Pozvánka na výstavu v Satelite. Ateliér Sklo VŠVU

Tento rozhovor s Patrikom Illom vznikol ešte počas prípravy výstavy ateliéru Sklo Vysokej školy výtvarných umení, ktorá bola otvorená 16. septembra v Galérii dizajnu Satelit. Jej názov Sklo VŠVU – časť prvá: dizajn napovedá, že po prezentácii študentských prác zameraných na dizajn a úžitkové umenie, bude nasledovať časť druhá, ktorá sa sústredí na voľné umenie. Obe tieto línie majú svoje zastúpenie v programe ateliéru, ktorý Patrik Illo, ktorý je autorom koncepcie a spolukurátorom výstavy, vedie už vyše desať rokov.

Petra Molnárová, 2019
Petra Molnárová, 2019
Aleksandra Stencel (PL), 2012
Aleksandra Stencel (PL), 2012

AP: Tvoj tvorivý profil je naozaj mnohovrstvový. Ako dizajnér máš silné väzby na priemyselnú výrobu, vo svojej umeleckej tvorbe uplatňuješ konceptuálne princípy, experimentuješ so sklárskymi technológiami a realizoval si aj výstavy v pozícii kurátora… Čo sa premietlo do tvojej koncepcie, s ktorou si prišiel na post vedúceho ateliéru?

PI: Zmysel nášho ateliéru určuje materiál sklo a tvorba, v ktorej je zastúpené, a to v rozpätí od umeleckých projektov až po priemyselnú výrobu. Je to teda odlišný prístup ako na iných katedrách VŠVU, kde je základná orientácia – vzdelávanie –  jasne určená: buď umelecké alebo priemyselné. Na začiatku som mal ambíciu vytvoriť viac konceptuálny ako materiálny ateliér, ale postupne som musel svoje zámery prispôsobiť realite. Študenti, ktorí prichádzajú do ateliéru sú rôzni, niektorí majú ambíciu robiť presahy do art dizajnu či venovať sa voľnému umeniu. Väčšinou ich však láka práca priamo s materiálom. Musím teda prihliadať na danosti a preferencie študentov, pracovať s nimi a snažiť sa ich rozvíjať.

AP: Aká je teda súčasná štruktúra výučby?

PI: Zaviedli sme s kolegami tri základné prakticko-teoretické predmety, ktoré v našom ateliéri dovtedy neboli týmto spôsobom rozdelené. Brúsené a tavené sklo vedie Milan Opálka; realizuje sa v školských dielňach vybavených strojmi a základnými technológiami. Druhý predmet vedie Palo Macho, je zameraný na aplikované technológie, čo umožňuje riešiť umelecké projekty, najmä maľbu na sklo. Potom je to fúkané sklo – spojené často so semestrálnou témou realizovanou v sklárni. Študenti, ktorí u nás študujú, s prácou v sklárni väčšinou nemajú žiadnu predchádzajúcu skúsenosť. Musia si to vyskúšať, máme však málo času na to, aby sa sami naučili fúkať, mali by teda získať aspoň predstavu o možnostiach tejto technológie. 

Základom výučby sú klasické technológie, ktoré vychádzajú z potrieb priemyslu a tradícií nášho regiónu, ale rovnako sú inšpiratívnym východiskom pre voľnú tvorbu. Z tohto hľadiska je zaujímavé zmieniť fakt, že najširšie uplatnenie vo voľnej tvorbe majú u nás technológie spojené s výrobou taveného a brúseného skla a menej už fúkaného skla, hoci aj v tejto oblasti vznikli vynikajúce diela, napríklad od Ľubomíra Blechu.

Małgorzata Konieczna (PL), 2016
Małgorzata Konieczna (PL), 2016
Igor Kováč, 2021
Igor Kováč, 2021

AP: Obe základné línie prístupu k tvorbe so sklom sa teda v ateliéri môžu rozvíjať. S akými predstavami prichádzajú študenti?

PI: Samozrejme, že niektorí študenti  inklinujú viac k voľnej tvorbe, iní k dizajnu. Bakalársky program je však nastavený tak, aby pracovali s obomi prístupmi. Bakalár musí predovšetkým poznávať technológie – aby sa ako tvorca počas štúdia našiel. Musí získať technologické základy a overiť si určité postupy tvorivej práce, čo je rovnako potrebné pre dizajnérov ako aj  pre tých, ktorí smerujú k voľnej tvorbe. Študijný program umožňuje práve toto hľadanie, počas ktorého by mal absolvent dospieť k tomu, či chce tvoriť ako voľný umelec alebo dizajnér. 

AP: Zameriavaš sa rovnako na voľnú tvorbu aj dizajn. Ako vedieš študentov k dizajnu, aby vedeli navrhovať úžitkové predmety? Je to  priamočiare? 

PI: Mojou ambíciou je, aby študenti počas jedného roka pochopili, o čom je navrhovaný predmet, aká je jeho funkcia, aký je jeho vzťah k technológii. Čo to znamená vytvoriť predmet v danom čase, priestore a vo vzťahu k minulosti i budúcnosti, teda veľmi globálne. Vediem ich k tomu, aby uvažovali o predmetoch ako takých. Reálne sklenených úžitkových predmetov nie je veľa typov: pohár, váza, misa… v tom sa dá ľahko zorientovať. Ale cieľom má byť hľadanie ich podstaty, zodpovedať si otázky, prečo by mali vzniknúť, v čom je ich nová hodnota. Ide o vedenie študenta – aj ten, pre ktorého je dôležitejšie remeslo než koncept, dokáže priniesť nové idey. Aj „remeslom“ – teda sústredením sa na prácu s materiálom a technológiami – sa dá dosiahnuť výborný výsledok. A naopak.

AP: V študijnom procese vášho ateliéru sú dôležité semestrálne zadania. Ako sú formulované, kde sa realizujú?

PI: Zadania nikdy neurčujú, či má študent riešiť projekt z oblasti priemyselnej alebo voľnej tvorby. Vždy to má byť trochu výskum, aký to je predmet, čo s ním súvisí, čo by mal komunikovať, aký má vzťah k technológii, ergonómii, telu, histórii… Pre úžitkovú tvorbu platí, že je silno prepojená s technologickými možnosťami sklárne, kde sa projekt realizuje. Tie sú pre každú skláreň špecifické, zároveň sú dostupné technológie spojené aj s konkrétnymi obmedzeniami. Každá skláreň má svoju efektívnu výrobu a špecializácie, ktoré študent musí prijať a hľadať v nich nové podnety, limity sklárne sú zároveň výzvou pre autorovu kreativitu. Súčasťou komunikácie v rámci projektu je teda aj technologická časť, nielen ideová. Zámer musí zodpovedať tomu, čo podmienky sklárne umožnia zrealizovať, projekt je postavený na poznaní materiálov a výrobných postupov. Napríklad v sklárni v Lednických Rovniach vedia urobiť ťahanú nohu, ale nedokážu rozmernejšie veci,  v českých sklárňach sú iné možnosti, nevedia síce tak dokonalé ťahané hladké kalíšky, ale tamojší sklári ovládajú široké spektrom hutníckych technológií a postupov tvarovania. 

Filip Plačko, 2010
Filip Plačko, 2010
Marta Vjatráková- Matejková, 2012
Marta Vjatráková- Matejková, 2012

AP: Ktoré z posledných tém považuješ za zvlášť úspešné? 

PI: Projekty, ktorých výsledky predstavujeme na výstave, charakterizujú ako pristupujeme k riešeniam, ako i spôsob uvažovania o predmete. Ako som už spomínal, väčšina súčasných študentov nemá predchádzajúcu skúsenosť s akoukoľvek sklárskou technológiou, hoci v prvých rokoch môjho pôsobenia na VŠVU k nám nastupovali aj absolventi sklárskej školy v Lednických Rovniach a na ich prístupe k štúdiu sa to odrazilo. 

Napríklad téma Dievča pre všetko znie kontroverzne, ale jej cieľom bolo pretaviť viac funkcií do univerzálneho predmetu. Študent Peter Ďuriš v prvom semestri reagoval vytvorením dvoch tvarov pohárov, ktoré sa vďaka magnetu dali spojiť. Dva tvary ponúkli tri funkcie. Technologický experiment si skúsil v neskoršom ročníku v téme Stretneme sa včera. Veľa sme hovorili o tejto abstraktnej myšlienke, o tom, čo spája minulosť a budúcnosť, čo zobrať z minulosti, aby to fungovalo v budúcnosti. Peter fúkal sklovinu do staršieho pohára, ktorého sklovina rozpraskala a na novom vyfúknutom tvare vytvorila osobitý dekor, takže staré sa stalo dekorom nového. Z aktuálnych prác je na výstave  diplomová práca Igora Kováča. Ukazuje cestu, ako môže byť technologický prístup k tvorbe rovnocenný s konceptuálnym uvažovaním. Igor vytvoril alternatívu brúsenej vázy, čitateľný tvar s autorským spôsobom dekorovania skla. Túto techniku vyvinul počas štúdia už s víziou uplatnenia vlastnej tvorby v praxi. Samozrejme, mohol by som spomenúť viacero vydarených projektov od našich študentov, viaceré výborné práce vytvorili aj študenti, ktorí u nás absolvovali semestrálnu stáž v rámci programu Erasmus. Prístupy autorov sú rôzne, či už sa opierajú o univerzálnu geometriu, svoje vlastné emocionálne vnímanie reality, mieru znalosti a skúsenosti s technológiami… podstatné je, aby sa prejavila ich individualita a schopnosť výtvarného vyjadrenia.

AP: S akými znalosťami a nadobudnutými zručnosťami opúšťajú vaši absolventi školu?

PI: Mimoriadne dôležité je, aby študent, čo prejde týmto ateliérom, vedel využiť znalosť technológie, aby ho nelimitovala, aby mu dala profesijnú výhodu oproti iným umelcom a dizajnérom. Môžu byť dva pohľady na problém dizajnérov, ktorí neovládajú technológiu, pozitívny aj negatívny. Pozitívny je ten, že dizajnér nie je limitovaný vo svojej predstave, môže prísť na niečo neštandardné, čo od technológie bude požadovať. Na druhej strane to však môže viesť k nereálnym zámerom, ktoré nezodpovedajú možnostiam tvarovania v sklárni.

Aleksandra Satława (PL), 2012
Aleksandra Satława (PL), 2012
Patrick Huth, foto: Lukáš Moravský
Patrick Huth (DE), 2012

AP: Realizácia študijného programu sa nezaobíde bez spolupráce s priemyslom. S kým spolupracujete a prečo sú dôležité tieto skúsenosti?

PI: Máme dvoch hlavných partnerov, s ktorými dlhodobo spolupracujeme – je to skláreň Rona v Lednických Rovniach, kde pravidelne realizujeme semestrálne zadania, alebo sa tam vytvárajú polotovary pre ďalšie spracovanie v školských dielňach. Druhým je Spoločnosť Kováč z Dubnice nad Váhom, kde sme realizovali už niekoľko projektov s tabuľovým sklom. 

Pre študentov je práca v externom prostredí sklárni veľmi cenná. Získavajú kontakty s reálnym výrobcom, nadobúdajú komunikačné skúsenosti v autentickom prostredí s remeselníkmi, technológmi. 

AP: Ako dokážeš skĺbiť ten rozsah práce, ktorý robíš?

PI: Osobne preferujem klasickú šablónu práce dizajnéra – on je ten, čo projekt navrhne a výrobca ho vyrobí. Samozrejme, nie je to také jednoduché, ako to vyzerá. Je za tým veľa komunikácie – konzultácií, manažovania, často aj presviedčania… Veľmi podobnú schému používam aj vo voľnej tvorbe – veľkú časť mojich projektov realizuje niekto iný. Mojím hlavným vyjadrovacím médiom je kresba rukou alebo na počítači. Dôležité je to, že súčasťou môjho navrhovania je aj znalosť technológie. Ale musel som sa naučiť, kedy to praktické, ale v určitom momente obmedzujúce uvažovanie, musím vedieť „vypnúť“ a ponechať riešenie na technológov, alebo priamo v sklárni na remeselníkov. Niekedy pritom vznikajú postupy až na hranici patentu. Dôležité je, aby zafungovala chémia medzi dizajnérom a remeselníkom, aby medzi nami existoval vzájomný rešpekt, lebo ja by som to bez nich nedal, a ich samých by také riešenie rovnako nenapadlo. Ak sa podarí vytvoriť dobrú tímovú spoluprácu, výsledky sú výborné…

Z prieskumu ateliéru Sklo VŠVU. Foto archív Patrik Illo
Z prieskumu ateliéru Sklo VŠVU. Foto archív Patrik Illo
Z prieskumu ateliéru Sklo VŠVU. Foto archív Patrik Illo
Z prieskumu ateliéru Sklo VŠVU. Foto archív Patrik Illo
Z prieskumu ateliéru Sklo VŠVU. Foto archív Patrik Illo
Z prieskumu ateliéru Sklo VŠVU. Foto archív Patrik Illo
Z prieskumu ateliéru Sklo VŠVU. Foto archív Patrik Illo

Sklo VŠVU časť prvá: dizajn

Miesto: Galéria dizajnu Satelit, Hurbanove kasárne, Kollárovo nám. 10, Bratislava
Otvorené od stredy do nedele 14.00 – 18.00 
Trvanie: 17. september – 29. október 2021 
Vernisáž: 16. september 18.00

Kurátori: Adriena Pekárová, Patrik Illo
Architektúra výstavy: Michal Illo, Patrik Illo
Grafické riešenie: Peter Nosáľ

Pedagógovia: Patrik Illo, Palo Macho, Milan Opálka
Zoznam vystavujúcich študentov: Filip Plačko, Peter Ďuriš, Lucia Regásková, Jozef Gabriš, Marta Vjatráková-Matejková, Daria Popolitova (Estónsko), Aleksandra Stencel (Poľsko), Patrick Huth (Nemecko), Štefan Nosko, Núria Bondarenko (Španielsko), Aleksandra Satlawa (Poľsko), Patrícia Šichmanová, Igor Kováč, Lenka Husárková-Skalická (Česká republika), Malgorzata Koneczna (Poľsko), Kristína Ligačová, Katarína Pozorová, Dominik Pirháč, Petra Molnárová, Zuzana Kováčiková, Ján Barkóci

Slovenský dizajn je v Marseille, u Le Corbusiera

„Pre Le Corbusiera predstavovalo toto vládne zadanie jedinečnú príležitosť konkretizovať idey, ktoré ako architekt rozvíjal vo svojej tvorbe, ale aj v teoretickej reflexii takmer 30 rokov. Zároveň to bola možnosť syntetizovať štyri mimoriadne dôležité aspekty uvažovania, ktoré predstavujú štyri kľúčové momenty marseillského komplexu – novátorská koncepcia bývania, náročná a inovatívna technická realizácia, dôsledný sociálny výskum a celkovo priekopnícky prístup k urbanizmu.“1

Kickie Chudíková / 5 o'Clock Everywhere Foto © Kickie Chudíková
Kickie Chudíková / 5 o’Clock Everywhere
Foto © Kickie Chudíková
Simona Janišová a Linda Viková / si.li ceramics / Beech Vase Foto © Adam Šakový
Simona Janišová a Linda Viková / si.li ceramics / Beech Vase
Foto © Adam Šakový

Ponuku spolupracovať na výstave v Cité Radieuse dostalo aj Slovenské centrum dizajnu, a to ešte v roku 2019. A hoci príprava kolekcie prebiehala v nepriaznivej pandemickej dobe, onedlho bude v Marseille sprístupnená nepredajná časť výstavy Krehký betón, ktorá predstaví výber slovenského dizajnu. O podujatí hovorí Maroš Schmidt, riaditeľ Slovenského centra dizajnu.

Ako vlastne vznikal projekt Krehký betón?

Návrh na spoluprácu s francúzskou stranou, konkrétne s Kolektiv Cité Radieuse, nám sprostredkovala Mária Beňačková Rišková, vtedajšia riaditeľka Slovenského centra dizajnu, a to na podnet Slovenského inštitútu v Paríži. V Bratislave sme ešte v roku 2019 privítali zástupcov Cité Radieuse Maxime Foresta a hlavnú kurátorku tejto výstavy Lauru Serra Forest. Predstavili nám svoj zámer vystavovať slovenský dizajn vo svojich galerijných priestoroch priamo v komplexe Unité d’Habitation Le Corbusier, ktorý je známy nielen v Marseille, ale poznajú ho všetci znalci architektúry 2. polovice 20. storočia a architektúry brutalizmu. Francúzi mali záujem v rámci svojho projektu vystaviť diela, ktoré súvisia s touto architektúrou, zároveň však na ňu reagujú pohľadom súčasníka.

Andrea Ďurianová / kolekcia Built up Foto © Jakub Čajko
Andrea Ďurianová / kolekcia Built up Foto © Jakub Čajko
Marcel Holubec W v spolupráci s Mikinou Dimunovou / limitovaná kolekcia hodvábnych šatiek HANA Foto © Marcel Holubec W. a Mikina Dimunová
Marcel Holubec W. v spolupráci s Mikinou Dimunovou / limitovaná kolekcia hodvábnych šatiek HANA
Foto © Marcel Holubec W. a Mikina Dimunová

S akou predstavou autorského zastúpenia išla hlavná kurátorka výstavy Laura Serra Forest do tejto spolupráce?

Maxime a Laura Forestovci nám na tejto návšteve odprezentovali už aj svoj predbežný kurátorský výber a zároveň sa na nás obrátili so žiadosťou o konzultácie, jeho prípadné zmeny, či doplnenie. Previedli sme ich naším múzeom dizajnu, nakoľko v zbierkach máme zastúpených mnohých súčasných autorov. Po tomto stretnutí sme nechali na ich rozhodnutí, koho budú v Marseille vystavovať. Finálny výber sme však spoznali až po roku, keďže konečnej realizácii výstavy v roku 2020 zabránila korona. Na zozname vystavujúcich sme spolupracovali aj so Slovenským inštitútom v Paríži, ktorému patrí vďaka za to, že kompletne pripravil pôdu pre túto výstavu. Možno je aj zbytočné pripomínať, že počas príprav výstavy, najmä pod vplyvom pandémie a s ňou súvisiacim uzatváraním galérií a múzeí, dochádzalo k viacerým turbulentným situáciám.

ALLT STUDIO / Stones rings and bracelets Foto © ALLT STUDIO
ALLT STUDIO / Stones rings and bracelets
Foto © ALLT STUDIO
Michaela Chmelíčková / Slovenský rozhlas, kolekcia TELEPORT 2020 Foto © Michaela Chmelíčková
Michaela Chmelíčková / Slovenský rozhlas, kolekcia TELEPORT 2020
Foto © Michaela Chmelíčková

Čiže výstava je výsledkom spolupráce viacerých strán.

Áno, okrem spomínaných zástupcov francúzskej strany a Slovenského inštitútu v Paríži, aj vďaka podpore MK SR je možné v Cité Radieuse, v rámci Roku slovenského dizajnu, od 4. septembra až do 1. októbra navštíviť nepredajnú časť výstavy Krehký betón. Nakoniec sa nám, paradoxne, podarilo usporiadať výstavu väčšiu, ako bolo pôvodne naplánované. Toto leto sa totiž v Marseille konajú hneď tri podujatia, ktoré vznikli v spolupráci MK SR, Slovenského inštitútu v Paríži, Kolektiv Cité Radieuse a SCD: práve končiaca výstava Fragile Concrete fotografky Márie Švarbovej, nepredajná výstava Krehký betón, ktorá začína práve teraz a taktiež od 5. júna do 1. októbra prebiehajúca predajná výstava slovenského dizajnu s rovnakým názvom Krehký betón. Aj v prípade tejto predajnej výstavy sa SCD podieľalo na príprave, respektíve výbere exponátov. Žiaľ, naše centrum nemôže vykonávať takúto obchodnú činnosť, preto ju zabezpečovala francúzska strana. Ja osobne som však veľmi rád, že sa predajná forma výstavy uskutočnila, napokon pre dizajn je nesmierne dôležité dokázať sa predať a navyše na zahraničnom trhu.

Archimera / Sprievodca architektúrou Trenčianskych Teplíc Foto © Archimera
Archimera / Sprievodca architektúrou Trenčianskych Teplíc
Foto © Archimera
Lucia Kováčiková / Na hore nájdeš poklad Foto ©  Adam Šakový
Lucia Kováčiková / Na hore nájdeš poklad
Foto © Adam Šakový

Aký je v Marseille záujem o slovenský dizajn?

Dvere nám, respektíve slovenskému dizajnu, otvorila výstava Márie Švarbovej. S touto žiadanou fotografkou sme začali spolupracovať ešte pred dvomi rokmi, a to na podnet francúzskeho partnera, Maxime a Laury Forestovcov a zástupcov Slovenského inštitútu v Paríži, ktorí si veľmi želali našu súčinnosť pri príprave jej výstavy. Mária mala vytvoriť fotografie priamo v Marseille, ale s objektmi z našich zbierok, ktoré reprezentujú československý dizajn zo šesťdesiatych a  sedemdesiatych rokov 20. storočia. Presnejšie to mali byť také dizajny, ktoré korešpondujú s brutalistickou architektúrou, respektíve s architektúrou Le Corbusiera, alebo sú charakteristické neomodernistickým dizajnom. My sme teda na jej výstavu pripravili výber takýchto produktov a po ich nafotení v Marseille aj tlač fotografií. Tieto sa po ukončení výstavy stanú súčasťou zbierky fotografie Slovenského múzea dizajnu SCD. Výstavu Márie Švarbovej sprevádzala masívna kampaň v najprestížnejších médiách (spomeňme napríklad Vogue, Elle Decor), vďaka ktorej sa do povedomia verejnosti dostala aj informácia, že po výstave Fragile Concrete bude nasledovať výstava slovenského dizajnu Krehký betón, v rámci ktorej sa budú prezentovať slovenskí dizajnéri a dizajnérske štúdiá2.

Marián Laššák / Spatial Images Foto © Marko Horban
Marián Laššák / Spatial Images Foto © Marko Horban
Ové Pictures / Kolonádový most Foto © Ové Pictures
Ové Pictures / Kolonádový most
Foto © Ové Pictures
Beton Export / Panelák Foto © Mária Pinčíková / BETONEXPORT
Beton Export / Panelák
Foto © Mária Pinčíková / BETONEXPORT

Mária Švarbová nám pripravila jednoduchšiu cestu k publiku, keďže svojím dielom zaujala nielen francúzsku verejnosť, ale aj návštevníkov zo zahraničia. Podľa nám dostupných informácií z Marseille, si jej výstavu prišli pozrieť okrem domácich záujemcov aj hostia z Paríža, Bruselu, Ženevy… Počas posledných dní výstavy to bolo denne 100 až 180 divákov, fotografie vystavené vo verejných priestoroch si mohlo denne pozrieť asi 500 ľudí. Rovnako sme sa dozvedeli, že francúzsky partner na základe návrhov samotných návštevníkov rozširuje ponuku predajnej časti výstavy Krehký betón. Hoci sme neboli hlavným iniciátorom projektu a rešpektovali sme názor francúzskej strany, myslím si, že sme sa ukázali ako spoľahlivý a kvalitný partner, dobrý konzultant pre hlavného kurátora. Chcel by som ešte spomenúť, že sme francúzskej strane počas ich návštevy v Bratislave predstavili aj výsledky výskumov Slovenského múzea dizajnu, a preto boli do výberu na výstavu, okrem prác našich dizajnérov zaradené aj niektoré publikácie, ktoré sa dotýkajú jej hlavnej témy. Patrí k nim napríklad publikácia o tvorbe fotografa Karola Kállaya Zaostrené na krásu, na ktorej spolupracovala aj naša kolegyňa Zuzana Šidlíková alebo knihy Architektúra starostlivosti, C20: Sprievodca architektúrou Bratislavy, C20: Sprievodca architektúrou Piešťan, C20: Sprievodca architektúrou Vysokých Tatier, C20: Sprievodca architektúrou Trenčianskych Teplíc občianskeho združenia Archimera, ktoré sa metodicky venuje výskumu slovenskej architektúry.

Uvidíme Krehký betón aj na Slovensku?

Momentálne rokujeme s Francúzskym inštitútom v Bratislave a naším francúzskym partnerom o možnosti uskutočniť výstavu Krehký betón na jar 2022 aj v Bratislave. Teraz sme však veľmi zvedaví, s akou reakciou sa v Marseille stretne nepredajná časť výstavy našich dizajnérov.

Silvia Sukopová / Ordinary Things Foto ©  Adam Šakový
Silvia Sukopová / Ordinary Things
Foto © Adam Šakový
Marko Horban / Verk No21 Foto © Marko Horban
Marko Horban / Verk No21
Foto © Marko Horban
ŠťukART a By__product / NAROV_NU collection Foto © Anna Ničová
ŠťukART a By__product / NAROV_NU collection
Foto © Anna Ničová
Lousy Auber / Hotel Kyjev Deconstructed Foto © Lousy Auber
Lousy Auber / Hotel Kyjev Deconstructed
Foto © Lousy Auber

Trvanie celého výstavného projektu: 5. 6. – 1. 10. 2021
Otvorenie výstavy Krehký betón: 4. 9. 2021
Miesto:
Unité d’Habitation Le Corbusier, 280 Boulevard Michelet, 13008 Marseille, France

Hlavná kurátorka: Laura Serra Forest
Kurátorská spolupráca: SCD
Architektúra a realizácia výstavy: Kolektiv Cité Radieuse
Grafický dizajn: Matej Vojtuš
Produkcia: Zdenka Pepelová, Maroš Schmidt, SCD
Organizátori výstavy: SCD, Institut Slovaque de Paris, Kolektiv Cité Radieuse

1 GAŽOVIČOVÁ, Nina. 2014. Marseille Modulor (druhá šanca pre Corbusierove stredozemné viridárium). In Designum, č. 2, s. 30-37.

2 ALLT STUDIO, Archimera, Oleksandra Bakushina, Alexandra Barth, Natália Blahová, Michaela Chmelíčková, Kickie Chudíková, Andrea Ďurianová, Marcel Holubec W. (spolupráca s Mikinou Dimunovou), Marko Horban, Lousy Auber, Lucia Kováčiková, Michaela Kompaníková, Mach & Krovina, Marián Laššák, Markéta Nováková, Mira Podmanická, Marco Savino, Lucia Almášiová, Richard Kučera Guzmán, Zuzana Šidlíková, Simona Janišová a Linda Viková / si.li.ceramics, Stanislav Ondruš / ŠťukART, Hana Kerekrétyová / By__product, Silvia Sukopová, Ové Pictures a Beton Export.

Gabrielle Chanel v Le Pallais Galliera

Treba zdôrazniť, že polstoročie po smrti Gabrielle Chanel  ide vôbec o prvú retrospektívu jej diela vo francúzskej metropole. Kurátorky výstavy1 pracovali s ambíciou „analyzovať jej profesionálnu kariéru, vznik a vývin štýlu, charakteristiky diela a jej prínos do dejín módy“. 

© Laurent VU/SIPA

Gabrielle Chanel si osvojila prezývku Coco vo svete kabaretných šansónov počas umeleckej praxe na jej prvej scéne. Popri speve už pred začiatkom 1. svetovej vojny začala pracovať ako modistka v Paríži a v prímorskom mestečku Deauville v Normandii, kde mala vtedy vo zvyku rekreovať sa parížska smotánka. Okrem klobúkov začala postupne navrhovať aj športovo ladené oblečenia pre dámy. Počas vojny si otvorila maison de couture v Biarritz pre kozmopolitnú klientelu. Jej kariéra sa potom úspešne rozbehla v medzivojnovom období, z ktorého pochádzajú ikonické kusy ošatenia ako napríklad  la petite robe noire (čierne koktailové šaty) a tiež jej slávny parfém n°5 (obľúbený Marylin Monroeovou a dodnes najpredávanejší na svete), ktorému je mimochodom venovaná jedna osobitná miestnosť výstavy v Le Pallais Galliera. Po dlhej vojnovej a povojnovej prestávke v oblasti módy (1939-1953) sa Coco Chanel podaril veľkolepý comeback v kontexte siluety New Look iniciovanej módnym návrhárom Christianom Diorom. V protiklade k maximálne žensky ladeným šatám s úzkym driekom a širokými sukňami Chanel vytrvalo presadzovala na telo priliehajúce kostýmy inšpirované mužskou módou. Dosť prekvapujúca je pritom jej tvorba v oblasti šperku, ktorá naopak naberá až fantaskné tvary ovplyvnené rôznymi historickými predlohami (na rozdiel od jej rafinovaných diamantových šperkov z medzivojnového obdobia).

© Laurent VU/SIPA
© Laurent VU/SIPA
© Laurent VU/SIPA

Coco Chanel rozhodne vytvorila ľahko rozpoznateľný odevný štýl. Jej autorský rukopis je všeobecne známy a určite nepotrebuje dlhé opisy pre francúzske (a snáď ani medzinárodné) publikum. Jej uprednostňovanie jednoduchých tvarov a farieb ako aj záujem o neluxusné materiály (jersey, tweed) idú ruka v ruke s jej odporom k preafektovanej dámskej garderóbe, ktorá inscenovala ženské telo ako živý ornament a teda púhy estetický doplnok muža. Oproti tradicionalistickej pasivite hlásala aktívnosť: plynulé siluety jej odevov nabádali ženy k prirodzenému pohybu. Ona sama bola akousi ženskou obdobou postavy dandyho a už pred vojnou (v rokoch 1908-1909) sa škandalózne obliekala do mužských odevov (kravata, sako). Tento naratív je žiaľ v Pallais Galliera podaný len stručne, a to prostredníctvom sprievodných textov, ktoré sa zameriavajú predovšetkým na popis odevu.

© Laurent VU/SIPA
© Laurent VU/SIPA

Je poľutovaniahodné, že výstava nazvaná Módny manifest je koncipovaná predovšetkým ako strnulé módne defilé, a že venuje len veľmi málo priestoru pre vykreslenie osobnosti Coco Chanel, ktorá fascinuje svojou nekonvenčnosťou a určite aj extravaganciou (pričom sa paradoxne prejavovala strohosťou). Vyznieva to, akoby kurátorky považovali módu za odstrihnutú od života dizajnérky a prípadne aj od umeleckého sveta, s ktorým Chanel udržiavala kontakty. Hoci odevných kusov a šperkov je na výstave veľa (spolu 350 exponátov), chýbajú početnejšie dobové fotografie, nákresy a predovšetkým širšie umelecké kontextualizácie (výtvarné, hudobné atď.), ktoré by dokreslili komplexný portrét módnej tvorkyne a danej doby (alebo dokonca daných dôb). Výstavu by určite vhodne oživili aj viaceré porovnania s módnymi tendenciami, proti ktorým Chanel bojovala a s tými, v ktorých koľajach išla, alebo v ktorých aspoň nachádzala určitú inšpiráciu. Nie sú tu spomenuté ani mýty a legendy, ktoré Chanel sprevádzali, a ktoré z nej robili mysterióznu osobnosť parížskej scény.

© Laurent VU/SIPA

Výstava je prezentovaná vo veľmi strohej scénografii (čierno ladenej, ako zjednodušený obraz zdržanlivosti Chanelovej štýlu), ktorá nedopomáha k dynamickému poňatiu témy, ba práve naopak – tvorí in fine akúsi monotónnu bublinu (najmä v časti výstavy, ktorá sa venuje tvorbe po 2. svetovej vojne, kde ešte viac chýba sprievodný materiál). Fascinujúca postava módnej tvorkyne akoby úplne zmizla za jej tvorbou: pocit, že to bol pravdepodobne aj cieľ výstavy, umocňuje samotný plagát, ktorý jednoducho preberá fotografiu Chanelovej modelky (a nie Chanel samotnej) v elegantnom kostýme. Katalóg výstavy pritom rozoberá tvorbu Coco Chanel aj cez analýzu jej osobných zážitkov a impulzov, ktoré ju viedli k premýšľaniu o ženskej móde a tým pádom aj o postavení ženy v spoločnosti. Bohužiaľ, tieto úvahy nie sú zreteľne podané na výstave, ktorá sa skôr podobá na akúsi prechádzku popri vitrínach – obchodných výkladoch. Pritom by si určite zaslúžili hlbšiu analýzu.

Pre milovníkov textilu a módy je však určite parížska výstava udalosťou, ktorú si netreba nechať ujsť. Môžu tu zblízka pozorovať originálne strihy a spracovania látky (napríklad výšivkou z korálikov) a do detailov porovnávať nepatrné rozdiely medzi jednotlivými kusmi kostýmov či večerných šiat. Úspech Chanel spočíval aj v pozornosti, ktorú venovala dobre premyslenému detailu, ktorý zaručoval jej odevom elegantný charakter.

© Laurent VU/SIPA
© Laurent VU/SIPA
© Laurent VU/SIPA

Gabrielle Chanel. Manifeste de mode

Le Pallais Garnier, Paris 
do 18. júla 2021

1Miren Arzalluz, riaditeľka Le Palais Galliera a Véronique Belloir kurátorka Le Palais Galliera. 

Klimatická výstava VOLBA2050.WORLD

Ústrednou témou výstavy, ktorá rezonuje aj počas celosvetovej pandémie, je klimatická kríza. Tvorcovia si položili otázku, či si konečne nájdeme čas na jej riešenie, či nás krízy môžu nakopnúť alebo naopak ešte viac paralyzovať? Výstava je sympatická práve tým, že prezentuje hlavne otázky a nedáva jasné odpovede, jej posolstvo je silnejšie, keď si odpovede dokáže návštevník hľadať sám.

Výstava VOLBA2025.WORLD, Nová Cvernovka, Bratislava, Foto: Michal Líner
Výstava VOLBA2025.WORLD, Nová Cvernovka, Bratislava, Foto: Michal Líner
Výstava VOLBA2025.WORLD, Nová Cvernovka, Bratislava, Foto: Michal Líner
Výstava VOLBA2025.WORLD, Nová Cvernovka, Bratislava, Foto: Michal Líner

Výstavy vo vestibule Novej Cvernovky si získali stabilný okruh sympatizantov, väčšinou sú náležite aktuálne, vizuálne pútavé a informačne nabité. Voľba 2050 rovnako funguje pre rôzne spôsoby čítania a rôzne intelektuálne vybavenie návštevníka. Dá sa prejsť popri nej za niekoľko sekúnd a v rýchlej chôdzi zachytiť hlavnú myšlienku, dá sa pristaviť, začítať, poodísť, prísť znova a vrstviť svoje vnemy ako ich vrstvia skúsení výstavnícki dizajnéri Peter Liška, Boris Meluš a Ľubica Segečová. Keď sa k tejto expertíze pripoja ďalšie odvetvia a profesionáli zanietení pre otázky klímy, ako výtvarník Oto Hudec, filmárka Eva Križková a aktivista Lukáš Osvald, vznikne inšpiratívny vstup nielen do ateliérov a kultúrneho centra, ale hlavne do hĺbok a šírok environmentálnych výziev, ktoré nás čakajú či už sa im postavíme čelom, alebo sa chceme tváriť, že neexistujú.

Rok 2020 nás naučil aj sedieť dlhé hodiny online, a preto inak oceňovať osobnú blízkosť a skúsenosti všetkých zmyslov. K projektu funguje a webová stránka: https://volba2050.world. /, ktorá v podstate môže byť chápaná ako samostatný projekt a predlžuje tak dosah tohto aktivisticko-umeleckého výskumu. Autori sa zhodnú s viacerými vedcami a osobnosťami environmentálnej politiky, že stojíme pred voľbou, ktorá je neporovnateľná s akýmikoľvek doterajšími výzvami našej generácie a pravdepodobne i ľudstva v celej jeho histórii. Pre zvýšenie naliehavosti posolstva bol zvolený medzník 2050. Rok, ktorý je mentálne dostatočne ďaleko, ale pri tom nebezpečne blízko. Do roku 2050 máme 30 rokov na to, aby sme transformovali svoj život, fungovanie priemyslu, ekonomiky a celej spoločnosti, a vyhli sa nezvrátiteľným následkom klimatickej krízy. 

Tridsať rokov je čas, za ktorý sa dá zájsť ďaleko. Zjednodušenou vizuálnou pomôckou sú dva hraničné „chodníčky“, dva extrémy krivky možných budúcností. Znázornené sú fyzickými rampami a grafikou. Silnou stránkou cvernovkárskych vestibulových výstav je práve hravé posúvanie stereotypov vizualizácií dát najrôznejšieho typu. Tu máme zobrazené dva možné scenáre budúcnosti, resp. dve časové osi 2020 – 2050, – s predpokladmi vývoja do neistej budúcnosti. Tieto scenáre zohľadňujú jednak pozitívny a negatívny vývoj s ohľadom na klimatickú zmenu a prežitie ľudského druhu na Zemi.

Výstava VOLBA2025.WORLD, Nová Cvernovka, Bratislava, Foto: Michal Líner
Výstava VOLBA2025.WORLD, Nová Cvernovka, Bratislava, Foto: Michal Líner
Výstava VOLBA2025.WORLD, Nová Cvernovka, Bratislava, Foto: Michal Líner
Výstava VOLBA2025.WORLD, Nová Cvernovka, Bratislava, Foto: Michal Líner
Výstava VOLBA2025.WORLD, Nová Cvernovka, Bratislava, Foto: Michal Líner
Výstava VOLBA2025.WORLD, Nová Cvernovka, Bratislava, Foto: Michal Líner
Výstava VOLBA2025.WORLD, Nová Cvernovka, Bratislava, Foto: Michal Líner
Výstava VOLBA2025.WORLD, Nová Cvernovka, Bratislava, Foto: Michal Líner

Keďže koncept výstavy vznikol v spolupráci s festivalom Jeden svet, neoddeliteľnou súčasťou sú aj dokumentárne videá s domácimi a zahraničnými odborníkmi, ktoré predstavujú odlišné perspektívy budúcnosti. Vizualizácia dát nikdy nie je objektívna a pravdivá – vždy nutne vyjadruje názor, názor autora, mieru poznatkov o stave bádania v kontexte doby, niekedy aj politické presvedčenie. Vizualizácie výstavy VOLBA2025.WORLD  sú informačne-edukatívne s vedomými a cielenými presahmi do utopického, politického aj poetického výtvarného slovníka. Ideou výstavy je motivovať divákov, aby sa zamysleli nad možnými riešeniami bez následného pocitu rezignácie, strachu či apatie. Samozrejme, že autori sa neubránia prezentácii vlastných názorov, sú však podložené faktami a podané bez pátosu a moralizovania.

Výstava je multimediálna a „multimateriálna“  vyskladaná z početných materiálov od plastov, kovu, dreva po papier či živé rastliny. Dá sa vnímať, zrakom, hmatom i sluchom. Popri študovaní textov a pozeraní filmov nájde divák aj inštalácie hovoriace o klimatickej kríze metaforickým jazykom vizuálneho umenia. Vystavujúci výtvarníci si rovnako ako vedci uvedomujú, že kvalitná diskusia je základom neustáleho hľadania (stratenej) rovnováhy. Jednotlivé diela nielen ilustrujú, ale aj dopovedávajú rozvetvené podotázky veľkej témy, ktorá týmto počinom (žiaľ) stále nekončí. Voľba je pravdaže na „tých pri moci“, ale aj na každom z nás.

VOLBA2050.WORLD

Vestibul Novej Cvernovky, Račianska 78, Bratislava, 24. október 2020 – 28. február 2021

Výstava vznikla spoluprácou medzi iniciatívou Nestrácajme čas, Nadáciou Cvernovka a projektom neziskovej organizácie Človek v ohrození – One Planet For All ako sprievodné podujatie festivalu Jeden svet.

Koncepcia výstavy: Oto Hudec, Eva Križková, Lukáš Osvald, Ľubica Segečová, Peter Liška, Boris Meluš

Vystavujúci umelci: András Cséfalvay, Oto Hudec, Michal Kindernay, Monika Pascoe Mikyšková, Martin Piaček a Matej Kaminský, Renáta Pintérová, Emília Rigová

Film: Jana Bučka, Dorota Vlnová a Michal Fulier

Vzdelávacie programy: Lukáš Osvald a Lenka Putalová, Barbora Jurinová a Veronika Korínková

Foto: Michal Líner

Rúško ako postoj

Modelky s pokrytou tvárou, módna prehliadka Marine Serre, Paris Fashion Week, jar 2020.
Foto: archív autorky
Modelky s pokrytou tvárou, módna prehliadka Marine Serre, Paris Fashion Week, jar 2020. Foto: archív autorky
Ai Weiwei, ručne potláčané rúška, máj 2020. Foto archív autorky
Ai Weiwei, ručne potláčané rúška, máj 2020. Foto archív autorky

Rúško ako symbol pandémie

Rúško sa u nás stalo najvýraznejším symbolom pandémie COVID-19, keďže Slovensko patrilo medzi prvé krajiny v Európe, kde sa zaviedla povinnosť nosiť rúško, respirátor či šatku. Už v marci sa do výzvy na ich nosenie na verejnosti zapojili politici i známe mediálne osobnosti: Zlatica Puškárová spolu s premiérom Igorom Matovičom si ich nasadili v priamom prenose, prezidentka Zuzana Čaputová sa v ňom predstavila o deň neskôr. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) síce dala najskôr vyhlásenie, že neexistuje dostatok dôkazov, ktoré by opodstatňovali nosenie rúšok u zdravých ľudí, napokon však na základe výskumov svoje stanovisko zmenila a ich nosenie sa začalo odporúčať ako účinná bariéra pred šírením koronavírusu. 

Šitie rúšok zamestnalo mnohých Slovákov a Slovenky. Dizajnéri preorientovali svoje zákazky, viaceré firmy zmenili výrobné zameranie. A mimoriadne dôležitou súčasťou tohto trendu boli aj mnohí neprofesionáli, ktorí vytiahli doma svoje šijacie stroje, zháňali strihy, videonávody, látky a gumičky, aby tak rúškami pomohli ľuďom vo svojom okolí. Každý z dizajnérov to riešil sebe vlastným spôsobom, z vlastných materiálov a s použitím rôznych techník, v rozmanitosti foriem a strihov. Niektorí zásobovali len svoju rodinu a okolie, časť z nich rúška šila pre stálych klientov, prikladali ich k objednávkam, ale boli aj takí, ktorí sa pustili do výroby vo veľkom, v spolupráci s dielňami či priemyselnými podnikmi. Výber, ktorý sa objavil na výstave Design is Now!, dokázal, že aj jednoduchý funkčný predmet môže byť štýlový.

Rúška slovenských dizajnérov: Marcel Holubec, Boris Hanečka, Soňa Sadilková, Andrea Pojezdálová, Ľubica Poncik, Mile, Marina Žiaková. Výstava Design is Now!, Galéria dizajnu Satelit, júl – september 2020. Foto: Adam Šakový
Rúška slovenských dizajnérov: Marcel Holubec, Boris Hanečka, Soňa Sadilková, Andrea Pojezdálová, Ľubica Poncik, Mile, Marina Žiaková. Výstava Design is Now!, Galéria dizajnu Satelit, júl – september 2020. Foto: Adam Šakový
Rúška slovenských dizajnérov: Lukáš Krnáč, Kompot, Zaltica Hujbertová, Izabela Komjati, Petra Kovács, Lenka Sršňová. Výstava Design is Now!, Galéria dizajnu Satelit, júl – september 2020. Foto: Adam Šakový
Rúška slovenských dizajnérov: Lukáš Krnáč, Kompot, Zaltica Hujbertová, Izabela Komjati, Petra Kovács, Lenka Sršňová. Výstava Design is Now!, Galéria dizajnu Satelit, júl – september 2020. Foto: Adam Šakový

High/low príbeh dizajnu

Rúško sa ukázalo ako fenomén, ktorý nespadá len pod oblasť textilného dizajnu. Ak chceme urýchlene vyriešiť vážny problém, musíme efektívne využiť naše vedomosti, schopnosti, dostupné materiály a technológie. Nezáleží na tom, či vyvíjame vysoko sofistikovaný výrobok, alebo realizujeme jednoduchý nápad. Dôležité je nájsť v sebe silu okamžitej mobilizácie a schopnosť pomáhať. Dizajnéri, vývojári, výtvarníci, vedci a technici dokázali, že kreatívny priemysel nemá svoj prívlastok len na ozdobu – ukázali, čo dokážu v rámci svojho odboru vytvoriť pre nás všetkých. Niektoré projekty boli výsledkom individuálnej tvorby, iné vznikli na základe kooperácie viacerých subjektov alebo ako výsledok širokej iniciatívy. Všetky však naplno využili svoj potenciál. Z finančnej, materiálovej a technologickej núdze vznikajú v dizajne najlepšie riešenia, pretože riešia viac problémov ako len estetiku a funkciu. Každý z vystavených výrobkov má svoj high alebo low príbeh, no všetky majú jeden spoločný cieľ: pomôcť.

Študenti Ateliéru Transport dizajn VŠVU pod vedením Štefana Kleina okrem semestrálneho zadania pružne zareagovali aj na korona krízu invenčnými návrhmi rúšok a respirátorov. Zamerali sa na ochranné celopleťové masky navrhnuté špeciálne pre lekárov, prepracované respirátory či rúška, ktoré poňali ako módny doplnok. Pre zúčastnených dizajnérov musí byť veľmi stimulujúce, že viacero výrobcov prejavilo záujem pretaviť kreatívne vizualizácie do sériovej produkcie. 

Dodávateľom ochranných rúšok s možnosťou výmeny filtra a nosovým mostíkom sa pre Európsky parlament stal Martin Šuchaň z firmy Protoservis, s. r. o.  Podľa jeho vlastných slov išlo o nečakaný úspech, začínal s malou výrobou pre kolegov. Protoservis vyrobil a dodal počas prvej vlny pandémie celkovo 70 tisíc kusov ochranných rúšok.

Iným bol vtipne „lowcostový“ príbeh doplnku na rúško z dielne grafika Pala Čejku. Špecificky riešil problém zahmlievania okuliarov. Jeho dizajnérske dielko, vyrobené jednoduchým vyrezaním z obalu na prepeličie vajíčka, bolo podľa Čejku darované ľudstvu v naivnej viere v lepšie časy pre jasnejší pohľad do krajšej budúcnosti cez akýkoľvek typ okuliarov. Ide teda o domácky vyrobený „vynález“, ktorý môže prakticky pomôcť.

Jana Kuzmová: Šaty s rúškom pre prezidentku Zuzanu Čaputovú. Výstava Design is Now!, Galéria dizajnu Satelit, júl – september 2020. Foto: Adam Šakový
Jana Kuzmová: Šaty s rúškom pre prezidentku Zuzanu Čaputovú. Výstava Design is Now!, Galéria dizajnu Satelit, júl – september 2020. Foto: Adam Šakový

Stručné dejiny rúška 

Analogická situácia náhle spojila dizajnérov po celom svete. Rôzne zdroje sa zhodujú, že prvé chirurgické masky sa začali nosiť v Európe v závere 19. storočia. Až s epidémiou pľúcneho moru v Číne v roku 1910 začali i pacienti a potenciálni pacienti vo veľkom nosiť takzvané PPE – personal protection equipment. Počas epidémie španielskej chrípky (1918 – 1920) boli už rúška na viacerých miestach sveta povinné pre lekársky personál a už vtedy sa stali aj módnym vyjadrením občianskeho postoja.  

Ako už bolo spomenuté, jednou z prvých tém roka 2020 bola odpoveď na otázku nakoľko sú rúška účinné a bezpečné. Ďalej, či má vôbec význam vyrábať ich podomácky. Lekári a zdravotníci sa napokon zhodli na základnom konsenze, že aj doma vyrobená ochrana je lepšia ako žiadna. Najvhodnejšie však je vyrábať rúška minimálne z husto tkanej bavlny a používať priedušné filtre, akákoľvek textília nepostačí. 

Kanadská značka Noble Authority používa na výrobu organickú bavlnu a bambusové vlákno. Sympatický príklad rúška s postojom a upozornením, že sú tu aj iné faktory ochrany, má na sebe potlač “Ak viete prečítať tento text, stojíte príliš blízko”. Pretože ani najlepšie rúško vám nemusí stačiť, pokiaľ si pri kontakte s nákazou riadne neumyjete ruky a nedržíte sa v bezpečnej vzdialenosti.  

Ochranné štíty. Výstava Design is Now!, Galéria dizajnu Satelit, júl – september 2020. Foto: Adam Šakový
Ochranné štíty. Výstava Design is Now!, Galéria dizajnu Satelit, júl – september 2020. Foto: Adam Šakový
Ochranné štíty. Výstava Design is Now!, Galéria dizajnu Satelit, júl – september 2020. Foto: Adam Šakový
Ochranné štíty. Výstava Design is Now!, Galéria dizajnu Satelit, júl – september 2020. Foto: Adam Šakový

Uvedomelosť je základ

Po počiatočnom nedostatku a panike v priebehu roka zaplavili, podobne ako vírus, rôznofarebné vzory internet. V záplave vzorov zaujali hlavne ďalšie hlbšie a angažovanejšie projekty. Kanadská značka Wanderly spolu s projektom Wild Woven priniesla na trh botanicky farbené unikátne textílie. Dávať si na ústa chemicky ošetrované materiály pochybnej proveniencie asi nebude ten najlepší nápad. Táto kolekcia je vytvorená zo 100 % bavlny, dobre vyzerá a na ozaj efektné vzory používa farby z aksamietnice, motýlieho kvetu a šupiek z cibule. Ako bonus ide 100 % zisku za predaj týchto rúšok na podporu torontskej organizácie Black Women in Motion [1].

Aj umelec a aktivista Ai Weiwei predáva svoje rúška s autorskou potlačou a výťažok rovnomerne rozdeľuje medzi organizácie Human Rights Watch, Refugees International a Doctors Without Borders. Rúška vyrába ručne vo svojom ateliéri v Berlíne a jedným z motívov je jeho ikonický zdvihnutý prostredník. Nabáda občanov k solidarite s spoločnému zomknutiu sa proti smrteľnému vírusu. Na svojom instagramovom účte povzbudzuje, že “žiadny skutok nie je príliš bezmocný a žiadna vôľa nie je primalá”. Svet obleteli i správy o solidarite filmárov a kostymérov. Štáb seriálu Grey’s Anatomy venoval svoje rúška z kostýmov nemocniciam. Ďalšie sa šili v kostymérňach Bavorskej štátnej opery a v Hollywoode [2].  

Litovský Vilnius sa zasa stal dejiskom prvého “Mask Fashion Week” [3]. Májový festival mal podporiť občanov v nosení ochranných rúšok s podtitulom: Kreativita nemôže byť zamaskovaná. Rúška sa stali povinné aj v Litve. Projekt naštartovala dizajnérka Julija Janus. Rúško je podľa nej okrem ochrany aj výborným prostriedkom na vyjadrenie kreativity. Mierne znepokojujúcou bola zhoda neplánovaných náhod v priebehu posledného ročníka parížskeho Paris Fashion Week. Tam už začiatkom roka predviedla francúzska dizajnérka Marine Serre kolekciu [4], ktorá obsahovala prvky na ochranu tváre. Módna prehliadka sa konala uprostred narastajúcich obáv z vypuknutia svetovej pandémie obrovského rozsahu .

Koronavírus a rúška sa týkajú bohatých i chudobných, profesionálnych dizajnérov i detí so sprejmi na ulici [5]. Dôležité je, že aj dobrý dizajn pomáha prežiť v ťažkých časoch. 

Viac o výstave DESIGN IS NOW! tu.

Lenka Sršňová. Výstava Design is Now!, Galéria dizajnu Satelit, júl – september 2020. Foto: Adam Šakový
Lenka Sršňová. Výstava Design is Now!, Galéria dizajnu Satelit, júl – september 2020. Foto: Adam Šakový
Značka Noble Authority, 2020. Foto: archív autorky
Značka Noble Authority, 2020. Foto: archív autorky

[1] https://www.instagram.com/thewanderly/?utm_source=ig_embed

[2] https://www.thisiscolossal.com/2020/05/ai-weiwei-masks-covid-19/

[3] https://www.govilnius.lt/maskweek

[4] https://wwd.com/runway/fall-ready-to-wear-2020/paris/marine-serre/review/

[5] https://news.artnet.com/art-world/coronavirus-street-art-1814961

Ako rešpektovať a skúmať “úžitkové umenie” Zeme

Kontextuálne vzdelávanie, kontextuálny prístup k dizajnu, životu, umeniu a vede, je základ. Je aj základ umeleckej expozície, ktorú na leto 2020 pripravila štiavnická Galéria Jozefa Kollára, ktorá je administratívne časťou Slovenského banského múzea. Táto výstava je unikátna svojou témou, hĺbkou a šírkou spracovania miestošpecifických fenoménov. Môžeme ju pokojne čítať aj z pozície teórie a histórie dizajnu. 

Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu  
Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica,  11. 7. – 27. 9. 2020
Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 11. 7. – 27. 9. 2020 Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu  
Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica,  11. 7. – 27. 9. 2020
Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 11. 7. – 27. 9. 2020 Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu  
Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica,  11. 7. – 27. 9. 2020
Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 11. 7. – 27. 9. 2020 Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu  
Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica,  11. 7. – 27. 9. 2020
Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 11. 7. – 27. 9. 2020 Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu  
Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica,  11. 7. – 27. 9. 2020
Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 11. 7. – 27. 9. 2020 Foto: Lukáš Rohárik

Mrvová s Halászom rozprávajú o histórii, prostredí a charakteristikách oblasti skalných formácií, miestneho rastlinstva, živočíšstva a ľudskej činnosti. Názov výstavy Do jadra vulkánu má voviesť do čo najväčších hĺbok aktuálneho naratívu koexistencie s prírodou, prostredím, chránenia prírody a ekosystému na Zemi. Príbeh výstavy je komplexným materiálom. Pohltení prestaneme rozlišovať medzi dizajnom, kresbou, literatúrou, geológiou, archeológiou… Prichádza v časoch, keď sme donútení k izolácii, opatrnosti, udržateľnosti, skromnosti, efektivite. Môžeme sa pýtať dnes, tak ako počas dôb aktívneho vulkánu, či stredoveku – ktoré nástroje nám pomôžu prežiť? 

Dizajnéri neraz hľadajú inšpiráciu v prírode. Materiál a bohatý sprievodný program prinášajú množstvo podnetov. Na komentovanej prehliadke s odborným výkladom geografa Richarda Wettera, ktorá začala na kopci na mieste s názvom Červená studňa a skončila v Mineralogickej expozícii Slovenského banského múzea, sme metaforicky i fyzicky putovali do jadra vulkánu a preskúmali kontext prostredia.

Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 11. 7. – 27. 9. 2020Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 11. 7. – 27. 9. 2020 Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu  
Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica,  11. 7. – 27. 9. 2020
Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 11. 7. – 27. 9. 2020 Foto: Lukáš Rohárik

Územie Slovenska je prevŕtané mnohými útvarmi. Okrem baníckej činnosti sa naši predkovia najčastejšie zakopávali pod zem zo strachu o vlastný život. V regióne Hont sú stovky pivníc a takzvaných dúpeniec. Najznámejšie z nich, Tesárske Dúpence – skalné obydlia, prvý raz opísal v roku 1902 Andrej Kmeť, obdivovateľ prírody, vedec a turista v diele „Ďalšie výskumy z obvodu Sitna“. Dúpence sú 5 až 6 metrov dlhé a 180 až 200 centimetrov vysoké skalné izby, ktoré najpravdepodobnejšie slúžili ako skrýše obyvateľov pred Turkami. 

Halász a Mrvová pri práci vo svojom ateliéri v Hontianskych Trsťanoch objavovali ďalší typ skalných dier – obilné jamy. Mrvová pracuje s krajinou vo veľkom formáte malieb – záznamov, zložených z množstva skíc, mikro príbehov, ktoré aktéri zažívajú sami alebo si ich vypočujú, osobného prieskumu skalných formácií, rastlinstva a živočíšstva Hontu. Marek Halász, ktorý už niekoľko rokov striedavo žije medzi Bratislavou a Hontianskymi Trsťanmi, dlhodobo pracuje s témou skalných obydlí, pivníc a tufových priestorov, ktoré v okolí mapuje a zaznamenáva. Na výstave prezentuje viaceré objekty vychádzajúce z vlastného domu v Trsťanoch a zo skalných obydlí v Líšove či Hontianskych Tesároch. Spoločným príspevkom na výstave sú záznamy obývania skalných domov, kde autori prespali a sprostredkujú tento zážitok divákovi. 

Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu  
Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica,  11. 7. – 27. 9. 2020
Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 11. 7. – 27. 9. 2020 Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu  
Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica,  11. 7. – 27. 9. 2020
Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 11. 7. – 27. 9. 2020 Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu  
Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica,  11. 7. – 27. 9. 2020
Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 11. 7. – 27. 9. 2020 Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu  
Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica,  11. 7. – 27. 9. 2020
Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 11. 7. – 27. 9. 2020 Foto: Lukáš Rohárik

Skalné jamy majú bohatú históriu. V zemi vykopaná zásobnica slúžila na uskladnenie vymláteného obilia. Tento spôsob skladovania obilia bol známy už v neolite a poznali ho aj Slovania pred príchodom na naše územie. Tam, kde boli vhodné podmienky na budovanie obilných jám (západné, juhozápadné Slovensko a južný Zemplín), sa uchoval tento spôsob uskladnenia obilia aj v 20. storočí. Koncom 19. a začiatok 20. storočia zanikalo využívanie tradičných zásobníc na obilie. Lepšie situovaní roľníci si začali budovať stabilné drevené priečiny v komorách a sýpkach.

Na kopanie sa volali odborníci – jamári. Najznámejší boli zo severnej Nitry, severného Tekova, Hontu a východného Slovenska. Steny obilnej jamy sa obyčajne vypálili a vystlali ražnou slamou. V dobre uzavretých, zastrešených obilných jamách vydržalo obilie aj niekoľko rokov. Hospodárstvo malo zvyčajne toľko obilných jám, koľko druhov obilia pestovalo. Marek Halász postavil takúto jamu do centra galerijného priestoru. Dokážeme si uchovať umenie? Spolupracovať s plodmi a horninami Zeme na spoločnom kvalitnom a udržateľnom prežití? Kto sú súčasní metaforickí “jamári” a aké remeselné dedičstvo je potrebné zachovať?

Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu  
Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica,  11. 7. – 27. 9. 2020
Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 11. 7. – 27. 9. 2020 Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu  
Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica,  11. 7. – 27. 9. 2020
Foto: Lukáš Rohárik
Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica, 11. 7. – 27. 9. 2020 Foto: Lukáš Rohárik

Juliana Mrvová, Marek Halász: Do jadra vulkánu  
kurátor: Radek Wohlmuth 
Galéria Jozefa Kollára, Banská Štiavnica 
Trvanie: 11. 7. – 27. 9. 2020
pozri tiež https://www.ludovakultura.sk/

Dočasne (ne)dostupné — Umenie v čase COVID-19

V posledných dňoch sme zaznamenali viacero aktivít, ktoré potvrdzujú, že aj v čase tvrdých spoločenských obmedzení dokážu iniciatívne gestá ponúknuť to, čo sme boli zvyknutí poznávať prirodzene zaužívaným spôsobom a čo je pre nás teraz zakázané a neprístupné. 

Dočasne (ne)dostupné — Umenie v čase COVID-19
Dočasne (ne)dostupné — Umenie v čase COVID-19

Chýba vám umenie či dizajn? Nemusí! Môžete si ich prehliadať online aj vďaka projektu s názvom Dočasne (ne)dostupné — Umenie v čase COVID-19, ktorý vytvorilo a postupne napĺňa občianske združenie Ultrafialová. Toto združenie vzniklo v roku 2018 a okrem iného sa venuje pro bono odovzdávaniu know-how z rôznych oblastí kultúry a marketingu. Zároveň robí výskum fungovania financovania umeleckej činnosti v jednotlivých podmienkach a hľadá kroky vedúce k zlepšovaniu kultúrneho prostredia v danom regióne. Momentálne sa webové stránky projektu Ultrafialová rozšírili o projekt s cieľom ponúkať slovenské výstavy, ktoré sa aktuálne (ne)dajú vidieť. Postupne uverejňujú fotodokumentácie, videá a texty k výstavám na Slovensku, alebo slovenských umelcov v zahraničí. Zoznam dopĺňajú priebežne. Napríklad expozíciu Slovenského múzea dizajnu 100 rokov dizajnu, Foodprint v Satelite a Human by Design vo Viedni už stránka obsahuje.

Dočasne (ne)dostupné — Umenie v čase COVID-19
Dočasne (ne)dostupné — Umenie v čase COVID-19

Spýtali sme sa Pavla Trubena, zakladateľa projektu Ultrafialová, ako napĺňajú obsah projektu Dočasne (ne)dostupné — Umenie v čase COVID-19.

Predstavme si situáciu: mám malú galériu, ktorá teraz musí zostať zatvorená. Čo si mám pripraviť, ak sa chcem zaradiť medzi prezentované galérie Umenia v čase COVID-19?
Stačia fotografie. Nemusia byť ani vo vysokom rozlíšení. Malo by z nich ale byť čitateľné, čo sa na nich nachádza a poskytovať hlavne predstavu o zobrazenom diele alebo predstavu o priestorovej situácii galérie. Chodia nám fotografie profesionálnych fotografov ale aj fotografie fotené mobilom. Zatiaľ boli všetky použiteľné. A samozrejme poteší sprievodný text, ideálne tlačová správa, informácie o autorovi, ale aj ďalších osobách, ktoré sa na príprave výstavy podieľali. Následne to stačí poslať na náš email yourstory@ultrafialova.sk.

Podlieha výber nejakej selekcii?
Uverejňovanie nepodriaďujeme žiadnemu kurátorskému výberu. Uverejňujeme všetky výstavy, ktorých sa aktuálna situácia dotkla, alebo dotýka. Cieľom projektu je ukázať rôznorodosť živej umeleckej scény, ktorá sa musela zastaviť. Pokiaľ niekomu končila výstava v prvý deň karantény, patrí do projektu, rovnako aj niekto, komu výstava ani nezačala, ale má možnosť svoje pripravené veci reprezentatívne nafotiť, alebo inak sprostredkovať online. V tejto fáze nerozlišujeme medzi študentskou výstavou a výstavou veľkej kultúrnej inštitúcie. Všetci tvoria scénu, scéna aktuálne stojí a my chceme priniesť jej ucelený obraz.

Tvoja výstava O vzťahu vlka dravého a králika divokého, ktorá nedávno skončila v bratislavskom Art Books Coffee, sa tematicky venovala polarizácii spoločnosti ako aj populizmu, je tiež teraz dostupná len online. Aké si mal na ňu ohlasy, kým bola otvorená?
Ja som z tých šťastnejších, ktorým korona zasiahla už iba záver výstavy. Tým pádom sme stihli absolvovať všetko, čo sme si naplánovali. Mojím zámerom bolo odkomunikovať zložitú viacvrstevnatú tému polarizácie v spoločnosti jednoduchým, možno až ironickým spôsobom, pričom by nestrácala nič zo svojho koncepčného zámeru. Reakcie návštevníkov, odbornej aj laickej verejnosti, naznačujú, že sa mi to zrejme podarilo. Naratív o vlkovi a králikovi ako príkladu polarizovanej dvojice zdá sa fungoval. Aj preto výstavu ponúkame online naďalej… 

Foodprint v Bratislave

Slovenské centrum dizajnu vyšlo v ústrety medzinárodnému projektu Foodprint / Sme to, čo jeme a ponúklo priestory Galérie Satelit na dni od 4. marca do 22. apríla na prezentáciu jednej z možných verzií environmentalistiky v dizajne. Žiaľ, výstava nemohla byť dlho prístupná verejnosti, už od 10. marca je galéria uzavretá.

Medzinárodná študentská výstava Foodprint - vizuálna identita
Medzinárodná študentská výstava Foodprint – vizuálna identita
Medzinárodná študentská výstava Foodprint - vizuálna identita
Medzinárodná študentská výstava Foodprint – vizuálna identita
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový

Výstava mladých dizajnérov zo štyroch škôl (Fakulta multimediálnych komunikácií UTB v Zlíne, Katedra dizajnu nábytku a interiéru TU vo Zvolene, Taiwanská Tai Pei University of Technology a portugalská University of Algarve) je druhou v poradí z troch proponovaných projektov, ktorých iniciátorom je zlínsky Ateliér produktového dizajnu na čele s Vladimírom Kovaříkom.

Prvým projektom, úspešne predstaveným viacerými európskymi galériami a na medzinárodných prehliadkach vrátane Milano Design Week (2018), boli pred dvoma rokmi návrhy papierového nábytku v zlínskej a zvolenskej réžii pod zhrňujúcim názvom Made in paper. Tretím, aktuálne vznikajúcim, je početne silne obsadený Taste the Waste, už názvom nabádajúcim na spracovávanie odpadu, dizajnérsky, úžitkovo a užitočne a aspoň v malých sériách (zadanie neumožňuje vytvárať solitéry a súčasťou návrhu musí byť aj jeho realizovateľnosť).

Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový


A teraz teda k aktuálnej výstave v Bratislave s názvom Foodprint. V anotácii k výstave sa hovorí, že sme to, čo jeme… Predstavujú sa nám rôzne, ale logicky zoradené široké súvislosti tejto bazálnej ľudskej potreby. Tromi z tých korelácií, nie nepodstatnými, a úzko zviazanými s programom celého projektu, sú navzájom prepojené otázky ľudskej, osobnostnej identity, našej vlastnej telesnosti a jedla samotného. Problém našej identity vo vzťahu k jedlu sa dá vyjadriť obmenou onej často citovanej maximy: Sme to, čo jeme. Nielen, že sme to, čo jeme, – ale a možno predovšetkým, reprezentujeme to, čo jeme. V zmysle odkazu Pierra Bourdieua reprezentujeme spoločenskú triedu tým, čo, ale aj ako a z čoho jeme. S kvalitou stravy súvisí ďalší aspekt potravinového, presnejšie nášho jedálneho reťazca. Homeostáza na planetárnej úrovni, teda stálosť, ak chcete rovnováha prostredia, je tým, čo je našou civilizačnou prevádzkou ohrozené najviac – o tom dnes asi pochybuje len všetkých päť posledných klausovských ultrakonzervatívcov. Overiteľným faktom zostáva, že zdravie krajiny a najmä pôdy je prepojené so zdravím našej črevnej krajiny a fyzickým a mentálnym zdravím človeka ako takého. Biodiverzita krajiny úzko korešponduje s diverzitou toho, čo sa deje s jedlom v našich telách po jeho zjedení. Aj k tomuto aspektu telesnosti nášho životného prežívania odkazujú niektoré z objektov výstavy.

Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový


A keby sme mali vystúpiť ešte o stupeň abstrakcie vyššie, potom by sa nám hodil Karel Čapek a jeho výroky na tému drobných, užitočných skutkov. A myslel na všetko, čo je potrebné pre bežného človeka. Desaťročia po Čapkovi mu dala postmoderna za pravdu, a to svojou skepsou k veľkým veciam – konceptom, projektom, stratégiám, ideológiám. Rovnako, ako keď v závere Krakatitu vysloví postava deduška myšlienku, že by mal inžinier Prokop vymyslieť niečo malé, čo robí len potichu puf-puf, ale slúži človeku – rovnako je dôležitý aj prínos projektu Foodprint, ale aj Made in paper a posledného Taste the Waste – práve v týchto malých veciach, výrobkoch a čiastkových nápadoch, ktoré sa môžu podieľať na pozvoľnej náprave sveta. Inými slovami, neprajem projektu FoodPrint nič menšie, než aby sa stal živou, naliehavou agendou dneška …
… a práve ten sa nám drsne postavil do cesty aktuálnou pandemickou situáciou, keď výsledky projektu Foodprint zostávajú v bratislavskej galérii za zatvorenými dverami …

Footprint / Sme to, čo jeme

Medzinárodný projekt
Galéria dizajnu Satelit, 4. marec 2020……?
Kurátori: Miroslav Zelinský (CZE), Elena Farkašová (SVK)
Vystavujúci: Technická univerzita vo Zvolene, Slovensko, Univerzita Tomáše Bati ve Zlíně, Česká republika, Taipei Tech, Taiwan, Universidade do Algarve, Portugalsko

Web: http://foodprint.online/exhibitions

Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový
Výstava Foodprint, Foto: Adam Šakový

Raoul Dufy – maliar vo svete módy

Raoul Dufy je meno, ktoré sa pre mnohých milovníkov umenia spája predovšetkým s fenoménom maľby. Dufy bol však aj grafik, ilustrátor, scénický výtvarník, navrhoval nábytok, jeho maľby a akvarely sa stali obľúbeným zdrojom motívov aj v keramike. Rozmermi najväčším dielom tohto francúzskeho umelca je obrovská maľba Víla Elektrika.*1 Dufy ju prezentoval na Svetovej výstave v Paríži v roku 1937 v pavilóne venovanému elektrickej energii, ktorá vtedy symbolizovala novú dobu. Menej ľudí však pozná jeho tvorbu v odbore módy, ktorá pritom predstavovala dôležitú súčasť jeho kariéry. O tom, ako sa Raoul Dufy k móde dostal, s kým pracoval a čo vytvoril, hovorí výstava Raoul Dufy (1877-1953), Les années folles v Múzeu umenia v bretónskom meste Quimper.

Raoul DUFY, Žltá konzola, gvaš na papieri, súkromna zbierka. © ADAGP Paris, 2019
Raoul DUFY, Žltá konzola, gvaš na papieri, súkromna zbierka. © ADAGP Paris, 2019

Na Dufyho módnom príbehu je zaujímavé, že sa začal edičným pokusom, ktorý síce svojho času nezískal u publika veľký úspech, ale pritiahol pozornosť slávneho módneho návrhára Paula Poireta. V roku 1910 totiž Dufyho oslovil básnik Guillaume Apollinaire, ktorý hľadal ilustrátora pre svoj poetický cyklus Beštiár alebo Orfeov sprievod (1911). Picasso, ktorý Apollinaira inšpiroval, bol vtedy zjavne zaneprázdnený (pracoval na ilustráciách pre Maxa Jacoba) a tak sa básnik obrátil na maliara pôvodom z Le Havre, ktorý už pár rokov krúžil okolo parížskej bohémy. Hoci bol vtedy Dufymu v tej dobe blízky fauvizmus, charakterizovaný pestrou farebnou paletou, ilustrácie pre Apollinaira boli koncipované ako drevorezby, kde dominovala čierna farba. Štylisticky Dufy zvolil primitivizmus: ilustrácie majú blízko k ľudovým obrázkom, kde dominujú masívne tvary v bezperspektívnej kompozícii. Práve táto plochosť, ktorú široká verejnosť neprijala s pochopením, však padla do oka Paulovi Poiretovi, známemu haute couturierovi, ktorý sa z blízka zaujímal o novinky v umení*2. Poiret navrhol Dufymu navrhovať dezény látok a na tento účel mu dokonca vyhradil špeciálnu fabriku, hoci so skromným vybavením (La Petite Usine), kde mohol Dufy za pomoci asistenta-chemika Edouarda Ziffferlina skúšať svoje prvé nápady. Poiret, ktorý oslobodil ženy od korzetu, sníval o látkach s originálnymi motívmi. Dufy začal pracovať na rastlinných arabeskách v štylizovanom predvedení. Medzi kvetmi, ktoré kreslí, sa objavuje ruža – to je kvet, ktorý zostane dlho v jeho repertoári a ktorý si osvojí ako emblém samotný Paul Poiret.

Po roku takéhoto dobrodružného fungovania Dufyho odlovila prestížna firma Bianchini-Férier, pôvodne z Lyonu, ktorá mala dlhoročnú prax v tkaní látok (Lyon bol už vtedy najdôležitejším mestom výroby hodvábu vo Francúzsku). Dufy „opustil“ Poireta, ktorý mu nemohol poskytnúť také profesionálne zázemie ako lyonská firma, pre ktorú začal intenzívne pracovať. To však nebránilo Poiretovi, aby z látok navrhnutých Dufym pre Bianchini-Fériera nešil extravagantné šatstvo pre parížsku smotánku! Dufyho výtvory sa tak ocitli spracované v podobe kabátov (najznámejším je kabát La Perse, ktorý vlastnila aj Poiretova manželka Denise), vychádzkových šiat (napríklad s motívom kvetov áronu) či večerných garderób. Poiret používal Dufyho textílie aj po vojne – na odevoch, ktoré sa objavovali na jeho úžasných večierkoch, ktoré organizoval v duchu parížskych šialených dvadsiatych rokov (Années folles). Táto spolupráca s Dufym vyvrcholila v projekte, ktorý znamenal bankrot Poiretovej živnosti: v roku 1925 pri príležitosti parížskej Medzinárodnej výstavy moderného dekoratívneho a priemyselného umenia, si tento excentrický módny návrhár vymyslel monumentálnu inštaláciu troch lodí na Seine, ktoré nazval poeticky Láska, Pôžitok a Organ, „odetých“ do elegantných pestrých závesov… išlo žiaľ o Poiretov posledný módny výstrelok. Poiret na to trpko spomínal : „Kto si to pamätá? Nikto si ich ani len nevšimol. Vkus publika ešte nedozrel, dnes by som ich mohol predať za cenu zlata, čo potvrdzuje, že na pochopenie umeleckých diel a geniálnych myšlienok je treba vedieť čakať.”

Raoul Dufy, Víla Elektrika (detail), 1953, litografia podla maľby z Pavilónu elektriky (Svetová výstava v Paríži, 1937) © ADGAP Paris, 2019
Raoul Dufy, Víla Elektrika (detail), 1953, litografia podla maľby z Pavilónu elektriky (Svetová výstava v Paríži, 1937) © ADGAP Paris, 2019
Raoul Dufy, Balustráda s motýľmi, gvaš na papieri, súkromna zbierka. © Paris, ADAGP 2019
Raoul Dufy, Balustráda s motýľmi, gvaš na papieri, súkromna zbierka. © Paris, ADAGP 2019
Raoul Dufy, Lode vyzdobené zástavami, okolo 1946, olej na platne, súkromna zbierka. © ADAGP Paris, 2019
Raoul Dufy, Lode vyzdobené zástavami, okolo 1946, olej na platne, súkromna zbierka. © ADAGP Paris, 2019
Raoul Dufy, Árony a kvety na modrom podklade, gvaš na papieri, súkromna zbierka. © ADAGP Paris, 2019
Raoul Dufy, Árony a kvety na modrom podklade, gvaš na papieri, súkromna zbierka. © ADAGP Paris, 2019

Poiret síce skrachoval, no Dufy naďalej pokračoval v spolupráci s firmou Bianchini-Férier, pre ktorú vytvoril množstvo pestrých látok s rôznorodými motívmi. Kvety, zvieratá, ľudské postavy, lode a dokonca i architektúry, tvoria Dufyho svet. Len zriedka sa uňho objavuje abstrakcia. Dufy tak vyhovoval určitému vkusu doby a hral na inú „strunu” ako napríklad Sonia Delaunay, známa svojimi geometrickými textíliami. Jednoznačne našiel svoje miesto vo sfére luxusu.

V roku 1928 sa Dufy napokon, už ako umelec so zvučným menom (veď kto by ho v parížskej vychytenej spoločnosti nepoznal!), rozhodol venovať výlučne voľnému umeniu. Nadobudnuté skúsenosti mu umožnili popasovať sa s nástennou dekoratívnou maľbou, ktorá bola vo Francúzsku v tridsiatych rokoch veľmi populárna. Preto sa aj stalo, že Dufy bol napokon vybraný na výzdobu už spomínaného Pavilónu Elektriky.

Vo svojej mnohotvárnej tvorbe Dufy nerobil zásadné rozdiely medzi vysokým a nízkym umením. Preňho bola maľba úzko spojená s dekoratívnym umením (návrhom textíliía pod.) a väzby medzi nimi existovali v oboch smeroch. Napokon: plátno je matériou, ktorá obe spája. Farebný svet Dufyho obrazov so subtílnymi motívmi je určite ovplyvnený jeho módnou praxou a vice versa. Drobné kvety či vtáky, sú témami, ktoré Dufy preniesol z módy do maľby, a ľudské figúry a historické pamätníky (Víťazný oblúk či Eiffelovka) zase z maľby do módy. Kvalitné technické zázemie, ktoré mu poskytla firma Bianchini-Férier, mu dovolilo experimentovať s farbou, ktorá preňho ako maliara bola na subtílnom hodvábnom podklade synonymom svetla. Jeho paleta sa tak určite zjemnila a bola rafinovanejšia, čo dokazuje aj Dufyho maliarska tvorba v tridsiatych rokoch.

Večerné šaty La Perse , hodváb a golier z norku, súčasná kreácia podla motívov Raoula Dufyho  La Perse, 1912 © Bianchini-Férier
Večerné šaty La Perse , hodváb a golier z norku, súčasná kreácia podla motívov Raoula Dufyho  La Perse, 1912 © Bianchini-Férier
Ilustrácia v knihe Guillauma Apollinaira Beštiár alebo Orfeov sprievod, 1911. Majetok autorky.
Ilustrácia v knihe Guillauma Apollinaira Beštiár alebo Orfeov sprievod, 1911. Majetok autorky.

Výstava v Quimper ukazuje na Dufyho príklade ako fungovalo kreatívne parížske medzivojnové prostredie. Umelci, ktorí spolupracovali s básnikmi, boli podporovaní osvietenými mecenášmi, a svoj talent uplatňovali v modernej priemyselnej výrobe. Luxus bol pritom takmer samozrejmou súčasťou ich tvorby.

Raoul Dufy (1877-1953), Les années folles
Musée de Beaux-Arts de Quimper
Francúzsko
29. november 2019 – 7. september 2020

*1 Raoul Dufy: La Fée Électricité, 1937, Paríž, Musée d’Art Moderne de la Ville de Paris. Maľba s rozmermi 10 m x 60 m vznikla za 10 mesiacov na objednávku spoločnosti Paris Electric, od roku 1964 je vystavená v Múzeu moderného umenia v Paríži.

*2 Paul Poiret (1879 -1944). Tento slávny módny tvorca založil Galerie Barbazanges, kde v rokoch 1911 – 1928 vystavovali okrem Dufyho aj Picasso, Matisse, Chagall, Modigliani, či Gauguin.

Pohľad do výstavy v Múzeu umení v Quimper
Pohľad do výstavy v Múzeu umení v Quimper

Monografia Karol Rosmány – život s písmenkami

Grafický dizajnér Karol Rosmány, narodený v roku 1937, profesionálne pôsobí už vyše päť desaťročí. Pri príležitosti svojho životného jubilea v roku 2017 sa rozhodol vydať knižnú monografiu, ktorá uzrela svetlo sveta na jeseň 2019. Pripravoval ju dva roky.

Karol Rosmány, Foto archív Karol Rosmány
Karol Rosmány, Foto archív Karol Rosmány

Rosmány v rokoch 1956 – 1962 vyštudoval architektúru na Vysokej škole technickej a do roku 1967 pracoval ako architekt v Projektovom ústave obchodu v Bratislave. Od roku 1967 až dodnes sa živí ako grafický dizajnér na voľnej nohe a má za sebou tisícky rôznych úspešných realizácií. Venuje sa predovšetkým knižnej grafike, typografii, tvorbe značiek a orientačných systémov, navrhovaniu plagátov a vizuálnych identít a príležitostne aj ilustrácii a sochárskej tvorbe. Jeho najznámejšími prácami sú logo a vizuálny štýl hnutia Verejnosť proti násiliu, značky pre firmy Technopol a Incheba a rôzne knižné edície. Vytvoril približne tri tisícky knižných obálok pre vydavateľstvá Tatran, Pravda, Slovenský spisovateľ, Mladé letá či Pallas a Archa. Pomník Jána Langoša Odkrývanie v Banskej Bystrici (2013) vytvoril spolu so svojím synom Matejom. V súčasnosti je Karol Rosmány na dôchodku a venuje sa príležitostným zákazkám.

Karol Rosmány v publikácii zmapoval svoju celoživotnú tvorbu od úplných začiatkov. Postupoval chronologicky, svoju prácu rozdelil do troch období (k čomu v úvode graficky spracoval časovú os). Svoje začiatky od roku 1960 po rok 1989 nazval Doba lepenia písmeniek, kde predstavuje práce z predpočítačovej éry, keď musel všetko robiť ručne. Roky 1989 – 1992 označil ako čas VPN a prechodné obdobie, keď intenzívne pracoval na volebnej kampani Verejnosti proti násiliu, začal fungovať na vlastnú živnosť a kúpil si svoj prvý počítač. Posledné obdobie, teda od roku 1992 až po dnešok, nazval aj rukou aj počítačom, ale stále hlavne hlavou. Mimoriadne bohatý obrazový materiál na štyristo pätnástich stranách doplnil Rosmány svojimi neformálnymi popiskami, citáciami, komentármi či anekdotami k jednotlivým prácam. Publikácia tak získala nekonvenčný a voľný charakter, doplnený dvoma odbornými textami – úvodným textom historika umenia Bohumíra Bachratého a štúdiou Rosmányho tvorby od autorky tohoto článku.

Ukážka z knihy
Ukážka z knihy
Ukážka z knihy
Ukážka z knihy

Rosmány okrem svojich vlastných úvah a spomienok uverejnil aj postrehy svojich spolupracovníkov z VPN, a to grafického dizajnéra a ilustrátora Jana Meisnera a politika Ladislava Snopka. Osobnejší pohľad na tvorbu Karola Rosmányho priniesla v stručnom texte historička a teoretička umenia a architektúry Ľuba Fašangová a Rosmányho dvaja synovia Karol a Matej. Článkom o vzájomnej spolupráci prispel aj Rosmányho klient Ivan Podstupka zo Slovenskej asociácie poisťovní, pre ktorú Rosmány niekoľko rokov graficky navrhoval a zalamoval ich dvojmesačník.

Vzhľadom na neformálny charakter je publikácia určená pre odborníkov i laikov so záujmom o prácu Karola Rosmányho, ako aj pre školy výtvarného (a podobného) zamerania. Zároveň je výborným výskumným a obrazovým podkladom pre budúcu odbornú publikáciu. Trochu na škodu sú dve veci – prvá, že publikácia neprešla jazykovou korektúrou a druhá, že hoci Rosmányho cieľom bolo zmapovať kompletne celé svoje dielo, zrejme by bolo vhodnejšie spraviť užší výber prác a napísať o nich viac.

Rosmány sám svoje práce kompletne naskenoval, určil koncepciu publikácie, navrhol celú jej vizuálnu podobu. Väzba knihy s minimalistickou hrou s písmenkami v mene Karol Rosmány a dvoma autorovými značkami je graficky veľmi vydarená.

Monografia Karol Rosmány – život s písmenkami bola vytlačená v náklade 300 ks v lete 2019 a oficiálne uvedená 4. novembra 2019 pri príležitosti vernisáže výstavy Vizuály zmeny v galérii a bare Bohéma na Námestí SNP v Bratislave.

Monografia Karol Rosmány – život s písmenkami, Foto archív Karol Rosmány
Monografia Karol Rosmány – život s písmenkami, Foto archív Karol Rosmány
Monografia Karol Rosmány – život s písmenkami, Foto archív Karol Rosmány
Monografia Karol Rosmány – život s písmenkami, Foto archív Karol Rosmány