Snívaj ďalej! Christian Dior vo Victoria & Albert Museum

Britské Victoria & Albert Museum má najväčšiu zbierku módy na svete – tvorí ju vyše 100 000 odevov. V tejto „kolekcii snov” je najväčší divácky záujem o kostým Bar. Slonovinové vlnené sako a čierna plisovaná sukňa z hodvábneho šantungu nie sú najstarším, najdrahším ani najnápadnejším modelom. Tento striedmy a pomerne nenápadný kostým je niečím iným, jeho autor, francúzsky couturier Christian Dior ním v roku 1947 drzo i empaticky „vystrihol” celkom novú éru módy.

Žena z baru / Nový vzhľad

Žena, ktorú módny debutant predstavil verejnosti, mala jasný a rozhodný postoj – nechcela sa už dívať do minulosti, nedbala na všadeprítomnú povojnovú núdzu, ale v ústrety budúcnosti kráčala sebavedome a bez falošnej skromnosti. Znovu priznaná ženskosť ako náprotivok súdobej strohej, hranatej siluety, opulentných devätnásť metrov látky energicky a vábivo rozohranej sukne verzus prídelové lístky na textil a trend skracovania. Dior asertívne ponúkol ženám, čo by mohli (alebo mali) chcieť. Predobraz tejto ženy objavil blízko svojich ateliérov na vychytenej Rue de Montaigne – sedela v bare mondénneho hotela Plaza Athénée, oblečená v dokonale padnúcich šatách si nonšalantne vychutnávala popoludňajší kokteil. Na to, aby bola taká, akú si vysníval, potreboval otesať ostré uhly a vyladiť proporcie tak, aby zreteľne demonštrovali extrémnu a prosperujúcu feminínnosť novej ženy. Tento zjavne historizujúci koncept, ktorý umne kombinuje rokokovo konštruovanú siluetu s pohodlným, moderným strihom, je vo výsledku takmer sochárskym dielom. Odvtedy bol Bar – esenciálny kus Diorovej línie Corolle (či New Look, ako ju všetci poznáme zásluhou bezprostrednej reakcie Carmel Snow, šéfredaktorky amerického Harper’s Bazaar) citovaný permanentne. Fluidum nezatuchlo ani po sedemdesiatich rokoch, silueta presýpacích hodín je pestovanou insígniou i niťou, ktorá „zošíva“ všetkých návrhárov domu Dior. Vo svojej autentickej verzii však znamená aj iniciačné gesto konzumerizmu a globalizácie. Dior je učebnicovým príkladom toho, čo dokáže premyslene a cielene budovaný marketing a reklama – vo svete vtedy rezonovali len dve francúzske mená: Charles de Gaulle a Christian Dior. Americký sen vo francúzskom vydaní žil Monsieur Dior iba desať rokov, ale základy módneho impéria položil seriózne a pevne. Biznis si od začiatku budoval nielen doma, Spojené kráľovstvo a USA boli cieľom jeho návštev už niekoľko mesiacov po uvedení kolekcie „New Look“. V prípade Spojeného kráľovstva to u Diora nebol len obchodný záujem.

Christian Dior: Kostým Bar, hodváb, vlna, taft, haute couture, jar/leto 1947, línia Corolle. Foto © Laziz Hamani. Victoria & Albert Museum, London.
Christian Dior: Kostým Bar, hodváb, vlna, taft, haute couture, jar/leto 1947, línia Corolle. Foto © Laziz Hamani. Victoria & Albert Museum, London.

Gentleman Dior

Bar je teda celkom logicky prvým modelom, ktorý bolo možné vidieť na výstave Christian Dior: Designer of the Dreams vo Victoria & Albert Museum v Londýne. Výstave v Londýne (2. február – 1. september 2019) predchádzala premiéra v parížskom Musée des Arts Décoratifs, britský Dior však zďaleka nie je mechanickým zopakovaním francúzskej výročnej pocty slávnemu rodákovi. Kurátorka Oriole Cullen z V&A vložila do Diorovho príbehu rozsiahly súbor, ktorý prináša pohľad na silnú anglofilskú črtu francúzskeho návrhára. Podobne ako pre jeho rodákov Voltaira alebo Hippolyta Taina aj preňho Spojené kráľovstvo znamenalo dôležitý zdrojový kód. O dosť romantickejší a intímnejší, trochu konformistický, ale nepopierateľne úprimný a intenzívny. Dior miloval britskú kultúru a spoločnosť v jej úctyhodnej tradícii i súdobej každodennosti, návštevy Británie preňho znamenali „pocit šťastia a veľkej osobnej slobody“.1 Oriole Cullen skúmala jeho kontakty s Britániou v niekoľkých vrstvách, predstavených aj samostatnou štúdiou v katalógu k výstave. Dior Britániu objavil ako mladík, prvýkrát ju navštívil už v roku 1926 a odvtedy si pestoval takmer obsesiu pre imperiálnu veľmoc – mal rád všetko od tvídu cez kráľovskú rodinu až po jedlo. Po uvedení „New Look“ sa veľmi skoro o jeho modely začali zaujímať aristokratické britské klientky, mali pre nich cveng štýlu, ktorý ich vystihoval. Dámy v stredných rokoch alebo debutantky a nevesty. Neodolala ani princezná Margaret2, plesová róba od Diora sa jej páčila natoľko, že v nej pózovala na oficiálnej fotografii pri príležitosti svojich 21. narodenín. Módna prehliadka v londýnskom hoteli Savoy v roku 1950 na Diora naladila nielen šľachtu a prominentov, chceli ho nosiť aj ostatní. Prvú britskú pobočku otvoril Dior v roku 1952, klientela z high society mu otvára mnoho dverí, uvedomoval si však, že značku potrebuje dostať do širšieho povedomia. A tak vznikli C.D. Models, ready-to-wear línia, postavená na haute-couture modeloch z Paríža a New Yorku. Predávala sa v známych obchodných domoch ako napr. Harrods a o dva roky neskôr v spolupráci s britskými výrobcami v Londýne otvoril Christian Dior Ltd., kde sa jeho modely produkujú v kooperácii so zavedenými domácimi značkami ako Lyle & Scott, Dent, Alcroft & Co. Ltd alebo sľubne sa rozvíjajúca firma Ascher3 – domáci materiál a výroba pochopiteľne znamenali nižšie, určite ale nie konfekčné ceny. Dior svoj britský „záujem“ presadzoval počas celého života, londýnska pobočka Domu Dior fungovala až do roku 1976, kedy sa tento typ aktivít presunul do parížskeho ústredia. Prítomný zostal vo vybraných butikoch a obchodných domoch po celej krajine. Victoria and Albert Museum začalo akvizične zhodnocovať Diora už začiatkom päťdesiatych rokov – najprv to boli ilustračné kresby z jeho prehliadok, o desať rokov si z módneho domu Dior vyžiadali model(y) z obdobia „New Look“.4 Dar zahŕňal aj kostým Bar – sako so sukňou a charakteristický klobúk v tvare obráteného taniera. V Salisbury Gallery nájdete z Diorovej Británie niekoľko desiatok modelov i doplnkov – rozmermi vskutku kráľovské šaty princeznej Margaret či popoludňajší čierno-biely kostým z kolekcie Verticale, v ktorom na známej fotografii pred hotelom Savoy pózuje Diorova „britská ruža”, modelka Jean Dawnay. Práve tu uprostred obrazov prosperujúcich a presvedčivo zakorenených francúzsko-britských vzťahov sa na nás zo vzduchu potichu spustí neodbytná brexitová chmára. Nie sme sami, domáce médiá náš pocit komentujú ako agonizujúci, odstredivý bod výstavy, nezabúdajú však s brit(s)kým humorom dodať, že vlastne nemohla mať presnejšie načasovanie.5

Christian Dior s modelkou Lucy, okolo 1955. Zbierka Christian Dior.

La Maison Dior

Výstava sprostredkúva Diorov svet pomocou teatrality i priamočiarosti, zvodne dávkovaného prepychu i romantiky, klasicizujúcimi kulisami i sofistikovanými neónovými koridormi. Už entrée s kostýmom Bar zarámovaným architektúrou fasády Diorovho sídla na Avenue Montaigne naznačí mnoho. Tu dostanete hlavnú dávku biografických informácií, koncept výstavy je založený na zásadných okruhoch jeho tvorby (historizmus, cestovanie, záhrada, plesy) a previazaný rozsiahlym exkurzom dovnútra La Maison Dior. Defilé šiestich kreatívnych riaditeľov (Yves Saint Laurent, Marc Bohan, Gianfranco Ferré, John Galliano, Raf Simons, Maria Grazia Chiuri) sa odohráva v spoločnom priestore, čo návštevníkovi dovoľuje vnímať rôznorodé a často celkom protikladné osobnosti ako kamienky jednej skladačky. Mýtus Dior vznikol bezprostredne po jeho predčasnej smrti, Oriole Cullen sa domnieva, že ho zo začiatku živila panika zo zániku módneho domu,6 ale jeho mimoriadne oddaný a zomknutý tím to ustál a vízii zakladateľa sa nikdy nespreneveril. Konzekventnosť značky funguje bezchybne. Ako najhedonistickejšieho z povojnových odevných dizajnérov ho azda najemotívnejšie uviedla miestnosť nežne preklenutá kvetinovým nebom – inštalácia tisícov drobných papierových kvietkov evokuje raj Diorových milovaných záhrad. „Skutočné“ hviezdy sa rozsvietia nad hlavami divákov v závere, plesová sála s pohyblivými figurínami a projekciou meniacej sa oblohy je najväčším tromfom scénografie francúzskej dizajnérky Nathalie Crinière, ktorá navrhla parížsku i londýnsku prehliadku. Vnútornú logiku výstavy a divácky komfort pri jej prehliadke podporuje dynamické striedanie temných a presvetlených sál. Ponoriť sa do diorovskej hlbočiny bolo „najnebezpečnejšie“ pri tzv. Colorame, meandrovite sa vinúcom presklenom boxe, obsahujúcom opulentný náhľad do Diorovho archívu – so šatami, parfumami, topánkami, šperkami, fotografiami, miniatúrami odevov usporiadanými v jeho charakteristickej palete. Dior-ámu ste si mohli odniesť aj ako suvenír – malú papierovú skladačku. Mimoriadny energetický náboj poskytovala časť venovaná ateliérom, kde vznikajú výlučne ručne šité modely haute-couture. Pocta ľuďom v pozadí ako biele kóje naplnené bielymi odevmi – prototypmi, ktoré sa v tichom očakávaní zrkadlili v zdanlivo nekonečnom priestore. Keď ste z výstavy vyšli, čakala na vás ešte jedna bezprostredná „nástraha“ – design shop plný Diora – teda všakovakých suvenírov pripravených o téme výstavy – od galantérie, kozmetiky, náčrtníkov, šperkov až po elegantné plátenné tašky. Dior v Londýne bol omamný a nástojčivo inštruktívny, nasýtený všetkými vôňami svojho majstra. Svojimi snovými predstavami vyplnil váš obzor doplna.

Christian Dior – John Galliano: Vyšívané hodvábne šaty, haute couture, jeseň/ zima 2004. Foto © Laziz Hamani. Kolekcia Dior Héritage, Paris.
Royal photograph by Sir Cecil Beaton (1904 – 1980);

Výstavy módy

O tom, že spektakulárne fashion blockbustery verejnosť miluje aj dnes, keď sa v móde preferuje skôr skromnosť a zodpovednosť, bez pochýb ukázala výstava Alexander McQueen: Savage Beauty. V newyorskom Metropolitan Museum of Art ju v roku 2011 videlo 650 000 ľudí a stala sa tak najnavštevovanejšou výstavou v histórii the Met i svetovo najúspešnejšou výstavou módy. S úspechom diorovskej retrospektívy rátali aj vo V&A, móda má v ich výstavnej stratégii výrazné miesto nielen zásluhou monumentálneho zbierkového fondu. Nástup bol nádejný, vypredala sa za tri týždne, čo znamenalo, že keď ste ju chceli navštíviť a neboli ste členom Klubu priateľov V&A alebo ste nechceli riskovať, že si neuchmatnete jeden zo 100 denných lístkov, museli ste si vstupenku kúpiť vopred na niektorý z voľných, hodinových termínov. A polhodinu pred tým byť na mieste pred Sainsbury Gallery, postaviť sa do impozantného radu držiteľov lístkov a následne sa výstavou opatrne posúvať s pripaženými rukami (vracať sa nebolo dobrou stratégiou), aby ste nezavadili o dámu študujúcu detail minucióznej výšivky alebo o ďalšie stovky ľudí v mase rovnomerne vypĺňajúcej všetok výstavný priestor. Tento level si výstava držala celý čas svojho trvania a napokon sa divácky záujem vyšplhal na takmer 600 000 návštevníkov, čo bolo najviac v histórii V&A a len o čosi menej ako mcqueenovský rekord v the Met. Povesť expertov na výstavy módy si londýnske múzeum buduje už dlho, v ostatnom čase napr. prostredníctvom putovných, medzinárodne populárnych opusov ako Alexander McQueen: Savage Beauty (2015), Balanciega: Shaping Future (2018) alebo vo vlastnej agende pripravená výstava Fashioned from Nature (2018) – ambiciózny pokus o mapovanie vzťahu módy a prírody v pozitívnom i negatívnom garde. Len o niekoľko mesiacov po Diorovi vo V&A otvorili retrospektívou Mary Quant ďalšiu dôležitú kapitolu dejín svetovej (i britskej) módy.

Pohľad do výstavy Christian Dior: Designer of Dreams, sekcia Línia Dior. Foto © Adrien Dirand. Victoria & Albert Museum, London.

Reakcionár alebo revolucionár?

Názor, že Dior ženy oslobodil, zdieľali mnohí. Hoci zďaleka nie každý. Dior o sebe vravel, že je reakcionár, nie revolucionár (čo pripomínala výstava v Paríži). Podľa Coco Chanel Dior ženy neobliekal, ale čalúnil, feministky protestovali proti korzetom. Američanom sa nepozdávalo, že znova zahaľuje ladné lýtka ich ladies, Britom zasa, že upozorňuje na vraj robustné členky britských žien. V ľudovo-demokratických krajinách strednej a východnej Európy mali jasno, Dior je frivolný, meštiacky, nepohodlný, nepraktický a je dobrý akurát na to, aby slúžil ako odstrašujúci príklad nepriateľskej imperialistickej módy. Všetci mali pravdu. Ale všetci potrebujeme aj snívať…

Pohľad do výstavy Christian Dior: Designer of Dreams, sekcia Ateliér. Foto © Adrien Dirand. Victoria & Albert Museum, London.

1 Dior, Christian: Dior by Dior, 1957, s. 159, citované podľa: Cullen, Oriole, Burks, Connie Carol: Dior in Britain. In: Cullen, Oriole, Burks, Connie Carol (eds.): Christian Dior: Designer of Dreams. Londýn: Victoria and Albert Museum, 2019, s. 11, pozn. 4.

2 Na rozdiel od korunnej princeznej Alžbety a kráľovnej matky sa Margaret nemusela riadiť nepísaným pravidlom nosiť výlučne domáce značky.

3 Ascher – firma s látkami bola spoločným dielom Lídy a Zika Ascherovcov – dvojice českých emigrantov, ktorých príbeh do dejín českého dizajnu tohto roku vrátila veľká výstava v Umeleckopriemyselnom múzeu v Prahe.

4 Cullen, Oriole. (Pozn. 1), s. 7.

5 Baker, Lindsay: The formidable woman behind the legendary Christian Dior, BBC. http://www.bbc.com/culture/story/20190129-the-formidable-womenbehind-the-legendary-christian-dior (cit. 29. 1. 2019).

6 Mower, Sarah: Christian Dior, „Designer of Dreams,” Wows London—All Over Again Sarah, Vogue.
https://www.vogue.com/article/christian-diorvictoria-and-albert?verso=true (cit. 30. 1. 2019).