Pozvánka na výstavu v Satelite. Ateliér Sklo VŠVU

Tento rozhovor s Patrikom Illom vznikol ešte počas prípravy výstavy ateliéru Sklo Vysokej školy výtvarných umení, ktorá bola otvorená 16. septembra v Galérii dizajnu Satelit. Jej názov Sklo VŠVU – časť prvá: dizajn napovedá, že po prezentácii študentských prác zameraných na dizajn a úžitkové umenie, bude nasledovať časť druhá, ktorá sa sústredí na voľné umenie. Obe tieto línie majú svoje zastúpenie v programe ateliéru, ktorý Patrik Illo, ktorý je autorom koncepcie a spolukurátorom výstavy, vedie už vyše desať rokov.

Petra Molnárová, 2019
Petra Molnárová, 2019
Aleksandra Stencel (PL), 2012
Aleksandra Stencel (PL), 2012

AP: Tvoj tvorivý profil je naozaj mnohovrstvový. Ako dizajnér máš silné väzby na priemyselnú výrobu, vo svojej umeleckej tvorbe uplatňuješ konceptuálne princípy, experimentuješ so sklárskymi technológiami a realizoval si aj výstavy v pozícii kurátora… Čo sa premietlo do tvojej koncepcie, s ktorou si prišiel na post vedúceho ateliéru?

PI: Zmysel nášho ateliéru určuje materiál sklo a tvorba, v ktorej je zastúpené, a to v rozpätí od umeleckých projektov až po priemyselnú výrobu. Je to teda odlišný prístup ako na iných katedrách VŠVU, kde je základná orientácia – vzdelávanie –  jasne určená: buď umelecké alebo priemyselné. Na začiatku som mal ambíciu vytvoriť viac konceptuálny ako materiálny ateliér, ale postupne som musel svoje zámery prispôsobiť realite. Študenti, ktorí prichádzajú do ateliéru sú rôzni, niektorí majú ambíciu robiť presahy do art dizajnu či venovať sa voľnému umeniu. Väčšinou ich však láka práca priamo s materiálom. Musím teda prihliadať na danosti a preferencie študentov, pracovať s nimi a snažiť sa ich rozvíjať.

AP: Aká je teda súčasná štruktúra výučby?

PI: Zaviedli sme s kolegami tri základné prakticko-teoretické predmety, ktoré v našom ateliéri dovtedy neboli týmto spôsobom rozdelené. Brúsené a tavené sklo vedie Milan Opálka; realizuje sa v školských dielňach vybavených strojmi a základnými technológiami. Druhý predmet vedie Palo Macho, je zameraný na aplikované technológie, čo umožňuje riešiť umelecké projekty, najmä maľbu na sklo. Potom je to fúkané sklo – spojené často so semestrálnou témou realizovanou v sklárni. Študenti, ktorí u nás študujú, s prácou v sklárni väčšinou nemajú žiadnu predchádzajúcu skúsenosť. Musia si to vyskúšať, máme však málo času na to, aby sa sami naučili fúkať, mali by teda získať aspoň predstavu o možnostiach tejto technológie. 

Základom výučby sú klasické technológie, ktoré vychádzajú z potrieb priemyslu a tradícií nášho regiónu, ale rovnako sú inšpiratívnym východiskom pre voľnú tvorbu. Z tohto hľadiska je zaujímavé zmieniť fakt, že najširšie uplatnenie vo voľnej tvorbe majú u nás technológie spojené s výrobou taveného a brúseného skla a menej už fúkaného skla, hoci aj v tejto oblasti vznikli vynikajúce diela, napríklad od Ľubomíra Blechu.

Małgorzata Konieczna (PL), 2016
Małgorzata Konieczna (PL), 2016
Igor Kováč, 2021
Igor Kováč, 2021

AP: Obe základné línie prístupu k tvorbe so sklom sa teda v ateliéri môžu rozvíjať. S akými predstavami prichádzajú študenti?

PI: Samozrejme, že niektorí študenti  inklinujú viac k voľnej tvorbe, iní k dizajnu. Bakalársky program je však nastavený tak, aby pracovali s obomi prístupmi. Bakalár musí predovšetkým poznávať technológie – aby sa ako tvorca počas štúdia našiel. Musí získať technologické základy a overiť si určité postupy tvorivej práce, čo je rovnako potrebné pre dizajnérov ako aj  pre tých, ktorí smerujú k voľnej tvorbe. Študijný program umožňuje práve toto hľadanie, počas ktorého by mal absolvent dospieť k tomu, či chce tvoriť ako voľný umelec alebo dizajnér. 

AP: Zameriavaš sa rovnako na voľnú tvorbu aj dizajn. Ako vedieš študentov k dizajnu, aby vedeli navrhovať úžitkové predmety? Je to  priamočiare? 

PI: Mojou ambíciou je, aby študenti počas jedného roka pochopili, o čom je navrhovaný predmet, aká je jeho funkcia, aký je jeho vzťah k technológii. Čo to znamená vytvoriť predmet v danom čase, priestore a vo vzťahu k minulosti i budúcnosti, teda veľmi globálne. Vediem ich k tomu, aby uvažovali o predmetoch ako takých. Reálne sklenených úžitkových predmetov nie je veľa typov: pohár, váza, misa… v tom sa dá ľahko zorientovať. Ale cieľom má byť hľadanie ich podstaty, zodpovedať si otázky, prečo by mali vzniknúť, v čom je ich nová hodnota. Ide o vedenie študenta – aj ten, pre ktorého je dôležitejšie remeslo než koncept, dokáže priniesť nové idey. Aj „remeslom“ – teda sústredením sa na prácu s materiálom a technológiami – sa dá dosiahnuť výborný výsledok. A naopak.

AP: V študijnom procese vášho ateliéru sú dôležité semestrálne zadania. Ako sú formulované, kde sa realizujú?

PI: Zadania nikdy neurčujú, či má študent riešiť projekt z oblasti priemyselnej alebo voľnej tvorby. Vždy to má byť trochu výskum, aký to je predmet, čo s ním súvisí, čo by mal komunikovať, aký má vzťah k technológii, ergonómii, telu, histórii… Pre úžitkovú tvorbu platí, že je silno prepojená s technologickými možnosťami sklárne, kde sa projekt realizuje. Tie sú pre každú skláreň špecifické, zároveň sú dostupné technológie spojené aj s konkrétnymi obmedzeniami. Každá skláreň má svoju efektívnu výrobu a špecializácie, ktoré študent musí prijať a hľadať v nich nové podnety, limity sklárne sú zároveň výzvou pre autorovu kreativitu. Súčasťou komunikácie v rámci projektu je teda aj technologická časť, nielen ideová. Zámer musí zodpovedať tomu, čo podmienky sklárne umožnia zrealizovať, projekt je postavený na poznaní materiálov a výrobných postupov. Napríklad v sklárni v Lednických Rovniach vedia urobiť ťahanú nohu, ale nedokážu rozmernejšie veci,  v českých sklárňach sú iné možnosti, nevedia síce tak dokonalé ťahané hladké kalíšky, ale tamojší sklári ovládajú široké spektrom hutníckych technológií a postupov tvarovania. 

Filip Plačko, 2010
Filip Plačko, 2010
Marta Vjatráková- Matejková, 2012
Marta Vjatráková- Matejková, 2012

AP: Ktoré z posledných tém považuješ za zvlášť úspešné? 

PI: Projekty, ktorých výsledky predstavujeme na výstave, charakterizujú ako pristupujeme k riešeniam, ako i spôsob uvažovania o predmete. Ako som už spomínal, väčšina súčasných študentov nemá predchádzajúcu skúsenosť s akoukoľvek sklárskou technológiou, hoci v prvých rokoch môjho pôsobenia na VŠVU k nám nastupovali aj absolventi sklárskej školy v Lednických Rovniach a na ich prístupe k štúdiu sa to odrazilo. 

Napríklad téma Dievča pre všetko znie kontroverzne, ale jej cieľom bolo pretaviť viac funkcií do univerzálneho predmetu. Študent Peter Ďuriš v prvom semestri reagoval vytvorením dvoch tvarov pohárov, ktoré sa vďaka magnetu dali spojiť. Dva tvary ponúkli tri funkcie. Technologický experiment si skúsil v neskoršom ročníku v téme Stretneme sa včera. Veľa sme hovorili o tejto abstraktnej myšlienke, o tom, čo spája minulosť a budúcnosť, čo zobrať z minulosti, aby to fungovalo v budúcnosti. Peter fúkal sklovinu do staršieho pohára, ktorého sklovina rozpraskala a na novom vyfúknutom tvare vytvorila osobitý dekor, takže staré sa stalo dekorom nového. Z aktuálnych prác je na výstave  diplomová práca Igora Kováča. Ukazuje cestu, ako môže byť technologický prístup k tvorbe rovnocenný s konceptuálnym uvažovaním. Igor vytvoril alternatívu brúsenej vázy, čitateľný tvar s autorským spôsobom dekorovania skla. Túto techniku vyvinul počas štúdia už s víziou uplatnenia vlastnej tvorby v praxi. Samozrejme, mohol by som spomenúť viacero vydarených projektov od našich študentov, viaceré výborné práce vytvorili aj študenti, ktorí u nás absolvovali semestrálnu stáž v rámci programu Erasmus. Prístupy autorov sú rôzne, či už sa opierajú o univerzálnu geometriu, svoje vlastné emocionálne vnímanie reality, mieru znalosti a skúsenosti s technológiami… podstatné je, aby sa prejavila ich individualita a schopnosť výtvarného vyjadrenia.

AP: S akými znalosťami a nadobudnutými zručnosťami opúšťajú vaši absolventi školu?

PI: Mimoriadne dôležité je, aby študent, čo prejde týmto ateliérom, vedel využiť znalosť technológie, aby ho nelimitovala, aby mu dala profesijnú výhodu oproti iným umelcom a dizajnérom. Môžu byť dva pohľady na problém dizajnérov, ktorí neovládajú technológiu, pozitívny aj negatívny. Pozitívny je ten, že dizajnér nie je limitovaný vo svojej predstave, môže prísť na niečo neštandardné, čo od technológie bude požadovať. Na druhej strane to však môže viesť k nereálnym zámerom, ktoré nezodpovedajú možnostiam tvarovania v sklárni.

Aleksandra Satława (PL), 2012
Aleksandra Satława (PL), 2012
Patrick Huth, foto: Lukáš Moravský
Patrick Huth (DE), 2012

AP: Realizácia študijného programu sa nezaobíde bez spolupráce s priemyslom. S kým spolupracujete a prečo sú dôležité tieto skúsenosti?

PI: Máme dvoch hlavných partnerov, s ktorými dlhodobo spolupracujeme – je to skláreň Rona v Lednických Rovniach, kde pravidelne realizujeme semestrálne zadania, alebo sa tam vytvárajú polotovary pre ďalšie spracovanie v školských dielňach. Druhým je Spoločnosť Kováč z Dubnice nad Váhom, kde sme realizovali už niekoľko projektov s tabuľovým sklom. 

Pre študentov je práca v externom prostredí sklárni veľmi cenná. Získavajú kontakty s reálnym výrobcom, nadobúdajú komunikačné skúsenosti v autentickom prostredí s remeselníkmi, technológmi. 

AP: Ako dokážeš skĺbiť ten rozsah práce, ktorý robíš?

PI: Osobne preferujem klasickú šablónu práce dizajnéra – on je ten, čo projekt navrhne a výrobca ho vyrobí. Samozrejme, nie je to také jednoduché, ako to vyzerá. Je za tým veľa komunikácie – konzultácií, manažovania, často aj presviedčania… Veľmi podobnú schému používam aj vo voľnej tvorbe – veľkú časť mojich projektov realizuje niekto iný. Mojím hlavným vyjadrovacím médiom je kresba rukou alebo na počítači. Dôležité je to, že súčasťou môjho navrhovania je aj znalosť technológie. Ale musel som sa naučiť, kedy to praktické, ale v určitom momente obmedzujúce uvažovanie, musím vedieť „vypnúť“ a ponechať riešenie na technológov, alebo priamo v sklárni na remeselníkov. Niekedy pritom vznikajú postupy až na hranici patentu. Dôležité je, aby zafungovala chémia medzi dizajnérom a remeselníkom, aby medzi nami existoval vzájomný rešpekt, lebo ja by som to bez nich nedal, a ich samých by také riešenie rovnako nenapadlo. Ak sa podarí vytvoriť dobrú tímovú spoluprácu, výsledky sú výborné…

Z prieskumu ateliéru Sklo VŠVU. Foto archív Patrik Illo
Z prieskumu ateliéru Sklo VŠVU. Foto archív Patrik Illo
Z prieskumu ateliéru Sklo VŠVU. Foto archív Patrik Illo
Z prieskumu ateliéru Sklo VŠVU. Foto archív Patrik Illo
Z prieskumu ateliéru Sklo VŠVU. Foto archív Patrik Illo
Z prieskumu ateliéru Sklo VŠVU. Foto archív Patrik Illo
Z prieskumu ateliéru Sklo VŠVU. Foto archív Patrik Illo

Sklo VŠVU časť prvá: dizajn

Miesto: Galéria dizajnu Satelit, Hurbanove kasárne, Kollárovo nám. 10, Bratislava
Otvorené od stredy do nedele 14.00 – 18.00 
Trvanie: 17. september – 29. október 2021 
Vernisáž: 16. september 18.00

Kurátori: Adriena Pekárová, Patrik Illo
Architektúra výstavy: Michal Illo, Patrik Illo
Grafické riešenie: Peter Nosáľ

Pedagógovia: Patrik Illo, Palo Macho, Milan Opálka
Zoznam vystavujúcich študentov: Filip Plačko, Peter Ďuriš, Lucia Regásková, Jozef Gabriš, Marta Vjatráková-Matejková, Daria Popolitova (Estónsko), Aleksandra Stencel (Poľsko), Patrick Huth (Nemecko), Štefan Nosko, Núria Bondarenko (Španielsko), Aleksandra Satlawa (Poľsko), Patrícia Šichmanová, Igor Kováč, Lenka Husárková-Skalická (Česká republika), Malgorzata Koneczna (Poľsko), Kristína Ligačová, Katarína Pozorová, Dominik Pirháč, Petra Molnárová, Zuzana Kováčiková, Ján Barkóci

O čom je štatistika v dizajne

Začiatky

Štatistika v oblasti dizajnérskych činností na Slovensku je pomerne nová záležitosť. Koncom roka 2018 Ministerstvo kultúry SR prostredníctvom Národného osvetového centra a Štatistického úradu SR poverilo SCD vykonávať tento zber dát pomocou dvoch výkazov – KULT 21-01 o Špecializovaných dizajnérskych činnostiach (interiérový dizajn, dizajn nábytku, strojov, elektrických zariadení, dopravných prostriedkov, módny dizajn a šperk, textilný dizajn, dizajn multimediálnych produktov, vizuálnej identity/logotypu, komunikačnej kampane, informačného systému, dizajn pre digitálne média, písma, knižný dizajn a iné.) a KULT 20-01 o Multimediálnej činnosti (herný priemysel, tvorba a vývoj digitálnych nástrojov a technológií v ponímaní softvér, technológie pre využitie vo všetkých oblastiach života, webový dizajn, motion dizajn, multimediálne a interaktívne inštalácie s úžitkovým charakterom, mediálne umenie, virtuálna a rozšírená realita a pod.).

Keďže potreba mapovať dve dôležité súčasti kultúrneho sektora mala pre odvetvie dizajnu svoje opodstatnenie, v apríli 2019 sme spustili pilotný zber dát1, ktorý u nás v začiatkoch zastrešovala kolegyňa Ľubica Kollárová z Oddelenia dokumentácie a informačných služieb (ODIS). Keďže sa však v Slovenskom centre dizajnu paralelne rozbiehal aj cezhraničný projekt Interreg V-A – Dizajn a inovácie, prešla na pozíciu projektovej koordinátorky, a preto som v auguste 2019 nastúpila na pozíciu Informačnej špecialistky v ODIS-e ja a prebrala som mimo iného aj agendu štatistických zisťovaní.

Prečo je potrebné zbierať dáta dizajnu

Dizajn, ako súčasť kreatívneho priemyslu, zohráva dôležitú úlohu v ekonomike, napomáha rastu hospodárstva, zlepšuje kvalitu života ľudí a dokonca rieši sociálne a environmentálne problémy. Na to, aby sme mohli v tejto oblasti, respektíve v kultúre napredovať, potrebujeme aj získavať relevantné dáta.

Za multimediálnu tvorbu, konkrétne za herný priemysel čiastočne vykonáva každoročné štatistické zisťovanie občianske združenie Slovak Game Developers Association (SGDA), kde pôsobí Maroš Brojo, ktorý je zároveň aj kurátorom zbierky multimédií v Slovenskom múzeu dizajnu. Pozrite si aktuálne výsledky zo zberu dát, ktoré sú zaujímavé tým, že aj napriek pandémii dosiahol herný priemysel rekordný obrat.

Avšak za oblasť dizajnu, až do spustenia štatistických zisťovaní v SCD, sumárne dáta neexistovali. Tie sa následne ďalej využívajú, a to pri tvorbe koncepcií a stratégií v kultúrnej politike, rovnako sú potrebné pre európsku štatistiku a v konečnom dôsledku pre prezentáciu dizajnu doma i v zahraničí. Výsledky z oblasti slovenského dizajnu sú uvedené napríklad v zahraničnej správe – European Design Report2, ktorá poskytuje prehľad o dizajnérskom odvetví v Európe. V rámci cezhraničných vzťahov sme výsledky zo štatistického zberu odprezentovali aj Rakúskemu centru dizajnu (Designaustria) a pod.

Výsledné zozbierané dáta sú jediné podrobne štruktúrované sumárne údaje, ktoré na Slovensku máme za všetky odvetvia dizajnu. Preto je potrebné ich zbierať aj napriek tomu, že z pohľadu dizajnérov a firiem je vypĺňanie výkazov pomerne neobľúbená činnosť, ktorú vnímajú skôr ako byrokratickú záťaž. Mnohí dizajnéri sa pýtali a stále pýtajú, na základe čoho boli zaradení do tejto štatistiky. Zoznamy spravodajských jednotiek sme vytvorili na základe stanovenej špecifikácie pracovnej činnosti – kódu SK NACE3. Pilotný ročník nám pomohol roztriediť aktívne a neaktívne firmy a vytvoriť tak zoznam subjektov, ktorý sa aj naďalej aktualizuje.

DESIGN IS NOW!

O potrebe štatistiky, resp. získavania relevantných dát v oblasti dizajnu, sme sa presvedčili aj v čase pandémie, keď sme potrebovali zistiť straty v tomto sektore a zabezpečiť tak pomoc dizajnérom. Spolu s našimi partnermi (Creative Industry Forum, Slovak Business Agency, Slovak Fashion Council, COVID COLAB (Ústav dizajnu STU), Eastern Design Conference, Flowers for Slovakia) a ďalšími podporovateľmi sme vytvorili platformu DESIGN IS NOW!, ktorej cieľom bolo zmierniť dôsledky krízy na oblasť dizajnu a zároveň hľadať cesty, ako môže dizajn pomôcť ostatným dôležitým súčastiam našej spoločnosti. DESIGN IS NOW! vznikol ako dočasný nástroj pohotovej reakcie na aktuálnu situáciu a prípravu návrhov opatrení. V období od 16. apríla do 4. mája 2020 sme zrealizovali dotazníkový prieskum Dopad pandémie na dizajn a výsledky sprostredkovali dočasnému krízovému štábu na MK SR, pripravujúcemu v tom čase návrhy opatrení pre kultúrno-kreatívny sektor. Prieskumu sa zúčastnilo 114 respondentov z 22 oblastí pôsobenia. V období od 1. júla do 2. septembra 2020 boli zozbierané dáta odprezentované na výstave SCD Design is now! Ľudia sa stali návrhármi, dizajnéri zostali ľuďmi, v Galérii dizajnu Satelit.

Dizajn v číslach za roky 2018, 2019 a 2020

Vráťme sa naspäť k pravidelnému štatistickému zisťovaniu v dizajne, pozrime sa na konkrétne dáta znázornené v grafoch a porovnajme si ich naprieč sledovanými rokmi. Zdrojom informácií sú sumárne očistené dáta získané pomocou Ročných štatistických zisťovaní MK SR KULT 21-01. Treba si uvedomiť, že čísla za rok 2020 sú ovplyvnené pandemickou situáciou.

Znázornené dáta sa týkajú 5 oblastí: aktivít, kde sme zisťovali údaje o domácej scéne, koľko dizajnérov a štúdií pôsobilo v skúmanom roku v tejto oblasti a koľko produktov dokázali vytvoriť, ďalej rozmiestnenia dizajnérskych činností v krajoch na Slovensku, prezentácií, kde sme skúmali celkový počet diel, prezentovaných na rôznych podujatiach (jeden produkt aj na viacerých akciách), financií, v rámci toho sme zisťovali celkové príjmy a náklady na prevádzku dizajnérskych činností a v neposlednom rade personálne zabezpečenie odvetvia a jeho štruktúru.

Ako môžeme zo zverejnených dát vidieť, celkový počet dizajnérov resp. dizajnérskych štúdií zaznamenal určitý pokles, ale aj napriek tomu sa vyrába stále viac a viac produktov. V rámci nich môžeme v poslednom roku sledovať až dvojnásobné množstvo nárastu diel z oblasti komunikačného dizajnu, čo do veľkej miery spôsobila pandémia, kedy sme sa museli preorientovať na iný spôsob života a hlavne prejsť vo väčšej miere do online priestoru. Či tento stav bude aj naďalej pretrvávať a či pandémia bude mať na dizajn stále veľký dosah, zistíme až v štatistických zisťovaniach počas nasledujúcich rokov. Tešíme sa na vašu spoluprácu!


1 Riadi sa Programom štátnych štatistických zisťovaní, prvotne schválené na roky 2018-2020 (neskôr predĺžené na 2021-2023) a vydaný v Zbierke zákonov SR (zákon č. 540/2001).

2 BEDA: European Design Report 2018. Dostupné tu: https://www.interregeurope.eu/fileadmin/user_upload/tx_tevprojects/library/file_1543245130.pdf

3 Podľa SK NACE zaradené k dizajnu: 7410 – Špecializované dizajnérske činnosti 9003 – Umelecká tvorba, za multimédiá. Podľa SK NACE zaradené k multimédiám: 58210 Nakladateľstvo v oblasti počítačových hier, 62010 Počítačové programovanie, 62020 Poradenstvo týkajúce sa počítačov, 62090 Ostatné služby týkajúce sa informačných technológií a počítačov, 63110 Spracovanie dát, poskytovanie serverového priestoru na internete a súvisiace služby, 63990 Ostatné informačné služby i. n., 72190 Ostatný výskum a experimentálny vývoj v oblasti prírodných a technických vied.

Slovenský dizajn je v Marseille, u Le Corbusiera

„Pre Le Corbusiera predstavovalo toto vládne zadanie jedinečnú príležitosť konkretizovať idey, ktoré ako architekt rozvíjal vo svojej tvorbe, ale aj v teoretickej reflexii takmer 30 rokov. Zároveň to bola možnosť syntetizovať štyri mimoriadne dôležité aspekty uvažovania, ktoré predstavujú štyri kľúčové momenty marseillského komplexu – novátorská koncepcia bývania, náročná a inovatívna technická realizácia, dôsledný sociálny výskum a celkovo priekopnícky prístup k urbanizmu.“1

Kickie Chudíková / 5 o'Clock Everywhere Foto © Kickie Chudíková
Kickie Chudíková / 5 o’Clock Everywhere
Foto © Kickie Chudíková
Simona Janišová a Linda Viková / si.li ceramics / Beech Vase Foto © Adam Šakový
Simona Janišová a Linda Viková / si.li ceramics / Beech Vase
Foto © Adam Šakový

Ponuku spolupracovať na výstave v Cité Radieuse dostalo aj Slovenské centrum dizajnu, a to ešte v roku 2019. A hoci príprava kolekcie prebiehala v nepriaznivej pandemickej dobe, onedlho bude v Marseille sprístupnená nepredajná časť výstavy Krehký betón, ktorá predstaví výber slovenského dizajnu. O podujatí hovorí Maroš Schmidt, riaditeľ Slovenského centra dizajnu.

Ako vlastne vznikal projekt Krehký betón?

Návrh na spoluprácu s francúzskou stranou, konkrétne s Kolektiv Cité Radieuse, nám sprostredkovala Mária Beňačková Rišková, vtedajšia riaditeľka Slovenského centra dizajnu, a to na podnet Slovenského inštitútu v Paríži. V Bratislave sme ešte v roku 2019 privítali zástupcov Cité Radieuse Maxime Foresta a hlavnú kurátorku tejto výstavy Lauru Serra Forest. Predstavili nám svoj zámer vystavovať slovenský dizajn vo svojich galerijných priestoroch priamo v komplexe Unité d’Habitation Le Corbusier, ktorý je známy nielen v Marseille, ale poznajú ho všetci znalci architektúry 2. polovice 20. storočia a architektúry brutalizmu. Francúzi mali záujem v rámci svojho projektu vystaviť diela, ktoré súvisia s touto architektúrou, zároveň však na ňu reagujú pohľadom súčasníka.

Andrea Ďurianová / kolekcia Built up Foto © Jakub Čajko
Andrea Ďurianová / kolekcia Built up Foto © Jakub Čajko
Marcel Holubec W v spolupráci s Mikinou Dimunovou / limitovaná kolekcia hodvábnych šatiek HANA Foto © Marcel Holubec W. a Mikina Dimunová
Marcel Holubec W. v spolupráci s Mikinou Dimunovou / limitovaná kolekcia hodvábnych šatiek HANA
Foto © Marcel Holubec W. a Mikina Dimunová

S akou predstavou autorského zastúpenia išla hlavná kurátorka výstavy Laura Serra Forest do tejto spolupráce?

Maxime a Laura Forestovci nám na tejto návšteve odprezentovali už aj svoj predbežný kurátorský výber a zároveň sa na nás obrátili so žiadosťou o konzultácie, jeho prípadné zmeny, či doplnenie. Previedli sme ich naším múzeom dizajnu, nakoľko v zbierkach máme zastúpených mnohých súčasných autorov. Po tomto stretnutí sme nechali na ich rozhodnutí, koho budú v Marseille vystavovať. Finálny výber sme však spoznali až po roku, keďže konečnej realizácii výstavy v roku 2020 zabránila korona. Na zozname vystavujúcich sme spolupracovali aj so Slovenským inštitútom v Paríži, ktorému patrí vďaka za to, že kompletne pripravil pôdu pre túto výstavu. Možno je aj zbytočné pripomínať, že počas príprav výstavy, najmä pod vplyvom pandémie a s ňou súvisiacim uzatváraním galérií a múzeí, dochádzalo k viacerým turbulentným situáciám.

ALLT STUDIO / Stones rings and bracelets Foto © ALLT STUDIO
ALLT STUDIO / Stones rings and bracelets
Foto © ALLT STUDIO
Michaela Chmelíčková / Slovenský rozhlas, kolekcia TELEPORT 2020 Foto © Michaela Chmelíčková
Michaela Chmelíčková / Slovenský rozhlas, kolekcia TELEPORT 2020
Foto © Michaela Chmelíčková

Čiže výstava je výsledkom spolupráce viacerých strán.

Áno, okrem spomínaných zástupcov francúzskej strany a Slovenského inštitútu v Paríži, aj vďaka podpore MK SR je možné v Cité Radieuse, v rámci Roku slovenského dizajnu, od 4. septembra až do 1. októbra navštíviť nepredajnú časť výstavy Krehký betón. Nakoniec sa nám, paradoxne, podarilo usporiadať výstavu väčšiu, ako bolo pôvodne naplánované. Toto leto sa totiž v Marseille konajú hneď tri podujatia, ktoré vznikli v spolupráci MK SR, Slovenského inštitútu v Paríži, Kolektiv Cité Radieuse a SCD: práve končiaca výstava Fragile Concrete fotografky Márie Švarbovej, nepredajná výstava Krehký betón, ktorá začína práve teraz a taktiež od 5. júna do 1. októbra prebiehajúca predajná výstava slovenského dizajnu s rovnakým názvom Krehký betón. Aj v prípade tejto predajnej výstavy sa SCD podieľalo na príprave, respektíve výbere exponátov. Žiaľ, naše centrum nemôže vykonávať takúto obchodnú činnosť, preto ju zabezpečovala francúzska strana. Ja osobne som však veľmi rád, že sa predajná forma výstavy uskutočnila, napokon pre dizajn je nesmierne dôležité dokázať sa predať a navyše na zahraničnom trhu.

Archimera / Sprievodca architektúrou Trenčianskych Teplíc Foto © Archimera
Archimera / Sprievodca architektúrou Trenčianskych Teplíc
Foto © Archimera
Lucia Kováčiková / Na hore nájdeš poklad Foto ©  Adam Šakový
Lucia Kováčiková / Na hore nájdeš poklad
Foto © Adam Šakový

Aký je v Marseille záujem o slovenský dizajn?

Dvere nám, respektíve slovenskému dizajnu, otvorila výstava Márie Švarbovej. S touto žiadanou fotografkou sme začali spolupracovať ešte pred dvomi rokmi, a to na podnet francúzskeho partnera, Maxime a Laury Forestovcov a zástupcov Slovenského inštitútu v Paríži, ktorí si veľmi želali našu súčinnosť pri príprave jej výstavy. Mária mala vytvoriť fotografie priamo v Marseille, ale s objektmi z našich zbierok, ktoré reprezentujú československý dizajn zo šesťdesiatych a  sedemdesiatych rokov 20. storočia. Presnejšie to mali byť také dizajny, ktoré korešpondujú s brutalistickou architektúrou, respektíve s architektúrou Le Corbusiera, alebo sú charakteristické neomodernistickým dizajnom. My sme teda na jej výstavu pripravili výber takýchto produktov a po ich nafotení v Marseille aj tlač fotografií. Tieto sa po ukončení výstavy stanú súčasťou zbierky fotografie Slovenského múzea dizajnu SCD. Výstavu Márie Švarbovej sprevádzala masívna kampaň v najprestížnejších médiách (spomeňme napríklad Vogue, Elle Decor), vďaka ktorej sa do povedomia verejnosti dostala aj informácia, že po výstave Fragile Concrete bude nasledovať výstava slovenského dizajnu Krehký betón, v rámci ktorej sa budú prezentovať slovenskí dizajnéri a dizajnérske štúdiá2.

Marián Laššák / Spatial Images Foto © Marko Horban
Marián Laššák / Spatial Images Foto © Marko Horban
Ové Pictures / Kolonádový most Foto © Ové Pictures
Ové Pictures / Kolonádový most
Foto © Ové Pictures
Beton Export / Panelák Foto © Mária Pinčíková / BETONEXPORT
Beton Export / Panelák
Foto © Mária Pinčíková / BETONEXPORT

Mária Švarbová nám pripravila jednoduchšiu cestu k publiku, keďže svojím dielom zaujala nielen francúzsku verejnosť, ale aj návštevníkov zo zahraničia. Podľa nám dostupných informácií z Marseille, si jej výstavu prišli pozrieť okrem domácich záujemcov aj hostia z Paríža, Bruselu, Ženevy… Počas posledných dní výstavy to bolo denne 100 až 180 divákov, fotografie vystavené vo verejných priestoroch si mohlo denne pozrieť asi 500 ľudí. Rovnako sme sa dozvedeli, že francúzsky partner na základe návrhov samotných návštevníkov rozširuje ponuku predajnej časti výstavy Krehký betón. Hoci sme neboli hlavným iniciátorom projektu a rešpektovali sme názor francúzskej strany, myslím si, že sme sa ukázali ako spoľahlivý a kvalitný partner, dobrý konzultant pre hlavného kurátora. Chcel by som ešte spomenúť, že sme francúzskej strane počas ich návštevy v Bratislave predstavili aj výsledky výskumov Slovenského múzea dizajnu, a preto boli do výberu na výstavu, okrem prác našich dizajnérov zaradené aj niektoré publikácie, ktoré sa dotýkajú jej hlavnej témy. Patrí k nim napríklad publikácia o tvorbe fotografa Karola Kállaya Zaostrené na krásu, na ktorej spolupracovala aj naša kolegyňa Zuzana Šidlíková alebo knihy Architektúra starostlivosti, C20: Sprievodca architektúrou Bratislavy, C20: Sprievodca architektúrou Piešťan, C20: Sprievodca architektúrou Vysokých Tatier, C20: Sprievodca architektúrou Trenčianskych Teplíc občianskeho združenia Archimera, ktoré sa metodicky venuje výskumu slovenskej architektúry.

Uvidíme Krehký betón aj na Slovensku?

Momentálne rokujeme s Francúzskym inštitútom v Bratislave a naším francúzskym partnerom o možnosti uskutočniť výstavu Krehký betón na jar 2022 aj v Bratislave. Teraz sme však veľmi zvedaví, s akou reakciou sa v Marseille stretne nepredajná časť výstavy našich dizajnérov.

Silvia Sukopová / Ordinary Things Foto ©  Adam Šakový
Silvia Sukopová / Ordinary Things
Foto © Adam Šakový
Marko Horban / Verk No21 Foto © Marko Horban
Marko Horban / Verk No21
Foto © Marko Horban
ŠťukART a By__product / NAROV_NU collection Foto © Anna Ničová
ŠťukART a By__product / NAROV_NU collection
Foto © Anna Ničová
Lousy Auber / Hotel Kyjev Deconstructed Foto © Lousy Auber
Lousy Auber / Hotel Kyjev Deconstructed
Foto © Lousy Auber

Trvanie celého výstavného projektu: 5. 6. – 1. 10. 2021
Otvorenie výstavy Krehký betón: 4. 9. 2021
Miesto:
Unité d’Habitation Le Corbusier, 280 Boulevard Michelet, 13008 Marseille, France

Hlavná kurátorka: Laura Serra Forest
Kurátorská spolupráca: SCD
Architektúra a realizácia výstavy: Kolektiv Cité Radieuse
Grafický dizajn: Matej Vojtuš
Produkcia: Zdenka Pepelová, Maroš Schmidt, SCD
Organizátori výstavy: SCD, Institut Slovaque de Paris, Kolektiv Cité Radieuse

1 GAŽOVIČOVÁ, Nina. 2014. Marseille Modulor (druhá šanca pre Corbusierove stredozemné viridárium). In Designum, č. 2, s. 30-37.

2 ALLT STUDIO, Archimera, Oleksandra Bakushina, Alexandra Barth, Natália Blahová, Michaela Chmelíčková, Kickie Chudíková, Andrea Ďurianová, Marcel Holubec W. (spolupráca s Mikinou Dimunovou), Marko Horban, Lousy Auber, Lucia Kováčiková, Michaela Kompaníková, Mach & Krovina, Marián Laššák, Markéta Nováková, Mira Podmanická, Marco Savino, Lucia Almášiová, Richard Kučera Guzmán, Zuzana Šidlíková, Simona Janišová a Linda Viková / si.li.ceramics, Stanislav Ondruš / ŠťukART, Hana Kerekrétyová / By__product, Silvia Sukopová, Ové Pictures a Beton Export.

Parížsky obchodný dom La Samaritaine znovu otvoril svoje brány

Štúdio SANAA: fasáda obchodného domu La Samaritaine do ulice Rivoli. ©WeAreContent
Štúdio SANAA: fasáda obchodného domu La Samaritaine do ulice Rivoli. ©WeAreContent

Popri priemyselnom dedičstve existuje však množstvo iných typov budov: školy, poštové úrady, semináre, obchodné domy… Ich lokalizácia, často v centre miest, im pridáva na atraktivite a ich revitalizácia dokáže vyvolať búrlivé debaty. V takomto neľahkom kontexte, sa 23. júna 2021, po 16 rokoch právnych naťahovačiek a renovačných prác, Parížania konečne dočkali znovuotvorenia ich najobľúbenejšieho obchodného domu La Samaritaine (Samaritánka).

Počiatky tohto podniku siahajú do roku 1870, keď si istý skromný obchodník menom Ernest Cognacq otvoril červený stan s rôznym tovarom pri historickej vodnej pumpe nazývanej Samaritánka. Onedlho sa oženil s Marie-Louise Jaÿ, predavačkou v obchodnom dome Bon Marché. Spoločne vybudovali obchodné impérium: z pôvodných 48 m2 sa ich obchodná plocha postupne rozšírila do štyroch budov. V roku 2005, keď musel byť komplex z ekonomických a bezpečnostných dôvodov zavretý, La Samaritaine mala 48 000 m2 a bola najväčším obchodným domom vo francúzskej metropole. Slogan On trouve tout à la Samaritaine (V Samaritánke sa nájde všetko) správne vyjadroval všestrannosť podniku: od klinca po detský kočík, človek tu skutočne našiel tisíce užitočných (a aj menej užitočných) vecí.

Popularita tohto obchodu bola daná aj jeho krásnou architektúrou. Ernest Cognacq oslovil architekta Frantza Jourdaina, ktorý pre La Samaritaine postavil v roku 1910 prvú ikonickú budovu využívajúcu princípy železných konštrukcií Gustava Eiffela. Jej extravagantný secesný štýl charakterizovaný veľkou farebnosťou nebol vtedy všetkým po chuti. Už v tridsiatych rokoch 20. storočia boli smaltované dosky s florálnymi motívmi zamaskované šedou farbou. La Samaritaine sa rozrastala, ale Frantz Jourdain, ktorý si bol vedomý, že jeho architektonický štýl sa nepáči parížskym radným pánom, sa spojil s architektom Henrim Sauvageom, aby navrhol fasádu pristaveného domu smerom k Seine. Sauvage sa odklonil od secesnej rétoriky Art Nouveau a navrhol druhú ikonickú budovu v rytmickom geometrickom štýle Art Déco.

Štúdio SANAA: fasáda obchodného domu La Samaritaine do ulice Rivoli. ©WeAreContent
Štúdio SANAA: fasáda obchodného domu La Samaritaine do ulice Rivoli. ©WeAreContent
Ústredné schodisko v La Samaritaine. ©WeAreContent
Ústredné schodisko v La Samaritaine. ©WeAreContent

Keď v roku 2005 došlo k uzavretiu La Samaritaine, rozprúdili sa živé debaty o jej budúcnosti. Budovy sa stali majetkom skupiny LVMH a Francúzskom sa šírili správy, že sa zo Samaritánky stane luxusný hotel a teda miesto neprístupné širokej verejnosti. Súdne pojednávania medzi LVMH a pamiatkovými spolkami, týkajúce sa najmä zbúrania jednej fasády na ulici Rivoli (ktorej sa napriek súdnemu rozhodnutiu nepodarilo predísť!) a napokon i pandémia Covid-19, ktorá nastolila nové normy fyzickej dištancie vo verejných priestoroch, oneskorili renovačné práce a otvorenie Samaritánky. Parížania napokon s úľavou objavili nie luxusný hotel, ale luxusné obchodné miesto, ktoré im sľubuje  „nový obchodný zážitok“. V budovách Samaritánky sa nachádzajú aj úrady, sociálne byty a detské jasle. Tento polyfunkčný charakter bol skupine LVMH nariadený v rámci povolenej prestavby.

Projekt obchodného domu, ktorý zaberá plochu 20 000 m2 bol zverený firme DSF (ide o firmu z Hongkongu, ktorú vlastní skupina LVMH). DSF je lídrom v predaji luxusných výrobkov pre cestujúcich. Jej prvou európskou implantáciou je benátsky palác Fondaco dei Tedeschi, ktorý bol úspešne predizajnovaný do hybridnej moderno-historickej podoby. O to sa DSF pokúsila i v Paríži. Budovy postavené Frantzom Jourdainom a Henri Sauvageom sú chránenými pamiatkami a DSF si uvedomila ich pridanú hodnotu. Ich bohaté zdobenie bolo zrenovované: dosky zo smaltovanej lávy, ktoré boli dlhý čas pokryté šedou farbou, sú viditeľné v celej ich farebnosti. Kvety, liany a secesné nápisy dodávajú budove optimistický akcent. Vnútro hlavnej budovy si tiež zachovalo historické prvky: ide najmä o famózne obrovské schodište z dubového dreva s kovovými ornamentálnymi zábradliami, ktoré vrcholí pod strešným svetlíkom. Tento bol zrekonštruovaný s novým typom skla, ktorého priesvitnosť je daná meniacim sa vonkajším svetlom. Na múre pod svetlíkom sa nachádza rozľahlá (115 m široká a 3,5 m vysoká) maľba so štylizovanými pávmi, ktorú zhotovil Francis Jourdain, syn architekta. Zbúranú fasádu budovy do ulice Rivoli nahradila nová vlnitá fasáda zo skla až po nárožie ulice (pôvodne dom s typickou fasádou z éry prefekta Georgesa Haussmanna). Jej autorom je japonské architektonické štúdium Sanaa (Pritzker Prize 2010). Sanaa je zodpovedné aj za celkovú renováciu historických budov. Interiérový dizajn bol zverený kanadskému štúdiu Yabu Pushelberg a tiež francúzskym interiérovým dizajnérom ako Hubert de Malherbe a Ciguë.

Kupola v La Samaritaine. ©WeAreContent
Kupola v La Samaritaine. ©WeAreContent
Ústredné schodisko v La Samaritaine, detail. ©WeAreContent
Ústredné schodisko v La Samaritaine, detail. ©WeAreContent

Je zjavné, že hlavným úmyslom celého projektu bolo prezentovať výnimočné produkty a služby pre kozmopolitné parížske a turistické publikum. Samaritánka už nie je klasickým obchodným domom, a určite si nedáva za motto „tu sa nájde všetko”. Alebo ak všetko, tak len všetko najexkluzívnejšie, čo sa dnes vo svete dá nájsť. Samozrejme, že existencia takéhoto obrovského showroomu je v Paríži, historickej metropole krásy, módy a umenia žiť, pochopiteľná. Väčšina Parížanov sem asi bude chodiť nie na klasické nákupy, ale skôr ako do múzejného priestoru, v ktorom sa, na rozdiel od múzea, možno vystavených vecí dotýkať. Prípadne si tu Parížanky môžu kúpiť svoj obľúbený parfum za klasickú cenu, ale s pocitom, že si kupujú niečo jedinečné: ten pocit je daný unikátnym priestorom, za ktorý nie je príplatok! Blízka budúcnosť ukáže, či je projekt obnovenej Samaritánky životaschopný. V každom prípade sa však predišlo zbúraniu (až na fasádu na ulici Rivoli), necitlivej kamufláži či drastickému „sprivatizovaniu” historickej budovy. Renovačné práce zachovali extravagantný charakter pôvodného obchodného domu.

Reštaurované pôvodné dekorácie, detail. ©WeAreContent
Reštaurované pôvodné dekorácie, detail. ©WeAreContent

Milovníkom architektúry, dizajnu a shoppingu Samaritánka určite stojí za vybočenie od tradičných turistických trás francúzskeho hlavného mesta. Pri prechádzke v tejto centrálnej časti mesta si budú môcť pozrieť a zhodnotiť aj ďalšie zrenovované budovy: známe trhovisko (brucho Paríža), ktoré sa v minulom storočí zmenilo na veľké shopping centrum Les Halles. Pred pár rokmi bolo celé prestavané a dnes jeho obrovská poetická presklené strecha (la Canopée) dodáva celému komplexu moderný šmrnc. O kúsok ďalej pred mesiacom otvoril milionár François Pinault umelecké múzeum (ďalšie po Benátkach v Pallazo Grazzi a Punta della Dogana). Nachádza sa v priestoroch Burzy, ktorej historická architektúra ukrýva vnútri zásah Pinaultovho obľúbeného architekta Tadaa Anda. Ďalšie transformácie prebiehajú pod vedením architekta Dominique Perraulta v budove Hlavnej pošty pri Louvri. Tu sa bude nachádzať aj luxusný hotel, ktorého sa Parížania obávali v prípade Samaritánky. V tomto prípade je zaujímavé pozorovať meniaci sa fenomén sentimentálneho vzťahu širokej verejnosti k budovám patriacim do spoločného kultúrneho dedičstva.

Spomínané projekty sú zaujímavým príkladom mestskej obnovy v nie ľahko riešiteľnom prostredí výnimočnej metropoly, ktorú nemecký filozof Walter Benjamin nazval hlavným mestom 19. storočia. Zdalo sa, že jej homogénny charakter takmer vylučoval akúkoľvek zmenu. Všetky zásahy do mestského priestoru plného historických budov a pamiatok sú preto ostro sledované a vášnivo komentované politikmi, novinármi a verejnosťou, a to už od doby tzv. Veľkých prác iniciovaných prezidentom Françoisom Mitterandom. Sklenená pyramída pred Louvrom vtedy vyvolala hromadné demonštrácie; dnes je plne akceptovaným prvkom mesta!

Reštaurované smalty, ateliéry SOCRA. ©La Samaritaine
Reštaurované smalty, ateliéry SOCRA. ©La Samaritaine
Reštaurované smalty, ateliéry SOCRA. ©La Samaritaine
Reštaurované smalty, ateliéry SOCRA. ©La Samaritaine

Zbierka skla v Slovenskom múzeu dizajnu

„Zbieranie, prezentácia a výskum“ – takto štandardne možno charakterizovať poslanie všetkých múzeí, teda aj múzea dizajnu. Zriadenie nášho múzea v roku 2014 vytvorilo dobré možnosti na to, aby sa zaplnili biele miesta na historickej mape dizajnu na Slovensku. Každý z jeho nových kurátorov riešil otázku spôsobu vyhľadávania predmetov v závislosti od špecifík svojho odboru. Realita procesu bola ovplyvnená limitmi – priestorovými problémami, úlohami spojenými so zavádzaním systému práce v novozriadenej inštitúcii, ale aj minimálnymi finančnými zdrojmi na nákupy zbierkových predmetov.

Zameranie zbierky

Poslaním zbierky je zdokumentovať vývoj dizajnu v oblasti skla, to znamená produkciu sklární na území Slovenska (ručnú aj strojovú sériovú produkciu), ako aj tvorbu dizajnérov a sklárskych výtvarníkov – úžitkové sklo ale i predmety na pomedzí remesla, dizajnu a umenia. Takto postavený zámer je možno nereálne sebavedomý – hlavne preto, že hľadí na obdobie od začiatku 20. storočia, hlboko do minulosti. 

Hoci múzeum dizajnu má rok narodenia 2014, so skutočným cieleným budovaním zbierky skla sa začalo až v roku 2017, keď sa vytvorili možnosti pre zriadenie pozície externého kurátora/kurátorky pre túto oblasť dizajnu (na skrátený úväzok). Je to jedna z mnohých okolností, ktoré ovplyvnili spôsob práce a súčasný charakter zbierky. Prehľad toho, čo sa v múzeu za štyri roky podarilo sústrediť, nám však dodáva trochu optimizmu, že o pár nasledujúcich rokov bude depozitár opäť bohatší a obraz sklárskeho dizajnu pestrejší. Zbierka skla má v súčasnosti vyše 500 kusov zbierkových predmetov, v skutočnosti je ich však viac, pretože niektoré súbory pozostávajú z viacerých kusov. V evidencii je aj značný počet rôznych exemplárov úžitkového skla, ktoré sú ešte len pripravené na posúdenie nákupnou komisiou – s predpokladom na zaradenie do zbierky. 

Karol Hološko: Nápojová súprava LR 1033, fúkané sklo, ručná výroba, 1963 (replika 2017), sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Karol Hološko: Nápojová súprava LR 1033, fúkané sklo, ručná výroba, 1963 (replika 2017), sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Karol Hološko, súprava pohárov LR 1469 fúkané sklo, ručná výroba, 1971 (replika 2017), sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Karol Hološko: Súprava pohárov LR 1469 fúkané sklo, ručná výroba, 1971 (replika 2017), sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

Slovenské sklárne

Produkciu slovenských sklární máme zachytenú v historických katalógoch, kresbách či na fotografiách. Pre bádateľov sú síce dostupné, ale reálne predmety sú už nenávratne z nášho dosahu. Okrem toho, že sklo je krehký materiál, mnoho skvelých sklených artefaktov našlo v minulosti svoje miesto v iných domácich galériách a múzeách, vekom oveľa starších inštitúciách než je Slovenské múzeum dizajnu, alebo v súkromných zbierkach. Aká je teda motivácia kurátora v múzeu založenom v roku 2014 na to, aby sa predsa len pokúsil vyhľadávať vecné dôkazy minulého vývoja? Základným predpokladom zotrvania pri stanovených cieľoch je uvedomenie si odlišnosti uhlov pohľadu regionálnych múzeí a umeleckých galérií na svoje zbierky v porovnaní s naším vnímaním.  Dizajn je jadrom materiálnej kultúry, ale nie je to len jeho súbor estetických a funkčných hodnôt. Vyvíja sa pod vplyvom politických, ekonomických a sociálnych procesov v spoločnosti a vstrebáva aj všetky posuny v technológiách výroby a spracovaní materiálov. Preto je potrebné dizajn skúmať, hodnotiť a konfrontovať prostredníctvom artefaktov v časovej línii, s dôrazom na tieto zmeny. 

Náš najrozsiahlejší súbor pochádza zo sklárne Rona v Lednických Rovniach, založenej v roku 1892. Vďaka dlhoročnej spolupráci Slovenského centra dizajnu so sklárňou sa darí priebežne dopĺňať zbierku o najzaujímavejšie kusy z aktuálnej každoročnej produkcie sklárne. Skláreň funguje od svojho založenia nepretržite a počas 20. storočia prešla mnohými technologickými a organizačnými zmenami. Od výlučne ručnej výroby skla cez zavádzanie hromadnej strojovej výroby až po vývoj vlastných pokročilých technológií sa v súčasnosti dostala na svetovú špičku producentov vo svojej oblasti. To všetko môžeme dokumentovať aj v podobách dizajnu výrobkov nápojového a stolovacieho skla v našej zbierke. 

Výnimočnou a špecifickou kolekciou sú repliky dvanástich súprav nápojového skla, ktoré dalo vedenie sklárne vyrobiť k 125. výročiu svojho založenia v roku 2017. Do výberu najcennejšieho dizajnu sa dostali súbory Karola Hološka, Jaroslava Tarabu, Jozefa Kolembusa, Ladislava Pagáča a Dagmar Kudrovej od šesťdesiatych rokov až do začiatku 21. storočia. Vyrobili ich rovnianski sklári presne podľa pôvodných návrhov, ktoré sa nachádzajú v archíve kresliarne. Sú to na pohľad identické kusy, ale vyrobené zo súčasnej skloviny určenej na strojovú výrobu – s odlišnými vlastnosťami oproti tej, s ktorou sa pracovalo kedysi ručne. Replika síce nie je originál, ale je mimoriadne prínosná pre autentické poznanie dizajnu, čo nemôže sprostredkovať akokoľvek cenná fotografia. Môžeme skúmať účinok subtílneho dizajnu Karola Hološka na prvých sériovo vyrábaných kolekciách s „ťahanou nohou“ či výsledky spolupráce Hološka (dizajn) a Jaroslava Tarabu (dekor) alebo nápojové sklo Dagmar Kudrovej, ocenené na milánskom trienále v roku 1960. 

Najstarším originálnym rovnianskym produktom je neúplná kolekcia malých pohárikov na likér z farebného skla zo štyridsiatych rokov, získaná ako dar. Táto forma nadobúdania zbierok bola pre múzeum dizajnu rozhodujúca najmä v jeho začiatkoch, ale aj v súčasnosti významne pomáha rozširovať zbierky o cenné predmety. Ani prehľadávanie starožitností, záložní a bazárov ešte stále nie je márne stráveným časom; aj dnes je možné zažiť príjemné prekvapenia, keď objavíme súbory pohárov od vynikajúcich dizajnérov, ktorí v Lednických Rovniach pôsobili. Napríklad kolekcia pohárov na šampanské s výrazným dizajnom Ladislava Pagáča z roku 1987 bola v roku 2020 jedným z takýchto cenných ziskov.

Patrik Illo: Poháre Polaris, mušelínové sklo, strojová výroba, 2019, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Patrik Illo: Poháre Polaris, mušelínové sklo, strojová výroba, 2019, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Patrik Illo: Poháre LR 3195, fúkané sklo, ručná výroba, 2002 – 2019, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Patrik Illo: Poháre LR 3195, fúkané sklo, ručná výroba, 2002 – 2019, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Jaroslav Taraba: Poháre LR 1838, fúkané sklo, ručná výroba, 1980, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Jaroslav Taraba: Poháre LR 1838, fúkané sklo, ručná výroba, 1980, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Ladislav Pagáč: Súprava pohárov LR 2095, 1987, fúkané sklo, ručná výroba, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Ladislav Pagáč: Súprava pohárov LR 2095, 1987, fúkané sklo, ručná výroba, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

Súčasné sklo z Lednických Rovní je zastúpené predovšetkým dizajnom Patrika Illa, ktorý pre Ronu pracuje takmer 20 rokov. Jeho nápojové súpravy sa vyznačujú eleganciou, zmyslom pre funkčnosť, ale aj pre emocionálny účinok tvaru pohára z číreho skla. Dokáže na pohároch rovnako pôsobivo využiť dekorovanie brusom či pantografom, ako i vytvoriť maximálne štíhly a tenkostenný tvar pre pokročilú techniku výroby mušelínového skla tak, aby vyťažil z nej maximum (poháre Lord, Orbital, Polaris). V zbierke sa nachádza aj nápojové a stolové sklo ďalších dizajnérok Rony Mariky RačekovejAleksandry Stencel

Druhým naším významným centrom sklárskej produkcie bol juh stredného Slovenska, kde fungovalo už v prvej polovici 19. stor. niekoľko sklární. Dnes je pokračovateľom tejto histórie už len skláreň R-Glass v Katarínskej Hute. Návšteva v tejto sklárni a ústretovosť vedenia priniesla pre múzeum dar v podobe malej kolekcie pohárov s použitím rôznych výzdobných techník a farebného skla. Stopy niekdajšej tradície zdobeného barokového a secesného skla možno poznať napríklad na balustrových, točených či tvarovaním zdobených nôžkach, ale aj nôžkach so vzduchovou špirálou. Poháre s týmito znakmi sú v expozícii 100 rokov dizajnu / Slovensko 1918 – 2018, ale postupne pribúdajú aj ďalšie jednotlivé kusy zväčša zo sedemdesiatych až deväťdesiatych rokov 20. st. a dopĺňajú tvarové aj farebné spektrum tejto produkcie. Výrazným zástupcom novohradských sklární je aj širšia kolekcia pohárov Zlatá Zuzana, ktoré sa vyrábali v Zlatne a neskôr v Katarínskej Hute takmer 50 rokov. Ich dizajn navrhol Jozef Staník a vyrábali sa pomocou špeciálnych klieští, ktoré sám skonštruoval. V zbierke je zastúpených všetkých sedem farieb v rôznych veľkostiach pohárov (vyrábala sa pre osem druhov alkoholických nápojov). Súčasná produkcia sklárne R-Glass sa orientuje na hladké jednoduché tvary číreho skla (poháre, vázy, misy), ale stále sa nájdu sklári, ktorí vedia vytočiť stopku pohára so vzduchovou špirálou.

Mária Račeková: Váza, fúkanie, hutnícke spracovanie, brúsený dekor, farba, 2017. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Mária Račeková: Váza, fúkanie, hutnícke spracovanie, brúsený dekor, farba, 2017. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

Dizajnéri v zbierke

Významnou súčasťou zbierky je kolekcia prác sochára a nezávislého dizajnéra Askolda Žáčka, ktorého dielo sa uzavrelo v roku 1997. Pozostáva z príkladov všetkých typov dizajnu, ktorému sa venoval – sád jednoduchých bezstopkových pohárov, slávnostných súprav vázy a pohárov, brúseného skla a napokon aj stolíka so sklenou plochou z jeho poslednej tvorivej etapy. Zbierka uchováva aj jeho návrhy na papieri, medzi nimi aj návrhy na riešenie skiel vo výstavnej sieni Zichyho paláca, ktoré sa tu dodnes nachádzajú. Monografická kolekcia prác Askolda Žáčka ešte nie je ukončená, je šanca obohatiť ju ďalšie unikátne diela. Návrhy dizajnu v papierovej podobe sú dôležitým študijným materiálom pre skúmanie dizajnérskej práce; ich zbieranie sa začalo neskôr, ale určite bude pokračovať. 

Treba sa ešte zmieniť o prácach, ktoré sú na pomedzí úžitkového umenia, remesla a voľnej tvorby z rôznych období a ktoré zatiaľ tvoria menšiu, ale dôležitú časť muzeálnej zbierky. Ide o práce s obsahovo symbolickým konceptom od sklárskeho umelca Pala Macha, dizajnérok Mariky Račekovej, Aleksandry Stencel, Evy Potfajovej, dizajnérov Jozefa Kolembusa, Jána Šucháňa a Drahomíra Prihela. V múzeu je uložená aj kolekcia študentských prác zo Strednej odbornej školy sklárskej v Lednických Rovniach, ktoré ešte nie sú prijaté do zbierky. Fungovanie tejto vzdelávacej platformy sa skončilo v roku 2019. Návrhy študentov školy aj realizované nádoby a objekty, sú prvým príspevkom súboru študentského dizajnu – stredoškolského aj vysokoškolského – ktorého zbierka je ešte len na začiatku. 

Eva Potfajová: Misy, hutnícke spracovanie pomocou drôtenej siete, 1980. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Eva Potfajová: Misy, hutnícke spracovanie pomocou drôtenej siete, 1980. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Juraj Steinhübel: Poháre s kobaltom,  90. roky, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Juraj Steinhübel: Poháre s kobaltom, 90. roky, sklárne Rona, Lednické Rovne. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Palo Macho: Dobré nádoby, ručne fúkané sklo, dekorovanie farbami, listrom, vložené detaily fúkanie nad kahanom, 2003.  Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Palo Macho: Dobré nádoby, ručne fúkané sklo, dekorovanie farbami, listrom, vložené detaily fúkanie nad kahanom, 2003. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

Budovanie zbierky

Budovanie múzea dizajnu by nebolo možné bez spolupráce s tvorcami – ich veľkorysé dary obohatili zbierku prácami, ktoré by nebolo možné získať iným spôsobom. Je však aj veľa jednotlivcov – priateľov a známych, ale aj celkom neznámi ľudia z radov verejnosti, ktorí ponúkli zaujímavé samostatné kusy, ktoré dotvárajú obraz o istých okolnostiach a tendenciách. Nie je však cieľom múzea len vyhľadávať veci z minulých desaťročí. Rovnako dôležitou úlohou – ak nie vôbec najdôležitejšou – je zachovať najcennejšie hodnoty súčasnosti: aktuálnej sériovej produkcie aj unikátnej tvorby dizajnérov a sklárskych umelcov. Pestrý obraz tvorivej sklárskej scény s autorsky osobitými koncepciami dneška pre to dáva dostatok dôvodov. Bolo by neodpustiteľné zanedbať zbieranie súčasnej tvorby, veď múzeum tu bude, ako verím,  o 10, 20 rokov… a to už budú dnešné novinky svedkami svojej doby.  

Presun zbierky zo stiesnených priestorov, kde sa sklo zmestilo len pobalené a uložené v prepravkách, do nového depozitára s policami a presklenými skriňami, sa uskutočnil v lete 2021. Beriem to nielen ako dôkaz pozitívneho vývoja múzea – verím, že podobne dopadnú v blízkej budúcnosti aj ďalšie zbierky – ale aj akési uznanie mojej kurátorskej práce. Súčasne mi to dáva optimizmus, že nový kurátor/nová kurátorka bude môcť v nasledujúcom roku pokračovať v budovaní zbierky skla SMD v dobrých podmienkach, s elánom a radosťou, ktoré k tejto práci patria. 

Kolekcia pohárov zo Stredoslovenských sklární Zlatno a Katarínska Huta, ručná výroba, fúkané sklo číre a farebné, 1970 – 1990.  Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Kolekcia pohárov zo Stredoslovenských sklární Zlatno a Katarínska Huta, ručná výroba, fúkané sklo číre a farebné, 1970 – 1990. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Askold Žáčko: Svietidlo, tabuľové sklo číre a matné, 1992 Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Askold Žáčko: Svietidlo, tabuľové sklo číre a matné, 1992. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

O zbierke priemyselného dizajnu v Slovenskom múzeu dizajnu

Pôvodne sa mal tento text pre e-designum volať O zbierke produktového dizajnu v SMD1. Produktový dizajn v našom múzeu však zahŕňa aj fondy ako textil, hračky, nábytok, sklo, keramika a porcelán, preto sme sa rozhodli pre jednotlivé kategórie, ktoré reprezentujú autonómne depozitáre, napísať samostatné texty. 

ROZMANITOSŤ

Mimoriadne bohatou súčasťou obsiahlej zbierky produktového dizajnu je zbierka priemyselného dizajnu – od strojov, nástrojov, elektroniky až po vybavenie domácností, ktorá sa nachádza v depozitári elektroniky a kombinovaných materiálov. Pod priemyselný dizajn zaraďujeme produkty priemyselnej výroby od elektrotechnického, strojárskeho, automobilového až po spotrebný priemysel, ale aj modely a makety z vývoja priemyselných výrobkov. Práve táto zbierka patrí k najrozmanitejším čo sa týka materiálového, tvarového a funkčného riešenia jednotlivých exponátov. Preto na jednej polici v depozitári nájdete sadrový model automobilu v mierke 1 : 10, bakelitové svietidlo s textilným káblom so zástrčkou v gumovom puzdre a drevený kľukový gramofón s krehkými šelakovými gramoplatňami. Rozmanité sú aj veľkosti jednotlivých zbierkových predmetov. Väčšie majú samostatné, dobre viditeľné miesto, menšie sa o miesto delia v priehľadnej plastovej krabici, čo nám v rámci možností depozitára umožňuje efektívnejšiu prácu s priestorom.

Andrej Chotváč, sadrový model športového automobilu v mierke 1:10, 1980. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Andrej Chotváč, sadrový model športového automobilu v mierke 1 : 10, 1980. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Peter Olah, Ivan Gavenda, Multifunkčné zaridenie Gotive H41, Výrobca: Gotive, a. s., Bratislava, 2003.
Peter Olah, Ivan Gavenda, Multifunkčné zaridenie Gotive H41, Výrobca: Gotive, a. s., Bratislava, 2003. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
František Burian, Kazetový magnetofón s rádiopríjimačom pre mladých, mierka 1:1, 1988.
František Burian, Kazetový magnetofón s rádiopríjimačom pre mladých, mierka 1 : 1, 1988. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Gramoskrinka Primafon, Rádiozávody Zaorálek Brno, 1940 (bakelitové časti značené: Futurit – Káblová továreň, závod Gummon, Bratislava). Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Gramoskrinka Primafon, Rádiozávody Zaorálek Brno, 1940 (bakelitové časti značené: Futurit – Káblová továreň, závod Gummon, Bratislava). Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

VZNIK

Keď sa okolo roku 2011 dostatočne nahlas hovorilo a urgentnej potrebe zriadenia umelecko-priemyselného múzea, alebo múzea dizajnu, občianske združenie Ostblok2 malo za sebou niekoľko plodných mesiacov mapovania a dokumentovania československého priemyselného dizajnu. Združenie zriadilo vlastnú databázu československých výrobkov z rokov 1945 – 1992 www.ostlblok.sk, členovia vyhľadávali výrobcov, autorov dizajnu a spisovali príbehy československého dizajnu. Združenie malo vybudovaný vlastný depozitár a realizovalo výstavy a prednášky po slovenských mestách, ktoré mali niečo spoločné s výrobou skúmaných výrobkov. Časť zbierky priemyselného dizajnu, prevažne výrobkov z domácností, Ostblok v roku 2011 venoval Slovenskému centru dizajnu, aby SCD splnilo základnú podmienku pri zakladaní štátneho múzea, ktorým je existencia zbierky. Táto zbierka bola dočasne deponovaná v malom sklade SCD na Jakubovom námestí. Pre vznik múzea boli zásadné aj dary priemyselne vyrábaných výrobkov od ďalších našich podporovateľov a sympatizantov. V roku 2012 daroval Jozef Šteiss väčšie množstvo predmetov z medzivojnového obdobia pôvodom zo staršieho bratislavského bytu. Vtedy k nám okrem množstva iných vecí prišiel prvý veľký a ťažký exponát – celokovová práčka a žmýkačka Skrat aj s dobovou dokumentáciou. Krátko nato nám množstvo vlastných zbierok rádioprijímačov, premietačiek a elektroniky daroval Ján Plišnák. V tom čase sme dokončovali provizórnu úpravu priestorov v Hurbanových kasárňach, ktoré mali pôvodne slúžiť len ako depozitáre. Neskôr sme tu popri depozitároch vytvorili aj kancelárske priestory, priestory na spracovanie a dokumentovanie akvizícií, študovne, galériu a dlhodobú expozíciu SMD. 

Reálne kontúry a muzeálnu hodnotu však začala zbierka priemyselného dizajnu nadobúdať až darmi od dizajnérov alebo pozostalostí dizajnérskych diel od rodinných príslušníkov dizajnérov. Jedným z prvých takýchto darov boli sadrové modely, nákresy a fotografie, ktoré vytvoril priemyselný a grafický dizajnér Igor Didov (1931 – 2002). SMD ich daroval jeho syn Ivo, s ktorým sme v pivničných priestoroch jeho domu v Senci našli aj dôležité dokumenty z pokusu o vznik Umelecko-priemyselného múzea v roku 1974 a fotografie výrobkov, ktoré boli zdokumentované v rámci fondov Inšitútu priemyselného designu, ktorý v sedemdesiatych rokoch Igor Didov viedol. Postupne pribúdali ďalšie unikátne zbierky, ktorých hodnota je ťažko vyčísliteľná, nakoľko sa jedná väčšinou o makety a prototypy, ako napríklad sadrový model telefónu Bohumíra Prihela, ktorý nám daroval jeho syn Drahomír Prihel, sadrový model automobilu Tatra 603 X realizovaný v mierke 1 : 10 podľa návrhu Jána Cinu, ktorý sme dostali od jeho švagra Ladislava Liptáka alebo plastový model ručného vysávača, ktorý nám daroval sám autor Peter Heriban, či plastové modely magnetofónov od Františka Buriana. Veľkú sériu prototypov kovového riadu, makety topánok a príborov, ktoré navrhoval dizajnér s mimoriadne širokým záberom Ján Čalovka (1936 – 2011), sme dostali od jeho syna Jána Čalovku ml.

Ján Čalovka, kresbové návrhy topánok, 1977. Zbierky SMD
Ján Čalovka, kresbové návrhy topánok, 1977. Zbierky SMD
Igor Didov, Spätný projektor – Meotar, Meopta Bratislava, 1969. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Igor Didov, Spätný projektor – Meotar, Meopta Bratislava, 1969. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Igor Didov, vodovodná batéria – protyp pre Slovenskú armatúrku Myjava, 70. roky. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Igor Didov, vodovodná batéria – protyp pre Slovenskú armatúrku Myjava, 70. roky. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

KRESBY

V Slovenskom múzeu dizajnu sa zameriavame aj na výskum procesu tvorby, preto sú pre nás zaujímavé okrem prototypov a makiet aj kresby, skice a technická dokumentácia výsledného produktu. Okrem historickej hodnoty sú tieto artefakty aj významným inšpiračným zdrojom pre dizajnérov a zaujímavým študijným materiálom, ktorý je možné u nás študovať v Študovni Eduarda Torana3.

Prvé kresby a technické výkresy výrobkov začali do múzea prichádzať spolu s darmi od dizajnérov, ktorí si zachovávali projektovú dokumentáciu od prvého náčrtu, až po technickú rozkresbu. Často sa však stávalo, že sme prišli neskoro. Napríklad pri bádaní po dejinách dizajnu zlatomoraveckého Calexu sa mi naskytla príležitosť získať kresby k prvej veľkej chladničke Calex 200, typ CH-0-200 (1955 – 1964), ktorá patrí medzi najkrajšie slovenské chladničky. Kresby Karola Hrubého4 mali byť odložené v garáži v Zlatých Moravciach. Keď som tam prišiel, bolo mi povedané, že pred týždňom pri rekonštrukcii garáže kresby zatiekli, pričom poškodenie bolo také veľké, že ich nakoniec vyhodili. Bol to strašný pocit. Najväčšie množstvo dizajnérskych kresieb sme dostali od Jána Oravca ml., ktorý nám daroval kresby svojho otca Jána Oravca, automobilového dizajnéra v Tatre a BAZ Bratislava. Okrem samostatných kresieb a výkresov sme dostali aj vzácny projektový denník, v ktorom sú rozkreslené a popísané návrhy puklíc a detailov pre Tatru 603 A Sanitka. Medzi významné kresby a technické rozkresby v rámci priemyselného dizajnu zaraďujeme aj diela Igora Didova, Jána Vikruta, Pavla Thurza, Petra Heribana, Františka Buriana, Jána Cinu, Fridricha Hudeca, Milana Biroša, Petra Chudého a ďalších.

Ján Cina, kresba interiéru osobného automobiluTatry 603 X5, Tatra Kopřivnice, závod Bratislava, 1965. Zbierky SMD
Ján Cina, kresba interiéru osobného automobiluTatry 603 X5, Tatra Kopřivnice, závod Bratislava, 1965. Zbierky SMD
Ján Cina, sadrový model v mierke 1:10, Tatra 603 X, Tatra Kopřivnice, závod Bratislava, 1964. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Ján Cina, sadrový model v mierke 1 : 10, Tatra 603 X, Tatra Kopřivnice, závod Bratislava, 1964. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Ján Oravec, kresbové návrhy Tatry 603 X, Tatra Kopřivnice, závod Bratislava, 1964. Zbierky SMD
Ján Oravec, kresbové návrhy Tatry 603 X, Tatra Kopřivnice, závod Bratislava, 1964. Zbierky SMD
Milan Biroš, elektrická kolobežka, Stavocentrum Ostrava, 1994. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Milan Biroš, elektrická kolobežka, Stavocentrum Ostrava, 1994. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Peter Chudý, model športového automobilu Melkus v mierke 1 : 4, pôvodný dizajn: 1967, replika: 2016. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Peter Chudý, model športového automobilu Melkus v mierke 1 : 4, pôvodný dizajn: 1967, replika: 2016. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

NEMÁME

Keď sa povie priemyselný dizajn, mnohí z nás si predstavia veľké priemyselne vyrábané produkty ako automobily, traktory, vlaky alebo lode. V tom všetkom slovenský dizajn vyniká, no priestor pre deponovanie alebo vystavenie rušňa, elektromobilu alebo lietajúceho auta Štefana Kleina, športových automobilov Juraja Mitra, traktora, offroadbusu a lode z dizajnérskeho štúdia Werkemotion, či lietadla Mariána Barusa jednoducho zatiaľ nemáme. Miesto nie je ani v Múzeu dopravy STM v Bratislave, a tak nám ostáva iba digitálny priestor a boj o priestor reálny. Provizórium, v ktorom sa Slovenské múzeum dizajnu nachádza však nedáva dostatočnú nádej na zlepšenie súčasného stavu.5

BUDÚCNOSŤ

Pred 7 rokmi sme začali splácať dlh, ktorý sme mali voči dejinám dizajnu na Slovensku. Systematické budovanie zbierky a inštitúcie od prvej zloženej police až po jej naplnenie znamenalo obzrieť sa poriadne dozadu a začať realizovať dôsledný výskum. Počet predmetov v SMD postupne narastal z darov a nákupov prostredníctvom akvizičných komisií. Po čase sme však museli začať niektoré dary odmietať a na základe pevne stanovenej koncepcie zbierania revidovať aj mnohé prijaté dary deponované v tzv. karanténnej miestnosti. Uvedomili sme si, že nie sme múzeum životného štýlu, ale múzeum dizajnu, preto sme sa pri zbieraní v rámci priemyselného dizajnu postupne zamerali na výnimočné tvarové riešenia, autorské projekty a materiálové presahy. Práve aktuálnou dlhodobou expozíciou 100 rokov dizajnu na Slovensku prezentujeme náš výskum v oblasti dejín a súčasnosti dizajnu. Vďaka Národnej cene za dizajn máme dokonalý prehľad o aktuálnom stave dizajnu a zároveň prísun najlepšieho slovenského dizajnu. Budúcnosť zbierky patrí práve výskumu súčasných tvorcov a výrobcov a vybudovaniu obojstrannej spolupráce. Veľmi dobrým príkladom je spolupráca s renomovaným výrobcom priemyselných a dizajnových svietidiel – OMS, ktorý prostredníctvom teamleadera v Oddelení Design and Concept Samuela Riháka z OMS Lighting, a. s., pravidelne odovzdáva do našich zbierok reprezentatívny výber svojich výrobkov. Ak sa nám podarí naštartovať podobné partnerstvá aj s inými výrobcami a štúdiami, SMD bude potrebovať radikálne zväčšiť kapacitu svojich depozitárov priemyselného dizajnu. Verím, že nás čaká práve takáto budúcnosť – budúcnosť veľkého, rešpektovaného a kvalitného múzea dizajnu.

Ján Vikrut, rádioprijímač Tesla Trio 420U, prvý vlastného vývoja, Tesla Bratislava, 1954.
Ján Vikrut, rádioprijímač Tesla Trio 420U, prvý vlastného vývoja, Tesla Bratislava, 1954. Zbierky SMD. Foto Majo Lukáč
Pavol Thurzo, plastový model rádiobudíka v mierke 1 : 1, Tesla Bratislava, 1989. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Pavol Thurzo, plastový model rádiobudíka v mierke 1 : 1, Tesla Bratislava, 1989. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Bohumír Prihel, sadrový model telefónneho prístroja v mierke 1:1, súťaž Tesla Stropkov, 1974.
Bohumír Prihel, sadrový model telefónneho prístroja v mierke 1 : 1, súťaž Tesla Stropkov, 1974. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

1 Celkový počet predmetov evidovaných v zbierke produktového dizajnu (v Registračnej knihe v tzv. „nultej evidencií“ a Katalogizovaných zbierkových predmetov) je 967 kusov. Priemyselný dizajn je v rámci produktového dizajnu zastúpený v objeme 75 %.

2 O. z. Ostblok založili v roku 2011 Maroš Schmidt, Klára Prešnajderová a Majo Lukáč.

3 Eduard Toran (1930 – 2019) sa do emigrácie v roku 1968 venoval ako teoretik a historik umenia slovenskému úžitkovému umeniu a architektúre. Po ukončení štúdií pracoval v Ústave teórie a dejín umenia SAV, publikoval na stránkach Výtvarného života, v Projekte, Kultúrnom živote a v ďalších periodikách. Pripravil početné výstavy slovenskej úžitkovej tvorby doma a v zahraničí (Mníchov, 1967, 1968, Viedeň, 1968, Miláno, 1968 a Egypt, 1968), podieľal sa aj na prípravách československých expozícií na svetových výstavách EXPO 1967 v Montreale a 1970 v Osake, bol jediným československým teoretikom pozvaným na konferenciu Industrial Design v Londýne v roku 1966. V roku 1960 ukončil monografiu o Milanovi Michalovi Harmincovi, ktorá vyšla o dva roky neskôr v zborníku SAV Z novších výtvarných dejín Slovenska. Preložil klasické dielo dejín dizajnu Art and Industry od Herberta Reada z roku 1934 (Umenie a priemysel, 1963). Jeho publikácia K umeniu okolo nás z roku 1965 je prvým odborným zhrnutím histórie a aktuálneho stavu úžitkových výtvarných disciplín na Slovensku. Po svojom odchode z Československa do USA sa ako dizajnér a manažér vypracoval na vedúce pozície v renomovaných amerických firmách, pracoval v Metropolitan Museum of Art v New Yorku, prednášal o dizajne a prispieval do odborných periodík v USA i na Slovensku, najmä do časopisu Designum (1/2014, 1/2015, 1/2016, 4/2016, 1/2019, 4/2019). V rámci Národnej ceny za dizajn 2017 mu bola ministrom kultúry SR udelená Cena za kultúrny prínos v oblasti dizajnu, od tohto roku nesie študovňa produktového dizajnu jeho meno. V roku 2018 venoval SMD svoju dizajnérsku a architektonickú knižnicu.

4 Karol Hrubý, bývalý učiteľ v Zlatne a Mankovciach, preradený do výroby v Calexe. Pracoval na tvarových riešeniach chladničiek Calex 100 a 200 a grafickom dizajne logotypu Calex. Za výtvarné riešenia získal ocenenia ministra a generálneho riaditeľa VHJ.

5 Slovenské múzeum dizajnu (depozitáre, študovne a administratíva) sídli v objekte Hurbanových kasární na Kollárovom nám. 10 v Bratislave, v časovo obmedzenej výpožičke MK SR. O ďalšom osude objektu nie sú žiadne informácie a nie je schválená ani žiadna stratégia rozvoja.

Napísané o dizajne/ Edičná činnosť SCD

Aká je naša práca 

Práca, ktorá je s týmito aktivitami spojená, je pomerne neviditeľná, napokon ako aj mnohé ďalšie činnosti, ktoré vykonáva Slovenské centrum dizajnu. Všeobecne sa uznáva, že je veľmi potrebná, vyžadujúca si vzdelanie, prax a úprimný záujem o odbor, ale pre väčšinu čitateľov zostáva viac-menej anonymná. Na druhej strane, aj keď v našom prípade v porovnaní s ostatnými podobnými odbornými časopismi a publikáciami je určená pre pomerne úzku societu, neznamená to, že zostáva nepovšimnutá. Dostávame spätnú väzbu, ktorá, nech má akýkoľvek obsah, je veľmi, veľmi dôležitá. Podobne ako ďalší editori ako aj autori, si však niekedy musíme položiť rovnakú otázku ako Peter Biľak (už pred viac ako dvadsiatimi rokmi) vo svojom rovnomennom článku v časopise Designum: Číta nás vôbec niekto?1 Neexistuje totiž nič horšie, ako nezáujem.

Našou nepopierateľnou devízou je nielen prístup k najaktuálnejším informáciám, ale aj tridsaťročné špecializované archívy, ktoré nenájdete v iných inštitúciách, zdokumentované práce výnimočných dizajnérov a dizajnérok v rámci súťaže Národná cena za dizajn, databázy o širokej škále podujatí, ktoré dokázalo SCD doteraz vyprodukovať, súkromné archívy a diela uložené v Slovenskom múzeu dizajnu, množstvo referencií v IS Dizajn, sústavne aktualizovaný fond našej knižnice… Edičnú činnosť SCD, okrem samotných zamestnankýň oddelenia, tvorí kolektív autorov a autoriek, buď priamo z centra alebo z externého prostredia, ktorí pre nás chcú a dokážu písať príspevky. A to aj napriek tomu, že písanie, aj keď je veľmi časovo náročné,  je v porovnaní s inými tvorivými prácami nižšie finančne ohodnotené. Ale väčšina z našich autorov píše pre nás ďalej. To, ako vieme s prácou prispievateľov (medzi ktorými sú aj mienkotvorné osobnosti) a našimi bohatými zdrojmi narábať, už vyše 25 rokov reprezentuje u nás časopis Designum, piaty rok platforma e-designum, takmer od začiatku založenia SCD naše publikácie, katalógy, letáky a skladačky…

Po otázke Číta nás vôbec niekto?, by mala nasledovať otázka Kto nás číta? Ak by sme za relevantnú databázu považovali zoznam predplatiteľov časopisu Designum, našimi čitateľmi sú dizajnéri, architekti, historici a teoretici umenia a dizajnu (študenti aj praktizujúci), návštevníci knižníc po celom Slovensku, odborníci ako aj laickí priaznivci dejín či noviniek zo sveta najsúčasnejšieho dizajnu. Dizajn nie je územne a sociálne ohraničený odbor,  nie je dôležitý iba pre uzavretú komunitu – bratislavskú, žilinskú, zvolenskú alebo košickú. Dizajn, ako ho prezentujeme dnes my v SCD, má svoje čitateľské zázemie (so zveličením), v každom kúte Slovenska, prevažne medzi mladšou a strednou generáciou.

Aké knihy vydávame

Publikačné aktivity SCD boli v už od vzniku organizácie pred 30 rokmi podporované ako jeden z veľmi dôležitých výstupov organizácie. Dodnes ich môžeme realizovať vďaka finančným zdrojom z kontraktov, priorít, grantov, resp. partnerskej podpory. Keď sa pozrieme na publikácie SCD za posledných 10 rokov, vidíme, ako súvisia nielen s činnosťou SCD a jeho odbornými úlohami, ale aj aktivitami našich ďalších spolupracovníkov – teoretikov2, historikov dizajnu3 ako aj samotných dizajnérov4, resp. škôl a organizácií – bez nich by to nešlo. Po nástupe agilnej Márie Beňačkovej-Riškovej, ktorá vytvorila Edičné oddelenie SCD, vznikla aj Edičná rada SCD, do ktorej okrem našich odborných zamestnancov boli menované aj autority z externého prostredia, ako garanti kvality vydávaných publikácií. Edičná rada sa zaoberala projektmi, ktoré do SCD priniesla práve Mária Beňačková-Rišková, publikáciami FONTS SK/Dizajn digitalizovaného písma na Slovensku (Samuel Čarnoký, 2018), Plocha a priestor v dizajne. Milan Veselý (Mária Rišková, Nina Cohen-Veselá, eds.,2019), CIPÁR&LOGO.ETC. (Vladislav Rostoka, ed., 2020), Úžitková grafika na Slovensku po roku 1918 3. časť / Graphic Design in Slovakia after 1918. Mierny pokrok / Moderate Progress (Ľubomír Longauer, 2020) – posledné tri menované sme vydali v spolupráci s vydavateľstvom Slovart. Okrem týchto kníh vydalo Slovenské centrum dizajnu ďalšie dôležité publikácie – zborník z rovnomennej konferencie Škola ako laboratórium moderného života a tesne pred dokončením je veľká publikácia venovaná dejinám ŠUR5. Asi pred dvomi rokmi sa začala v rámci Slovenského múzea dizajnu, pod vedením Maroša Schmidta, pripravovať nová edícia pod názvom Designzoom, ktorá by mala populárnou formou propagovať zbierky SMD a v nich zastúpených autorov. V súčasnosti je rozpracovaný jej pilotný projekt, a to monografia jednej z najvýznamnejších osobností slovenského dizajnu, Jána Čalovku6.

V poslednom desaťročí sme sa teda v SCD stali svedkami edičnej práce vykonávanej s veľkým osobným nasadením, často popri hlavných pracovných povinnostiach. Túto skutočnosť môžeme chápať ako pozitívny predpoklad pre jej ďalšie pokračovanie, je však možné, že práve preto bude potrebné prehodnotiť charakter ďalšej vydavateľskej práce organizácie.  

Úžitková grafika na Slovensku po roku 1918 3. časť / Graphic Design in Slovakia after 1918. Mierny pokrok / Moderate Progress, Ľubomír Longauer, 2020

O čom je platforma e-designum

Keďže sa už dávnejšie diskusie o dizajne ako o veľmi živom odbore presunuli aj na internet, od roku 2017 sa stala súčasťou našej webovej stránky platforma e-designum. Podnet na jej vznik vyšiel z (vtedy ešte) redakcie časopisu Designum. Okrem vyššie uvedenej skutočnosti nás k jej založeniu viedlo zistenie, že záujem o zverejňovanie príspevkov o dizajne a rovnako o ich obsah, stále narastajú, pričom štvrťročná periodicita a rozsah časopisu Designum, ich nedokážu pokryť. Vďaka tomu, že sme sa stretli s pochopením vedenia SCD, ako aj vďaka zanietenej technickej pomoci bývalej kolegyne Anny Gašparovej, ktorá si s nami túto ideu osvojila, sa myšlienka postupne stala aj skutočnosťou7. e-designum sa stalo miestom, kde využívame viaceré jeho prednosti: dovoľuje nám pružne reagovať na aktuálne udalosti vo svete dizajnu, platforma nepozná obmedzenia v rozsahu zverejneného textu a obrazového materiálu, demokraticky poskytuje možnosti aj mladým, začínajúcim autorom a dáva priestor najrôznejším témam. V rámci platformy sme zároveň začali budovať aj databázu dizajnérov a značiek. Existenciu e-designumu bolo možné oceniť najmä v obdobiach lockdownu, keď sa naša činnosť presunula do online priestoru. V súčasnosti je jeho hlavnou témou 30. výročie Slovenského centra dizajnu, ktorej obsahom sú príspevky odborných pracovníkov SCD o našich aktivitách za posledných 10 rokov.

Vďaka tomu, že Slovenské centrum dizajnu spustilo novú webovú stránku, získa e-designum aj viac viditeľné miesto a tým (ako verím) aj viac čitateľov. Množstvo publikovaných rozhovorov, recenzie a informácie o vydaných knihách, príspevky o ocenených dizajnéroch a rôznych súťažiach, propagácia našich zbierok8 a najmä komentáre k rôznym udalostiam zo sveta dizajnu, sa stali slušným základom na ďalšie budovanie obsahu v rámci novej webovej stránky SCD. V poslednom období v e-designume výrazne zarezonovali dva príspevky (ak hodnotíme podľa počtu zobrazení) – a síce Maroša Schmidta o zbúraní najstaršej zachovanej čerpacej stanice v Bratislave a od Zuzany Šidlíkovej o plánovanom problematickom využití areálu Meriny v Trenčíne. Záujem a reakcia verejnosti na tieto texty možno naznačujú, akým témam by sa mohla platforma v budúcnosti venovať aktívnejšie.

Nakoniec to najviditeľnejšie – Designum, časopis s vyše 25-ročnou tradíciou

Naposledy sme sa edičnej činnosti SCD venovali práve na stránkach nášho časopisu, a to pri príležitosti 20. výročia SCD9, formou rôznych rozhovorov s bývalými a (vtedy) súčasnými redaktorkami. Najvýraznejšími vonkajšími zmenami, ktoré prinieslo posledné desaťročie Designumu, boli výmena na poste jeho vedúcej redaktorky v roku 2017 – stala sa ňou Jana Oravcová a ešte predtým zmena layoutu Designumu. Po vypísaní a vyhodnotení súťaže na konci roku 2013, začal jeho vizuálnu podobu od čísla 1/2014 pripravovať Matúš Lelovský. Obsahovo si časopis zachoval svoju overenú štruktúru, postupne sa však s novou vedúcou redaktorkou začala meniť databáza prispievateľov a rovnako sa s nimi začali objavovať aj nové témy – presne tak, ako pribúdajú nové situácie, ktoré spoločnosť a tým aj dizajn musia riešiť. Nie je to iba klimatická zmena, ktorej musíme čeliť, napokon otázkam úlohy dizajnu pri ochrane životného prostredia sa časopis venoval už od svojho založenia, nie je to iba pandémia, ktorá nás vlani, ako aj tento rok prekvapila. Je to aj reflexia nových javov a nových úloh na poli dizajnu, veď čo sa nám dávnejšie zdalo fikciou, dnes je realitou, či už pozitívnou alebo negatívnou.  Ale aj školy, ktoré sa programovo venujú vyučovaniu dizajnu, firmy, ktoré dokážu aj napriek rôznym skeptickým názorom spolupracovať s dizajnérmi a dizajnérkami, dizajnéri/dizajnérky, ktorí si vytvorili vlastné spoločnosti,  ľudia,  ktorí stoja za festivalmi, workshopmi, výstavami, osobnosti, ktoré sa v minulosti zaslúžili o slovenský dizajn a všetci, ktorí sa o tom odhodlali písať, by mali aj naďalej zostať súčasťou publikačných aktivít SCD, a to či už v časopise, na webovej stránke alebo v nových publikáciách. Nech to hoci aj znie ako klišé…

1 Peter Biľak: Číta nás vôbec niekto? In: Designum, roč. VI., č. 1 (1999), s. 60-63.

2 Typickým príkladom je publikácia Ivy Mojžišovej, ktorú SCD vydalo v roku 2013 a v ankete denníka SME sa stala Knihou roka. Viac sa o publikácii v našom cykle dočítate v príspevku Kláry Prešnajderovej Vždy jej záležalo na tom, aby vychádzala z faktov. O Ive Mojžišovej s Adrienou Pekárovou.

3 Adriena Pekárová, Zdeno Kolesár (eds.): K dejinám dizajnu na Slovensku, Slovenské centrum dizajnu, 2013. ISBN: 978-80-970173-6-1

4 Samuel Čarnoký: FONTS SK/Dizajn digitalizovaného písma na Slovensku, Slovenské centrum dizajnu, 2018. ISBN: 978-80-970173-9-2

5 Simona Bérešová, Klára Prešnajderová, Sonia de Puineuf (eds.): ŠUR. Škola umeleckých remesiel v Bratislave  1928 – 1939.

6 Na jej obsahu sa podieľajú Maroš Schmidt, Zuzana Šidlíková, Adriena Pekárová a Katarína Hubová zo Slovenského múzea dizajnu.

7 Neskôr technicky fungovanie podstránky rovnako zanietene zabezpečovala Katarína Kasalová.

8 Medzi aktívnych prispievateľov e-designumu patria už od jeho začiatkov: Zuzana Duchová, Helena Cibulková, Lenka Hámošová, Katarína Hubová, Gabriela Ondrišáková, Ľubica Pavlovičová, Adriena Pekárová, Klára Prešnajderová, Sonia de Puineuf, Maroš Schmidt, Zuzana Šidlíková, posledný rok k nim pribudli Mária Beňačková-Rišková, Barbora Krejčová a ďalší… 

9 Bol to Designum 2/2011.

Zbierka keramiky a porcelánu v Slovenskom múzeu dizajnu

Eva Trachtová: Misy, glazovaná červenica točená na hrnčiarskom kruhu, 60. roky 20. stor. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Eva Trachtová: Misy, glazovaná červenica točená na hrnčiarskom kruhu, 60. roky 20. stor. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

KONCEPCIA

Je to neuveriteľné, ale je to už sedem rokov, čo som napísala vyššie uvedený text ako anotáciu ku koncepcii zbierania keramiky a porcelánu v Slovenskom múzeu dizajnu. V roku 2014 som bola oslovená Marošom Schmidtom – v tom čase vedúcim SMD, aby som sa pridala k malému tímu kurátorov a začala budovať spomenutú zbierku. Slovenské múzeum dizajnu bolo čerstvo založené a ja ako absolventka VŠVU som sa vôbec necítila kompetentná pre túto úlohu. No atmosféra a nadšenie kolegýň a kolegov boli nákazlivé a príležitosť spolupodieľať sa na vytvorení niečoho, čo by nás malo všetkých presiahnuť, bola rovnako lákavá. Oddelenie zamestnávalo v tom čase (myslím) len tri osoby na plný úväzok. Vyhovovalo mi, že pozícia ktorá mi bola ponúknutá, bola „vedľajšákom”, spestrujúcim moju hlavnú prácu, ktorou aj naďalej zostala práca v rámci keramickej praxe v ateliéri v Bratislave.

Predmety záujmu zbierania pre zbierku keramiky a porcelánu v SMD som rozdelila do troch hlavných okruhov: okruh autorskej tvorby, priemyselnej výroby a tvorby v architektúre a vo verejnom priestore. Absencia priemyselnej výroby na Slovensku spôsobila, že na Slovensku je najrozšírenejšou formou produkcie keramiky a porcelánu autorská tvorba. V súkromných ateliéroch a dielňach vznikali a vznikajú malé autorské série, alebo originály, často na hranici dizajnu a voľného umenia. Priemyselná výroba zahŕňala výrobu kachliarskej, tehliarskej, stavebnej a sanitárnej keramiky a technického porcelánu. Všetky tieto odvetvia mali svoju výrobu na našom území zastúpenú, niektoré z nich sú aktívne až do súčasnosti. Cieľom múzea je zozbierať informácie o ich činnosti a ich produkty mať zaradené aj medzi zbierkovými predmetmi. V budúcnosti sa musí múzeum zaoberať aj dokumentáciou keramiky v oblasti tvorby v architektúre a vo verejnom priestore. Jednou z možností je aj alternatíva, že táto dokumentácia sa môže stať témou doktorandskej práce – jej výstupom by mala byť verejne dostupná elektronická a prípadne aj knižná databáza takýchto diel na Slovensku alebo diel slovenských umelcov v zahraničí.

Juraj Mihalík: Uzol, glazovaná pórovina, 1994. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Imrich Vanek: Obkladačky s modrou a červenou glazúrou, hlina vtlačená do formy, 70. roky 20. stor. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

PRAX

Vo svojej múzejnej praxi som mohla stavať len na mojich skúsenostiach keramického praktika a osobných kontaktoch v komunite tvorcov. To sa ukázalo ako výhoda. Pri tvorení prvotnej koncepcie zbierky som si ako prioritný bod určila autorskú keramickú tvorbu –  jednak má v našom lokálnom slovenskom kontexte výrazné zastúpenie a okrem toho mi prirodzene bola aj najbližšia, najviac som sa v tejto téme cítila doma. Moja bývalá pedagogička Ivica Vidrová-Langerová bola od začiatku rovnako nadšená rodiacim sa “keramickým dieťaťom” a bola mi nápomocná pri otváraní rôznych dverí. Aj vďaka nej sa základným stavebným kameňom zbierky stali práce tak významnej osobnosti slovenskej keramiky ako je Miloš Balgavý starší. Jeho synovi, sklárskemu výtvarníkovi Milošovi Balgavému mladšiemu a manželke Beáte vďačíme za dar, ktorý obsahoval autorské originály z rôznych období tvorby jeho otca a ktorý jednoznačne napomohol tomu, aby presvedčil aj ďalšie autorky a autorov, aby svojimi dielami podporili vznik našej zbierky. Druhým výrazným momentom bol dar keramických prác z dielne ART4 Bratislava od Juraja Mihalíka. Jeho práce boli pre moju generáciu prakticky neznáme, napriek tomu, že v deväťdesiatych rokoch bolo jeho štúdio veľmi populárne. 

V tejto súvislosti môžem zhodnotiť, že každý nasledujúci prírastok do zbierky bol pre mňa ekvivalentom objavenia pokladu a každé ďalšie stretnutie s autorkami a autormi vyústilo do zážitkov, ktoré boli významné aj pre mňa osobne. Behom rokov som mala možnosť preniknúť do keramických svätýň – ateliérov Gabriely Luptákovej, Bernardíny Lunterovej, Mariána Polonského alebo Ilju Holešovského a stretnúť osobnosti ako Juraj Marth a Imrich Vanek. Vďaka Eve Šebovej som sa zase priblížila k tvorbe jej mamy Evy Trachtovej. Po čase som sa rozhodla nezanedbávať aj súčasnú generáciu – vlastne mojich spolužiakov a priateľov. Tak do zbierky pribudli najaktuálnejšie práce, prevažne už z úplne iných materiálov, než s ktorými pracovali naši predchodcovia. Ide o diela Lindy Vikovej, Markéty Novákovej, Milana Hanka, Lucie Betinskej Kováčikovej, Ľubomíra Ontkóca, Paulíny Hoššovej a Rudolfa Rusňáka.

Imrich Vanek: Poháre s veľkými ušami, navrhnuté a realizované autorom v Českom porceláne, porcelán, 90. roky 20. stor. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Ivan Polonský: Béžová váza, hlina točená na hrnčiarskom kruhu, 1984-1985. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Ivica Vidrová-Langerová:  Váza s nožičkami, modelovaný porcelán, 90. roky 20. stor. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

Ďalšie zbierkové predmety sa do múzea dostali a dostávajú zdanlivo nemúzejnými cestami, ktorými ale nehodno pohŕdať – ide o „nechcené“ predmety, ktoré nachádzame na rôznych bazároch, blších trhoch a v online ponukách, či dokonca záložniach. Takýmto spôsobom je možné dostať sa prevažne k predmetom pochádzajúcim z priemyselnej výroby. Tieto práce sú však v kontexte aktuálneho stavu zbierky stále marginálne. Malosériovo vyrábanú keramiku zastupujú kusy vyrobené v keramických dielňach SFVU (Slovenský fond výtvarných umení v Bratislave) – ide o práce navrhnuté Milošom Balgavým st., Jozefom Dančom a Bernardínou Lunterovou. Činnosť tejto dielne, ktorá vyrábala keramiku od konca sedemdesiatych rokov po začiatok deväťdesiatych rokov 20. storočia, dodnes nie je systematicky zmapovaná. A to i napriek tomu, že bola významným producentom keramiky, ktorá sa prostredníctvom predajní Dielo dostávala do bežných slovenských domácností. Spoluzakladateľkou dielní bola aj Eva Trachtová, ktorej množstvo návrhov malých úžitkových sérii sa v dielni realizovalo. Medzi malosériovú výrobu môžeme rátať aj produkciu už vyššie spomenutej súkromnej bratislavskej dielne ART4, ktorá fungovala na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov 20. storočia a spolupracovala aj s výtvarníkmi –pri navrhovaní niekoľkých kusov spolupracoval sochár Vladimír Havrilla. 

K mapovaniu tvorby v architektúre a vo verejných priestoroch som sa z časových dôvodov vôbec nedopracovala. V zbierke SMD sú ale zastúpení keramici a keramičky, ktorí sa tomuto typu tvorby venovali. Realizácia do architektúry je početne zastúpená v diele Imricha Vaneka (napríklad reliéf pre hotel Krym v Bratislave (1964), reliéf v Dome smútku v Nových Zámkoch (1971), reliéf pre budovu Cestovnej kancelárie ČSA v Košiciach (1975), reliéf v Dome odborov Istropolis v Bratislave (1980) atď.). Zaujímavé realizácie má aj Eva Trachtová (napríklad v spolupráci s architektom Ivanom Matušíkom už neexistujúci nástenný reliéf v bare OD Prior na Kamennom námestí v Bratislave (1968), alebo fontánu na Špitálskej ulici), alebo aj Juraj Marth (reliéfna stena pre Dom odborov Bratislava (1980), reliéf pre kúpele Turčianske Teplice (1972), reliéfny obklad na budove Čsl. veľvyslanectva v Ulanbátare v Mongolsku (1983), už neexistujúca fontána v Štátnom konzervatóriu v Košiciach (1972) a taktiež neexistujúca reliéfna stena na letisku M.R. Štefánika v Bratislave (1994), atď.).

Predmety zo zbierky keramiky a porcelánu SMD našli svoje miesto na viacerých výstavách. Samozrejmosťou je zastúpenie v rámci  expozície na výstave 100 rokov dizajnu – Slovensko 1918 – 2018, ktorú je možné ešte stále navštíviť v Hurbanových kasárňach. Okrem toho sa objavili na výstavách Škola základ života 2 (2015, Galéria dizajnu Satelit), Farebná šeď – Buntes Grau (2016, podkrovie Slovenského múzea dizajnu), Nebáť sa moderny! (2018-2019, SNM- Historické múzeum, Bratislavský hrad) a na poslednej výstave venovanej keramickej tvorbe bratov Mariána a Ivana Polonských – 2 x Polonský (2021, Galéria dizajnu Satelit).

Júlia Horová: Mačičky, ručne modelovaná glazovaná hlina, pol. 20. stor. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Linda Viková: Dóza La Piña, porcelán, 2014. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Miloš Balgavý st.: Váza Uzol a Váza Chvost, glazovaná červenica liata do formy, 1958 a 1961. Zbierky SMD. Foto Miloš Balgavý ml.
Miloš Balgavý st.: Vázy, odlievaná glazovaná červenica, 1960. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

BUDÚCNOSŤ ZBIERKY

V súčasnosti zbierka keramiky a porcelánu SMD obsahuje 249 kusov zbierkových predmetov. Pred sebou tlačím ešte veľa restov, neuskutočnených návštev, pátraní. Od výskumnej činnosti ma často odpútavajú aktivity rovnako dôležité – ako sú spolupráce na tvorbe výstav a ďalších podujatí, ktorých pripravuje múzeum viac než dosť. Od začiatku som si však uvedomovala moje možnosti a kapacity. Preto tento fakt vnímam skôr ako podnet do budúcna pre niekoho, kto raz bude môcť pozíciu kurátora zbierky keramiky a porcelánu vykonávať nielen s oduševnením, ale aj plnými časovými kapacitami. To si napokon želám v súvislosti s budúcnosťou našej zbierky – aby raz mala takéhoto pána. Zbierka sa už toto leto presunie z malého, kapacitne nepostačujúceho depozitáru, ktorý využíva spoločne so zbierkou skla, do samostatného, dvojnásobne väčšieho priestoru, ktorý už je pripravený. Jej presun bude príležitosťou na opätovnú internú revíziu, zhodnotenie a prípravu plánov na vyplnenie nielen nových regálov, ale aj plánov výstavných. Za dôležité považujem, aby pribúdajúce zbierkové predmety nielen odpočívali na policiach, ale aby „žili” aktívny výstavný život vo vzájomnom dialógu s divákom.

Miloš Balgavý st.: Set na malé pohostenie, hlina točená na hrnčiarskom kruhu, 1986. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový
Rudolf Rusňák: Dózy Flame, pokovaný porcelán, 2018. Zbierky SMD. Foto Adam Šakový

Enzo Mari (1932 – 2020)

Dojemné správy o úmrtí Enza Mariho (†88) a jeho manželky Ley Vergine (†82), ktorí takmer v ten istý deň zomreli v milánskej nemocnici na ochorenia spôsobené koronavírusom, sa rýchlo šírili na sociálnych sieťach ako aj v prestížnych printových médiách. Enzo Mari, provokatér a bojovný hľadač dokonalého dizajnu slúžiaceho nesebeckým potrebám človeka, už nemohol navštíviť svoju veľkú výstavu v múzeu La Triennale di Milano, ktorá začala 16. októbra a potrvá až do apríla budúceho roku (pripravili Hans Ulrich Obrist a Francesca Giacomelli). 

Dizajnéri, architekti, teoretici, ale aj široká verejnosť, však po ňom zdedili mnoho otvorených tém, ktoré vášnivo, často bez servítky, rozoberal, analyzoval, kriticky hodnotil a ktoré vďaka svojej pretrvávajúcej aktuálnosti určite nezostanú zabudnuté. Bol známy silným ľavicovým myslením a keď daroval veľkú zbierku svojich prác mestu Miláno jeho podmienkou bolo, aby nikto nemal prístup do archívov po dobu štyridsať rokov (s výnimkou spomínanej aktuálnej výstavy). Odôvodnil to tým, že podľa jeho najoptimistickejších predpovedí bude trvať najmenej toľko rokov, kým príde nová generácia, ktorá nebude rozmaznaná ako tá dnešná a bude schopná všetky informácie užitočne využiť. 

16 zvieratiek, skladačka, dubové drevo, výrobca Danese Milano, 1957. Foto: Federico Villa © Triennale di Milano.
16 zvieratiek, skladačka, dubové drevo, výrobca Danese Milano, 1957. Foto: Federico Villa © Triennale di Milano.
16 zvieratiek, skladačka, dubové drevo, výrobca Danese, 1957. Foto: Federico Villa © Triennale di Milano
16 zvieratiek, skladačka, dubové drevo, výrobca Danese, 1957. Foto: Federico Villa © Triennale di Milano

Enzo Mari je uznávaný ako vynikajúci dizajnér, jeho dielo je synonymom povestnej kvality talianskeho dizajnu, pričom bol rigoróznym zástancom remeselných zručností a nekompromisným advokátom princípov trvalej udržateľnosti. Mariho tvorba si od šesťdesiatych rokov až po súčasnosť našla svoje stále a vďačné publikum a prirodzene, že ovplyvnil tvorbu početných mladších kolegov (k najznámejším z nich určite patrí Jasper Morrison). Pracoval s najrôznejšími materiálmi – oceľou, železom, sklom, keramikou, papierom, drevom…, pohyboval sa vo svete grafického dizajnu ako skvelý autor kníh pre deti,  produktového dizajnu ako dizajnér nábytku ale aj v oblasti architektúry a voľného umenia. 

Hoci slovné spojenia „nadčasový“ či „ikonický dizajn“ už mnohí prijímajú s určitou nevôľou, v prípade Mariho produktov sú úplne na mieste. Pracoval pre silné značky: Magis, Artemide, Zanotta, Danese, Driade… Stačí si pripomenúť iba niekoľko z jeho diel: drevenú, neskôr polyuretánovú puzzle skladačku 16 zvieratiek „nakreslených jedným ťahom“ (1957) pre Danese alebo kovové kontajnery z kolekcie Putrella (1958, Danese), množstvo nábytkových solitérov: stoličky Box (Castelli, 1971), Sof Sof  (Driade, 1972), Mariolina (Magis, 2002), nábytkový set – stolička, kreslo, pohovka Elisa (Driade, 2015)… 

Kontajnery zo železných profilov, kolekcia Putrella, model A, výrobca Danese Milano, 1958. Foto: Fabio a Sergio Grazzani © Triennale di Milano
Kontajnery zo železných profilov, kolekcia Putrella, model A, výrobca Danese Milano, 1958. Foto: Fabio a Sergio Grazzani © Triennale di Milano
Súprava stoličiek v mierke 1: 5 , fotografia, technický list, klince a panely z dreva. Archivio E. Mari, mesto Miláno, CASVA, 2002. Foto: Gianluca Di Ioia.© Triennale Milano

K najznámejším príkladom Mariho myslenia a tvorby patrí stolička Sedia 1 z kultového projektu Autoprogettazione (1974). Ten je v podstate manuálom o tom, ako sa má a dá s využitím základných remeselných zručností zostaviť nábytok  z prístupných materiálov – iba z dosiek, pomocou kladiva a klincov, v zmysle metódy DIY. Mari už dávnejšie dospel k názoru, ktorý aj dlhé roky propagoval, že dizajn sa nesmie navrhovať pre zisk. V začiatkoch projektu Autoprogettazione návod na realizáciu svojho nábytku posielal záujemcom po uhradení poštovného (nesmeli to byť firmy) a projekt sa rýchlo rozšíril nielen medzi verejnosť ale aj do škôl. V roku 2010 ho spoločnosť Artek oživila a zákazníci si mohli znovu zakúpiť dosky z borovicového dreva, klince a montážne pokyny. V roku 2015 Enzo Mari, v súlade s vnútorným presvedčením, udelil berlínskej organizácii pre utečencov CUCULA práva na výrobu a predaj tohto nábytku s cieľom, aby získala finančné prostriedky na program, ktorý podporuje imigrantov.

Enzo Mari mal svoje skúsenosti aj ako pedagóg, učil na viacerých školách v Taliansku, vo Viedni a Berlíne. K cennému odkazu patria aj jeho úvahy, články, štúdie a knihy, ktoré zásadným spôsobom obohatili uvažovanie o podstate a poslaní dizajnu. Mari je autorom 15 publikácií, zúčastnil sa početných prezentácií, prednášok, diskusií, poskytol množstvo rozhovorov,  nakrúcal videá… Mnohé z jeho vyjadrení môžeme chápať ako kontroverzné, s mnohými však musíme súhlasiť, napokon veď problémy, ktoré riešil a na ktoré sústavne upozorňoval, sa týkajú nás všetkých.

Alegória smrti, 3 náhrobné kamene, autíčka, pôda, vystavené v galérii Galleria d’Arte Moderna, Republika San Marino v roku 1988, Národná galéria moderného a súčasného umenia, Rím, 1987 © Triennale di Milano
Alegória smrti, 3 náhrobné kamene, autíčka, pôda, vystavené v galérii Galleria d’Arte Moderna, Republika San Marino v roku 1988, Národná galéria moderného a súčasného umenia, Rím, 1987 © Triennale di Milano

Použité zdroje:

Enzo Mari, L‘ ARTE DEL DESIGN (ed. Federicco Motta), Turín: GAM (Galleria Civica d?Arte Moderna e Contemporanea, 2008

https://triennale.org/en/events/enzo-mari-curated-by-hans-ulrich-obristwith-francesca-giacomelli

https://www.damnmagazine.net/2020/10/19/enzo-mari-dies-aged-88/

htps://www.designboom.com/design/happy-birthday-enzo-mari-video-conversation-proust-questionnaire-04-27-2020/

Výstavy a programy – tímová práca (nielen) SCD

Hoci  článok vznikol pri príležitosti 30. výročia SCD, rada by som ho  využila na ohliadnutie sa za tým, čo poznám z vlastných skúseností – na to, čo sa za posledných šesť rokov v oblasti výstav a sprievodných programov podarilo,  a čo zostalo v rovine nenaplnených plánov alebo (asi až utopických) prianí.

Samozrejme, že naša práca nadväzovala na prácu našich predchodkýň. Na oddelení v minulosti pracovali Viera Brhlovičová, Katarína Hubová, Jana Oravcová, Nina Gažovičová, Eva Trilecová, Erika Trnková a už spomínaná Margita Michlíková. V období, keď ešte SCD nedisponovalo vlastnými výstavnými priestormi, sa oddelenie venovalo najmä organizácii Národnej ceny za dizajn (ktorá sem patrí i dnes), výstavám v externých priestoroch a organizovaním súťaží pre klientov (napr. vizuálne identity, logá, nosiče ocenení, atď.). Koncom roka 2006 sa vďaka ich úsiliu a s podporou Natálie Galbavej, dnes zástupkyne riaditeľa pre ekonomické záležitosti SCD, podarilo založiť galériu dizajnu, vtedy ešte pod názvom Výstavný a informačný bod Satelit na Dobrovičovej ulici v Bratislave. Do Hurbanových kasární sa galéria presťahovala v roku 2013, oddelenie ju z Jakubovho námestia nasledovalo postupne v rokoch 2016 – 2017. Koordinácii výstav a fungovaniu galérie sa na oddelení v rokoch 2007 – 2013 venovali postupne Dáša Dúbravová, Alexandra Niczová, Silvia Kružliaková a Mária H. Nepšinská. Vlastným výstavným priestorom vzniklo miesto nielen na organizáciu výstav a projektov z externého prostredia, ale i výstav produkovaných SCD, ktoré často mapovali históriu domáceho dizajnu. Bol to teda výrazný míľnik i v prípravách na vznik Slovenského múzea dizajnu. Programy pre verejnosť v nadväznosti na výstavy v Satelite začala rozbiehať Mária H. Nepšinská v spolupráci s dizajnérkou Kristínou B. Hrončekovou.

Výstava Lenky Sršňovej Colorlove, Satelit, 2019. Foto Adam Šakový

Ďalej sme pokračovali aj v dlhodobých projektoch a spoluprácach. Jedným z dôležitých podujatí, fungujúcim dodnes, je Fórum dizajnu, ktoré v roku 1996 založili Katarína Hubová a Ivan Čobej ešte na pôde VŠVU a po presune pod SCD (v roku 2005) ho Katarína Hubová spolu s Adrienou Pekárovou zastrešovali  až do roku 2017. Dnes sa mu externe venuje Zuzana Duchová. Z projektov, ktoré fungovali viacročne, spomeniem napríklad outdoorovú galériu vo výkladoch prevádzok bratislavského Starého mesta Parter Gallery. Tú sme ako sprievodné podujatie festivalu Dni architektúry a dizajnu pripravovali v rôznych obmenách od roku 2012 až do roku 2017. A samozrejme, jednou z najväčších aktivít oddelenia je organizácia Národnej ceny za dizajn (na krátky čas bola vyňatá priamo pod riaditeľku SCD), ktorá v posledných rokoch výrazne zmenila svoju tvár a ktorú ďalšie veľké zmeny určite ešte čakajú. Od odchodu Margity Michlíkovej sa jej koordinácii externe venuje Soňa Trubíniová.1

VÝSTAVY V GALÉRII DIZAJNU SATELIT 2014 – 2020

Satelit v tom období zmenil názov. Z Výstavného a informačného bodu Satelit sa stala Galéria dizajnu Satelit. Z výkladov na Kollárovom námestí zmizol veľký nápis SATELIT a nahradilo ho nové označenie v podobe loga od Ondreja Jóba, vrátane navigačných prvkov odkazujúcich na výstavné priestory Slovenského múzea dizajnu. Podarilo sa i viacero ďalších menších opráv a úprav (napr. zatiaľ aspoň provizórne „kinečko“, či digitálne pútače vo výkladoch), no vysnívané označenie Hurbanových kasární ako miesta pre dizajn, či skultivovanie priestorov, ktoré slúžia ako prechod medzi výstavnými priestormi, zostáva i naďalej cieľom do budúcnosti. Asi najkrajšou (i keď do budúcnosti asi aj najvzdialenejšou) je predstava Hurbanových kasární ako akéhosi bratislavského MuseumsQuartier, kde parkovisko nahradí život, zeleň, kultúrne podujatia či umelecké inštalácie…

Otvorenie výstavy Human by Design, Satelit, 2019. Foto Petra Rjabinin

Neustále sme sa pokúšali optimalizovať aj chod galérie. Od začiatku fungovania tu mali priestor na prezentáciu nielen profesionálni tvorcovia, ale i študentské projekty. Počas roka sme v jej priestoroch zvykli usporiadať až jedenásť rôznych výstav, čo sa s víziou rozvíjania programov pre verejnosť – pri našom poddimenzovanom stave zamestnancov, ukázalo ako nefunkčná kombinácia. Ďalším cieľom bolo preto znížiť počet výstav a nájsť finančné možnosti, ako do tímu pribrať aspoň externých spolupracovníkov. V rámci galérie vznikli výberové komisie, ktoré každoročne pomáhajú selektovať prihlásené projekty a vytvárať výstavný plán. Výstavám sme predĺžili (podľa možností) ich trvanie. Do tímu prišla Juliana Mrvová, asi najvšestrannejšia a najpracovitejšia pomocná ruka, akú sme si mohli priať. 

VZNIK GALÉRIE V PODKROVÍ SMD

Galéria v podkroví SMD alebo Podkrovie SMD boli dočasne používané názvy výstavných priestorov, ktoré sú už dnes označené ako Slovenské múzeum dizajnu. Od roku 2015 sa tu konali výstavy prevažne z dielne SMD (výstava Miroslava Cipára, Jana Meisnera, Farebná šeď – Buntes Grau), ktoré v rokoch 2016 a 2017 striedali výstavy Národnej ceny za dizajn (v roku 2016 bola druhá časť NCD inštalovaná v Satelite). Od júna 2018 tu návštevníci môžu nájsť prvú dlhodobú expozíciu SMD s názvom 100 rokov dizajnu  / Slovensko 1918 – 2018. Vznik druhého výstavného priestoru SCD výrazne ovplyvnil prácu na oddelení, to je i dôvod, prečo ho tu spomínam. Namiesto jednej galérie sme organizačne zabezpečovali chod dvoch, počet piatich brigádnikov, ktorí sprístupňovali výstavy návštevníkom, narástol na pätnásť. A vďaka kolegom z múzea a financiám z múzejného rozpočtu, sme mohli nadviazať ďalšiu externú spoluprácu a začať s rozvíjaním pravidelného programu pre verejnosť.

PROGRAMY PRE VEREJNOSŤ

Táto časť mojej práce v SCD je mi najbližšia, asi aj preto v nej vidím najväčšie rezervy a nenaplnené predsavzatia. Zároveň pri spätnom ohliadnutí vidím aj projekty, ktoré po nás zostali. Ako som už spomínala, sprievodné programy k výstavám v Satelite naštartovala Mária H. Nepšinská spolu s Kristínou B. Hrončekovou v roku 2013, v čom sme s Kristínou po mojom príchode pokračovali. Súbežne s ňou, i po ukončení spolupráce, som program pre žiakov a študentov škôl viedla aj ja. K výstavám sa pravidelne konali komentované prehliadky pre širokú verejnosť s autormi a kurátormi výstav. Veľká zmena nastala v rokoch 2015 – 2016, keď vznikol výstavný priestor SMD, čím sa väčšmi prepojila spolupráca s kolegami z múzea. Zároveň nová riaditeľka SCD Mária Rišková tieto aktivity výrazne podporovala.  

Prednáška Vladimíry Bűngerovej na výstave Automat na výstavu v Satelite, 2018. Foto archív SCD

Programy, ktoré sme pripravovali, väčšinou nadväzovali na prebiehajúce výstavy. Tie, ktoré s nimi nesúviseli, sme organizovali buď v rámci rôznych cyklov alebo na témy, ktoré sa vzťahovali k rôznym aktuálnym problémom dizajnu.  Boli to programy, ktoré produkovalo SCD, prípadne vznikali v koprodukcii. Často sme spolupracovali so školami, najmä s VŠVU. Vďaka iniciatíve Patrika Illa sa v Satelite konala séria prezentácii s tvorcami súčasného skla (Jakub Berdych Karpelis / Qubus, Milan Hlaveš, Petr Nový, Jiří Pelcl). V spolupráci s VŠVU sme hostili i čínskeho profesora grafického dizajnu Li Xu, dvojicu tvorcov písma z Južnej Ameriky (Joaquín Contreras & Miguel Hernández) či poľských dizajnérov Viktoriyu Grabowsku a Filipa Zagórskeho . Vďaka spolupráci so vzdelávacím centrom Edufactory by Pixel Federation sa v Satelite konal Art Duel a odštartovanie pilotného projektu školy vývoja hier Skill Drill. Z herného prostredia bola aj séria prednášok z dielne SGDA (Slovak Game Developers Association), ktoré sa v Satelite konali v rokoch 2017 – 2019. So Slovak Fashion Council sme viac rokov  spolupracovali na príprave Letnej akadémie módy a následnej výstave prác (2016 – 2019). Letný tábor pre deti v Satelite pripravoval aj tím Ateliéru interiérových dizajnérov KENDU, ktorý sa konal pod názvom Renesančné deti v rokoch 2015 – 2017. V roku 2017 sa nám podarilo v spolupráci s viedenským MAK-om (Museum für angewandte Kunst) zorganizovať jednodňovú exkurziu pri príležitosti Svetového dňa secesie. Široká verejnosť sa mohla zúčastniť organizovaných prehliadok v múzeu i prehliadky Viedne, zameranej na secesné pamiatky. Pravidelne sme sa zapájali (a stále sa aj zapájame) do festivalov, akými sú alebo boli Noc múzeí a galérií, Dni architektúry a dizajnu, Bratislava Design Week, Bratislava Art Festival, Biela noc, Noc výskumníkov, WhatCity a ďalšie. Podobných koprodukovaných akcií, najmä prednášok a prezentácii bolo viac a verím, že aj v budúcnosti ich veľa ešte bude. Minimálne do doby, kým v SCD vznikne samostatné vzdelávacie oddelenie je aj toto cesta, akou prinášať návštevníkom bohatý a rozmanitý program.

Bauhausfest, Hurbanove kasárne, 2015. Foto Adam Šakový
Piráti a pionieri, Nová synagóga Žilina, 2017. Foto archív Fest Anča

Programov, ktoré sme pripravovali v SCD, či a už konali v nadväznosti na výstavy alebo pri inej príležitosti, bolo veľké množstvo. Rada by som pripomenula  najmä tie, ktoré boli pre nás nejakým spôsobom významné. V roku 2015 sme v spolupráci s Goetheho inštitútom a Bauhaus Dessau pripravili prvý slovenský Bauhausfest, ktorý vďaka jeho atmosfére dodnes vnímame ako jedinečné podujatie. Workshop tvorby papierových kostýmov a následný „maškarný ples“, na ktorom sa účastníci menili na tanečné figuríny pod vedením kurátora Torstena Blumeho a umelkyne Lindy Pense, bol veľkým zážitkom pre zúčastnených i divákov. Z podobných jednorazových aktivít, ktoré zanechali veľký dojem a mali aj skvelú spätnú väzbu, bola výstava Piráti a pionieri, ktorá sa konala v roku 2017 v Novej synagóge v Žiline v rámci festivalu Fest Anča. Išlo o interaktívnu výstavu ponúkajúcu návštevníkom možnosť zahrať si slovenské počítačové hry z obdobia rokov 1987 – 1993 na pôvodných počítačoch Didaktik, ktorú kurátorsky pripravil Maroš Brojo. Bolo to podujatie, na ktorom návštevníci spomínali na detstvo a niektorí dokonca priviedli svoje deti, aby mali možnosť vidieť, na čom sa hrávali v rovnakom veku – rovnako, ako v expozíciách Slovenského múzea dizajnu. Staršie generácie chodia spomínať a tie najmladšie zisťovať, že existovali predmety ako vytáčací telefón či čiernobiely televízor.

V roku 2016 sme v spolupráci s Katarínou Kosánovou rozbehli pravidelné programy pre deti pod názvom Deti vo forme. Tento cyklus sprevádzal výstavy Národná cena za komunikačný dizajn 2016 (v spolupráci s Annou Ulahelovou vznikol aj sprievodca pre deti Dizajn hrou), s podnázvom Leporelo o dizajne výstavu Jana Meisnera, výstavu Farebnú šeď – Buntes Grau (okrem klasickým nedeľných programov pribudli aj Farebné stredy) a výstavu Národná cena za produktový dizajn 2017. V roku 2018, odkedy sa cyklus zameriava na  výstavu 100 rokov dizajnu, prevzala jeho vedenie Gabriela Rybáriková, ktorá bola posledné dva roky aktívnou externou spolupracovníčkou a dnes vedie celé oddelenie. Vďaka grantovému programu Ars Bratislavensis sa nám podarilo k tejto výstave pripraviť i dvoch detských sprievodcov, ktorých môžete na výstave nájsť dodnes. Sú rozdelené podľa veku (6-12 rokov, 12+ rokov) a okrem samotného dizajnu sa venujú i aktuálnym celospoločenským témam. K výstave sa pravidelne konali aj komentované prehliadky kurátorov a ich hostí pre verejnosť a nespočetné množstvo pre žiakov a študentov.

Otvorenie výstavy 100 rokov dizajnu na nádvorí Hurbanových kasární, 2018. Foto Adam Šakový

Od roku 2017 sa vďaka iniciatíve Edičného oddelenia SCD konala séria prezentácií časopisu Designum (ako nová forma programu pre verejnosť) i uvedenie knižných noviniek, kam bývali prizývaní dizajnéri, ktorí pracovali na aktuálnom čísle časopisu. V rovnakom roku sme rozšírili sprievodný program k Národnej cene za dizajn, čo sa nám podarilo v ostatných rokoch, i vďaka grantom a skvelej spolupráci s kurátormi, zopakovať. V roku 2017 sa (okrem iného) v spolupráci s platformou in the midl forum konala konferencia a workshop s názvom in the midl design forum. V roku 2018 sme spolu s kurátorkou aktuálneho ročníka NCD Evou Šimovičovou (Kašákovou) zorganizovali bohatý program na Fakulte architektúry STU, kde sa konala výstava. V roku 2019 to bola konferencia Dizajn & biznis zameraná na rôzne formy podpory pre dizajnérov. Každoročne program sprevádzali aj vernisáže, galavečery, komentované prehliadky, prezentácie ocenených či workshopy pre deti.

Deti vo forme na výstave 100 rokov dizajnu v Hurbanových kasárňach, 2019. Foto archív SCD
Detskí sprievodcovia k výstavám SCD

Bohatý sprievodný program sme vytvorili i k výstave Nebáť sa moderny!, ktorá sa konala v Historickom múzeu SNM na Bratislavskom hrade. V spolupráci s Máriou Rojko vznikol krásny sprievodca výstavou, určený pre detských divákov. Súčasťou programu, okrem tematických prehliadok s kurátormi, boli i podvečerné a víkendové kurzy s dizajnérmi a výtvarníkmi, ktoré odkazovali na spôsob výučby na Škole umeleckých remesiel v Bratislave, ktorej sa výstava venovala. Mimoriadne hrdí sme boli na detské workshopy vo forme letného týždenného tábora, kde sa deťom okrem nás venovali priamo dizajnéri. Tento formát s názvom Nebáť sa dizajnu! odkazoval na fungovanie Detského oddelenia bratislavskej ŠUR. Verili sme, že to bude prvý ročník každoročného podujatia, no nasledoval pandemický rok 2020, ktorý pozastavil či pozmenil mnoho plánov. V roku 2019 sme pripravovali v rámci projektu cezhraničnej spolupráce Dizajn a inovácie viacero aktivít pre študentov i verejnosť, ktoré sa (zatiaľ) nekonali. Podarilo sa však vydať didaktický materiál (nielen) pre deti, ktorý odkazuje na novo vzniknuté Výskumno-vývojové oddelenie SCD INOLAB i na skvelú výstavu MAK DESIGN LAB v partnerskom viedenskom múzeu. 

Nebáť sa dizajnu!, Ateliér Simony Janišovej, 2019. Foto archív SCD
Workshop Nasuti pre deti v Novej Cvernovke, 2019. Foto Marek Halász

Rok 2020 mnohé aktivity pozastavil, no našťastie iné presmeroval a upgradol. Možno ste už zachytili vynovený formát pre verejnosť s názvom Klub dizajnu, ktorý sa presunul do online priestoru vo forme videa i podcastu. Prvé dva diely (s hosťami Patrikol Illom a Lenkou Sršňovou) sa konali ešte v priestoroch výstav v roku 2019. Tento rok je zároveň Rokom slovenského dizajnu a verím, že kolegovia pripravujú skvelý program, ktorý ľuďom opäť trochu viac priblíži domáci dizajn.

Konferencia Dizajn a biznis v rámci NCD, 2019. Foto Adam Šakový

Práca na výstavách a programoch pre verejnosť je vždy prácou v tíme. Celý tím SCD spolupracuje medzi sebou. Vzniklo nespočetné množstvo ďalších akcií, niektoré na tomto oddelení, iné a mnohé z iniciatívy kolegov z iných oddelení (tu by som mohla vymenovať takmer všetkých minulých i súčasných kolegov). Obe riaditeľky, ktoré som mala možnosť v SCD zažiť, boli veľmi aktívne v produkovaní výstav a programov. Zároveň každé nové zloženie tohto tímu si musí overiť niektoré zákonitosti v praxi. Ďalšia dôležitá spolupráca prebieha je s externými inštitúciami, dizajnérmi a výtvarníkmi, so študentmi i pedagógmi, naprieč generáciami širokej i odbornej verejnosti. Vzniká množstvo nápadov, na ktorých je samozrejme i veľa práce. Mnoho z týchto nápadov si vyžaduje systematický prístup. Vo vytvorení stabilného zázemia pre programy, pre školy, pre dizajn v školskom učive, pre didaktické materiály, inkluzívne projekty, programy pomáhajúce priamo komunite dizajnérov, spolupráce s firmami,… Systematickú prácu pri napĺňaní všetkých minulých i budúcich vízií. Preto veľmi prajem SCD plnohodnotné oddelenie, ktoré bude mať priestor venovať sa prioritne práci s verejnosťou.

1za doplnenie informácií ďakujem Kataríne Hubovej.