Ernest Fooks a iná moderna

Nedávno som počul celkom výstižný bonmot o vplyve nemeckej umeleckej školy Bauhaus, ktorý hovorí niečo v tom zmysle, že táto inštitúcia bola najdôležitejšia vo chvíli, keď zanikla. Niečo na tom naozaj bude, pretože vďaka nútenému uzatvoreniu tejto najdôležitejšej vzdelávacej inštitúcie modernej éry v roku 1933 sa do sveta vydal celý rad avantgardných architektov, dizajnérov, teoretikov a mysliteľov, aby jednak utiekli pred šíriacim sa nacizmom a jednak mohli odovzdať revolučné myšlienky funkcionalizmu svojim kolegom a novej nastupujúcej generácii na mnohých miestach sveta, v USA, Južnej Amerike alebo Austrálii. A práve Austrália, ktorá dodnes stojí trochu bokom od celkového architektonického a dizajnérskeho diania, je od polovice štyridsiatych rokov minulého storočia jedným z najzaujímavejších príkladov, akým spôsobom sa európska modernistická tradícia a jej vplyv premietli v úplne odlišných podmienkach, v novom kontexte a klíme.

Iná moderna

Aktuálna výstava a kniha The Other Moderns (nedávno vyšla v nakladateľstve South New), odhaľuje celú generáciu európskych umelcov, ktorí napriek tomu, že boli v priebehu rokov zabudnutí, zohrali významnú úlohu vo vývoji austrálskeho modernizmu. Na rozdiel od známych kanonizovaných architektov, ako Roy Grounds, Robin Boyd alebo pôvodom Rakúšan Harry Seidler, ktorí sú dnes považovaní za otcov modernej austrálskej architektúry, projekt The Other Moderns sa snaží predstaviť ďalšie a zabudnuté mená. Mnohí z prisťahovalcov pochádzali z bývalého Československa, Rakúska, Bulharska, Rumunska alebo Maďarska.

Kniha, ktorú editovala kurátorka výstavy Rebecca Hawcroft, predstavuje niektorých z významných prisťahovalcov, čo sa usadili práve v Sydney. V tvorbe Henryho Epsteina, vo Viedni vyškoleného Huga Stossela, z Československa pochádzajúceho Georgea Krala, Maďara Georgea Korodyho alebo interiérového dizajnéra Paula Kafku, sa zrkadlí odkaz európskeho avantgardného školenia v celkom novej perspektíve austrálskeho prostredia. Publikácia tak prináša veľmi zaujímavé informácie aj pre bádateľov a záujemcov o architektúru a dizajn v regióne strednej Európy, a to i napriek tomu, že ide o veľmi špecifickú a exotickú tému.

Napriek tomu, že sa výstava a kniha zaoberá autormi, ktorí pôsobili iba v meste Sydney, prináša nám nový pohľad na modernizmus v Austrálii vo všeobecnosti. Sydney a Melbourne boli vždy konkurenčnými mestami, dokonca aj v architektonickom zmysle. V druhej polovici minulého storočia v Sydney vznikli čistejšie príklady modernistickej architektúry, silne ovplyvnené kalifornským hnutím Case Study House, rezidenčnými realizáciami Marcela Breuera alebo organickou architektúrou Franka Lloyda Wrighta. Realizácie Harryho Seidlera, Nevilla Gruzmana, Petra Mullera alebo Bruceho Rickarda som mal tento rok v lete príležitosť navštíviť aj ja, aby som sa presvedčil o dokonalej lokálnej interpretácii povojnového medzinárodného štýlu.

Jednotlivé priestory vo Fooksovom dome sú oddelené posuvnými drevenými priečkami.
Jednotlivé priestory vo Fooksovom dome sú oddelené posuvnými drevenými priečkami.
Svoj dom vybavil Fooks sofistikovaným vstavaným nábytkom.
Svoj dom vybavil Fooks sofistikovaným vstavaným nábytkom.
Svoj dom vybavil Fooks sofistikovaným vstavaným nábytkom.
Svoj dom vybavil Fooks sofistikovaným vstavaným nábytkom.

Z Bratislavy do Melbourne

Ale Melbourne je iné. Môžeme to rozpoznať už len z konvenčnej zástavby mestského centra, ktoré je farebné, expresívne, organické a vo svojej postate nevkusné. Ak sa pozrieme na konkrétnych architektov minulého storočia, v dielach Robina Boyda, Royea Groundsa, dua Holgar & Holgar alebo Petra McIntyra rozpoznávame silnejší lokálny charakter. Experiment s priestorom, konštrukciou a abstraktným dekorom je typický pre modernistickú školu z Melbourne. Do nej patrí aj meno Ernesta Fooksa, architekta, ktorý absolvoval európske školenie, a v štyridsiatych rokoch prišiel do Austrálie. Jeho pohľad európskeho modernistu a architekta, ktorý sa hlboko zaujímal o urbanizmus, sa v priebehu prvých rokov jeho pobytu v južnej pologuli zásadne zmenil.

Tvorba Ernesta Fooksa zostáva aj v Austrálii mimo lokálnej komunity neznáma. Architekt je autorom niekoľkých stoviek rodinných domov, ktoré postavil hlavne v rezidenčnej oblasti Caulfield North. Tam sa po druhej svetovej vojne koncentrovala židovská komunita, ktorá sa pre Fooksa stala najväčšou skupinou jeho klientov. Najprv som čítal o Ernestovi Fooksovi v jednom zo starých vydaní časopisu Wallpaper. Z jeho domu, ktorý tam bol publikovaný, som bol nadšený a to som netušil, že ho o pár rokov navštívim osobne. Nadlho som na neho zabudol a spomenul som si až v momente, keď som tam mal tento rok v júli odletieť. Vďaka dobrým kontaktom som sa spojil so súčasným nájomníkom Fooksovho domu profesorom Alanom Pertom, ktorý pôsobí na Melbourne School of Design. Práve on stojí za niekoľkými projektmi, ktoré vytvoril so svojimi kolegami, aby upriamil pozornosť na dielo tohto originálneho architekta.

Fooks sa narodil v Bratislave v roku 1906 ako Ernest Leslie Fuchs. O dva roky neskôr sa jeho rodina presťahovala do Viedne, kde mladý Ernest vyštudoval architektúru, ktorú ukončil doktorátom z urbanizmu. Neskôr pracoval v architektonickej kancelárii Theiss & Jaksch, kde sa okrem iného podieľal aj na projekte veľkého mestského paláca Hochhaus Herengasse, ktorý vznikol v rokoch 1929 až 1932. V tejto kancelárii stretáva Bernarda Rudofskyho, ktorý podobne ako Fooks spochybnil racionálny modernizmus v prospech prirodzeného chápania životného priestoru. V roku 1932 zakladá Fooks so svojimi kolegami W. Steptom, N. Trösterom a W. Fabianom štúdio Atelier Bau und Wohnung, v ktorom však vydrží len dva roky. Neskôr stretáva svoju budúcu manželku Naomi, s ktorou sa predtým, než spoločne emigrovali do Austrálie, v roku 1939 v Kanade zosobášil.

V Melbourne Fooks spočiatku pracoval ako člen urbanistického tímu Housing Commission Victoria. Tu však vydržal len niekoľko rokov. Úplne sklamaný z faktu, že v urbanizme sa možno ťažko realizovať a o niečom rozhodovať, si otvoril v roku 1948 svoje vlastné architektonické štúdio. V tom istom roku bol zvolený do Kráľovského inštitútu britských architektov a súčasne sa stal prezidentom židovskej asociácie umenia v Austrálii.

Oceľové schodisko dominuje interiéru domu architekta Jeana Fombertauxa.
Oceľové schodisko dominuje interiéru domu architekta Jeana Fombertauxa.
Vonkajšie átrium vlastnej rezidencie architekta Robina Boyda.
Vonkajšie átrium vlastnej rezidencie architekta Robina Boyda.
Obývacia izba v dome Robina Boyda, ktorý je teraz prístupný verejnosti ako múzeum.
Obývacia izba v dome Robina Boyda, ktorý je teraz prístupný verejnosti ako múzeum.

(Ne)moderný dom

Fooksov dom, ktorý sa zachoval v takmer nezmenenej podobe, je manifestáciou jeho prístupu k rezidenčnej architektúre. Pred niekoľkými rokmi sa objavil na trhu s nehnuteľnosťami. Profesor Pert a jeho manželka Alison si ho však nemohli dovoliť. Napokon presvedčili jeho nového majiteľa, aby im ho prenajal. Odvtedy Alan Pert spustil kampaň na osvetu tohto architekta a dizajnéra. Zameral sa na Fooksovo dielo, vydal reprinty jeho skíc a urbanistických esejí a spolu so študentmi pripravil výstavný projekt, ktorý minulý rok predstavil v priestoroch Fooksovho domu. To všetko priblížilo súčasnej architektonickej scéne európskeho prisťahovalca, ktorého mnohé projekty boli bezohľadne zrovnané so zemou. Mapa tých, ktoré stále stoja, bola súčasťou Pertovho projektu a dodnes visí v hale Fooksovho domu.

Fooks sa od začiatku päťdesiatych rokov nevyhýbal žiadnym typom projektov, ale nakoniec sa stal majstrom priestranných modernistických rezidencií, ktoré koncipoval ako miniatúrne urbanistické štruktúry, ako voľné priechodné priestory spájajúce vplyvy európskej moderny, škandinávskeho citu pre materiály, formálne bohatstvo americkej organickej architektúry a rafinovanosť i nadčasovosť japonského obytného priestoru. Fooks pristupoval k svojim projektom komplexne, s myšlienkou Gesamtkunstwerku. Sám si navrhol všetko od strechy po podlahu vrátane unikátnych riešení interiérových prvkov.

Jeho vlastný dom na adrese 32 Howitt Road, Caulfied North, ktorý dokončil v roku 1967, je najvýraznejším príkladom jeho obytnej koncepcie. Jednopodlažný, z exteriéru nenápadný dom odkrýva svoj šarm v interiéri. Dominuje mu veľký obytný priestor so zvýšeným stropom evokujúcim rané interiéry Alvara Aalta. Palubovkami obitý strop v tvare vlny nám pripomína predovšetkým interiér Aaltovej knižnice vo Viipuri z roku 1935. Ostatným prvkom tiež nechýba rafinovanosť škandinávskych majstrov. Nábytok, kovanie, bar, kuchynský úložný systém. Všetkému venoval Ernst Fooks detailnú starostlivosť a pre mnohé miesta po celom dome navrhol na mieru riešené prvky. Vstupy do ďalších miestností vrátane jedálne, pracovne, kuchyne a spální sú oddelené od hlavného obytného priestoru japonizujúcimi posuvnými zástenami.

Pobytová zóna domu Jeana Fombertauxa, ktorý sa nedávno objavil na realitnom trhu.
Pobytová zóna domu Jeana Fombertauxa, ktorý sa nedávno objavil na realitnom trhu.
Skulpturálny pilier jednej z rezidencií od štúdia Holgar & Holgar.
Skulpturálny pilier jednej z rezidencií od štúdia Holgar & Holgar.
Abstraktná freska, ktorú pre dom Rose Seidler vlastnoručne namaľoval Harry Seidler.
Abstraktná freska, ktorú pre dom Rose Seidler vlastnoručne namaľoval Harry Seidler.

Ak si podľa mapy, ktorú zostavil Alan Pert, prejdete melbournské štvrte Caulfield North alebo Toorok, Fooksových stavieb tu nájdete desiatky. Ale nie je to len Fooks, ktorý tu definoval podobu melbournského rezidenčného predmestia. Architekti Holgar & Holgar pôsobili v rovnakej lokalite a v podobnom duchu na mieru vytvorených riešení stavali v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia najluxusnejšie rodinné domy v Austrálii. Niektoré ich rezidencie, ako napríklad dom Kurtz z roku 1972, sú vzdialené len pár minút chôdze od Fooksovho domu a spolu tvoria odlišnú stranu mince medzinárodného modernizmu. Na rozdiel od Fooksovej škandinávskej vycizelovanosti sú domy štúdia Holgar & Holgar nabité opulentným maximalizmom, nie nepodobným americkým dekoratívnym interiérom sedemdesiatych rokov. V tomto zmysle môžeme hovoriť aj o „inej moderne“, ktorá popiera striktný racionalizmus v prospech hedonistickej a často dekoratívne koncipovanej architektúry.

Možno najlepšie to vystihuje Alan Pert, ktorý vo svojom katalógu nazval Fooksov dom „Off Modern House“. Tento pojem nám o Fooksovej tvorbe môže mnohé napovedať. Architekt mal tendenciu vytvoriť sofistikovaný a útulný priestor na bývanie vyjadrujúci podstatu klienta a kontext, skôr než prísnu modernistickú štandardizáciu bez emócií, ktorá sa stala hlavným prúdom svetovej moderny tohto obdobia. To je dôvod, prečo bola možno jeho práca len minimálne reflektovaná a rovnako ako málo známi prisťahovalci zo Sydney, ktorých vo svojej knihe The Other Moderns dokumentovala Rebecca Hawcroft, čaká jeho tvorba na adekvátne zhodnotenie. V súčasnosti zostáva stále v tieni kanonizovaných architektov hlavného prúdu a jeho odkaz si tak zatiaľ musí vystačiť výstižným pojmom „iná moderna“.