Multi Multi

Koncom roka 2020 sa medzi neustále rastúci počet online udalostí a vzdelávacích akcií pridala dvojmesačná platforma Multi Multi zameraná na otázky udržateľnosti a ekológie v dizajne. Program platformy predstavil prístupy medzinárodných dizajnérov a tvorivých kolektívov, ktoré spája spoločný odklon od human-centred dizajnu smerom k viac inkluzívnej dizajnérskej praxi. Čím ďalej väčší počet dizajnérov začína byť presvedčených o tom, že dizajn, ktorý uprednostňuje ľudské potreby pred ostatnými organizmami, nesie spoluzodpovednosť za nezvratný stav, v ktorom sa naša planéta ocitla. Dizajn (priamo, či nepriamo) vplýva na smerovanie našej spoločnosti, má schopnosť ovplyvňovať jednotlivé procesy a jeho dopady tak ďaleko presahujú jeho utilitárnu funkciu. Mieru tejto spoluzodpovednosti je však ťažké vidieť, keďže západná spoločnosť (a dizajnéri samotní) je z väčšej časti negatívnych dopadov uchránená. Alebo aspoň doposiaľ. V posledných rokoch sa začínajú prejavovať javy klimatickej zmeny o poznanie citeľnejšie už aj v privilegovanejších častiach sveta a tak prišiel konečne čas adresovať doteraz ignorovaného slona v miestnosti.

Platforma Multi Multi je organizovaná medzinárodným zoskupením Research Institute of Botanical Linguistics (RIBL), za ktorým stojí slovenská dizajnérka Lucia Kolesárová (Košice/Praha) a zahraničné dizajnérky Daniela Rota (Zürich), Meike Hardt a Marius Förster (Kolín nad Rýnom). RIBL v minulosti organizovalo napríklad konceptuálny obed a workshop Cross-Species Surviving zameraný na previazanosť životov jednotlivých (zvieracích či rastlinných) druhov v rámci programu Neuhaus v Het Nieuwe Instituut Rotterdam. Cieľom experimentu bolo sledovať stratégie prežitia, ktoré používajú rastliny a uvažovať nad tým, ako spoločne s rastlinami vytvárať novú budúcnosť a nové formy koexistencie. Tento koncept prichádza s myšlienkou, že spôsob života rastlín (a ich prežívania v nehostinných podmienkach) nám môže slúžiť ako inšpirácia pre hľadanie spôsobov ako prežiť v nehostinnej budúcnosti ovplyvnenej klimatickou zmenou. Dizajn, ktorý sa pozerá na všetko cez optiku potrieb človeka ľahko odignoruje možné riešenia, ktoré môžeme nájsť aj v tak nepravdepodobných zdrojoch, ako je rastlinná ríša. Zároveň sa tým otvárajú nové smery uvažovania o symbiotickom spôsobe života s ostatnými životnými formami ako protiklad deštruktívneho obdobia antropocénu. 

Či už na príklade nastupujúcich biotechnológií, alebo v tradíciách pôvodných kultúr, môžeme vidieť, že rozdelenie sveta na ľudskú a neľudskú ríšu je veľmi obmedzeným spôsobom nazerania na svet. More-than-human designposthuman designxenodesign či holistický dizajn sú rôzne prístupy reflektujúce toto východisko a postupne presakujú do širších vrstiev dizajnérskej komunity. Multi Multi prinieslo 12 online aktivít, ktoré vo forme prednášok, workshopov a čitateľských krúžkov upriamili pozornosť na tieto doteraz príliš neartikulované témy v slovenskom dizajne a pokúsilo sa vytvoriť profesionálnu diskusiu inšpirujúcu k implementovaniu nových myšlienok do dizajnérskej tvorby. V texte vyberám nosné témy, ktoré zazneli v prednáškach.

Medzinárodné zoskupenie Research Institute of Botanical Lunguistics (RIBL), za ktorým stojí slovenská dizajnérka L. Kolesárová (Košice/Praha) a zahraničné dizajnérky D. Rota (Zürich), M.Hardt a M. Főrster (Kolín nad Rýnom). Foto: archív autorky

Prednáškový program otvorila výskumná dizajnérka Michaela Büsse, ktorá načrtla možný posun od posthuman dizajnu k post-koloniálnemu dizajnu. V prednáške sa zamerala na hmotu a spôsoby, akými s hmotou pracujeme. Poukázala na vzťahy medzi dizajnérom a pracovníkom, ktorý priamo s hmotou pracuje, a rolu formy, ktorá definuje tvar hmoty. Dizajn je korešpondenciou a neustálym vyjednávaním medzi týmito agentmi – nikdy nie je výsledkom jedinej autonómnej myšlienky. Materiál/hmota sa tak mení v médium.  Michaela vo svojom terénnom výskume skúma neekologickú ťažbu piesku na Filipínach, ktorá predznamenáva oveľa väčší globálny problém – nezvratné, politicky a ekonomicky motivované zásahy planetárneho rozsahu. Dizajnéri pracujúci s materiálmi potrebujú mať lepšie povedomie o ich pôvode a kontextoch ťažby – v tomto prípade sa to týka použitia skla. No spôsob, akým sa bežne vyučuje dizajn (a architektúra) neotvára kritickú diskusiu smerom k ťažbe a distribúcii materiálov, a už vôbec nie o vzťahoch a vplyvoch medzi jednotlivými účastníkmi celého procesu medzi hmotou a výsledným dizajnom. Naši predkovia mali oveľa lepší prehľad o tom, kto všetko sa zúčastní na procese dizajnu, koho všetkého sa týka a akým spôsobom ich ovplyvní. Nové teórie dizajnu volajú po návrate k tomuto kedysi prirodzenému spôsobu tvorby, k rešpektu voči zúčastneným, ktorí nemajú hlas a nevedia sa brániť. Znamená taký návrat jednoznačné spomalenie? Je možné vôbec fungovať na súčasnej globálnej úrovni a udržiavať megalomanské projekty s ohľadom na naše prostredie a vzťahy? 

Kam chceme smerovať? sa vo svojej prednáške pýtala Boglárka Kurka Ivanegová, ktorá síce nie je pôvodom dizajnérka, ale venuje sa už niekoľko rokov tzv. transition designu. Tento pojem zaviedla Terry Irwin a definuje ho ako návrh nového druhu dizajnérskej praxe, teórie a výskumu, ktorý propaguje dizajnom vedenú celospoločenskú zmenu smerom k udržateľnej budúcnosti. Toto prehodnotenie životného štýlu zahŕňa redizajn celých infraštruktúr vrátane energetických zdrojov, ekonomiky, potravy, zdravotnej starostlivosti a vzdelania. Opiera sa o potrebu tzv. “kozmopolitného lokalizmu”, lokálne orientovaného životného štýlu, ktorý je ale zároveň globálny v zmysle šírenia povedomia a výmeny informácií a technológií. Transition design vedie k diskusii ako môžeme ovplyvniť komplexné systémy, ktorých sme súčasťou. Samozrejme, že tieto systémy nie je možné len tak zmeniť, ale môžeme na ne vplývať a katalyzovať tak pozitívnu zmenu, ktorá bude časovým rámcom ďaleko presahovať život našej generácie. Takýto prístup si vyžaduje komplexné vedomosti z oblasti ekológie, udržateľnosti, miestnych a nadnárodných regulácií, spoločenských a technických vied, tak ako aj princípy tvorby stratégií a práce s medziodborovými skupinami odborníkov. V prvom bode ide však o prístup plný pokory a sebareflexie – čo sa ukazuje byť dôležitou podmienkou pre nové uvažovanie nad zmenou.

Transition design. Archív autorky

Dizajnéri sú známi tým, že hľadajú kreatívne riešenia často mimo bežné kontexty a práve z tohto dôvodu je dizajn považovaný za nádej pre súčasný stav systematickej krízy a narušenej ekologickej stability. Hľadať inšpiráciu pre nový spôsob života je možné napríklad pozorovaním správania nepôvodných inváznych rastlinných druhov v urbánnom prostredí. Dizajnérska skupina Trajna Collective vidí invázne rastliny ako praktický výskumný nástroj, pomocou ktorého môžu skúmať ako a s kým spolupracovať v snahe vybudovať rozmanitú sieť životných foriem a vzájomnej výmeny v budúcich ekosystémoch. Všímajú si predovšetkým stratégie pre prežitie týchto rastlín, ktoré môžu byť inšpiráciou pre náš vlastný druh, keď sa podmienky v našom životnom prostredí výrazne zhoršia. V projekte Symbiocene prezentujú koncept symbiózy medzi inváznou náletovou zeleňou, ktorej sa v poslednej dobe veľmi darí v urbánnom prostredí a včelami, ohrozeným druhom hmyzu, ktorý pomáha udržiavať rovnováhu v našom ekosystéme. Rastlina, ktorá je vnímaná ako deštruktívna pre naše prostredie sa stala potravou pre vymierajúce včely. Týmto projektom kolektív slovinských dizajnérov poukazuje na možnú medzidruhovú spoluprácu zastrešenú kultúrnou inštitúciou – múzeom, ktoré tomuto projektu poskytlo výstavné priestory. 

Dizajnérska skupina Trajna Collective. Foto: archív autorky

Ako uvažovať o medzidruhovej spolupráci a inklúzii ostatných živých organizmov do nášho vyjednávania o budúcnosti planéty z pozície človeka, ale mimo antropocentrickú perspektívu? Sme vôbec schopní pochopiť, čo ostatné druhy potrebujú a komunikovať s nimi? Návrh, ako by taká dizajnérska prax mohla vyzerať, opisuje Johanna Schmeer vo svojej eseji Xenodesignerly Ways of Knowing. Esej predstavuje nový pojem “xenodesign” – dizajnérsky prístup ovplyvnený princípmi a teóriami špekulatívneho dizajnu, teoretického xeno-diskurzu a špekulatívneho realizmu, ktoré spája experiment s možnými skúsenosťami a perspektívami presahujúcich ľudské kritéria a uznanie rovnocennosti všetkých ostatných entít – ľudstvo, ekológie, baktérie, vzduch, pôda, umelá inteligencia a pod. Nová teória objektovo orientovanej ontológie vníma všetky živé a neživé entity, niekedy dokonca aj fiktívne objekty ako rovnocenné a pripisuje im rovnaké právo na existenciu v tomto svete. Prvé snahy o zmenu dizajnérskej perspektívy môžeme hľadať napríklad v tvorbe dizajnéra Thomasa Thwaitesa. Thwaites pracuje s vlastnou skúsenosťou a v snahe vystúpiť zo svojej ľudskej perspektívy sa rozhodol stráviť šesť dní s horskými kozami v Alpách v protézach, ktoré mu umožnili chôdzu po štyroch a tak lepšiu asimiláciu medzi stádom kôz.

Thomas Thwaites, Foto: archív autorky

Zmena perspektívy sa ukazuje byť potrebná aj vzhľadom na aktuálne prebiehajúcu pandémiu COVID-19 a jej širokosiahle dôsledky pre našu spoločnosť. Pokiaľ sa má viesť diskusia v dizajnérskych kruhoch o transformácii k udržateľnej (a ku všetkým formám života férovej) zmene, potrebujeme si pripustiť fakt, že táto pandémia nie je len dočasná prestávka v inak bezstarostne pokračujúcom ekonomickom raste. COVID-19 je priamym dôsledkom ľudskej bezohľadnej činnosti hnanej hladom po lacných zdrojoch, ich extrakcii bez starania sa o následky a rovnako aj o ignorácii námietok a odporúčaní vedeckej komunity. Keď už niet cesty späť a spôsobené škody sa nedajú zvrátiť, je možné COVID-19 vnímať aspoň ako katalyzátor pozitívnych zmien, ktoré sa postupne začínajú vďaka nekompromisnej situácii ukazovať ako nevyhnutné pre ďalšie fungovanie našej spoločnosti. O post-covid časoch vo svojej prednáške rozprávala aj Joanna Boehnert a zdôrazňovala potrebu spôsobu života, ktorý nebude zo svojho okolia len brať, ale prinesie viac vyrovnané vzťahy medzi jednotlivými časťami komplexného systému. Post-covid dizajn by mal byť primárne regeneratívny. Bude potrebné vyliečiť traumu, ktorú pandémia zanechá na rôznych úrovniach spoločnosti a v rámci snahy neopakovať predošlé chyby aj nanovo definovať pravidlá hry.

A tak ako dizajnéri môžeme buď naivne čakať, že sa veci vrátia do pôvodných koľají a spustia ešte výraznejší hlad po deštruktívnom raste v snahe kompenzovať zameškané, alebo môžeme už teraz investovať svoj čas do prehodnocovania našich prístupov a premýšľania o tom, ako by naša dizajnérska prax mohla prispieť k neľahkej, ale liečivej transformácii. Začať môžeme aj s malými vecami, sami od seba. Či je to pripustenie viacerých životných druhov do nami tvoreného vesmíru, kritická sebareflexia a prehodnotenie dopadov našej činnosti alebo len jednoduché popustenie fantázie mimo spoločensky nastavené mantinely, teraz je na to všetko ideálna doba. Keď budeme raz spomínať na pandemické roky, nech je toto obdobie brané aj napriek svojej tragickosti ako veľkorysý dar – ako tak dlho očakávaný zlom, ktorý umožnil dovtedy nemysliteľné – spomaliť a pochopiť viac krehkosť a delikátnosť systému, ktorého sme súčasťou, a tým ho zachrániť.

Kompletný program platformy je dostupný na https://www.ribl.org/multimulti-listofevents