali možnosť sa zamyslieť nad fungovaním novej formy spoločenskej inštitúcie – multi-druhovej kooperácie medzi ľuďmi a inými formami života v ekologických spoločenstvách (The Zoönomic Instrumentarium – Sjef van Gaalen), či dizajnovať komunikáciu medzi inými formami života, ako sú napríklad baktérie (Interspecies Communication – Zuzana Zmateková) To, že ako ľudia nežijeme vo vákuu a máme okolo seba aj iné, či už žijúce alebo nežijúce entity, s ktorými je potrebné nadviazať komunikáciu, aby boli rovnocenne vtiahnuté do rozhodovacieho procesu, sa môže javiť ako čistá fantazmagória. No spomeňme si na ďalšie spočiatku za vlasy pritiahnuté koncepty, ako ľudské práva v dobe otroctva, či rovnocennosť pohlaví v dobe, keď ženy nemali ani len právo voliť. Keby nebolo priekopníkov, ktorí otvárali nepohodlné a na prvý pohľad zbytočné témy v dobe, keď zvyšku spoločnosti záležalo len na technologickom pokroku, alebo dobývaní nových území, ostali by sme ako spoločnosť v dosť temnej dobe.

Takýto typ dizajnérskej činnosti zároveň komunikuje dôležitý odkaz – a to, že dizajnéri sú zodpovední za oveľa viac ako len funkčný tvar a estetiku výsledného dizajnu. Citlivým vnímaním problémov z prostredia, prípadne projektovaním súčasného stavu spoločnosti do blízkej budúcnosti sú dizajnéri schopní vidieť súvislosti a zmeniť spôsob, akým sa dizajnuje a čo sa dizajnuje. Nie je to až taká utópia, ako to môže na prvý dojem znieť.

Aj v prípade tých viac špekulatívnych, imaginatívnych a futuristických rovín nachádzame užitočné paralely s každodennou praxou. Pri experimentovaní s neurónovými sieťami a umelou inteligenciou sa človek často cíti ako vydaný napospas vyššej moci, ktorej ciele a zámery nám nie sú jasné. Vytvoriť paralelu napríklad medzi veštením a strojovým rozpoznávaním obrazu (Oracles for Troubling Times – Hermetechnics Inc.), krajinomaľbou a generovaním syntetického obrazu (Synthetic Landscape – Jakub Tajovský) či spisovateľom a neurónovou sieťou generujúcou text (NEST: Never Ending Story Telling – Dita Malečková & Jan Tyl ) je logickým prvým krokom k experimentovaniu a umožňuje konceptualizovať prvé výstupy ako nové nástroje, ktoré sa stanú čoskoro súčasťou dizajnérskeho skill-setu.

Festival Uroboros spoza obrazoviek
Festival Uroboros spoza obrazoviek
Stefan Schäfer: Everything Dies Though It's Never Been Alive, návrhy pomníkov a pamätných objektov pre nežijúce entity
Stefan Schäfer: Everything Dies Though It’s Never Been Alive, návrhy pomníkov a pamätných objektov pre nežijúce entity
Zuzana Zmateková: Interspieces Communication, komunikácia medzi inými formami života (baktérie)
Zuzana Zmateková: Interspieces Communication, komunikácia medzi inými formami života (baktérie)

Budúce smerovanie navrhovania a hlavne výuky dizajnu sa pokúsila definovať panelová diskusia zastrešená európskym projektom SpeculativeEdu, ktorý mapuje teritórium špekulatívneho dizajnu v Európe. Táto diskusia presakovala z oficiálneho formátu aj do menej formálnych konverzácií a tiahla sa tak celým festivalom. Špeciálne navrhnutý virtuálny 3D priestor (Anthill – Enrique Encinas & Robb Mitchell) sa pokúsil simulovať neformálne stretnutia, ktoré sú dôležitou súčasťou fyzických podujatí a umožnil účastníkom stretnúť sa pri (virtuálnom) pohári vína prostredníctvom avatarov vo virtuálnej realite. Práve neformálnosť interakcií pred a po workshope či diskusii sa ukázala byť dôležitým faktorom pre udržanie kontinuity vzniknutých spoluprác a zároveň najväčšou výzvou pre organizátorov festivalu v online prostredí. Aj napriek vysokej digitálnej gramotnosti účastníkov bola pre niektorých interakcia vo VR chate “kostrbatá” a neprinášala tak potrebné spoločenské uvoľnenie. Tento nedostatok sa však pokúsili vybalancovať dve večerné live-coding party, ktoré pre Uroboros Festival zastrešili experimentálne hudobné kolektívy Crash Server a Apteryx(z). Koncept live-coding party spočíva v kolaboratívnom editovaní zdrojového kódu, ktorý naživo mení alebo vytvára zvuk a obraz, čím ideálne doplnil program kolaboratívne zameraného festivalu.

Všetky udalosti boli nahrávané a streamované naživo na YouTube kanál festivalu, ktorý sa po skončení štvordňového programu automaticky stal archívom a tak je možné si všetky udalosti pozrieť aj dodatočne. Dizajnérskou otázkou sa rozhodne stala aj samotná dramaturgia jednotlivých workshopov z dôvodu, aby na obrazovke bolo vidieť aj niečo iné, ako len tváre účastníkov. K spolupráci v skupinách sa preto využívali rôzne kolaboratívne online nástroje, od zdieľaných moodboardov (napr. Miro) po Google Docs, kde mohli účastníci workshopu spolu editovať ten istý dokument a vytvárať tak v reálnom čase (aj vizuálny) obsah, ktorý sa priamo streamoval na YouTube. Toto mohlo prebiehať súčasne aj v kombinácii s prácou v profesionálnom softvéri prostredníctvom zdieľania obrazovky, čím mohli diváci nahliadnuť napríklad aj do postupu práce kriticky zmýšľajúceho grafického dizajnéra (Design Your Message – Katarína Balážiková). Na iných workshopoch účastníci spolupracovali viac vo fyzickom svete a spoločne na diaľku dizajnovali rôzne hmotné artefakty, od kolaboratívneho pečenia koláčov podľa voľného receptu ako metafory zdrojového kódu (Kitchen Lab Tichá pošta – Andrew Gryf Paterson) po formovanie modelu vlastných výkalov ako prostriedku na vedenie diskusie o ľudskom mikrobióme (Honey, Shit, Soil, ’Dərt – Danielle Wilde). Pri tak komplexnej réžii jednotlivých častí programu sa samozrejme nedalo vyhnúť niektorým technickým problémom, no vzhľadom na celkovú rizikovosť udalosti spoliehajúcej sa na kvalitu internetového pripojenia každého z účastníkov bolo potešujúce vidieť, že k žiadnym závažným prerušeniam nedošlo.

Ťažko posúdiť, ako by festival vyzeral, keby prebiehal len vo svojej pôvodne plánovanej fyzickej podobe. Zloženie účastníkov workshopov by bolo určite viac lokálne a pravdepodobne pozostávajúce aj z náhodných okoloidúcich – zatiaľ čo pri online formáte bola potrebná registrácia na konkrétne workshopy, ktoré sa rýchlo zaplnili. Na druhej strane globálne zloženie účastníkov workshopu prinieslo zaujímavé pohľady z rôznych častí sveta a bolo jednoznačným prínosom pre stimulujúci brainstorming.

Po desiatkach hodín strávených v Zoom-e a zotavení z vyčerpania z obrazoviek počítačov začína byť jasné, že budúci ročník sa pokúsi naplniť pôvodne plánovanú fyzickú podobu. No vzhľadom na pozitíva globálnej udalosti si vyžiada istý level hybridnosti formátu, kedy sa budú prelínať fyzické aktivity s online priestorom a lokálne publikum s globálnym. Bolo by úžasné sa budúci rok na festivale vidieť s viacerými česko-slovenskými dizajnérmi a rozširovať vznikajúcu Uroboros komunitu aj o mladých dizajnérov a študentov. Dovtedy tím kurátorov plánuje menšie aktivity vo forme série online workshopov Uroboros Bites a sprievodnú výstavu, ktorá bude nainštalovaná v Centre súčasného umenia DOX v Prahe v rámci projektu #Datamaze.

www.uroboros.design

Panelová diskusia zastrešená európskym projektom SpeculativeEdu, ktorý mapuje teritórium špekulatívneho dizajnu v Európe
Panelová diskusia zastrešená európskym projektom SpeculativeEdu, ktorý mapuje teritórium špekulatívneho dizajnu v Európe
Enrique Encinas & Robb Mitchell: Anthill, virtuálny 3D priestor, ktorý sa pokúsil simulovať neformálne stretnutie
Enrique Encinas & Robb Mitchell: Anthill, virtuálny 3D priestor, ktorý sa pokúsil simulovať neformálne stretnutie

Virtuálna develoutópia na Nivách

Rôzne developerské spoločnosti stavajú na relatívne malom pozemku viacero projektov, čo vyvoláva opodstatnené obavy týkajúce sa hustoty obyvateľstva, dopravného zaťaženia a v neposlednom rade gentrifikácie nových a susedných štvrtí. O tomto radikálnom developmente a jeho potenciálnych dôsledkoch sa toho už napísalo veľa, no aj napriek tomu nebol dostatok priestoru na riadnu verejnú a odbornú diskusiu. Z hľadiska vizuálnej komunikácie je zarážajúce, že sa v jednom vizuále bežne mieša informačná funkcia s reklamnými stratégiami a projekty tak nie sú komunikované verejnosti vizuálne transparentným spôsobom. Iniciatíva zorganizovať takýto happening vznikla v snahe poukázať na na tento fakt spôsobom, kedy môže divák dostať priestor na zamyslenie sa a reflektovať na prezentovanú víziu v priamom kontraste so súčasnou realitou. Diváci, ktorí zareagovali na výzvu zúčastniť sa happeningu a náhodní okoloidúci, dostali možnosť ponoriť sa do bizarnej syntézy developerských utópií vo virtuálnej realite presne na mieste, ktoré zobrazujú. Nasadením VR headsetu sa ocitli vo fiktívnej 3D bubline, a dokázali zažiť konkrétny verejný priestor tak, ako „mal vždy vyzerať“, na základe doslovného poňatia developerských vizuálov.

Virtuálna develoutópia na Nivách
Virtuálna develoutópia na Nivách

Jednou zo zobrazených lokalít bol priestor pred Design Factory, bezprostredne pod rozostavanými vežami Skyparku. Po nasadení headsetu zmizli všetky vizuálne rušivé detaily: od oploteného staveniska, cez parkovisko plné áut, až po neodpratané napadané lístie miešajúce sa s odpadkami. Nahradili ich stánky s dobre známym bratislavským street foodom, konzumujúci mladí ľudia a prudko instagramovateľné atrakcie vo forme pouličného umenia. Tento beauty filter zároveň odretušoval aj samotnú budovu Design Factory, kedže je známe, že developer s jej zachovaním nepočíta. Na oblohe nechýbajú dramatické, zapadajúcim slnko osvetlené oblaky a saturácia farieb sa očividne vymkla spod kontroly. Divák sa v 3D bubline ocitá v prvej osobe v úlohe participujúceho konzumenta: v jednej ruke hot-dog, v druhej mobil zachytávajúci unikátne fotografické momentum. Mentálny odstup od reality vytvárajú len rôzne nápisy umiestnené všade naokolo, ktoré sú afirmáciami zobrazovaného, čím podtrhujú absurdnosť samotného obsahu. Po sňatí headsetu z hlavy sa návštevník virtuálnej reality bezprostredne vracia do prítomnosti, v tom istom prostredí, s uvedomením si kontrastu medzi dvoma realitami a vyvstávajúcou otázkou, či je taká vízia pre neho akceptovateľná alebo nie.

Virtuálna develoutópia na Nivách
Virtuálna develoutópia na Nivách
Virtuálna develoutópia na Nivách
Virtuálna develoutópia na Nivách

Prezentovaná virtuálna realita je samozrejme vizuálnou a obsahovou hyperbolou a namiesto snahy vyrenderovať presné zobrazenie budúcej štvrte uprednostňuje abstrahovanú syntézu vizuálneho jazyka a komunikačných stratégií, pomocou ktorých developeri svoje projekty prezentujú verejnosti. Virtuálne 3D koláže sú v prvom rade kritickým pohľadom na utopickú povahu developermi prezentovaných vízií z architektonických vizualizácií a iných propagačných materiálov. Tieto často nedostatočne zohľadňujú jednotlivé skutočnosti typické pre život v meste, zámerne nezobrazujú diverzitu obyvateľstva či mestskej kultúry a nahrádzajú ju lacnými atrakciami vo forme street food festivalov a treťotriedneho umenia. Vytvorením takto absurdnej fiktívnej reality a jej zobrazením výhradne vo virtuálnej realite je možné intímnym spôsobom divákovi sprostredkovať nahustenú koncentráciu rôznych symbolických zobrazení a emocionálnych triggerov, pomocou ktorých sa postupne vytvára prevládajúca idea novej štvrte.

Virtuálna develoutópia na Nivách
Virtuálna develoutópia na Nivách
Virtuálna develoutópia na Nivách
Virtuálna develoutópia na Nivách
Virtuálna develoutópia na Nivách
Virtuálna develoutópia na Nivách

Bezprostredné reakcie participantov happeningu len potvrdili domnienku, že v prípade výstavby bratislavského Downtownu chýba komplexný pohľad na vznikajúcu štvrť, ktorý by zjednotil predstavu o tom, čo to na pomedzí Nív a nábrežia vlastne rastie a aké zámery za touto výstavbou v skutočnosti sú. Viacerí sa zmienili, že si problematiku transparentného zobrazenia výstavby doteraz neuvedomili a zaujímali sa o konkrétnejšie informácie. Iní prišli zas s očakávaním objasnenia celkovej podoby budúcej štvrte, ktorá nie je nikde zobrazená komplexne a projekty sa prezentujú viac-menej len vo svojej vytrhnutej realite. Presne tohto problému sa Virtuálna develoutópia dotýka svojim absurdným zobrazením. Ak by sme sa mali totiž držať len toho, čo sa objavuje vo vizuálnych materiáloch od jednotlivých developerov, vznikne z toho nekonzistentne pôsobiaca vízia pozliepaná z vyprázdnených hesiel a fotobankových klišé v romantických odtieňoch západu slnka. Doteraz nebol záujem zobraziť celú štvrť spôsobom, ktorý by upresňoval napojenie jednotlivých projektov a verejných priestranstiev medzi nimi a zjednocoval architektonickú víziu na základe konkrétnych detailov. Pri pohľade na takto navrstvenú kompozíciu vidieť, že komunikačná stratégia budúcej štvrte sa vezie na vlne dočasných mestských funkcií a vypĺňa prázdne miesta konzumom a relatívne naivnými predstavami o budúcom komunitnom dianí na ulici. Kritické projekty tohto druhu preto idú tiež do ulíc a hľadajú priamu interakciu s publikom. Na tom, že je potrebná oveľa väčšia participácia obyvateľstva na dianí a výstavbe v meste sa zhodneme viacerí – hľadanie tej správnej formy a priestoru na ňu však je otázkou dlhodobejšieho procesu. Kritický dizajn vie asistovať v tomto procese zvyšovaním povedomia o konkrétnych témach, kladením si otázok týkajúcich sa našej predstavy o budúcnosti a odkrývaním skrytých foriem vizuálnej komunikácie.

Virtuálne 3D koláže z prvého happeningu sú dostupné tu a tu.

Projekt je súčasťou širšieho kritického bádania na poli vizuálnej komunikácie a jej transparentnosti dizajnérky Lenky Hámošovej a vzniká v spolupráci s internetovým magazínom o kritickej praxi grafických dizajnérov Critical Daily.