Slovenský dizajn je v Marseille, u Le Corbusiera

„Pre Le Corbusiera predstavovalo toto vládne zadanie jedinečnú príležitosť konkretizovať idey, ktoré ako architekt rozvíjal vo svojej tvorbe, ale aj v teoretickej reflexii takmer 30 rokov. Zároveň to bola možnosť syntetizovať štyri mimoriadne dôležité aspekty uvažovania, ktoré predstavujú štyri kľúčové momenty marseillského komplexu – novátorská koncepcia bývania, náročná a inovatívna technická realizácia, dôsledný sociálny výskum a celkovo priekopnícky prístup k urbanizmu.“1

Kickie Chudíková / 5 o'Clock Everywhere Foto © Kickie Chudíková
Kickie Chudíková / 5 o’Clock Everywhere
Foto © Kickie Chudíková
Simona Janišová a Linda Viková / si.li ceramics / Beech Vase Foto © Adam Šakový
Simona Janišová a Linda Viková / si.li ceramics / Beech Vase
Foto © Adam Šakový

Ponuku spolupracovať na výstave v Cité Radieuse dostalo aj Slovenské centrum dizajnu, a to ešte v roku 2019. A hoci príprava kolekcie prebiehala v nepriaznivej pandemickej dobe, onedlho bude v Marseille sprístupnená nepredajná časť výstavy Krehký betón, ktorá predstaví výber slovenského dizajnu. O podujatí hovorí Maroš Schmidt, riaditeľ Slovenského centra dizajnu.

Ako vlastne vznikal projekt Krehký betón?

Návrh na spoluprácu s francúzskou stranou, konkrétne s Kolektiv Cité Radieuse, nám sprostredkovala Mária Beňačková Rišková, vtedajšia riaditeľka Slovenského centra dizajnu, a to na podnet Slovenského inštitútu v Paríži. V Bratislave sme ešte v roku 2019 privítali zástupcov Cité Radieuse Maxime Foresta a hlavnú kurátorku tejto výstavy Lauru Serra Forest. Predstavili nám svoj zámer vystavovať slovenský dizajn vo svojich galerijných priestoroch priamo v komplexe Unité d’Habitation Le Corbusier, ktorý je známy nielen v Marseille, ale poznajú ho všetci znalci architektúry 2. polovice 20. storočia a architektúry brutalizmu. Francúzi mali záujem v rámci svojho projektu vystaviť diela, ktoré súvisia s touto architektúrou, zároveň však na ňu reagujú pohľadom súčasníka.

Andrea Ďurianová / kolekcia Built up Foto © Jakub Čajko
Andrea Ďurianová / kolekcia Built up Foto © Jakub Čajko
Marcel Holubec W v spolupráci s Mikinou Dimunovou / limitovaná kolekcia hodvábnych šatiek HANA Foto © Marcel Holubec W. a Mikina Dimunová
Marcel Holubec W. v spolupráci s Mikinou Dimunovou / limitovaná kolekcia hodvábnych šatiek HANA
Foto © Marcel Holubec W. a Mikina Dimunová

S akou predstavou autorského zastúpenia išla hlavná kurátorka výstavy Laura Serra Forest do tejto spolupráce?

Maxime a Laura Forestovci nám na tejto návšteve odprezentovali už aj svoj predbežný kurátorský výber a zároveň sa na nás obrátili so žiadosťou o konzultácie, jeho prípadné zmeny, či doplnenie. Previedli sme ich naším múzeom dizajnu, nakoľko v zbierkach máme zastúpených mnohých súčasných autorov. Po tomto stretnutí sme nechali na ich rozhodnutí, koho budú v Marseille vystavovať. Finálny výber sme však spoznali až po roku, keďže konečnej realizácii výstavy v roku 2020 zabránila korona. Na zozname vystavujúcich sme spolupracovali aj so Slovenským inštitútom v Paríži, ktorému patrí vďaka za to, že kompletne pripravil pôdu pre túto výstavu. Možno je aj zbytočné pripomínať, že počas príprav výstavy, najmä pod vplyvom pandémie a s ňou súvisiacim uzatváraním galérií a múzeí, dochádzalo k viacerým turbulentným situáciám.

ALLT STUDIO / Stones rings and bracelets Foto © ALLT STUDIO
ALLT STUDIO / Stones rings and bracelets
Foto © ALLT STUDIO
Michaela Chmelíčková / Slovenský rozhlas, kolekcia TELEPORT 2020 Foto © Michaela Chmelíčková
Michaela Chmelíčková / Slovenský rozhlas, kolekcia TELEPORT 2020
Foto © Michaela Chmelíčková

Čiže výstava je výsledkom spolupráce viacerých strán.

Áno, okrem spomínaných zástupcov francúzskej strany a Slovenského inštitútu v Paríži, aj vďaka podpore MK SR je možné v Cité Radieuse, v rámci Roku slovenského dizajnu, od 4. septembra až do 1. októbra navštíviť nepredajnú časť výstavy Krehký betón. Nakoniec sa nám, paradoxne, podarilo usporiadať výstavu väčšiu, ako bolo pôvodne naplánované. Toto leto sa totiž v Marseille konajú hneď tri podujatia, ktoré vznikli v spolupráci MK SR, Slovenského inštitútu v Paríži, Kolektiv Cité Radieuse a SCD: práve končiaca výstava Fragile Concrete fotografky Márie Švarbovej, nepredajná výstava Krehký betón, ktorá začína práve teraz a taktiež od 5. júna do 1. októbra prebiehajúca predajná výstava slovenského dizajnu s rovnakým názvom Krehký betón. Aj v prípade tejto predajnej výstavy sa SCD podieľalo na príprave, respektíve výbere exponátov. Žiaľ, naše centrum nemôže vykonávať takúto obchodnú činnosť, preto ju zabezpečovala francúzska strana. Ja osobne som však veľmi rád, že sa predajná forma výstavy uskutočnila, napokon pre dizajn je nesmierne dôležité dokázať sa predať a navyše na zahraničnom trhu.

Archimera / Sprievodca architektúrou Trenčianskych Teplíc Foto © Archimera
Archimera / Sprievodca architektúrou Trenčianskych Teplíc
Foto © Archimera
Lucia Kováčiková / Na hore nájdeš poklad Foto ©  Adam Šakový
Lucia Kováčiková / Na hore nájdeš poklad
Foto © Adam Šakový

Aký je v Marseille záujem o slovenský dizajn?

Dvere nám, respektíve slovenskému dizajnu, otvorila výstava Márie Švarbovej. S touto žiadanou fotografkou sme začali spolupracovať ešte pred dvomi rokmi, a to na podnet francúzskeho partnera, Maxime a Laury Forestovcov a zástupcov Slovenského inštitútu v Paríži, ktorí si veľmi želali našu súčinnosť pri príprave jej výstavy. Mária mala vytvoriť fotografie priamo v Marseille, ale s objektmi z našich zbierok, ktoré reprezentujú československý dizajn zo šesťdesiatych a  sedemdesiatych rokov 20. storočia. Presnejšie to mali byť také dizajny, ktoré korešpondujú s brutalistickou architektúrou, respektíve s architektúrou Le Corbusiera, alebo sú charakteristické neomodernistickým dizajnom. My sme teda na jej výstavu pripravili výber takýchto produktov a po ich nafotení v Marseille aj tlač fotografií. Tieto sa po ukončení výstavy stanú súčasťou zbierky fotografie Slovenského múzea dizajnu SCD. Výstavu Márie Švarbovej sprevádzala masívna kampaň v najprestížnejších médiách (spomeňme napríklad Vogue, Elle Decor), vďaka ktorej sa do povedomia verejnosti dostala aj informácia, že po výstave Fragile Concrete bude nasledovať výstava slovenského dizajnu Krehký betón, v rámci ktorej sa budú prezentovať slovenskí dizajnéri a dizajnérske štúdiá2.

Marián Laššák / Spatial Images Foto © Marko Horban
Marián Laššák / Spatial Images Foto © Marko Horban
Ové Pictures / Kolonádový most Foto © Ové Pictures
Ové Pictures / Kolonádový most
Foto © Ové Pictures
Beton Export / Panelák Foto © Mária Pinčíková / BETONEXPORT
Beton Export / Panelák
Foto © Mária Pinčíková / BETONEXPORT

Mária Švarbová nám pripravila jednoduchšiu cestu k publiku, keďže svojím dielom zaujala nielen francúzsku verejnosť, ale aj návštevníkov zo zahraničia. Podľa nám dostupných informácií z Marseille, si jej výstavu prišli pozrieť okrem domácich záujemcov aj hostia z Paríža, Bruselu, Ženevy… Počas posledných dní výstavy to bolo denne 100 až 180 divákov, fotografie vystavené vo verejných priestoroch si mohlo denne pozrieť asi 500 ľudí. Rovnako sme sa dozvedeli, že francúzsky partner na základe návrhov samotných návštevníkov rozširuje ponuku predajnej časti výstavy Krehký betón. Hoci sme neboli hlavným iniciátorom projektu a rešpektovali sme názor francúzskej strany, myslím si, že sme sa ukázali ako spoľahlivý a kvalitný partner, dobrý konzultant pre hlavného kurátora. Chcel by som ešte spomenúť, že sme francúzskej strane počas ich návštevy v Bratislave predstavili aj výsledky výskumov Slovenského múzea dizajnu, a preto boli do výberu na výstavu, okrem prác našich dizajnérov zaradené aj niektoré publikácie, ktoré sa dotýkajú jej hlavnej témy. Patrí k nim napríklad publikácia o tvorbe fotografa Karola Kállaya Zaostrené na krásu, na ktorej spolupracovala aj naša kolegyňa Zuzana Šidlíková alebo knihy Architektúra starostlivosti, C20: Sprievodca architektúrou Bratislavy, C20: Sprievodca architektúrou Piešťan, C20: Sprievodca architektúrou Vysokých Tatier, C20: Sprievodca architektúrou Trenčianskych Teplíc občianskeho združenia Archimera, ktoré sa metodicky venuje výskumu slovenskej architektúry.

Uvidíme Krehký betón aj na Slovensku?

Momentálne rokujeme s Francúzskym inštitútom v Bratislave a naším francúzskym partnerom o možnosti uskutočniť výstavu Krehký betón na jar 2022 aj v Bratislave. Teraz sme však veľmi zvedaví, s akou reakciou sa v Marseille stretne nepredajná časť výstavy našich dizajnérov.

Silvia Sukopová / Ordinary Things Foto ©  Adam Šakový
Silvia Sukopová / Ordinary Things
Foto © Adam Šakový
Marko Horban / Verk No21 Foto © Marko Horban
Marko Horban / Verk No21
Foto © Marko Horban
ŠťukART a By__product / NAROV_NU collection Foto © Anna Ničová
ŠťukART a By__product / NAROV_NU collection
Foto © Anna Ničová
Lousy Auber / Hotel Kyjev Deconstructed Foto © Lousy Auber
Lousy Auber / Hotel Kyjev Deconstructed
Foto © Lousy Auber

Trvanie celého výstavného projektu: 5. 6. – 1. 10. 2021
Otvorenie výstavy Krehký betón: 4. 9. 2021
Miesto:
Unité d’Habitation Le Corbusier, 280 Boulevard Michelet, 13008 Marseille, France

Hlavná kurátorka: Laura Serra Forest
Kurátorská spolupráca: SCD
Architektúra a realizácia výstavy: Kolektiv Cité Radieuse
Grafický dizajn: Matej Vojtuš
Produkcia: Zdenka Pepelová, Maroš Schmidt, SCD
Organizátori výstavy: SCD, Institut Slovaque de Paris, Kolektiv Cité Radieuse

1 GAŽOVIČOVÁ, Nina. 2014. Marseille Modulor (druhá šanca pre Corbusierove stredozemné viridárium). In Designum, č. 2, s. 30-37.

2 ALLT STUDIO, Archimera, Oleksandra Bakushina, Alexandra Barth, Natália Blahová, Michaela Chmelíčková, Kickie Chudíková, Andrea Ďurianová, Marcel Holubec W. (spolupráca s Mikinou Dimunovou), Marko Horban, Lousy Auber, Lucia Kováčiková, Michaela Kompaníková, Mach & Krovina, Marián Laššák, Markéta Nováková, Mira Podmanická, Marco Savino, Lucia Almášiová, Richard Kučera Guzmán, Zuzana Šidlíková, Simona Janišová a Linda Viková / si.li.ceramics, Stanislav Ondruš / ŠťukART, Hana Kerekrétyová / By__product, Silvia Sukopová, Ové Pictures a Beton Export.

Nový Kállay

Ďalšia z publikácií o slávnom nestorovi slovenskej fotografie prináša nepublikovaný materiál a svieži pohľad na jeho tvorbu. Zopakujeme si aj známe fakty, že Kállay začal pôsobiť ako slobodný umelec už v roku 1953 a rýchlo získal úspech a uznanie. Tento aktívny a činorodý fotograf má za sebou viac ako 35 knižných publikácií a stovky výstav po celom svete. Fotografoval profesionálne ako fotoreportér, módny fotograf, portrétista a krajinár, pracoval pre rôzne periodiká doma a v zahraničí. Počas svojej kariéry fotografoval napríklad pre GEO Hamburg, pre magazíny Spiegel, Stern, Focus, Manager Magazin, Paris Match, Illustré, Sport International, Tutto Turismo a iné.

Foto: archív agentúra Richie
Foto: archív agentúra Richie
Foto: archív agentúra Richie
Foto: archív agentúra Richie

Kniha Zaostrené na krásu zaostruje na módnu tvorbu, dôležitú súčasť jeho celoživotného diela. Množstvo materiálu však doteraz nebolo zverejnené. Že bol nesmierne aktívny, dosvedčujú aj jeho vtedajšie kolegyne – manekýnky. Tri rozhovory – s Ľubou Magátovou-Ruskovou, Emmou Tekelyovou a Beátou Králikovou – tvoria veľmi pútavú a živú časť knihy. Pre slovenský časopis Móda pracoval ako jediný interný fotograf viac ako 30 rokov (časopis bol vydávaný od roku 1950 Československým zväzom žien). Kállayove fotografie tu prvýkrát zverejnili v letnom vydaní z roku 1956 a s Módou pracoval až do konca osemdesiatych rokov. Dočítame sa aj o jeho ďalších spoluprácach s nemeckými časopismi Saison a Sibylle a francúzskym Jardin des Modes. V domácich a zahraničných časopisoch mal Kállay za tridsať rokov publikovať viacej než dvadsaťtisíc fotografií. Prínos Karola Kállaya do slovenskej i svetovej fotografickej tvorby bol mnohokrát ocenený.

Publikáciu Zaostrené na krásu vydala kreatívna agentúra RICHIE v spolupráci s Vydavateľstvom SLOVART. Kniha ako autonómne dielo, tak ako tieto dve značky, vo mne vyvoláva presne analogické dojmy – kombinácia mladistvého “cool” looku a overenej dôstojnej umeleckej dramaturgie. Kým textu ťažko možno niečo vyčítať, spracovanie knihy ako objektu nechá pozorného čitateľa niekedy na pochybách. Načo sú niektoré odstavce nezmyselne odsadené? Na čo nás chcú upozorniť? Prečo je (takmer) každá fotografia v obrazovej prílohe zalomená iným spôsobom?

Zuzana Šidlíková ako naslovovzatá expertka nadväzuje na svoje dlhoročné výskumy. Dopĺňa a pokračuje v príbehoch, ktoré rozpráva v mnohých časopiseckých článkoch i obsiahlejšej monografii o slovenskej móde. Lucia Almášiová prináša pútavý úvod do histórie módnej fotografie. Práve módna fotografia 20. storočia je jedinečným umeleckým, spoločenským i technologickým fenoménom. Prináša mnohovrstevnaté svedectvo o charakteristikách doby, prekračovaní limitov, stanovovaní noriem, z ktorých častokrát módne periodiká a showbiznis či umenie ťažia dodnes.

Foto: archív agentúra Richie
Foto: archív agentúra Richie
Foto: archív agentúra Richie
Foto: archív agentúra Richie

Pozitívne sa dá zhodnotiť obálka, ktorú Richie popisuje na svojej webstránke: “Na prebale knihy je použitá typografia, potlačená na červenej transparentnej fólii. Po odokrytí prebalu, sa nám objaví na knižných doskách potlačená už čistá Kállayova fotografia. Červená farba sa objavuje v dobovej tiráži časopisu Móda, kde používali červeno-zelenú typografiu. Fólia nám taktiež pripomína prostredie červenej komory. Nadpisové písmo Jaroslav je od československého písmara Tomáša Brousila a sprevádza nás celou knihou.”
Obálka pritiahne, zaujme, dá, čo sľubuje. Všetko je ako má byť, dejinám slovenskej umeleckej histórie sa podarilo splatiť ďalší dlh. Módny a intelektuálny zážitok kniha prinesie, tak nesúrodému kolektívu autorov napokon odpustíte drobné neformálne prešľapy voči prísnej a vážnej klasike.

Názov: Lucia Almášiová, Zuzana Šidlíková, Richard Guzman: Zaostrené na krásu
Vydavateľ Agentúra RICHIE a vydavateľstvo Slovart
Počet strán 224
EAN 9788097258313
Rok vydania 2019

Foto: archív agentúra Richie

MICHAL MATOUŠEK: IMAGO MAGAZINE

V prvej časti monografie venovanej magazínu IMAGO autor podrobne a precízne rozoberá obsah všetkých tridsiatich publikovaných čísel tohto periodika. Hoci v nich dominovala reprodukcia diel fotografov, nechýbali ani faktografia, rozhovory, recenzie či teoretické eseje a rozpravy o vývoji lokálnej scény. Je zjavné, že Matoušek vychádzal z poctivého štúdia všetkých vydaní, popri hutnom jadre knihy sú tu však texty s množstvom štylistickej vaty typickej pre absolventské práce. To však nespochybňuje prínos súhrnu unikátneho materiálu, ktorého estetický a historický obsah môže byť východiskom na štúdium vo vzťahu k umeleckému a spoločenskému kontextu. Umožňuje nám kriticky preskúmať štýlové voľby, ikonografické modely, typografické a redakčné tendencie od polovice deväťdesiatych rokov až po rok 2010 a taktiež sledovať vývoj grafického dizajnu a jeho zvyšujúcu sa vizuálnu príťažlivosť.

Rozsiahla kapitola sa venuje skladbe a rozsahu časopisu a jej jazykovej úrovni, ktorá bola vinou nedokonalých prekladov do angličtiny relatívne nízka. Naopak, pokiaľ ide o grafickú úpravu, autor prostredníctvom obrazového materiálu dôkladne analyzuje a približuje charakteristické prejavy jednotlivých grafikov, ktorí sa na tejto pozícii vystriedali. IMAGO využívalo externých grafikov a štafetu si medzi sebou odovzdali celkom štyria. Matoušek poukazuje aj na ich nedostatky, voľbu písma či zasadenie textu, či samotnú titulku s autorskou fotografiou. Prvá a najdlhšie pôsobiaca bola Jana Lokšeničová, taktiež autorka pôvodného logotypu, ktorú vystriedali Mária Rojko a Broňa Brtáňová, neskôr Sandro Fiala. Každý z nich prejavil svoj charakteristický rukopis usporiadania fotografií a textu tak, aby vzájomne komunikovali a harmonizovali.

Samotná publikácia poskytuje intenzívny vizuálny zážitok, ktorý pramení aj z prelínania sa niekoľkých pohľadov: šéfredaktora, kurátorov, redaktorov či samotných čitateľov. V druhej polovici knihy sa zoznámime s kľúčovými aktérmi IMAGO – všetkými redaktormi, ktorí v ňom pôsobili. Autor ich predstavuje nielen krátkou biografiou, ale aj cez ich postrehy a spomienky dotýkajúce sa spolupráce s IMAGOM. Ich práca a bohatosť príspevkov plne odráža komplexnosť a zložitosť územia, v ktorom sa časopis tvoril a následne rozvíjal. Vzhľadom na to, že časopis vychádzal v anglickom jazyku, je pravdepodobné, že si ťažšie nachádzal čitateľov v domácom prostredí a mal len úzky okruh odberateľov. Práve preto je tento zväzok vzácnou príležitosťou, ako si pripomenúť rozmanitosť súčasnej a historickej fotografie v rámci spoločného európskeho kultúrneho priestoru v českom jazyku.

Fotografia je komplexnou formou komunikácie a dnes je viac než kedykoľvek predtým obrazom našej doby. Michal Matoušek v spolupráci so Stredoeurópskym domom fotografie predstavuje ambiciózny projekt, kvalitne vytlačenú fotoknihu v rozsahu 390 strán, ktorá ponúka východisko k porozumeniu súčasného fotografického vyjadrenia.

Rozhovor s autorom textovej časti Michalom Matouškom a grafickým dizajnérom Marekom Kianičkom.

Ako vznikla myšlienka vytvoriť publikáciu, ktorá zachytáva pätnásťročné pôsobenie časopisu IMAGO?

S akým zámerom ste sa do nej pustili? MM: Práca vznikla ako záverečná bakalárska práca na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave. Cieľom bolo systematicky spracovať históriu tohto časopisu.

Hoci ide o špecifickú tému, rozhodli ste sa cieliť aj na širšiu časť čitateľského publika. Viac ju pravdepodobne ocenia členovia úzkeho kruhu nadšencov fotografie. Máte pocit, že si bude ľahko nachádzať čitateľov? 

MM: Nie. Cieľom bola od začiatku úzka skupina odborného publika. Tomu zodpovedá aj náklad knihy.

Ako ste vzájomne spolupracovali? Michal, mali ste ako autor vlastnú jasnú víziu, ako by malo výsledné dielo vyzerať, alebo ste Marekovi prenechali voľnú ruku pri grafickom stvárnení? 

MM: Základom bola moja vlastná grafická úprava bakalárskej práce, ktorá reflektovala grafickú úpravu časopisu IMAGO. Z toho sme vychádzali, vo vlastnej grafickej úprave mal Marek Kianička voľnú ruku.

MK: So zákazkou ma oslovil Václav Macek. Následne sme sa spojili s Michalom Matouškom. Obaja mi nechali absolútne voľnú ruku. Vychádzali sme z úpravy časopisu, kniha má napríklad rovnaký formát, ako mal časopis a plus mínus rovnakú štruktúru, ako mala bakalárska práca.

So Stredoeurópskym domom fotografie ste spolupracovali aj na Dejinách slovenského filmu, v čom bola táto skúsenosť podobná a v čom, naopak, odlišná? Aký prístup ste volili v dokumentovaní filmu a aký v dokumentovaní časopisu?

MK: Dejiny slovenského filmu a kniha IMAGO sú absolútne rozdielne publikácie. Spoločné majú len to, že mapujú dejiny určitého média. Pri Dejinách slovenského filmu bol v prvom pláne text. Napriek tomu, že v knihe je množstvo fotografického materiálu, ťažiskový je text. V monografii IMAGO je to skôr naopak. Preto aj práca na knihe bola výrazne iná. Obsah a štruktúra boli navyše určené pôvodnou bakalárskou prácou Michala Matouška. Špecifickou časťou boli prílohy.

MM: Prílohy tvorili základ pre prácu s týmto materiálom pre odborníkov nehovoriacich českým jazykom, kto – rým bolo IMAGO pôvodne určené.

Kým IMAGO vchádzalo, vystriedali sa v ňom štyria externí grafici, ktorí nenasledovali určitý fixný grafický vzor, hoci štruktúra bola čiastočne stanovená rozdelením do rubrík, ale pristupovali k nemu s osobitým rukopisom. Zaznamenali ste stupňujúcu sa grafickú kvalitu? Ako hodnotíte grafickú úroveň samotného časopisu?

MK: Časopis IMAGO je pekný dokument svojej doby. Ťažko hodnotiť prácu jednotlivých grafikov. Vytvorili rôzny počet čísel a, samozrejme, v inej dobe a s inými možnosťami. Aj keď najmä prvé čísla niesli so sebou rôzne začiatočnícke chyby, mal časopis počas celej svojej existencie osobitý charakter a vcelku slušnú grafickú úroveň.

Kniha má vkusný a príťažlivý vzhľad, mimoriadne oceňujem veľmi minimalistickú titulku a snahu dodržiavať určitý kvalitatívny štandard. Ťahačom knihy sú jednoznačne kvalitné autorské fotografie publikované v časopise. Čo bolo pre vás najväčšou výzvou pri jej realizácii?

MK: Kniha mala dopredu určenú presnú štruktúru (gro knihy je rozdelené do kapitol podľa chronologického zoradenia jednotlivých čísel časopisu). Najväčšou výzvou bolo nájsť spôsob, ako zobraziť reprodukcie pôvodných strán z každého čísla časopisu. Špecifická bola aj tvorba príloh s „nekonečnými“ dátami usporiadanými do rôznych tabuliek.

Michal Matoušek: Imago. Občianske združenie FOTOFO, Stredoeurópsky dom fotografie v spolupráci s Inštitútom tvorivej fotografie Filozoficko-prírodovedeckej fakulty Sliezskej univerzity v Opave, 2018, 390 s.

European Design Stories: Osobné reflexie európskeho dizajnu

Ako úprimný fanúšik dizajnu, kurátor a predovšetkým člen kreatívneho kolektívu OKOLO som nikdy na nič nečakal. Svoju vášeň pre odbor som od začiatku chcel čo najintenzívnejšie prežívať, byť v kontakte so zaujímavými ľuďmi, ktorí nás môžu obohatiť a vidieť čo najviac vecí na vlastné oči. Z akejsi potreby maximálne sa realizovať v našom záujme o dizajn, architektúru či umenie, sme spoločne s kolegami, grafickými dizajnérmi Matějom Činčerom a Janom Klossom založili v roku 2009 kreatívnu skupinu OKOLO.

Od začiatku bolo pre nás veľmi dôležité uvádzať naše zámery, ktoré sme vymýšľali pri pive, do praxe. Začali sme vydávať časopis, pripravovať výstavy, spolupracovať s dizajnérmi a za dizajnom a architektúrou tiež cestovať. Počas siedmich rokov sme sa pozreli relatívne na dosť miest a vždy sme brali naše spoločné objaviteľské cesty aj ako akúsi formu relaxácie a zábavy. Od roku 2011 sme potom jednotlivé čísla nášho časopisu zamerali na konkrétne európske lokality – Viedeň, Ligúriu a Lausanne. To boli naše zásadné tri cesty, ktoré sme uskutočnili v rokoch 2011 – 2014. Cesty plné dizajnu, skvelých poznatkov, vizuálnych spomienok, ale predovšetkým osobného zadosťučinenia, priateľstva a zdieľania neopakovateľných zážitkov. To všetko samozrejme cez dokumentáciu, objavovanie a reflexiu všetkého, čo sme na našich cestách videli a poznali. Osobný vzťah s tvorcami a zvedavosť vidieť ich pracovné prostredie, nahliadnuť do skíc, diárov či na papier pri ich kresbe a navštevovať unikátnu, často zabudnutú modernistickú architektúru, sa stalo našou univerzálnou témou a zároveň kreatívnym médiom, prostredníctvom ktorého sa môžeme vyjadrovať a odovzdávať tieto vzácne informácie ďalej.

Zbierky Slovenského múzea dizajnu.
Zbierky Slovenského múzea dizajnu.

Za dizajnom po Európe

To všetko sme okrem našich vlastných projektov zhodnotili aj počas posledných dvoch rokov v rámci kurátorského projektu European Design Stories, ktorý iniciovala programová riaditeľka pražského festivalu design-SUPERMARKET Darina Zavadilová. Spoločne sme tak vytvorili koncept, ktorý by cestovanie a osobné objavovanie dizajnu a architektúry systematicky prepojil s fundovaným vhľadom do stavu súčasného európskeho dizajnu a mnohých jeho podôb. Vznikol tak komplexný plán, od začiatku počítajúci s niekoľkými cestami po európskych štátoch, na ktorých budeme zbierať konkrétne materiály, webovou platformou na prezentáciu spracovaných materiálov formou rozhovorov, článkov a videí, niekoľkými výstavami v spolupracujúcich krajinách a v neposlednom rade prípravou obsiahlej publikácie, ktorá by zhrnula naše poznatky z ciest a konfrontovala konkrétne príklady s niekoľkými esejami európskych kurátorov a teoretikov o fenoménoch súčasného i moderného dizajnu v rôznych európskych lokalitách.

S kreatívnym tímom European Design Stories, kam patrí Darina Zavadilová ako kreatívna riaditeľka, grafickí dizajnéri Jan Kloss a Matěj Činčera, fotograf Tomáš Souček, filmár Jan Rybák a ja, Adam Štěch, ako kurátor a editor, sme v priebehu roka 2015 navštívili rad európskych dizajnérov a projektov všetkých zameraní, generácií i charakterov. Zďaleka sme však nemohli obsiahnuť celý európsky kontinent. Naše reportáže, ktoré postupne zverejňujeme na webe European Design Stories, sú iba akýmisi fragmentmi vypovedajúcimi o stave dizajnu a súvisiacich kreatívnych disciplínach na starom kontinente. Popri tradičných veľmociach, ako sú Taliansko, Nemecko, Rakúsko alebo Švajčiarsko, ktoré sa môžu pýšiť bohatou históriou úžitkového umenia, sme čiastočne spoznali aj súčasné dianie na globálnej dizajnérskej scéne v neveľmi známych krajinách vrátane Slovenska, Slovinska a Českej republiky. Naše cesty viedli od malých nezávislých štúdií k etablovaným dizajnérom i úspešným výrobcom či netradičným projektom, ktoré odkrývajú často veľmi odlišné pohľady na dizajn ako nástroje sociálnej angažovanosti. A konečne, riaditeľka Múzea dekoratívnych umení v Drážďanoch Tulga Beyerle zhodnocuje kreatívne prostredie súčasnej Viedne.

Továreň Nábytku Very Wood. Udine, Taliansko.
Továreň Nábytku Very Wood. Udine, Taliansko.

Aké sú témy európskeho dizajnu?

Prostredníctvom rozhovorov a esejí sme tak zachytili určitú esenciu súčasného európskeho dizajnu, ktorý podľa môjho názoru nedisponuje výraznými špecifikami a charaktermi. Témy myslenia a práce súčasných dizajnérov z rôznych kútov Európy i z celého sveta sa v súčasnosti veľmi prekrývajú a vytvárajú tak globálne štýlové prúdy. Aj napriek tomu v každej oblasti existujú určité lokálne problémy a aktuálne súvislosti, ktoré vnášajú do prostredia súčasného globálneho dizajnu určitú diverzitu a hravosť. Počas našich ciest sme narazili na mnoho podobných tém. Žije súčasný taliansky dizajn predovšetkým zo svojej slávnej histórie? Prečo sa talianski dizajnéri nechávajú natoľko silne inšpirovať históriou? Môže byť dizajn udržateľným sociálnym nástrojom a kritikou spoločnosti i politiky tak, ako to praktizujú niektorí angažovaní dizajnéri v Slovinsku? Stojí Česká republika na prahu novej sklárskej revolúcie? A prečo hľadajú na Slovensku mladí dizajnéri útek od všednej reality vo folklóre alebo nových technológiách ako alternatívnom riešení k nedostatočnej spolupráci s priemyslom? Európa je rozmanitý kontinent s rozmanitými kreatívnymi aj sociálnymi problémami a úlohami do budúcnosti. Dizajn tak v mnohých prípadoch len kopíruje všeobecný vývoj v jednotlivých štátoch aj spoločnostiach.

Projekt European Design Stories prináša informácie o viac ako 30 kreatívnych osobnostiach a projektoch, mnohých architektonických zaujímavostiach, zákulisných príbehoch zo sveta dizajnu aj všeobecnejších zamysleniach sa nad stavom dizajnu na našom kontinente. Spoločne s našimi spolupracovníkmi sme tak vytvorili akúsi vizuálnu aj textovú mapu súčasného európskeho dizajnu. Načatých tém je tu veľa. Ich analýza však nie je len na nás. Na stránkach našej knižky, na našom webe aj v inštaláciách našich výstav, ktoré sa uskutočnili v Prahe, Miláne, Bratislave a Ľubľane, predkladáme bohatý vizuálny materiál aj znalosti. V našom výbere nás vždy zaujímala rozmanitosť a odlišné pohľady.

Koncept podľa citu

Veľa ľudí z odboru sa nás pýtalo, aký zmysel dáva výber jednotlivých štátov a dizajnérov. Pravdupovediac zmysel príliš nedáva. Projekt vznikol vďaka podpore európskeho grantu, ktorý vyžadoval medzinárodnú spoluprácu s organizáciami v iných krajinách. Nadviazali sme tak spoluprácu s Ľubicou Hustou z Bratislava Design Week, Majou Vardjanovou z múzea MAO v Ľubľane a talianskou kurátorskou agentúrou Space Caviar. Táto spolupráca nás zaviazala zdokumentovať dizajnérov a kreatívne projekty práve v týchto krajinách. Ich prepojenie tak vychádza z čisto administratívnej potreby, ktorú sme však dokázali využiť v náš prospech. Naplánovali sme teda cesty, na ktorých sme okrem už spomínaných štátov navštívili aj iné krajiny, snažili sa zachytiť čo najpestrejší súbor konkrétnych osobností a projektov a vytvoriť tak veľmi rozmanitý koktail európskej dizajnérskej inšpirácie.

Naše projekty nikdy nemajú akademické ambície a nikdy nedisponujú vedeckými rozmermi. Sú predovšetkým pravdivé a snažia sa odhaľovať veci, ktorých si dizajnérska či architektonická komunita tak veľmi nevšíma. Vždy sa snažíme vyberať naozaj originálny obsah, ktorý je založený na konkrétnych príbehoch a počinoch. Výnimkou nie je ani projekt European Design Stories, ktorý je našou pravdivou výpoveďou o tom, ako sme európsky dizajn na našich cestách spoznali a zdokumentovali. Pestrosť tém je zámerná. Návšteva destilérie v Nemecku, rozhovor o fenomenálnom architektovi Carlovi Mollinovi, návšteva bratislavského Slovenského múzea dizajnu či reportáže zo štúdií mnohých mladých a etablovaných produktových dizajnérov. To je koktail, ktorý pre nás znamená našu osobnú a pravdivú výpoveď o rozmanitosti európskej dizajnérskej scény. Nerobíme žiadne vedecké závery ani nepíšeme zložité eseje. Dizajn čitateľom aj divákom predstavujeme v odľahčenej forme vychádzajúcej z nášho najlepšieho presvedčenia.

Štúdio Zaven. Enrica Cavarzan, Marco Zavagno, Mestre, Taliansko.
Štúdio Zaven. Enrica Cavarzan, Marco Zavagno, Mestre, Taliansko.

Širšia perspektíva

Aby sme však predsa len náš pohľad a názor trochu vyrovnali aj postrehmi odinakiaľ, oslovili sme ako súčasť projektu niekoľko vybraných európskych teoretikov a kurátorov, ktorí symbolicky doplnili svojimi esejami mapu Európy a prispeli svojimi vlastnými pohľadmi na dizajn konkrétnych geografických lokalít, ktoré im sú veľmi blízke. Jednotlivé kratšie i dlhšie eseje tak zoznamujú čitateľa s konkrétnymi problémami a témami súčasného dizajnu naprieč Európou. Každý z odborníkov sa zamýšľa nad svojou témou súvisiacou s krajinou, v ktorej žije, s generáciou, v ktorej vyrástol, so skupinou tvorcov, ktorých už dlhšie sleduje alebo len aktuálnou témou týkajúcou sa jeho práce. Vzniká tak akási textová mapa súčasného európskeho dizajnu, príklady tendencií a fenoménov, ktoré sa objavujú v rôznych štátoch, mestách alebo komunitách. Každá esej má tak v knihe svoje jasné miesto a ponúka zainteresovaný pohľad do vnútra tej či onej dizajnérskej scény. Či už je to Viedeň, Londýn, Škandinávia, Poľsko, Česká republika alebo Turín, všetky miesta v knihe spája zainteresovaný pohľad konkrétnych profesionálnych insiderov.

Kým šéfredaktorka magazínu Disegno Johanna Agermann Ross sa zamýšľa nad súčasnou experimentálnou scénou v Londýne, Matylda Krzykowski z Depot Basel píše o ambíciách nastupujúcej generácie poľských dizajnérov. Zakladatelia časopisu MacGuffin Kirsten Algera a Ernst van der Hoeven zase zhodnocujú vplyv extrémne vplyvnej skupiny dizajnérov Droog v Holandsku a Daniel Goling píše o súčasnej podobe škandinávskeho dizajnu. Kurátor Marca Rain sa zase zoširoka rozpísal o histórii interiérového dizajnu v Turíne. A prečo píše o histórii v súčasnom kontexte? Je táto história súčasnosťou tamojšej scény, ktorá neustále čerpá inšpirácie z neuveriteľného genia loci tohto miesta? Aj také témy nás zaujímajú. Český historik skla Petr Nový rekapituluje posledné roky produkcie skla v Českej republike. Riaditeľka Bratislava Design Weeku Ľubica Hustá sa pre zmenu zaujíma o to, prečo súčasný slovenský dizajn čerpá svoju inšpiráciu vo folklóre a kurátorka Slovinského múzea dizajnu Maja Vardjan zisťuje, prečo využívajú mladí slovinskí tvorcovia dizajnu ďalšie bádanie a reflexiu.